We are
highly
sensitive

Blog

Príbehy

Ivana: „Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra.“

Volám sa Ivana a počas materstva sa zo mňa stal úplne iný človek, akým som bývala predtým. A o tom by som chcela niečo napísať. 

V našom prípade s manželom bolo dieťatko plánované a bolo nám dopriate hneď na prvú. Ale avšak ani 9 mesiacov tehotenstva a akýkoľvek predpôrodný kurz ma nepripravil na to, čo prišlo potom.

Počas tehotenstva, ktoré bolo vcelku pohodové, som sa najviac sústredila na samotný pôrod. Nič iné potom má vlastne ani nezaujímalo. Nemala som žiadny konkrétny plán, len som v deň, keď to prišlo, robila to, čo po mne v nemocnici chceli. Prekvapilo ma, koľko plodovej vody sa v žene nachádza až tak, že môže vytekať pomerne silným prúdom pomaly počas niekoľkých hodín a zdá sa, že to nemá konca kraja. Bolo to nepríjemné a k tomu ešte tá silná silná bolesť, no dalo sa to zvládnuť. Nijaký traumatizujúci zážitok osobne nemám, všetko prebehlo v poriadku. S odstupom času to bola podľa mňa z toho všetkého tá najjednoduchšia vec.

Narodilo sa nám zdravé bábätko,

ale v momente keď mi ho dali do rúk, sa to všetko ešte len začalo. Žiadna tá láska na prvý pohľad neprišla a neprišla ani potom, a potom a ani potom. Prišiel iba strach, neistota, smútok a pochybnosti, či sa vôbec na rolu matky hodím. Ale prečo toto všetko? Pýtam sa samej seba s odstupom času. Veď mi mal kto pomôcť, máme kde bývať, pripravovali sme sa na to… Tak prečo sa neteším? Nuž asi preto, že som si až v tom momente uvedomila, že môj život už nikdy nebude ako predtým. To sa mi nepáčilo. A prijať tento fakt bolo dosť náročné. Teda aspoň pre mňa bolo. Už nikdy to nebudem len ja. Do konca života budem napĺňať túžby niekoho iného? Zo dňa na deň.

Dni začali byť stereotypné, noci prebdené, oči uplakané. 

Chýbal mi ten bezstarostný život predtým. Chcela som ho späť. Postupne som sa upínala len na spomienky z minulosti, vďaka ktorým som prežívala. Prítomné dianie zo mňa vysávalo aj tie posledné kusy energie a budúcnosť sa zdala taka neistá a čierna, až mi doslova ,,preskočilo”.

Každá depresia, aj tá popôrodná, je spustená nejakou chemickou zmenou v hlave. Skrátka v mozgu nastala nejaká nesprávna kombinácia hormónov a problém bol na svete. A teda dopracovala som sa do stavu, kedy mi už všetko pripadalo iba negatívne. Presvedčila som samu seba, že už nemám dôvod tešiť sa zo života, keď v ňom nastala takáto zmena.

Lenže to bol veľký omyl, pretože v skutočnosti dôvodom tešiť sa zo života je už len samotný dar života. 

Kým som však na toto opäť prišla, stali sa strašné veci. Bola som tak veľmi unavená, tak veľmi. Myšlienky mi nedali spať niekoľko týždňov, až došlo k jednej tragickej udalosti. Som zodpovedná za smrť svojho druhého dieťatka, ktoré k nám prišlo krátko po prvom. Nebudem písať, ako sa to stalo, ale veľmi ma to mrzí. Viem, že si to nikdy neodpustím. Ale ak len kúsok týmto článkom prispejem k tomu, aby sa to už nikomu nestalo, tak to budem považovať za niečo pozitívne.

Volanie o pomoc

V mojom prípade som pomoc vyhľadala, až keď už bolo neskoro, až keď sa nám už stala tragédia. Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra. Hovorila som si, že môj život je zničený, lenže do momentu tej tragédie nebol zničený.

Skreslený bol len môj pohľad na vývoj vecí v tej dobe. Keby som si bola nejak vedomá závažnosti môjho stavu, nebolo by sa to stalo. Teraz to už viem. Bola by som oddýchnutejšia. Vedela by som, čo sa so mnou deje a že si to vyžaduje odbornú pomoc. Lenže ako som si toho mohla byť vedomá?

