We are
highly
sensitive

Blog

  1. Homepage
  2. Blog
Rozhovory

Sympatikus a parasympatikus. Ako ich v materstve podporiť?

Materská dovolenka nie je dovolenkou plnou relaxu, ticha, času pre seba a načerpania nových síl. Práve naopak, materstvo so sebou často prináša veľa detského plaču a kriku, nedostatok spánku a pocity preťaženia, vyčerpania a stresu. Nie je preháňaním, keď sa povie, že výchova detí má niečo spoločné s lovom mamutov našich predkov. Obe situácie totiž dokážu okamžite aktivovať takzvaný sympatikus, poplašný systém našej nervovej sústavy. Problém nastáva, keď je sympatikus aktivovaný až príliš a naša nervová sústava zostáva preťažená a nezregulovaná. To môže mať za následok pocit veľkej únavy, nervozity, stresu či dokonca vyhorenia.

Čo je sympatikus?

Nervová sústava nám okrem iného pomáha vyhodnocovať situácie, v ktorých sa nachádzame a reagovať na podnety z okolia. Umožňujú to dva systémy – sympatikus a parasympatikus, ktoré majú aj evolučný význam. Práve sympatikus našim predkom pomohohol reagovať na nebezpečenstvo poplašnou reakciou, vyplavovaním kortizolu, zrýchlením tepu a dychu, rozšírením zreničiek a aktivovaním svalov. Predstaviť si to môžeme ako reakciu pri love mamuta. Naopak, parasympatikus je systém pokoja a oddychu, kedy sa náš tep a dych spomalí a telo sa dostáva do stavu relaxácie ako v situácii, keď naši predkovia mamuta ulovili, zjedli a mohli si v pokoji odpočinúť. V materstve sa deje niečo podobné.

Detský plač a krik, obdobie vzdoru, hádzanie sa o zem dieťaťa či nedostatok spánku dostávajú našu nervovú sústavu práve do sympatiku, teda poplašnej reakcie. Tá môže spôsobiť, že sa cítime veľmi preťažené a nervózne a nedokážeme zregulovať ani seba, nie to ešte dieťa, ktoré práve plače či kričí. A hoci sympatikus je úplne prirodzený a pomáha nám zvládnuť náročnejšie situácie v každom dni, naše telá i mysle potrebujú  aj stav pokoja – teda parasympatikus. V materstve je to obzvlášť dôležité, pretože zregulovaná mama dokáže ľahšie pomôcť s reguláciou aj svojmu dieťaťu, či už pri veľkých emóciách, plači alebo bolesti.

Ako na reguláciu nervovej sústavy v materstve?

Každá mama sa zrejme stretla s radou, že má spať vtedy, keď spí dieťa, avšak niekedy to skutočne nejde, najmä keď spánok dieťaťa je jedinou príležitosťou na vyriešenie iných povinností. Hoci spánok je skutočne najefektívnejším spôsobom na reguláciu nervovej sústavy, v materstve často potrebujeme aj časovo menej náročné pomôcky, ktoré nám navodia stav pokoja. 

Výskumy sa dlhodobo zhodujú, že jedným z takýchto spôsobov môže byť vedomé relaxačné dýchanie, najmä také, kde je výdych o niečo dlhší ako nádych. Práve výdych totiž spomaľuje aj náš tep a pomáha nám navodiť stav pokoja. Príkladom môže byť 2:1 dýchanie, kedy výdych trvá dvojnásobok času ako nádych (napríklad 3 a 6 sekúnd) alebo 4-7-8 dýchanie, pri ktorom nádych trvá 4 sekundy, na 7 sekúnd sa zadrží dych a výdych trvá 8 sekúnd.

