We are
highly
sensitive

Blog

Príbehy

Príbeh D.: „Keď sa ocitnete v tej najtemnejšej tme, nebojte sa prijať pomocnú ruku. Lebo tam je cesta k uzdraveniu.“

Osobná spoveď

S manželom máme krásny, harmonický vzťah. Všetko išlo akosi prirodzene. Dva mesiace po sobáši som manžela skoro ráno zobudila s pozitívnym testom v ruke. Boli sme šťastní, plní očakávania. Bolo to pohodové obdobie.

Prišiel deň pôrodu.

Pre nepostupujúci pôrod bola vykonaná akútna sekcia. Dva dni po zákroku mi zavolala mama. Nebuď prekvapená, ak ti náhodou hneď nenabehne materský cit. Prečo mi také niečo vôbec hovorí?

Po prepustení domov sa všetko zdalo byť v poriadku. Rozmýšľala som nad tým, čo mám vlastne cítiť. Už ten materský cit mám? Ešte neprišiel? Sú to nejaké úžasné explózie citov? Začal ubiehať tretí týždeň. Vonku boli šialené horúčavy. Začala som otvárať knihy a čítať si o príznakoch dehydratácie a prehriatí u novorodencov. Merala som synovi v kuse teplotu, kontrolovala či nemá prepadnutú fontanelu. Bola som posadnutá jeho zdravotným stavom. V kuse som ho kontrolovala. Dostala som šialený strach, že ho nejako zle chytím a on zostane postihnutý.

Raz mi manžel počas kojenia povedal: „Nedrž ho takto, veď mu môžeš vykĺbiť ruku!“ Muž zaspal a ja som ho prišla zobudiť, že malý má vykĺbené rameno. Začala som halucinovať. Zdalo sa mi, že syn má jednu ruku menšiu aj nožičky má akosi inak. Zapálil sa mi prsník. Začala som mať vysoké teploty, silnú triašku. Trvala som natom, aby k nám prišla laktačná poradkyňa. Povedala niečo v zmysle: „Nebojte, máte nato 4 týždne“. Doteraz neviem, čo tým myslela. No ja som si tieto jej slová ako aj slová mamy držala v podvedomí. Muž ma „dokopal“ k tomu, aby som šla s tým k doktorovi, nech mi nasadí antibiotiká.

Vtedy som si prvýkrát priznala, že mi nie je psychicky dobre.

Doktor mi odporučil ihneď vyhľadať psychiatra, lebo to môže byť laktačná psychóza. Samozrejme všetko bolo prednejšie a ja som nešla. Mala som pocit, že som úplne neschopná, ako matka úplne nemožná. Nič neviem. Ani kojiť neviem! Nejedla som, nespala som, schudla som asi 15kíl. Zožltli mi zuby, čo som si ich neumývala. Snažila som sa byť tak dokonalou matkou až som dospela do bodu, že som úplne k ničomu.

Bol utorok.

Ráno som sa zobudila v euforickom stave, že všetky moje zlé pocity sú preč. Držala som malého na rukách, a ja som dostala pocit, že ho prvýkrát vidím reálne. Začala som si spievať, smiať sa… Večer som dostala hysterický záchvat, že sa malý odo mňa odtláča a ako matku ma nechce. Zajtra má 4 týždne a ja som ho navždy stratila. Už s ním nikdy nebudem schopná naviazať žiadny vzťah. Vybehla som na balkón v snahe sa vyplakať, avšak zo mňa vyšiel len hysterický výkrik. Manžel mi povedal, že sa ma bojí, že som „šiši“ a striedam nálady.

Prišla sanitka.

Zobrali ma na akútne psychiatrické oddelenie. S mokrou hlavou, bez vecí, bez telefónu. Strávila som tam 5 dní, potom ma preložili na otvorené oddelenie, kde som zostala necelé dva týždne. Bola mi umelo zastavená laktácia kvôli liečbe. Ten fakt, že ho už kojiť nebudem, bol pre mňa veľmi náročný. Dnes už viem, že na kojení svet nestojí. Môj stav sa stabilizoval a so správne nasadenou liečbou som prišla domov. Na dva dni som prestala užívať antipsychotiká, lebo som mala pocit, že sú mi zbytočné, veď sa predsa cítim dobre.

Nastali najhoršie dni v mojom živote.

Plač syna bol pre mňa šialene stresujúci. Nespala som s ním v jednej izbe, lebo som to nemohla zniesť. Zdal sa mi 1000x intenzívnejší, ako v skutočnosti bol. Chcela som vyskočiť z vlastnej kože. Nevyspatá som ledva videla, ledva som šúchala nohami, keď som kráčala. Doteraz si pamätám, ako som stála pred zrkadlom a snažila som sa nasilu na seba usmiať. Moje svaly mi to nedovolili. Ako by som ich nevedela vôbec ovládať. Nevedela som plakať, smiať sa, necítila som empatiu. Bola som v tme.