A tu je tiež veľmi dôležité aj okolie. 

V mojom prípade si ma okolie všímalo, ale ani tí ľudia v mojom okolí by nikdy nepovedali, že sa nám niečo také môže stať a že situácia je až taká vážna. Takže veľká vďaka žienkam z Vysmiatej duše mamky alebo z organizácie Tanana, že sa venujú stavom po pôrodoch. Táto téma nemôže byť ďalej tabu. Vo všeobecnosti záležitosti okolo psychického zdravia nemôžu byť naďalej tabu. Je potrebné o nich rozprávať, aby ženy, ktoré sa do nejakého nepriaznivého popôrodného stavu dostali, vedeli, že nie sú samé a že všetko zlé sa dá na dobré obrátiť. Ešte kým je čas.

A dôležité je aj to, aby to vedeli rozpoznať ľudia v ich okolí. 

Ja som sa rozhodla navštíviť psychológa až 3 týždne od smrti nášho dieťatka aj napriek tomu, že mi už prvé dni po tom všetci odporúčali spraviť tento krok. Mala som pocit, že keďže za to môžem, tak si žiadnu pomoc nezaslúžim. Ale keď už som stála pri železničných koľajach a nedokázala som to spraviť, tak som si povedala, že by to bola ľahšia cesta. Napokon som sa rozhodla premieňať každú nasledujúcu príležitosť v živote na niečo pozitívne, a tak sa aspoň pokúsiť zmazať vinu za to, čo sa stalo. A preto som začala obvolávať psychológov. Verte či nie, podarilo sa mi dohodnúť si termín až u 13-teho! Hneď na druhý deň. Odtiaľ ma rovno poslali za psychiatrom, ktorý mi predpísal liečbu. Neskôr som začala navštevovať psychiatrický denný stacionár. Nemôžem však povedať, že som odtiaľ po mesiaci vyšla ako znovuzrodená, i keď som možno dúfala, že sa to stane. Ale svoje opodstatnenie to malo. Veď aj zdieľanie svojho príbehu lieči.

A preto milé mamičky, všetci,

nenechajte sa ovládnuť negatívnymi myšlienkami. Nemajte od obdobia tehotenstva, materstva, rodičovstva prehnane vysoké očakávania. Neberte všetko vážne. Tešte sa z maličkostí. Nezdary hoďte za hlavu. Nezaujímajte sa, čo si o vás myslia iní. Nesnažte sa plánovať, pretože s dieťaťom sa to často nepodarí naplniť. Doprajte si pokoj, odpočinok, a keď sa bude dať, tak aj aktivity spred tohto obdobia. Uvedomte si, aké máte šťastie, že ste. Že dýchate, cítite, vidíte a počujete. Uvedomte si, že čas letí tak rýchlo, a teda uschovajte si pekné spomienky a na opačnej strane aj to, čo sa vám zdá otravné, časom prejde. Prijmite novú rolu, ktorú vám život ponúkol, a hlavne keď bude treba, vyhľadajte pomoc. Rozprávajte o svojich problémoch. Nesnažte sa sebe alebo niekomu inému niečo dokázať. Užívajte si život. Objímajte sa, chváľte sa a ľúbte sa. Tak aby ste nikdy nič neľutovali.

Ved mať a vychovať dieťatko je tá najťažšia škola života a zároveň je to tak krásne. Zmysel života.

Ivana


Ak vás Ivanina osobná skúsenosť posmelila k vyhľadaniu odbornej pomoci, v tejto sekcii nájdete pár odporúčaní ako na to. Ak by vás zaujímali informácie k popôrodnej depresii, prečítajte si tento krátky sumár alebo niektorý z rozhovorov na túto tému s klinickou psychologičkou.


Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Rozhovory

Mám plné ruky…. dieťaťa. Už sa fakt od neho nepohnem?

Prirovnanie mám plné ruky práce často používame pred deťmi, no potom, ako sa staneme rodičmi, táto veta naberie nový rozmer.