Obľúbenými technikami sú tzv. box breathing alebo dýchanie do štvorca, kedy sa nadýchneme na štyri sekundy, na štyri sekundy zadržíme dych, štyri sekundy vydychujeme a na štyri sekundy opäť zadržíme dych, pričom si môžeme predstaviť kreslenie štvorca.y

V skutočne náročných a zahlcujúcich situáciách, kedy nás začne premáhať stres či panika môže pomôcť aj uzemňovacie cvičenie 5-4-3-2-1 zapájajúce všetky zmysly. Ľahko môže odpútať pozornosť uvedomením si 5 vecí, ktoré vidíme, 4, vecí, ktorých sa môžeme dotknúť, resp. ich cítime na pokožke, 3 vecí, ktoré počujeme, 2 vecí, ktoré cítime čuchom a 1 vec, ktorú cítime chuťou, resp. ju môžeme ochutnať.

Ako priaznivé regulačné techniky sa ukazuje kontakt koža na kožu s bábätkom či spev, o ktorého liečivom efekte si môžete prečítať viac tu.

Každej mame pomáha s reguláciou niečo iné, a tak je to v poriadku

Pocit pokoja a načerpanie síl nám môže navodiť aj pravidelný pohyb, spánok, stretnutie s priateľmi, venovania sa koníčkom či využívanie slúchadiel, ktoré izolujú hluk. Všetky tieto spôsoby nám pomáhajú byť lepšími a zregulovanejšími mamami, a tak lepšie regulovať aj pocity a potreby našich detí. Nejde o sebectvo, ale o prirodzenú a dôležitú potrebu, ktorú by sme nemali zanedbávať.

A hoci výskumy ukazujú, že relaxačné a uzemňovacie cvičenia dokážu efektívne znížiť stres, zmierniť sympatikus a aktivovať parasympatikus, v niektorých situáciách je potrebné vyhľadať aj odbornú pomoc. Milá mama, ak aj Ty dlhodobo zažívaš pocity preťaženia a stresu, obrátiť sa môžeš aj na našu emailovú poradňu či na odborníka v duševnom zdraví. Ako na to si môžeš prečítať tu.

autorka článku: Hana Maďarová

obrázok: unsplash.com

Zdroje:

Hall, J. E., & Hall, M. E. (2026). Guyton and Hall textbook of medical physiology (15th ed.). Elsevier.

Huberman, A., Langelier, C., Hoover, A., Posner, A., Bryant, C., Gorlin, A., Hsu, A., Yeh, C., & Spiegel, D. (2023). Brief structured respiration practices enhance mood and reduce physiological arousal. Cell Reports Medicine, 4(1), 100895. https://doi.org/10.1016/j.xcrm.2022.100895

Joosen, K. J., Mesman, J., Bakermans-Kranenburg, M. J., Pieper, S., Zeskind, P. S., & van IJzendoorn, M. H. (2013). Physiological reactivity to infant crying and observed maternal sensitivity. Biological Psychology, 94(1), 221–229. https://doi.org/10.1016/j.biopsycho.2013.05.020

Zaccaro, A., Piarulli, A., Laurino, M., Garbella, E., Menicucci, D., Neri, B., Gemignani, A., & Tagliazucchi, E. (2018). How breath-control can change your life: A systematic review on psychophysiological correlates of slow breathing. Frontiers in Human Neuroscience, 12, 353. https://doi.org/10.3389/fnhum.2018.00353

 

Čítať ďalej
Príbehy

Ellie: „Bála som sa, že budem na hanbu a na príťaž a často som svoje pocity radšej v sebe dusila, lebo som nikomu ďalšiemu nechcela robiť starosti.“

Materstvo nie je vždy iba rozprávka. To moje ma k však k rozprávkam priviedlo – k takým, ktoré mi vyliečili dušu. Od detstva som milovala rozprávky, no nikdy som si nemyslela, že ich jedného dňa budem písať. Až kým som sa nestala mamou. Som spisovateľka, copywriterka a mama úžasného trojročného chlapčeka s nekonečnou fantáziou. Milujem ho viac než čokoľvek na svete, no moja cesta k materstvu nebola iba krásna a jednoduchá. Nebola to rozprávka. 

Prvú detskú knihu som napísala pre svojho malého synčeka v období, keď som sa vyrovnávala s popôrodnou depresiou. Prišla nečakane, intenzívne a zatriasla absolútne celým naším svetom. Živím sa písaním, no o tejto téme sa mi nikdy nepíše ľahko. Napriek tomu viem, že sa o nej hovoriť musí, a to nahlas. 