Vtedy som si prvýkrát chcela ublížiť a ukončiť moje trápenie. Sedela som na posteli zúfalá a prosila Boha, aby mi dal silu.

Po návšteve mojej ambulantnej psychiatričky som opäť začala užívať antipsychotiká spolu s antidepresívami, liekmi na spanie a kopu liekov na úzkosť. Nič ma nebavilo robiť. Všetko strašne dlho trvalo. Polievku som radšej vypila, lebo tak som to zjedla rýchlejšie. Mala som pocit, že sa učím od znovu variť, maľovať sa, všetko čo vyžadovalo sústredenosť bolo pre mňa strašne zložité.

Stav sa mi začal zlepšovať asi po 4 mesiacoch.

Dnes je to už skoro 17 mesiacov a ja užívam detskú dávku antidepresív. Môj syn je môj najväčší dar od života. Milujem ho celým mojím srdcom a dušou. Každý deň mi dáva pocítiť, ako veľmi ma miluje, ako ma potrebuje a že som jeho stred vesmíru, tak ako on je ten môj.

Som hrdá matka a manželka, silnejšia ako nikdy pred tým. Aj napriek tomu čo sa stalo, túžime mať druhé dieťa. V rámci prevencie mi hneď po pôrode zastavia laktáciu, takže už nikdy nesmiem kojiť. A hoci je tam riziko, že aj napriek týmto opatreniam sa mi stav zopakuje, som pripravená tomu čeliť. Lebo rodina zato stojí.

Začala som chodiť na psychoterapie, prihlásila som sa na bachatu, smejem sa, plačem, ŽIJEM!

Čo odkazujem?

Všetko má raz svoj koniec. A aj keď sa ocitnete v tej najtemnejšej tme, nebojte sa prijať pomocnú ruku. Lebo tam je cesta k uzdraveniu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

 

Téme popôrodnej psychózy (od označenia laktačná psychóza sa už upúšťa) sa budeme venovať v niektorom z ďalších našich článkov. Pre túto chvíľu hovoríme aspoň o tom, že štatisticky sa výskyt popôrodnej psychózy udáva u 0,1-0,2% žien po pôrode. Sledujte nás aj naďalej.

Čítať ďalej
Rozhovory

Pediatri a duševné zdravie mamy

Deň – dva po príchode domov z pôrodnice prvá poradňa.

Rýchlokurz starostlivosti o novorodenca, odvážiť, odmerať, pozrieť pupček, opýtať sa na dojčenie a mnoho ďalších otázok. Nielen na prvej poradni, ale počas celého roka.

Ako sa máte? 

Automatická odpoveď mamy za novorodenca. Často bez pripustenia možnosti, že otázka smeruje aj na mamu samotnú.

Tak ako sa máte?

Z úst vychádza slovíčko dobre až neuveriteľnou rýchlosťou. Za dverami ordinácie prichádzajú slzy do očí a uvedomenie, že možno až tak dobre to nie je.

Do ďalšej poradne je pár týždňov.

Poznáte tento príbeh? Zažili ste ho na vlastnej koži?

 

Prvý rok po pôrode sa žena aj s bábätkom ocitá minimálne 9-krát u pediatra. 

 

Sme nesmierne radi, že už rok prinášame témy duševného zdravia matiek aj do pediatrických ambulancií. Pri téme duševného zdravia žien po pôrode sa musíme nevyhnutne spájať. Nielen s pôrodnicami. Bez podpory láskavých pediatričiek by to nešlo.

 

Pár zdieľaní od zapojených pediatričiek o tom, čo bola ich motivácia k zapojeniu sa do projektu

 

„Uvítala som spôsob ako dávať matkám novorodencov ako aj starších deti možnosť podpory. Častokrát sú totiž v situácii, kedy sa ich život zmenil s príchodom dieťaťa, sú unavené, žijúce v stereotype. Niektoré majú aj existenčne problémy. V spoločnosti stále vidím názor, že priznať sa k problémom so zvládaním situácie je hanba. Preto sa matky nezveria, nevyhľadávajú pomoc. Forma nenútenej informácie pomocou kartičky, bez potreby priznania problému pred verejnosťou je dobrým riešením. Myslím si, že potenciál tohto projektu je veľký a teším sa z možnosti touto formou matky podporiť.“

MUDr. Gabriela Straková, PhD., Bratislava – Petržalka

 

„Mojou motiváciou zapojiť sa do projektu bolo najmä pomôcť mamičkám v často neľahkých začiatkoch rodičovstva. Z mojich skúseností vyplýva, že my pediatri by sme sa mali zameriavať nielen na novorodenca, či dieťa, ale aj na matku a jej duševné zdravie. Často pomôžu len naše slová podpory, ale niekedy je potrebná i odborná pomoc a kontrastné kartičky sú skvelou navigáciou, ako túto pomoc dostať.“

MUDr. Margita Jarábková, Trnava

Začínali sme v Bratislave, pokračovali v Trnave. Na jeseň 2023 sme rozšírili spolupráce o 4 nové pediatričky v Trenčianskom kraji. Ďakujeme za láskavú podporu .

