We are
highly
sensitive

Blog

Rozhovory

Ako sa najčastejšie cíti žena po pôrode?

Na Svetový deň úsmevu (4.10.2022) vám prinášame prvú časť rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou. Ako klinická psychologička sa od roku 2017 venuje na Slovensku ako jedna z mála ženám priamo v pôrodnici. Tešíme sa, že aj Gynekologicko-pôrodnícka klinika Fakultnej nemocnice v Trenčíne vidí dôležitosť podpory žien v téme ich duševného zdravia.

 

Ako ženy, najčastejšie prvorodičky, reagujú na to, keď sa stanú naozaj mamami a neraz práve často spoločnosťou opisované eufória neprichádza?

Prekvapenie žien najmä po prvom pôrode nad realitou býva časté. Práve v počiatočných dňoch po pôrode je výskyt napr. pocitov rozladenosti oveľa častejší ako pocitov, že mama je naozaj úprimne zamilovaná do dieťatka a všetko ide idylicky. Ono je to ale takto úplne normálne a v poriadku. Chce to čas.

Čím si ženy na tom úplnom začiatku prechádzajú?  

Veľmi krátko po pôrode aj vplyvom hormónov môže prísť pocit zamilovanosti, ale ten je často na druhý – tretí deň vystriedaný veľkou únavou. Mnohé ženy, najmä prvorodičky, tiež často nemajú úplne jasnú predstavu, čo vlastne robiť s bábätkom. Tiež prichádza ku konfrontácii predstáv, ako by začiatok materstva mal vyzerať a reality, ako sa v tom žena v skutočnosti cíti. 

Prispieva k tomu spoločnosť?

Neraz áno, tým, že je umelo podsúvaný obraz, že práve toto obdobie musí byť najkrajším obdobím života ženy a všetko musí byť úžasné. Ja by som však povedala, že je viac normálne, ak ženy (najmä pri prvom dieťati) pociťujú nejaký diskomfort, ako to, že je všetko naozaj dokonalé. 

Kde je však tá miera diskomfortu, či duševnej rozkolísanosti, ktorá je prirodzená a nezačína byť patologická?

Je to veľmi individuálne a nemôžeme striktne povedať, že ten a ten deň je posledný deň, kedy sa žena môže cítiť zle. Častejšie sa stretávame s duševnou rozladou u prvorodičiek. Pri ďalších pôrodoch už ženy viac menej vedia, čo môžu čakať. Prirodzene, ak duševná rozkolísanosť pretrváva niekoľko týždňov a zhoršuje sa, je dobré spozornieť. Môže ísť o niektorú z porúch depresívneho spektra. 

Veľmi typický je prelom 2. a 3. dňa a obdobie medzi 10.-14. dňom po pôrode, kedy dolieha na ženy únava sprevádzaná plačlivosťou, časté sú pochybnosti o sebe, celkovo sa začína prejavovať veľká životná zmena. Takéto obdobie krátko po pôrode trvá zvyčajne do 24 hodín a na konci druhého týždňa cca 2-3 dni. Toto počiatočné obdobie je samozrejme spojené aj s veľkými hormonálnymi výkyvmi.

Takáto emočná rozkolísanosť po pôrode v rámci prvých týždňov je obsiahnutá v pojme Baby blues. Stretáva sa s ňou okolo 70-80% žien po prvom pôrode.

 

Tento krátky text nech je vám uistením, že vstup do role mamy prináša okrem úsmevu neraz aj slzy a je to tak v poriadku. 

Ako veľmi dôležité vnímame hovoriť o tom, kedy je dobré spozornieť, ak sa dni po pôrode menia na naozaj veľmi ťaživé. Pokračovanie rozhovoru zameraného na tému popôrodnej depresie prinesieme už 10.10. vo Svetový deň duševného zdravia.

 

Čítať ďalej
Anti-stress

,,Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy, otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity mi pomohli opäť ísť životom.”

 

Ivana Poku, rodená Košičanka, aktuálne Londýnčanka. Mama dnes už 3 detí a manželka skvelého muža, vďaka ktorého podpore je dnes stále tu. Ivana je práve štatisticky jednou z piatich žien, ktorú postretla popôrodná depresia.