Plné ruky sú akýmsi synonymom prvého roka po pôrode. Sú detičky, ktoré potrebujú fyzický kontakt často, iné ešte častejšie. A tak je dieťatko na rukách, mamy, otca či niekoho ďalšieho, kto ich má práve voľné. Ak sa časom podporný okruh okolo mamy s novorodencom zužuje, tie ruky mamy dostávajú čoraz viac a viac zabrať. V spojitosti s menej kvalitným spánkom, vyčerpanosťou, stereotypom dní, zúženými sociálnymi kontaktmi, ale aj hladom či smädom sa zrazu môže zdať život akosi priťažký. Oveľa ťažší ako tých pár kíl v ruke.

,,Nosenie mi zachránilo mentálne zdravie.”

S nadsázkou ale neraz aj bez nej sa dozvedáme od mnohých žien. Vidieť v nosení (v šatke/ v ergonomickom, dobre nastavenom nosiči) jednu z možností ako si pomôcť, môže byť naozaj život meniace. Áno, hovoríme o tom, ako si pomôcť ako rodič.  Často ako rodičia čakatelia vieme, čo určite budeme, ako už naozajstní rodičia, robiť či nerobiť. Byť otvorený možnostiam bez striktného ,,Toto ja určite nikdy” však ale rozširuje možnosti, na ktoré potom v realite rodičovstva vieme nahliadnuť a vyskúšať ich. Samozrejme v reflektovaní potrieb bábätka.

Preto sme sa rozhodli podporovať rôznorodosť v tom, ako môže začiatok spoločného života s bábätkom vyzerať. Práve striktné držanie sa vlastnej predstavy, môže vyvolávať zbytočnú frustráciu a byť neraz dôvodom stresu.

Aktívne hľadať tú vlastnú cestu v rodičovstve je naša prvá Dobrá rada nad zlato.

Neraz je prvou myšlienkou počas príprav na bábätko práve kúpa kočíka. Je to taký symbol, že v rodine bude o jedného viac. V realite sa však môže stať, že dieťa nebude ,,kočíkové”, či životný priestor nebude dosť bezbariérový. V ťarche nových obmedzení nemusí byť ľahké vidieť iné možnosti ako sa napr. dostať von na tak potrebnú prechádzku či kamkoľvek inam. Alternatívy však existujú. Nech je vám krátky rozhovor s Barborkou a Slávkou zo Sestríc inšpiráciou.

VDM: Poviete nám, Slávka a Barbora ako ste sa dostali k noseniu a čo pre vás znamená?

S: K noseniu som sa dostala tesne po narodení prvej dcérky. Realita života s bábätkom ma zaskočila. Pridali sa problémy s dojčením a vtedy nám laktačná poradkyňa ukázala, ako uviazať šatku. Dcérka sa upokojila, zaspala a ja som sa asi po prvýkrát od pôrodu cítila kompetentná. Bol to veľmi zvláštny a krásny pocit. Zrazu som vedela, že to bude dobré, že sa o ňu budem vedieť postarať. Postupne sa nosenie stalo súčasťou našich dní. Skúšala som rôzne šatky, až mi jedného dňa napadlo, prečo nemáme aj na Slovensku nejakú našu značku. 

B: Ja som sa k noseniu dostala cez Slávku. Maťko sa narodil o štyri mesiace neskôr, ako jej Hanka a teda už mala trošku viac skúseností. Ukázala mi, ako uviazať šatku a syn v nej hneď zaspal. Bolo to pre nás veľmi prirodzené, načúvala som svojmu dieťaťu a robila to, čo nám fungovalo najlepšie a pri čom sme boli obaja v pohode. Keď Slávka prišla s nápadom na vlastné šatky, spoločne sme sa pustili do štúdia a hľadania možností. A teraz sme tu, o takmer osem rokov neskôr, s tisíckami spokojných rodičov a detí, ktoré sa nosili v našich šatkách a nosičoch. 

VDM: Ako vnímate tému nosenia detí v našej spoločnosti?