Kompletný zoznam partnerských pediatrických ambulancií nájdete na tomto linku.

Ak máte záujem zapojiť sa do projektu so svojou pediatrickou ambulanciou, ozvite sa nám na info@vydumamky.sk.

Ako vyzerajú kartičky v praxi? Aj takto:

Čítať ďalej
Rozhovory

Reprezentatívny prieskum v téme duševného zdravia žien po pôrode

Pri príležistosti Svetového dňa duševného zdravia 10. 10. 2023 zverejňujeme výsledky prieskumu, ktorý pre náš projekt zrelizovala pro bono agentúra NMS Marker Research Slovakia.

Hlavným cieľom bolo zistiť znalosť a názory populácie (n=1000) k možným duševným problémom matiek v popôrodnom období. Dáta k reprezentatívnemu prieskumu boli zbierané online formou v auguste 2023.

Čo nám reprezentatívny prieskum ukázal?

Proces adaptácie na zmenu, ktorú rola mamy (prvého či ďalších detí) do života prináša, chce svoj čas. V realite to potom pokojne trvá polroka či rok, kým sa žena zžije s najväčšími zmenami.

Najviac túto spojitosť vnímali respondenti vo veku 18-34 rokov, vysokoškolsky vzdelaní a bezdetní. Najmenej túto spojitosť vnímali ženy vo veku 55+. Aj tieto dáta poukazujú na generačné rozdiely, ktoré môžu zosilňovať vzájomné nepochopenie rodičov a starých rodičov pri príchode nového dieťaťa do rodiny.

 

Z výsledných dát vnímame veľkú poznateľnosť témy popôrodnej depresie a popôrodnej úzkosti, hoci je to len na teoretickej úrovni. Z dát ale vyplýva, že hoci sú prejavy prirodzeného baby blues prítomné po pôrode u 70-80 % žien, tak znalosť v populácií je len 12 %. Práve neznalosť toho, čo je prirodzené zažívať v období po pôrode môže viesť k gabatelizovaniu, zosmiešňovaniu či iným javom, ktoré nie sú podporné pre ženu krátko po pôrode. Viac informácií o baby blues nájdete v tomto texte a v tomo článku.

Napriek veľkej poznateľnosti objektívnych aj subjektívnych faktorov, ktoré prispievajú k zhoršeniu duševného zdravia, tretina populácie vyjadrovala súhlas aj so stereotypnými tvrdeniami. Najviac s nimi súhlasili ženy vo veku 55+. Tieto stereotypné tvrdenie nie sú pravdivé.

Obdobie po pôrode môže byť rôzne. Je preto dôležité pozerať sa naň ako na obdobie človeka, v ktorom môže zažívať celé spektrum emócií a pocitov. Popri radosti a láske môže žena zažívať veľkú únavu, cítiť neistotu, pochybnosti, fyzické ťažkosti a podobne. Ak spájame obdobie po pôrode len s jedným typom prežívania, môže realita zaskočiť.

Pri tejto otázke mohli respondenti označiť najskôr všeky odpovede, ktoré boli podľa nich relevantné a následne určiť jednu najefektívnejšiu radu. Dáta nám ukázali, že druhou najpopulárnejšou a zároveň aj druhou najefektívnejšou radou je myslieť pozitívne. Radi by sme upozornili na to, že v záťažových momentoch života je prirodzené prežívať celé spektrum pocitov a emócií a len samotné rozhodnutie pre myslenie pozitívne nemusí stačiť. Rovnako komunikácia tejto rady ,,mysli pozitívne“ zväčša podporne nepôsobí. Ak by vás zaujímalo ako komunikovať so ženou po pôrode tak, aby to bolo podporné a posilňujúce aj pre váš vzájomný vzťah, pár tipov nájdete v tomto texte.