Aj toto je materstvo? 

Ivana šla do tehotenstva či materstva s tým, čo bežne v spoločnosti podporujeme. Zväčša jednostranný obraz o tom, ako je nová rola v živote matky automatická, žena je na ňu prispôsobená a teda sa veľmi rýchlo na ňu aklimatizuje. V podstate bez tienistých stránok a zaváhaní. Nejaké naznačenie toho, že to môže byť aj o inom a teda, že po pôrode môže prísť zhoršenie psychiky v podobe baby blues, zaznelo na predpôrodnej príprave, ale nad tým len mávla rukou so slovami: ,,Veď ja nemám v anamnéze psychické ochorenie, tak mňa sa to netýka.” Predchádzajúca skúsenosť so psychickými problémami je len jedným z faktorov, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť zhoršenia psychiky po pôrode. Nie je však kľúčový. Na prepuknutie problémov je potrebný mix rôznych faktorov. Aký je to ten presný pomer, je u každého človeka individuálne.

Príbeh pokračuje

To, že sa to predsa len Ivany začalo dotýkať, začala vnímať nepriamo už počas tehotenstva. Na začiatku to bolo prekvapenie z hoci plánovaného, no veľmi rýchleho počatia. Reagovať na správu o tehotenstve širokým spektrom pocitov je úplne v poriadku. Ivana však väčšinu tehotenstva prežila v akejsi počiatočnej konfrontácii očakávaní a reality. Veľmi zneisťujúce pre ňu samotnú bolo, že pocit napojenia na deti (dvojičky) či akási láska neboli hneď prítomné. Stretli ste sa s tým aj vy?

Po pôrode

Synovia sa narodili o 6 týždňov skôr akútnou sekciou, a tak prvé týždne bol kontakt s nimi veľmi limitovaný. ,,Bolo to naozaj ťažké obdobie”, priznáva. Konfrontácia s realitou, ktorá nevyčarovala úsmev na tvári, ale ponárala viac a viac Ivanu do depresívnych myšlienok, bola čoraz intenzívnejšia. ,,Bezo mňa by im bolo lepšie,” znelo neraz v hlave.

 

Ak máme očakávania, ktoré sa nenaplnia, často je to stres. Ak sú tie očakávania prepojené ešte so spoločensky veľmi sledovanou rolou matky, tak o to viac môže byť ich nenaplnenie zneisťujúce.

 

Ivana, tak ako veľa žien, o svojich pocitoch hovorila len v tichosti a len s manželom. ,,Veľmi som sa hanbila. Bála som sa tiež, ako to vezme okolie a aj toho, že by mi zobrali deti ,” opisuje svoje prežívanie. Práve manžel bol prvým popudom na vyhľadanie odbornej pomoci už cca po mesiaci, ako jej bolo zle. ,,Vtedy som však ešte nebola pripravená na liečbu,” hovorí. Bolo to obdobie, kedy Ivana svoje prežívanie pripisovala tomu, že je ,,hrozná matka” a nie začínajúcej popôrodnej depresii. Postupne sa však energia, ktorou sa dalo zakryť naozajstné prežívanie ,míňala, a tak už nebolo možné dlhšie skrývať pred svetom, ako sa naozaj má. Za veľmi dôležité v celom svojom príbehu považuje stretnutie s kamarátkou, na ktorom to už nevydržala, rozplakala sa a rozpovedala jej celý svoj príbeh. Od tohto momentu už vedome vyhľadala pomoc.

Ako vyzerali dni počas akútnej fázy popôrodnej depresie

Krátko pred tým než začala Ivana hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi či zdieľať svoj príbeh prostredníctvom blogu, boli už dni tak neznesiteľné, že často len ležala na posteli a nevedela sa ani pohnúť. Sama hovorí, že ,,Keď padneš na dno, už sa môžeš len odraziť.” A má pravdu.