Synčeka sme s manželom plánovali a od začiatku som sa naňho tešila. Lenže po pôrode som veľmi nečakane (a nepripravene) čelila popôrodnej depresii a úzkostiam, ktoré sa u mňa spustili. Odbornú pomoc som sa odvážila vyhľadať až po vyše pol roku. Dovtedy som sa snažila to zvládať sama, pretože som mala pocit, že zlyhávam. Súčasťou mojej cesty bolo mnoho sĺz, panických záchvatov aj hodín na elektrickej odsávačke mlieka, keďže mi nebolo súdené synčeka dlho dojčiť, a to napriek veľkej snahe mňa aj laktačných poradkýň. Kládla som si to za vinu a veľmi dlho som sa s tým vyrovnávala. Veď som bola obklopená toľkými príbehmi žien, pre ktoré to bola zdanlivo hračka! Nepomohli tomu ani sociálne siete, na ktorých som ako spisovateľka aktívna a kde človek vždy vidí hlavne pozlátko…  či chcete alebo nie, dostane sa vám to pod kožu. 

Nie sú to ,,len hormóny”

Spočiatku som mala pocit (a počúvala som to aj od svojho okolia), že sú to predsa len rozbúrené hormóny, materské blues, no keď moje úzkostné stavy neodchádzali ani po dlhých mesiacoch, začala som byť presvedčená, že niečo nie je v poriadku. Do svojich najsmutnejších chvíľ sa dnes v pamäti iba nerada vraciam, ale vybavujem si napríklad momenty, kedy som bola taká frustrovaná a nahnevaná sama na seba, že musím určite byť “rozbitá”, že som si nechty tak silno zaryla do ramena, až som mala na druhý deň modriny. Všetku frustráciu som si totiž vybíjala na sebe. V hlave mi neustále zneli otázky: Prečo nie som šťastná, keď by som mala byť? Prečo nedokážem to, čo ostatným ženám ide tak ľahko a prirodzene?

Potrebujem pomoc a podporu zvonku 

Prvý moment, kedy som si povedala, že musím vyhľadať pomoc a podporu aj zvonku, bol vyplašený pohľad môjho muža, keď som za ním prišla o druhej ráno v panickom záchvate, ťažko sa mi dýchalo, cítila som tlak na hrudi a plakala som. Sadla som si k nemu na posteľ a mala som pocit, že som taká ťažká, akoby som už nemohla urobiť ani krok. Takto to ďalej nemôže byť, povedali sme si a druhý deň skoro ráno som uslzená navštívila brnenské krízové centrum. Tam si ma vypočula empatická terapeutka, ale taktiež mi zdravotná sestra povedala: „Veď mu dajte Sunar a vyriešené.” Bolo mi hrozne. Trvalo ešte nejaký čas, než som si našla online terapeutku a vystriedala som dve, než som si povedala, že budem radšej niekam chodiť aj reálne, nielen cez počítač. Napokon som začala chodiť ku psychologičke, lenže musím aj povedať, že v tej dobe už boli moje stavy výrazne zlepšené – synček mal už sedem mesiacov a ja som ho už prestávala dojčiť. 

Okolie a ja 

Moje okolie to so mnou nikdy nemyslelo zle, ale zároveň som mala pocit, že si myslia, že to trochu preháňam a netušia, ako so mnou naložiť. Akoby som bola rozladená gitara, ktorá nehrala správnu melódiu. Z veľkej časti to bolo aj preto, že som ich ja sama dlho nechcela a nevedela požiadať o pomoc, čo si dnes už uvedomujem a myslím, že som v tom urobila pokroky.

Vtedy som sa však bála, že budem na hanbu a na príťaž a často som svoje pocity radšej v sebe dusila, lebo som nikomu ďalšiemu nechcela robiť starosti. 