 

Ak máte záujem hovoriť s nami o tomto prieskume a téme duševného zdravia žien po pôrode, kontaktujte nás na emaili katarina.zilak@vydumamky.sk

 

 

 

 

 

 

Čítať ďalej
poporodna uzkost
Rozhovory

Popôrodná úzkosť v skratke

Milé mamičky, drahé ženy,

dnes by som vám chcela napísať niečo o tom, ako vyzerajú prejavy popôrodnej úzkosti. Keď sa bavíme o ťažkostiach po pôrode, väčšinou sa zameriavame na popôrodnú depresiu. O jej sesternici popôrodnej úzkosti sa už hovorí menej. Napriek tomu je možné, že väčšiu časť mamičiek trápi práve úzkostná porucha. Častokrát bývajú diagnostikované aj spolu. 

Poďme sa však na to pozrieť bližšie. 

Každá z nás prežíva strach, obavy o svoje dieťa, či sa to týka jeho zdravotného stavu, budúcnosti a podobne. Niektoré z nás na to môžu mať aj reálny dôvod, pokiaľ má bábätko nejaké ochorenie (prajem si, aby takých bolo čo najmenej). Pokiaľ však strach, ktorý pociťujeme, nemá nejaký reálny dôvod, prípadne nás ovplyvňuje až tak, že zasahuje do nášho bežného života, či nášho správania, treba sa zamyslieť alebo sa poradiť, či sa nejedná o úzkostnú poruchu.

Aké sú typické prejavy popôrodnej úzkosti?

– neustály strach, obavy

– pocity, že sa blíži niečo zlé, niečo zlé sa stane nášmu bábätku alebo nám

– neustále myšlienky o tom, že sa niečo zlé stane

– pocity, že sme v nebezpečí

– poruchy spánku až nespavosť

– neschopnosť upokojiť sa,  nervozita, neschopnosť „obsedieť na jednom mieste“

– fyzické prejavy ako sú búšenie srdca, nevoľnosť, závrate, pocit zaliatia horúčavou, pocit na zvracanie, bolesti brucha

– pocit nedostatku kyslíka, že sa nemôžem nadýchnuť

– nechutenstvo

– neschopnosť sústrediť sa

Niekedy prichádza úzkosť v epizódach, ale môže byť tak intenzívna, že nás dokáže úplne ochromiť. V tej chvíli má človek pocit, že umrie. Síce to trvá len pár minút, ale to presvedčenie o záhube je o to intenzívnejšie. V tom prípade hovoríme o panickom ataku. Takéto ataky zahŕňa diagnóza panická porucha. 

Ďalšou poruchou, ktorú radíme do kategórie úzkostných porúch, je OCD. Teda obsesívno-kompulzívna porucha. Obsesie sú vtieravé myšlienky, ktoré nedokážeme ovplyvniť, nechceme ich, spôsobujú nám nepríjemné pocity, napätie, úzkosť. Kompulzie sú zase rôzne nutkavé úkony, ktorými dokážeme čiastočne zmierniť napätie vytvorené vtieravými myšlienkami. Isto ste už o tom počuli, ako si niekto potom, ako sa niečoho dotkol, musel 10-krát umyť ruky, až mal pokožku na nich totálne zničenú. Opäť je hlavným kritériom to, ako veľmi to ovplyvňuje váš život. ( Ja sa tiež zakaždým vraciam skontrolovať, či som vypla žehličku a OCD nemám. ☺ )

Aký je rozdiel medzi úzkosťou a depresiou?

V prípade depresie sa jedná najmä o poruchu nálady. Človek sa cíti smutný, skleslý, nemá dostatok energie, nedokáže sa z ničoho tešiť. V prípade úzkosti naše myslenie ovláda strach, obavy, buď z niečoho konkrétneho, ale môže to byť aj taký neurčitý pocit strachu. Ako vidíte, poruchy spánku sa vyskytujú v pri obidvoch ochoreniach. Čo sa stravovania týka, v prípade depresie môže ísť o zmenu váhy v zmysle priberania aj chudnutia. Pri úzkostnej poruche už aj vzhľadom k tomu, že človek máva rôzne nevoľnosti, bolesti brucha, prípadne aj hnačky, tak skôr dôjde k úbytku na hmotnosti. Pri depresii sa môžu vyskytnúť myšlienky na smrť, túžba ukončiť tento utrápený život. Pri úzkosti prevláda strach  z toho, že umriem alebo sa mi niečo zlé stane. Toto sú podľa mňa také hlavné rozdiely. Je však pravdou, že tieto ochorenia sa môžu prekrývať.

Ak máte pocit, že sa vás táto téma týka, hovorte o tom. S blízkymi, rodinou, odborníkmi či s nami.

MUDr. Štefánia Vaľovská

Už čoskoro vydáme pokračovanie článku. Dovtedy si môžete prečítať jeden z predchádzajúcich článkov – Ako nás chráni úzkosť?

Čítať ďalej