,,Keď som už fakt z vlastného presvedčenia vyhľadala odbornú pomoc, šla som druhýkrát za svojim obvodným lekárom. Ten mi opäť predpísal antidepresíva. Aj vďaka podpore kamarátky som sa rozhodla brať ich pravidelne a teda konečne bolo možné, aby sa mi naozaj uľavilo. Na začiatku som ich nebrala, lebo som sa hanbila. Lekár mi tiež odporučil psychoterapiu, no vtedy bola čakacia lehota u štátnych terapeutov okolo roka. V čase, keď som sa teda dostala na rad, som sa už viac menej cítila dobre. Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy. Otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity s okolím mi pomohla opäť ísť životom. Vzájomný kontakt so ženami s podobnými skúsenosťami považujem vo svojom príbehu za veľmi kľúčový.”

Dobrá skúsenosť

Postupne ako sa Ivana cítila lepšie, začala rozmýšľať nad zúročením svojich skúseností. Sama vnímala, ako veľmi potrebné je o tejto téme hovoriť, a tak začala so svojím blogom Mumjsourney. Neskôr sa z voľnočasovej aktivity stala téma, ktorou sa Ivana živí. Je autorkou knihy, blogerkou a sprievodkyňou žien v témach materstva. Aj takou cestou sa snaží hovoriť o často nevypovedanej realite čerstvých mám, ktorých nenaplniteľné očakávania neraz zvyšujú riziko popôrodnej depresie.

Ďalšie tehotenstvo

,,Ďalšieho tehotenstva som sa akosi prirodzene bála. Avšak taký šok ako pri tom prvom sa našťastie nekonal. Už som vedela, do čoho idem. Ten šok a tá nepripravenosť je často dôvodom náročných začiatkov. Mala som opäť baby blues, bola som plačlivá, ale už som vedela, čo mám robiť a hlavne som vedela, že toto naozaj prirodzene prejde. Najväčšou zmenou bolo, že som o tom, ako sa mám, hovorila s každým a bez hanby. Keď volali rodičia, predtým by som ani nezdvihla a zavolala neskôr, keď by som sa ukľudnila. Teraz som už zdvihla telefón hneď a povedala pravdu, ako mi aktuálne je. Potvrdilo sa mi, čo na mojich konzultáciách zdieľam, že treba o tom všetkom, čo sa v človeku deje, hovoriť.”

Ak si chcete prečítať viac o Ivane a jej ceste, nazrite na jej web www.mumsjourney.com alebo Instagram prosim ☺ @ivanapoku

 

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato

Ako hovoriť o svojom prežívaní?

Drahá žena,

možno zaznieva otázka: ,,Ako sa máte?“ každý deň pri kontakte s blízkymi a ty povieš, ako sa má tvoje dieťa. Možno túto otázku dostávaš veľmi sporadicky, alebo práve každú chvíľu a už na ňu nevládzeš reagovať. Aj my máme dnes jednu otázku pre teba.

Vie niekto, ako sa naozaj máš?

Vstup do novej role mamy je veľká zmena, ktorá vie prieniesť do života okrem radosti aj celé ďalšie spektrum emócií, ktoré sú neraz tak silné, že na radosť či lásku je veľmi ľahké zabudnúť. Je dôležité hovoriť o tom, ako sa naozaj máš. Práve tým, že dokážeš popísať svoju naozajstnú realitu, sa ti dokáže nielen uľaviť, ale aj posilniť vzťah s tým druhým. Vieme, nie je to jednoduché prehovoriť, ak to doteraz možno nebolo tvojou bežnou súčasťou. Hoci to vyzerá ľahšie, pôsobiť, že je všetko v poriadku, opak je však pravdou.

Ponúkame ti malú inšpiráciu na to, ako začať rozhovor o tom, ako sa naozaj máš.

Nie zajtra, nie o mesiac, keď už toho budeš mať naozaj dosť, ale práve dnes. Veríme, že vo svojom blízkom, či vzdialenejšom okolí nájdeš človeka, ktorý ťa vypočuje. Zároveň vieme, že rodinné a sociálne vzťahy nie sú vždy jednoduché, preto o svojom prežívaní môžeš povedať nielen nám na akosanaozajmam@vydumamky.sk, ale aj na týchto kontaktoch.

V živote nemusíme čakať na otázku, aby sme mohli povedať o svojom prežívaní.

 

 

Čítať ďalej