S: Za posledných 10 rokov vidím veľký posun. Kedysi bolo nosiacich rodičov málo, v podstate sme sa v rámci mesta takmer všetci poznali. Ja som pri svojich začiatkoch nemala v okolí nikoho, kto by mi nosenie ukázal, kto by mi poradil. Dnes je situácia úplne iná. Nosič alebo šatka sa stávajú bežnou súčasťou výbavy pre bábätko. 

B: Vnímam to rovnako. Dokonca čoraz viac odborníkov sa o túto tému zaujíma. Aj my sme školili detských fyzioterapeutov v téme nosenia. Sme radi, že sa o tejto téme začína viac rozprávať. Je dôležité, aby aj lekári a zdravotnícky personál rozlišoval nosenie v ergonomickej pomôcke a v klokanke, ktorá naozaj nie je vhodná a môže dieťatku uškodiť.

VDM: Aké máte reakcie na to, keď ženy začnú používať nosiace pomôcky (nosiče, šatky)?

S: To je najkrajšia časť našej práce. Niekedy nám chodia aj veľmi emotívne správy. Obodbie po pôrode nie je ľahké. Nosenie je často “záchranou” a my sa veľmi tešíme z každej správy, pozdravu a fotky. 

B: Najciteľnejšie je to na akciách, kde sa s ľudmi stretávame naživo. Na rôznych trhoch a festivaloch. Takáto spätná väzba nám dáva obrovské množstvo energie a vtedy vieme, že napriek tomu, že to niekedy nie je ľahké, stojí táto naša snaha za to. 

VDM: Čo je vedľajším efektom pri nosení?

S: Sloboda. Snažíme sa poukazovať na to, že s narodením dieťatka život nekončí. Práve nosenie môže byť spôsob, ako pokračovať v aktivitách, ktoré máme radi, chodiť na miesta, kde sa s kočíkom nedostaneme. Užívať si prírodu. 

B: Ja som veľmi intenzívne vnímala, že sme si vďaka noseniu mohli “dovoliť” omnoho viac. Neboli sme otrokomi režimu bábätka. Keď potrebovalo spať, spalo a my sme mohli byť kdekoľvek. Práve sociálna izolácia a strata možnosti robiť aktivity, ktoré nám prinášajú radosť, je veľmi ťažká pre čerstvé mamy. 

VDM: Aké sú najčastejšie prvotné problémy spojené s nosením? 

S: Veľa ľudí sa bojí, že bábätko si na nosenie zvykne a potom ho budú musieť nosiť stále. Ono sa ale nosí celých deväť mesiacov tehotenstva a keď sa narodí, už je zvyknuté. Potreba intenzity a frekvencie nosenia sa dynamicky mení. Najjednoduchšie je robiť to, čo v aktuálnej situácií funguje a vyhovuje rodičom aj bábätku. Každé bábätko dospeje do momentu, kedy sa už nosiť nechce. Keď mu dovolíme naplniť si potrebu blízkosti a kontaktu toľko, koľko potrebuje, je to to najlepšie, čo pre neho môžeme urobiť. 

B: Rodičia sa niekedy obávajú, že nosič alebo šatku nebudú vedieť správne uviazať, že je to príliš zložité alebo že bábätku nosením nejako ublížia. Bábätko môže občas po vložení do nosiacej pomôcky plakať. A to môže mať množstvo dôvodov, ktoré ale neznamenajú, že sa nosiť nechce – viac o dôvodoch aj v tomto blogu.

Dnes už vieme, že kontakt je pre bábätko mimoriadne dôležitý. Najmä v období po narodení je to jeho hlavný nástroj na reguláciu. Či už telesnej teploty, srdca, dýchania a spánkových cyklov. Natočili sme aj skvelý rozhovor o nosení s fyzioterapeutkou Veronikou Mihalskou. 

VDM: Ide dokopy nosenie šatky či nosiča s tým, že je v chodbičke odparkovaný kočík?

S: Samozrejme. Nosenie je len pomôcka, ďalší zo spôsobov starostlivosti o bábätko. Drvivá väčšina rodičov všetky tieto pomôcky kombinuje. 

B: A každé dieťa raz dospeje do štádia, kedy si užíva vozenie na čomkoľvek, čo má kolesá 🙂

VDM: Akú Dobrú radu nad zlato by ste dali ženám, ku ktorým sa tento text dostane?