To, ako zle sa v skutočnosti cítim, na povrch vyplávalo iba občas, takže myslím, že moja rodina dodnes ani nepozná rozsah toho, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Najsilnejšou oporou bol môj manžel, ktorý do mňa najviac videl. V domácnosti sme rovnocenní partneri, ale keď mi nebolo dobre, zastal aj roly, ktoré som v týchto chvíľach nezvládala, aby som svoju energiu postupne mohla venovať aj odpočinku a duševnému zdraviu. A hlavne musím povedať, že som cítila veľmi silnú lásku ku nášmu synčekovi, čo mi tiež veľmi pomohlo. 

Čo mi pomáhalo

Keď napríklad strašne plakal a ja som ho dlhé hodiny nevedela utíšiť, pomohlo mi pozrieť sa na jeho maličké detské pršteky či na jeho drobné pyžamko – uvedomila som si, aký je maličký a bezbranný a to mi pomáhalo upokojiť sa. Taktiež som si na chladničku napísala zoznam vecí, z ktorých mám radosť a keď som všetko videla čierne, šla som so synčekom na rukách pred chladničku a nahlas som si ich čítala. Pomáhali mi aj fotomagnetky, kde sme boli odfotení v krásnych chvíľach. Mávala som tiež nepríjemné nutkavé myšlienky, čo ak sa malému niečo stane. Pri každej situácii som oňho mala prehnaný strach, akoby som sa bála, že niečo pokazím… Niekedy ma to až paralyzovalo a bolo to veľmi vyčerpávajúce.

Písanie mi tiež vždy pomáhalo 

Vždy som sa so svojimi emóciami a problémami najlepšie vyrovnávala prostredníctvom písania… a tak to bolo aj v tomto prípade. Z najhoršieho mi veľmi pomáhalo vypísať sa. Práve z tohto obdobia vznikla moja prvá detská knižka – Samko a pocitkovia, v ktorej som sa ako mama vyrovnala s hurikánom mojich vlastných, ale aj detských silných pocitov, ktoré zažíval synček. Ako som mu mohla byť vzorom, keď som emócie nedokázala zvládnuť ja sama? 

Postupne som nachádzala pevnú pôdu pod nohami a učila sa, že materstvo nemusí byť dokonalé. Patrí k nemu aj chaos, plač a tiene, ktoré vždy nakoniec vystrieda slnko, keď sa nevzdávame a nesnažíme sa o dokonalosť, ale zároveň to robíme najlepšie, ako vieme. Naše deti nepotrebujú dokonalé mamy, ale mamy skutočné a prítomné. Stačí byť “good enough”. Materstvo ma nerozbilo, naopak… v mnohom ma obohatilo a dalo mi tie najkrajšie chvíle v živote!

Začiatok knihy 

Jedného večera po náročnom, niekoľkohodinovom uspávaní v kombinácii s bolením zúbkov mi napadla myšlienka: Čo keby každá emócia mala svojho čarovného škriatka, ktorý by nám ju pomohol zvládnuť? Ktorý by nám vysvetlil, že aj táto emócia, ktorú možno vnímame ako negatívnu, patrí k životu a je iba na nás, ako sa s ňou vyrovnáme? Sadla som si k počítaču a prvé riadky rozprávky Samko a pocitkovia boli na svete. Prvým pocitkom, ktorého som napísala, bola Bolesť… a to ma začalo pomaličky liečiť. Dnes moja knižka pomáha ďalším rodičom a deťom veľmi láskavo a neodsudzujúco pochopiť svoje emócie. Občas sa mi na besedách stáva, že medzi poslucháčmi sú aj mamičky, ktoré sa rozplačú. Moje pocitkové príbehy, hoci jednoduché a hravé, sa ich neraz hlboko dotknú. V ich slzách vidím, že doma zažívajú každý deň to isté, čo ja, a že tiež niekedy nevládzu ďalej.

Bodka za príbehom

Môj príbeh sa skončil (a pokračuje) šťastne, no viem, že veľa mám sa podobne ako ja hanbí priznať si, že niečo nie je v poriadku. So svojimi pocitmi ostávajú samé, pritom ale samé nie sú! A čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej sa bude ktorákoľvek z nás cítiť osamelo. Každá z nás má právo cítiť sa všelijako… a to neuberá nič z našej lásky k dieťatku. Práve naopak, robí nás to ľudskejšími a bližšími aj samým sebe. Byť šťastná z dieťatka sa nevylučuje s tým, že sa staráme aj o seba a svoje duševné zdravie. Preto všetky môžeme byť krehké a silné zároveň. 💛

 

Zo srdca vám držím palce a prajem veľa úspechov.

