Ellie: „Bála som sa, že budem na hanbu a na príťaž a často som svoje pocity radšej v sebe dusila, lebo som nikomu ďalšiemu nechcela robiť starosti.“
Materstvo nie je vždy iba rozprávka. To moje ma k však k rozprávkam priviedlo – k takým, ktoré mi vyliečili dušu. Od detstva som milovala rozprávky, no nikdy som si nemyslela, že ich jedného dňa budem písať. Až kým som sa nestala mamou. Som spisovateľka, copywriterka a mama úžasného trojročného chlapčeka s nekonečnou fantáziou. Milujem ho viac než čokoľvek na svete, no moja cesta k materstvu nebola iba krásna a jednoduchá. Nebola to rozprávka.
Prvú detskú knihu som napísala pre svojho malého synčeka v období, keď som sa vyrovnávala s popôrodnou depresiou. Prišla nečakane, intenzívne a zatriasla absolútne celým naším svetom. Živím sa písaním, no o tejto téme sa mi nikdy nepíše ľahko. Napriek tomu viem, že sa o nej hovoriť musí, a to nahlas.
Synčeka sme s manželom plánovali a od začiatku som sa naňho tešila. Lenže po pôrode som veľmi nečakane (a nepripravene) čelila popôrodnej depresii a úzkostiam, ktoré sa u mňa spustili. Odbornú pomoc som sa odvážila vyhľadať až po vyše pol roku. Dovtedy som sa snažila to zvládať sama, pretože som mala pocit, že zlyhávam. Súčasťou mojej cesty bolo mnoho sĺz, panických záchvatov aj hodín na elektrickej odsávačke mlieka, keďže mi nebolo súdené synčeka dlho dojčiť, a to napriek veľkej snahe mňa aj laktačných poradkýň. Kládla som si to za vinu a veľmi dlho som sa s tým vyrovnávala. Veď som bola obklopená toľkými príbehmi žien, pre ktoré to bola zdanlivo hračka! Nepomohli tomu ani sociálne siete, na ktorých som ako spisovateľka aktívna a kde človek vždy vidí hlavne pozlátko… či chcete alebo nie, dostane sa vám to pod kožu.
Nie sú to ,,len hormóny”
Spočiatku som mala pocit (a počúvala som to aj od svojho okolia), že sú to predsa len rozbúrené hormóny, materské blues, no keď moje úzkostné stavy neodchádzali ani po dlhých mesiacoch, začala som byť presvedčená, že niečo nie je v poriadku. Do svojich najsmutnejších chvíľ sa dnes v pamäti iba nerada vraciam, ale vybavujem si napríklad momenty, kedy som bola taká frustrovaná a nahnevaná sama na seba, že musím určite byť “rozbitá”, že som si nechty tak silno zaryla do ramena, až som mala na druhý deň modriny. Všetku frustráciu som si totiž vybíjala na sebe. V hlave mi neustále zneli otázky: Prečo nie som šťastná, keď by som mala byť? Prečo nedokážem to, čo ostatným ženám ide tak ľahko a prirodzene?
Potrebujem pomoc a podporu zvonku
Prvý moment, kedy som si povedala, že musím vyhľadať pomoc a podporu aj zvonku, bol vyplašený pohľad môjho muža, keď som za ním prišla o druhej ráno v panickom záchvate, ťažko sa mi dýchalo, cítila som tlak na hrudi a plakala som. Sadla som si k nemu na posteľ a mala som pocit, že som taká ťažká, akoby som už nemohla urobiť ani krok. Takto to ďalej nemôže byť, povedali sme si a druhý deň skoro ráno som uslzená navštívila brnenské krízové centrum. Tam si ma vypočula empatická terapeutka, ale taktiež mi zdravotná sestra povedala: „Veď mu dajte Sunar a vyriešené.” Bolo mi hrozne. Trvalo ešte nejaký čas, než som si našla online terapeutku a vystriedala som dve, než som si povedala, že budem radšej niekam chodiť aj reálne, nielen cez počítač. Napokon som začala chodiť ku psychologičke, lenže musím aj povedať, že v tej dobe už boli moje stavy výrazne zlepšené – synček mal už sedem mesiacov a ja som ho už prestávala dojčiť.
Okolie a ja
Moje okolie to so mnou nikdy nemyslelo zle, ale zároveň som mala pocit, že si myslia, že to trochu preháňam a netušia, ako so mnou naložiť. Akoby som bola rozladená gitara, ktorá nehrala správnu melódiu. Z veľkej časti to bolo aj preto, že som ich ja sama dlho nechcela a nevedela požiadať o pomoc, čo si dnes už uvedomujem a myslím, že som v tom urobila pokroky.
Vtedy som sa však bála, že budem na hanbu a na príťaž a často som svoje pocity radšej v sebe dusila, lebo som nikomu ďalšiemu nechcela robiť starosti.