S: Moja obľúbená myšlienka o materstve a rodičovstve: “Podľa výskumov, dieťa najlepšie prosperuje v priemernej starostlivosti.” Snaha o dokonalosť je teda vlastne kontraproduktívna 🙂 A robte veci tak, ako ich cítite.

B: Vždy sa musíte postarať najskôr samé o seba, aby ste sa vedeli postarať o bábätko. Z prázdnej misy sa nikto nenaje. A nebojte sa poprosiť alebo vyhľadať pomoc, keď máte pocit, že je toho na vás veľa. 

 

Všetky ďalšie informácie o nosení, jeho možnostiach a praktických radách sa dozviete na webe Sestrice

Zdroj fotografie v texte: Archív Sestrice

 

Čítať ďalej
Príbehy

Ľubka: „Prišli momenty, kedy som pochopila, že nie som divná, nie som v tom sama…“

Milé VyDuMamky,

keďže sa ma táto téma do špiku kostí týka a boríme sa s ňou už rok, beriem možnosť rozprávať svoju skúsenosť cez Vás ako ďalší posun.
Mať silu prehovoriť o tom, ako sa žena po pôrode naozaj má
Ticho o svojom traumatickom pôrodnom zážitku nie som už zopár mesiacov. Vyšla som „s kožou na trh“ práve preto, že ustáť celú tú situáciu mi už pripadalo nemožné. Aj napriek prebiehajúcej terapii na spracovanie traumy som mala pocit, že mi popôrodná depresia zožeria už posledný prst na nohe a keď niečo neurobím, zle dopadnem.
Kde to začalo
Na môj stav mal priamy vplyv pôrod. Dovolím si tvrdiť, že som sa stretla s čistým pôrodným násilím, nerešpektovaním mojej osoby, absolútnou ignoráciou. Žiadne vysvetľovanie, komunikácia, nič. Zomlel ma systém, aj keď som bola akokoľvek skvele pripravená, a okrem iného som teda „papuľa“, ktorá si nenechá len tak niečo. V tehotenstve som absolvovala kurz Hypnopôrodu, rôzne doplnkové kurzy, aby som pochopila čo pôrod obnáša, fyziologicky atď. Nechcela som nič viac, len rešpektujúci prístup, komunikáciu, žiadne zbytočné zásahy. Dočítala som sa aj o psychických ťažkostiach, ktoré môžu nastať.
Že sa ma budú tieto duševné ťažkosti týkať, som netušila, a už vôbec nie, v akom merítku. 
Avšak, nakoľko sa na ďalších pôrodných boxoch odohrávali vyvolávané plánované pôrody, a na mladú pani sekundárnu lekárku to bolo asi priveľa, ocitla som sa doslova v klasickej pôrodníckej mašinérii. Ja som si uchovávala svoj pokoj, dýchanie, na prvorodičku to postupovalo veeeľmi rýchlo a všetci boli nadšení. Nakoľko som dlho bola bez manžela, možno som si ani neuvedomovala, kam sa rútime. Samozrejme, poloha na chrbte mi nijako nevyhovovala, nevedela som anilen efektívne dýchať, nie to tlačiť. Dieťa bolo stále OK, aj ozvy. Potrebovali to proste len urýchliť. Nonstop tlačenie na brucho, epidurálka vykvapkaná na zem, a k nám ani jedno slovo. Verím, že lekárka nepoznala ani moje meno. Pôrodná asistentka ignorovala manžela, keď ju na EPI upozornil. Váľala sa po mne, kým som na ňu v poslednej fáze nezvreskla „nie“, v momente, keď som precitla do reality a myslela si, že mi zlomila rebrá.