 

Spisovateľka a autorka kníh o pocitkoch Ellie Šedivá

fotka: archív autorky

 

Čítať ďalej
Rozhovory

Hormóny a ich vplyv na duševné zdravie po pôrode

Prečo nie je „zvláštne cítiť sa zvláštne“

Pôrod je jeden z najintenzívnejších zážitkov v živote ženy – fyzicky aj psychicky. Zatiaľ čo sa pozornosť často sústreďuje na dieťatko, duševný stav matky po pôrode ostáva niekedy v tieni. A pritom je to obdobie, kedy je žena vystavená obrovským hormonálnym zmenám, ktoré môžu mať zásadný vplyv na jej psychickú pohodu. Porozumenie tomu, čo sa v tele deje, môže byť prvým krokom k väčšiemu súcitu so sebou a lepšej starostlivosti.

Hormonálna búrka po pôrode

Po pôrode dochádza k dramatickému poklesu hladín estrogénu a progesterónu – dvoch hlavných ženských hormónov, ktoré počas tehotenstva výrazne stúpajú. Tento prudký pokles môže mať podobný účinok na mozog ako napríklad vysadenie niektorých liekov – ovplyvňuje náladu, spánok, hladinu energie aj schopnosť sústrediť sa.

Niektoré ženy prežívajú len mierne zmeny nálad (tzv. baby blues), ktoré odznejú do pár dní. Iné však môžu rozvinúť závažnejšie psychické stavy, ako sú popôrodná depresia či úzkostné poruchy, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc.

Mozog matky sa skutočne zmení

Vedci z Holandska a Španielska v štúdii publikovanej v časopise Nature Neuroscience (2017) zistili, že tehotenstvo mení štruktúru mozgu ženy – konkrétne sa znižuje objem sivej hmoty v oblastiach, ktoré súvisia so sociálnym vnímaním a empatiou. Tieto zmeny pretrvávajú minimálne dva roky po pôrode a vedci sa domnievajú, že ide o proces „zefektívnenia mozgu“, ktorý žene pomáha lepšie rozpoznať potreby a emócie bábätka. Štúdia publikovaná v roku 2025 (Servin-Barthet et al., Nature Communications) sledovala desiatky prvorodičiek počas celého tehotenstva až do šestonedelia. Ukázalo sa, že u žien, u ktorých sa tieto štrukturálne zmeny obnovovali rýchlejšie, bol pozorovaný aj silnejší vzťah s dieťatkom a lepšia duševná pohoda.

Tieto zmeny sa dejú najmä v:

  • prefrontálnej kôre, ktorá nám pomáha porozumieť emóciám druhých,
  • cingulárnom kortexe, ktorý ovplyvňuje vnímanie seba a dieťaťa ako jednotky,
  • insulae, ktorá je zodpovedná za citlivosť na vnútorné pocity a signály z tela.

Znie to znepokojivo? Nemusí. Ide o prirodzený proces, ktorý má za cieľ zefektívniť spracovanie podnetov. Mozog sa doslova „preladí“ na novú rolu matky.

Zaujímavé je, že tieto zmeny sú podobné tým, ktoré sa dejú v adolescencii – teda v období, keď sa formuje identita. Ukazuje to, že materská rola je nielen biologická, ale aj hlboko neurologická transformácia.

Čo hovoria ďalšie výskumy?

Podľa štúdie Schiller a kol. (2015),  ženy s vyššou citlivosťou na hormonálne zmeny počas menštruačného cyklu alebo tehotenstva majú vyššie riziko rozvoja popôrodnej depresie. To naznačuje, že nejde len o samotné hladiny hormónov, ale aj o to, ako mozog ženy na tieto zmeny reaguje.