To, ako zle sa v skutočnosti cítim, na povrch vyplávalo iba občas, takže myslím, že moja rodina dodnes ani nepozná rozsah toho, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Najsilnejšou oporou bol môj manžel, ktorý do mňa najviac videl. V domácnosti sme rovnocenní partneri, ale keď mi nebolo dobre, zastal aj roly, ktoré som v týchto chvíľach nezvládala, aby som svoju energiu postupne mohla venovať aj odpočinku a duševnému zdraviu. A hlavne musím povedať, že som cítila veľmi silnú lásku ku nášmu synčekovi, čo mi tiež veľmi pomohlo.
Čo mi pomáhalo
Keď napríklad strašne plakal a ja som ho dlhé hodiny nevedela utíšiť, pomohlo mi pozrieť sa na jeho maličké detské pršteky či na jeho drobné pyžamko – uvedomila som si, aký je maličký a bezbranný a to mi pomáhalo upokojiť sa. Taktiež som si na chladničku napísala zoznam vecí, z ktorých mám radosť a keď som všetko videla čierne, šla som so synčekom na rukách pred chladničku a nahlas som si ich čítala. Pomáhali mi aj fotomagnetky, kde sme boli odfotení v krásnych chvíľach. Mávala som tiež nepríjemné nutkavé myšlienky, čo ak sa malému niečo stane. Pri každej situácii som oňho mala prehnaný strach, akoby som sa bála, že niečo pokazím… Niekedy ma to až paralyzovalo a bolo to veľmi vyčerpávajúce.
Písanie mi tiež vždy pomáhalo
Vždy som sa so svojimi emóciami a problémami najlepšie vyrovnávala prostredníctvom písania… a tak to bolo aj v tomto prípade. Z najhoršieho mi veľmi pomáhalo vypísať sa. Práve z tohto obdobia vznikla moja prvá detská knižka – Samko a pocitkovia, v ktorej som sa ako mama vyrovnala s hurikánom mojich vlastných, ale aj detských silných pocitov, ktoré zažíval synček. Ako som mu mohla byť vzorom, keď som emócie nedokázala zvládnuť ja sama?
Postupne som nachádzala pevnú pôdu pod nohami a učila sa, že materstvo nemusí byť dokonalé. Patrí k nemu aj chaos, plač a tiene, ktoré vždy nakoniec vystrieda slnko, keď sa nevzdávame a nesnažíme sa o dokonalosť, ale zároveň to robíme najlepšie, ako vieme. Naše deti nepotrebujú dokonalé mamy, ale mamy skutočné a prítomné. Stačí byť “good enough”. Materstvo ma nerozbilo, naopak… v mnohom ma obohatilo a dalo mi tie najkrajšie chvíle v živote!
Začiatok knihy
Jedného večera po náročnom, niekoľkohodinovom uspávaní v kombinácii s bolením zúbkov mi napadla myšlienka: Čo keby každá emócia mala svojho čarovného škriatka, ktorý by nám ju pomohol zvládnuť? Ktorý by nám vysvetlil, že aj táto emócia, ktorú možno vnímame ako negatívnu, patrí k životu a je iba na nás, ako sa s ňou vyrovnáme? Sadla som si k počítaču a prvé riadky rozprávky Samko a pocitkovia boli na svete. Prvým pocitkom, ktorého som napísala, bola Bolesť… a to ma začalo pomaličky liečiť. Dnes moja knižka pomáha ďalším rodičom a deťom veľmi láskavo a neodsudzujúco pochopiť svoje emócie. Občas sa mi na besedách stáva, že medzi poslucháčmi sú aj mamičky, ktoré sa rozplačú. Moje pocitkové príbehy, hoci jednoduché a hravé, sa ich neraz hlboko dotknú. V ich slzách vidím, že doma zažívajú každý deň to isté, čo ja, a že tiež niekedy nevládzu ďalej.
Bodka za príbehom
Môj príbeh sa skončil (a pokračuje) šťastne, no viem, že veľa mám sa podobne ako ja hanbí priznať si, že niečo nie je v poriadku. So svojimi pocitmi ostávajú samé, pritom ale samé nie sú! A čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej sa bude ktorákoľvek z nás cítiť osamelo. Každá z nás má právo cítiť sa všelijako… a to neuberá nič z našej lásky k dieťatku. Práve naopak, robí nás to ľudskejšími a bližšími aj samým sebe. Byť šťastná z dieťatka sa nevylučuje s tým, že sa staráme aj o seba a svoje duševné zdravie. Preto všetky môžeme byť krehké a silné zároveň. 💛
Zo srdca vám držím palce a prajem veľa úspechov.
Spisovateľka a autorka kníh o pocitkoch Ellie Šedivá
fotka: archív autorky
Čítať ďalej