Traumatizujúca pôrodná skúsenosť, nech je akokoľvek stará, dokáže v nejakej forme zasahovať do aktuálneho života a prežívania. Ak vo vás táto pasáž otvára staré rany, povedzte o tom svojej blízkej osobe, alebo zvážte vyhľadanie odbornej pomoci aj prostredníctvom kontaktov v tejto sekcii


Traumatický vstup do role mamy
Toto celé vplývalo na môj vstup do materstva. Vnímam to ako dôvody, prečo sa u mňa spustila popôrodná depresia a posttraumatická stresová porucha. Ja som nezažila žiadnu vlnu eufórie, žiadnu lásku, proste nič pozitívne. Odchádzala som ako zlomená troska, za 6 dní som sa dostala na predtehotenskú váhu. A doma ma to zložilo. Teraz v polke októbra to je presne rok, odkedy sme so Samkom prišli domov, a pamätám si to živo, akoby to bolo včera.
Nie každá žena má v role mamy rovnaký štart
Odmietala som vlastné dieťa. Plakala som, že s ním musím byť sama, bála som sa, čo s ním budem robiť. Že neviem naplniť jeho potreby, desila som sa momentu, keď zaplače, keď sa zobudí. Bola som úplne paralyzovaná. Nevedela som si oddýchnuť, nevedela som mesiace poriadne spať. Stále som bola v režime „útek alebo útok“. Zasekla som sa v momente, keď ma obrali o všetky moje kompetencie a ja som nemala ako ujsť a ani sa brániť.
Ťaživé myšlienky a oveľa viac ako strach
Nebol to ale len strach prvomatky, ktorá nevie čo a ako. Došlo mi to podstatne neskôr, a naozaj dlho som tomu neprikladala váhu. Mysleli sme si, že ide o baby blues. Keď som však po pár mesiacoch vedela povedať také veci, aké som povedala, vedeli sme, že je zle. Už v pôrodnici som sa po piatich dňoch pristihla pri tom, ako pozerám von oknom a rozmýšlam, čo by sa stalo, keby som ním vyskočila. Doma ma stále obchádzali myšlienky na pôrod a neustále som sa pýtala sama seba, čo som urobila zle. Prečo to tak dopadlo? Čo som mohla zmeniť, inak reagovať, pripisovala som si plnú vinu za zlý pôrod, obrovské zranenie, atď. Až časom mi mozog otváral okienka, čo sa dialo naozaj, čo mi aj dopĺňal a ozrejmoval manžel. Pochopila som to až o mesiace neskôr, na terapii, že som nič zmeniť nemohla a nie je to moja vina. Avšak v akútnej fáze na začiatku som len nonstop plakala. Aká som neschopná matka, nič nedokážem sama, neviem sa o syna sama postarať. Pokračovalo to smerom, načo sme mali dieťa? Mala som úplne hysterické stavy, že ho nechcem, neznášam, bola to moja životná chyba. Bála som sa kam moje myšlienky zájdu. Vedela som, že mám stále zdravý rozum, v živote by som synovi nič neurobila. Ale desila som sa sama seba, že mi normálne možno raz doslova „prepne“. Preto nastal popud, riešiť to.
Môcť sa oprieť o manžela
Môj manžel je v tomto proste môj hrdina, prebral za mňa naozaj všetko. Kvôli pôrodným zraneniam som si dobré 2-3 mesiace anilen nesadla, manžel prebaľoval, čičíkal, nosil mi syna, hajkal ho, a keby mohol, nadojčil by ho. A to, že to neviem a nevládzem robiť ja, prehlbovalo priepasť medzi mnou a synom. Pôrod katastrofálny, separácia matky a dieťaťa, nedôstojný prístup pri pôrode a aj na odd. šestonedelia, to všetko prispelo k tomu, že mi môj vlastný, vytúžený syn, pripadal ako cudzí. Ako maximálna záťaž. Abnormálne som sa upla na dojčenie, ako na jedinú kompetenciu, ktorú mi nevzali a rozbehla som to, dokázala som to zvrátiť. Avšak celé mesiace som bola ako kôpka nervov, neustály stres, depresia, tlak sama na seba, dieťa mi totálne liezlo na nervy. A z toho som sa cítila ešte horšie, čo som to za človeka, za matku.
V tom „najkrajšom“ období života som sa ja cítila ako totálna troska, ktorá nemiluje svoje dieťa, nezvládne to, nechce ho a želá si život predtým.
Všetko to prehlboval fakt, že nám nemal kto pomáhať. Moje zranenie a následky po ňom (ktoré sa nesú dodnes) ma vyradili z bežného fungovania. Neovládala som panvové dno, zvierače, dlhé mesiace. A ani teraz, po roku, to nie je v poriadku. Syn je nepoložiteľné, často úplne neuspateľné dieťa, čo ale pripisujem tomu, že doháňa, čo mu nebolo dopriate. Mesiace sa len nosil v nosiči, skackali sme na fitlopte, a pod.
Ako dôležité je nechať si pomôcť
Moje telo, ktoré sa nestihlo spamätať z pôrodu, nastúpilo do tohto materského kolotoča a už to išlo – vysunuté platničky, vyradené kríže, kvôli nonstop kočíkovaniu (rozumej mega natriasaniu) tenisové lakte. Už rok v bolestiach, zápal maternice, zápal mliekovodu, a môžeme pokračovať. Nemala som čas na to, aby som sa nejak dala dokopy. A ani nemám. Chvalabohu, že si môžeme dovoliť raz za čas pani na upratovanie, a keďže som stále vonku s kočiarom, tak aj donášku jedla. Bežné denné úkony stíham ako kedy, varím večer, keď malý zaspí.
Odvaha povedať o tom všetko v terapii
Niekedy som tak vypnutá alebo unavená z terapie (EMDR spracovanie traumy), že potrebujem len spať. Keď sa naskytne náhodou čas, venujem ho, v lepších dňoch, cvičeniu alebo oddychu. V tých horších ani nejem, nepijem. Uvedomujem si, že nie každá žena si toto dovoliť môže. Neviem, čo by som robila v takom prípade. A čo je najdôležitejšie, terapia takisto stojí nemalé peniaze. Pričom je to práve systém, ktorý nás tam často dotlačí, do života s následkami.
Na ceste k odpusteniu sebe samej
Pochopiť, že za niektoré veci nemôžem, a že by som ich naozaj neovplyvnila, mi trvalo takmer rok. Nehaniť sa za to, nevyčítať si to. Ešte stále si neviem odpustiť, ale učím sa. Zničilo to mňa, a takmer aj náš 9-ročný vzťah s mužom. Snažíme sa, pracujeme aj na tom, ale je to veľmi náročné. Aj jeho brutálne zmenilo to, čo videl. Je toho toľko….
Ľubka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Čítať ďalej
Rozhovory