Okrem estrogénu a progesterónu hrá rolu aj oxytocín – „hormón lásky“, ktorý podporuje vytváranie vzťahu s bábätkom, ale jeho hladina môže byť nižšia u žien s depresiou. Dôležitý je aj kortizol – stresový hormón, ktorý býva u novopečených matiek dlhodobo zvýšený a ovplyvňuje ich schopnosť relaxovať či zaspať.

Nie je to „len v hlave“

Jedna z najväčších prekážok pri duševnom zdraví po pôrode je pocit hanby alebo zlyhania. Mnohé ženy si kladú otázky typu: Prečo nie som šťastná, keď mám zdravé dieťa? alebo Prečo ma všetko rozruší? Odpoveď často znie: pretože Vaše telo a mozog prechádzajú obrovskou hormonálnou a neurologickou záťažou. Tieto zmeny nie sú známkou slabosti, ale biologickej reality.

Ako sa môžete podporiť?

Hľadajte podporu – s niekým, komu dôverujete, alebo s odborníkom. Hovoriť o tom, čo prežívate, je liečivé.

Dajte si čas – telo aj psychika potrebujú čas na zotavenie. 

Dbajte na spánok a výživu – akokoľvek je to náročné, aj drobné zlepšenia majú veľký efekt.

Prijmite pomoc – ak Vám niekto ponúkne pomoc s dieťatkom, jedlom či domácnosťou, prijmite to bez výčitiek.

Nezabúdajte na pohyb – aj krátka prechádzka môže pomôcť pri stabilizácii nálady.

Vyhľadajte odbornú pomoc – pomoc odborníka (psychiatra či psychoterpeuta) je mnohokrát naozaj nenahraditeľná. Čím skôr pomoc vyhľadáte, tým skôr môže prísť úľava. 

Naše telo nie je oddelené od našej psychiky. Hormonálne a neurologické zmeny po pôrode nie sú „výhovorka“, ale dôležitý faktor, ktorý ovplyvňuje to, ako sa cítite. Čím viac o tom budeme hovoriť, tým viac žien si uvedomí, že nie sú samy. A že hľadať pomoc nie je slabosť ale odvaha.

 

Autorka textu: Alexandra Trandžíková

fotografia: unsplash.com

 

Hoekzema, E., Barba-Müller, E., Pozzobon, C., Picado, M., Lucco, F., García-García, D., Soliva, J. C., Tobeña, A., Desco, M., Crone, E. A., Ballesteros, A., Carmona, S., & Vilarroya, O. (2017). Pregnancy leads to long-lasting changes in human brain structure. Nature neuroscience, 20(2), 287–296. https://doi.org/10.1038/nn.4458 

Chechko N, Nehls S. From Pregnancy to Postpartum: The Dynamic Reorganization of the Maternal Brain. Neuroscience Insights. 2025;20. doi:10.1177/26331055251315488 

Schiller, C. E., Meltzer-Brody, S., & Rubinow, D. R. (2015). The role of reproductive hormones in postpartum depression. CNS spectrums, 20(1), 48–59. https://doi.org/10.1017/S1092852914000480 

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

Ako ovplyvňujú chronické ochorenia tehotenstvo a rané materstvo?

Obdobie tehotenstva je mnohokrát zložitejšie a náročnejšie, ako by sme čakali. Ideálnym stavom je, keď tehotenstvo prebieha bez zdravotných komplikácií na strane matky aj dieťaťa. No vieme, že naše životy ideálne často nie sú.

Aké ochorenia nám môžu vstupovať do tehotenstva a raného materstva? 
  • astma
  • kardiovaskulárne ochorenia a chronická  hypertenzia, 
  • chronické ochorenie obličiek, chronická migréna,chronická obštrukčná choroba pľúc,
  • cukrovka, 
  • epilepsia, 
  • zápalové ochorenia čriev, 
  • autoimunitné ochorenia ako – systémový lupus erythematosus, skleróza multiplex,psoriáza, reumatoidná artritída, či ochorenia štítnej žľazy a ďalšie.
Je chronické ochorenie stopka materstvu?