Ako byť oporou pri popôrodnej depresii?

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologycko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej sa venujeme najmä témam rozlíšenia a prejavov popôrodnej depresie nájdete na tomto linku.

V poslednej časti rozhovoru nájdete informácie:

  • ako komunikovať so ženou po pôrode
  • čomu sa v tejto komunikácii vyvarovať
  • prečo je potrebné vedieť o tejto téme a čo pozitívne dokáže do života priniesť
  • čo robiť, ak žena nechce vyhľadať pomoc
  • o farmakoterapii a vzťahu k dieťaťu

 

Prejdime na reakcie okolia na duševnú rozkolísanosť po pôrode. Často je prežívanie bagatelizované hormónmi. Je to šťastná formulácia?

Je pravdou, že za veľa vecí môžu hormóny, prejavenie mnohých psychických ochorení má s nimi súvis. V období po pôrode a keď sa už bavíme aj o depresívnych prejavoch, je ale úplne jedno, prečo tie prejavy vznikli. Pre ženu v danej chvíli to nemá absolútne žiaden význam. V tom momente je to len nejaké pomenovanie, ktoré ale situáciu nerieši. Určite môže byť zaujímavé pátrať po príčinách, ale v danej chvíli by nás malo oveľa viac zaujímať, ako podporiť ženu, na ktorej nám záleží a čo potrebuje. Ako sa vlastne ona sama má. Túto vetu, takéto zhadzovanie/zľahčovanie prežívania by som odporúčala nepoužívať.

Prichádza vôbec ešte niekedy čas na to zistiť, prečo popôrodná depresia vstúpila do života?