Určite nie. Je však dobré zohľadniť zdravotný stav v každej etape stávania sa mamou, lebo každé ochorenie nám vie priniesť nejaké obmedzenia. Obmedzenia nie sú stopkou, sú priestorom na hľadanie vlastnej, unikátnej cesty mamy.

,,Osobne som neuvažovala, že by som kvôli reume nemala dieťa. Vedela som, že počas tehotenstva mi bude zrejme lepšie, čo aj bolo. Už v pôrodnici som však cítila, že ruky, ktoré mám reumou oslabené, budú asi problém. Materstvo je naozaj veľká fyzická makačka. Po pár mesiacoch som reálne začala vnímať kĺby, ktoré sa hlásili o slovo. Vedela som, že je pre mňa jediná cesta vrátiť sa naspäť do liečby a hľadať cesty, ako to celé zvládnuť, aby nám v tom bolo dobre naozaj všetkým. Prijala som, že aj toto je súčasťou mojej cesty mamy.”mama Zuzka

Ako časté sú chronické ochorenia?

Výskumy uvádzajú, že až jedna z desiatich tehotných žien má chronické ochorenie, ako je cukrovka, ochorenie srdca alebo astma. Výskyt chronických ochorení počas tehotenstva narastá v súvislosti so zvyšujúcim sa vekom matiek a rastúcou mierou obezity medzi ženami v reprodukčnom veku a ďalšími faktormi.  Chronické ochorenia predstavujú významný rizikový faktor pre komplikácie v perinatálnom období, ako sú preeklampsia, eklampsia, predčasný pôrod, cisársky rez či nízka hmotnosť novorodenca pri narodení.

Ochorenia tela môžu mať dopad na našu dušu

Dáta získané z výskumov (neboli respondentkami tehotné ženy) naznačujú, že osoby trpiace chronickými telesnými ochoreniami majú zvýšené riziko vzniku duševných ochorení v porovnaní s tými, ktorí takéto ochorenia nemajú. Čiastočne je to možné vysvetliť  psychosociálnymi faktormi, ako je stres spojený s ochorením a biologickými faktormi, ako je zápal. 

 Tehotenstvo a obdobie po pôrode je pre ženu veľkou životnou zmenou a stresujúce situácie spojené so zvládaním chronického ochorenia sa v tomto čase môže ešte viac zintenzívniť. Okrem problémov, ktoré spôsobuje chronické ochorenie, môžu ženy počas tehotenstva zažiť ďalšie ťažkosti alebo sa u nich po pôrode môžu objaviť komplikácie. Pri niektorých autoimunitných ochoreniach je však bežné, že počas tehotenstva je ochorenie v neaktívnej forme, no často po pôrode sa opäť objavia jeho príznaky. 

,,Keď som otehotnela, bola som šťastná a mala som aj trochu obavy, aký vplyv nato bude mať reuma. Našťastie som patrila k tým, ktoré môžu na veľké bolesti aspoň počas tehotenstva zabudnúť. Po pôrode mi ešte pár týždňov optimizmus vydržal, ale reuma a bolesť sa späť vrátili skôr, ako sa skončilo šestonedelie. A tak som to musela opäť akceptovať, že to inak nebude a bola som vďačná, že mám veľkú pomoc doma. Tu platí niekoľkonásobne, že každá pomoc je vítaná.” mama Eva

Preto ak žena žije s dlhodobým zdravotným problémom, môže byť počas tehotenstva a po pôrode náchylnejšia na vznik duševných ťažkostí.

Dáta z výskumu

Kanadský výskum priniesol zistenia, že ženy s chronickým fyzickým ochorením pred tehotenstvom môžu mať zvýšené riziko rozvoja duševného ochorenia v perinatálnom období. Výskumníci skúmali administratívne zdravotné údaje  77 385 žien s chronickými fyzickými ochoreniami a 780 619 žien bez takýchto ochorení a následne porovnali riziko vzniku psychotickej poruchy, poruchy nálady alebo úzkosti, poruchy užívania návykových látok, sebapoškodzovania alebo iného duševného ochorenia počas tehotenstva alebo do 365 dní po pôrode. 

Zistili, že viac žien s chronickým fyzickým ochorením (20,4 %) ako bez neho (15,6 %) zažilo perinatálne duševné ochorenie.

Podobné zistenia priniesol aj výskum, ktorý bol robený s využitím databázy National Inpatient Sample, ide o najväčšiu  databázou hospitalizačnej starostlivosti v USA, ktorá zahŕňa všetkých platcov a obsahuje údaje o viac ako siedmich miliónoch hospitalizácií. Tento výskum skúmal tehotné ženy alebo ženy v popôrodnom období za roky 2016–2019. 

Podľa výskumu kardiologické ochorenia, nadmerné pitie alkoholu, migréna, lupus  a epilepsia patria medzi najvýznamnejšie chronické ochorenia spojené s vyšším rizikom duševných ochorení počas tehotenstva a v popôrodnom období. 

Nezabúdajte na seba už počas tehotenstva

Ženy s chronickými chorobami môžu potrebovať cielenejšie opatrenia na zníženie závažnosti ich ochorenia a zlepšenie ich zvládacích stratégií počas tehotenstva aj po ňom. Veľmi dôležitú úlohu zohráva aj vhodná aktívna sociálna podpora. Zvládať všetko sama nemusí byť teda udržateľné riešenie.

,,Dopad môjho fyzického bmedzenia som vnímala hlavne pri vstávaní k bábätku, lebo som si musela vždy najskôr obuť protézu a nemohla som len tak vstať a ísť. Prvé dni to vplývalo aj na moju psychiku. Mala som pocit, že nie som dobrá mama, keď nemôžem byť hneď taká pohotová – vstať a ísť. Potom som si uvedomila, že tých pár sekúnd, kým si protézu obujem, zo mňa horšiu mamu nerobí. Veľmi mi v tom období pomohla aj moja mama.”skúsenosť Veroniky- inaknormalna 

Dôležitosť vnímavosti voči svojmu prežívaniu nezačína po pôrode ale už dávno pred ním. Veríme, že jedného dňa bude skríningové vyšetrenie duševného zdravia neodeliteľnou súčasťou starostlivosti o ženy s chronickými ochoreniami, a to najmä počas tehotenstva a popôrodného obdobia. 

Ak sa vás téma chronických ochorení týka a plánujete tehotenstvo, hovorte o tom nielen s gynekológom/gičkou ale aj so svojím špecialistom. Rovnako podporné vám vedia byť aj pacientské združenia zamerané na život s konkrétnou diagnózou. Uvádzame niektoré z nich: Liga proti reumatizmu na Slovensku, Spolu môžeme (skleróza multiplex),

Ak máte pocit, že by aj ten váš príbeh materstva mal zaznieť na našom webe, napíšte nám. Skutočné príbehy žien z popôrodného obdobia dokážu byť podporou pre množstvo žien, ktoré sa v nich vedia nájsť. 

autorka: Dominika Viazanková

foto: unsplash.com

Použitá litertúra:

Abu-Zaid, A., Gari, A., Alsharif, S. A., Alshahrani, M. S., Khadawardi, K., Ahmed, A. M., … Baradwan, S. (2023). Exploring the impact of chronic medical conditions on maternal mental health: A National Inpatient Sample analysis. European Journal of Obstetrics & Gynecology and Reproductive Biology, 289, 42–47.

 

Aker, A. M., Vigod, S. N., Dennis, C.-L., & Brown, H. K. (2022). Perinatal Complications as a Mediator of the Association Between Chronic Disease and Postpartum Mental Illness. Journal of Women’s Health (Larchmont, N.Y. 2002), 31(4), 564–572.

 

Brown, H. K., Wilton, A. S., Ray, J. G., Dennis, C.-L., Guttmann, A., & Vigod, S. N. (2019). Chronic physical conditions and risk for perinatal mental illness: A population-based retrospective cohort study. PLoS Medicine, 16(8), e1002864.

 

Brožúra NIS

 

Čítať ďalej
Copyright 2024 o.z. VyDuMamky.
Obsah na tomto webe nenahrádza konzultáciu so psychológom či psychiatrom a má primárne informatívny charakter.