Sú ženy, ktoré túto epizódu v živote berú ako nejaký celok a keď prejde, tak ho uzavrú. Sú však aj ženy, ktoré neskôr pátrajú po príčinách a berú to ako priestor na zistenie, čo v nich to spôsobilo, aby cítili väčšiu kontrolu nad svojím životom. Takto to môže byť veľmi užitočné. Často sa stretávam s tým, že pacientky sú po takejto skúsenosti naozaj vnímavejšie voči sebe a dôslednejšie si všímajú, čo ony potrebujú.

Čo si napríklad uvedomia?

Často príde práve k uvedomeniu si vlastnej sily a toho, že aj ony sa o seba musia starať, že to majú vo svojich rukách. Až potom bude možné, aby fungovali naozaj dobre aj ďalšie vzťahy, napr. s bábätkom. Tiež je veľmi dobré pre ich ďalší život, že dokážu veľmi rýchlo zachytiť, ak sa s nimi začína niečo diať.

V kontexte popôrodnej depresie to vieme ako vnímať?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené.

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste.

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Ako môže okolie vplývať na ženu s popôrodnou depresiou? 

Niekedy sa môže stať, že aj samotné okolie je pre liečbu popôrodnej depresie komplikáciou, kedy znemožňuje aktivovanie záchranných mechanizmov, ktoré človek prirodzene má, alebo absentuje akékoľvek podporné okolie. To sú potom žiaľ prípady, ktoré majú najtragickejšie konce.

,,Podpora sociálneho okolia je pri liečbe popôrodnej depresie absolútne nevyhnutná a nesmierne dôležitá.“

Prečo?

Pri rozvinutej popôrodnej depresii treba počítať s tým, že komunikačné schopnosti ženy sa postupne zhoršujú. V rámci prežívania ženy často popisujú veľké pocity zlyhania, pocitov, že sú na obtiaž, neschopné a teda o takomto prežívaní majú aj veľký problém prehovoriť. Toto vnímam ako veľmi podstatný znak, ktorý dokáže identifikovať okolie. Ak z normálneho vzťahu, kde partneri komunikujú, sa zrazu komunikácia ženy vytráca, začína pôsobiť stále unavene, je plačlivá a neraz prehodí aj poznámku, ako svojím správaním dieťaťu ubližuje, vtedy treba spozornieť a začať rozhovor, otvoriť túto tému.

,,Neraz sa stane, že vzdialenejše okolie, ktoré so ženou nie je tak často, si prvé zmeny všimne skôr.“

Hovoriť o popôrodnej depresii je teda veľmi podstatné nielen pre ženu ako budúcu matku, ale aj pre širokú verejnosť, pretože my všetci sme schopní si všimnúť, že sa s nejakou ženou po pôrode v našom okolí niečo deje. Môže sa stať, že práve vy budete záchrannou brzdou pre niekoho, kto o svojom prežívaní ešte nedokáže prehovoriť.

Ako podporiť okolie v tom, aby povedali žene, že vnímajú nejaké zmeny a majú o ňu strach?

Z mojej skúsenosti viem povedať, že keď otvorí takúto debatu partner či mama, tak sa ženám často veľmi uľaví. Často ženy v tomto momente zažívajú pocit, že v tom zrazu nie sú samy.

Ako začať takýto rozhovor?

Treba voliť veľmi citlivé slova. Žena už sama pochybuje o sebe, viní sa a tak posolstvo nemôže znieť – si divná a ideme k doktorovi. Cieľom by malo byť spoločne hľadať riešenia.

Aké to sú?

Pri najľahších formách popôrodnej depresie je možné oprieť sa úplne o pomoc rodiny/okolia. Vyžaduje si to však veľmi veľké pochopenie všetkých strán. Ide napr. o režimové opatrenia, kedy najbližší odľahčia ženu od starostlivosti o všetko ostatné okrem dieťaťa. Čo je veľmi dôležité pre okolie, je pochopenie, že má byť oporou a naozaj nič ďalšie od ženy neočakávať. Ja však aj v takomto prípade vidím zmysel v návšteve psychológa, kde sa ženy utvrdia v tom, že čo prežívajú, je normálne. Mnohé ženy sa práve v takýchto etapách života boja, že sa ,,zbláznili”. Je veľmi dôležité rozumieť tomu, čo sa deje v celom kontexte.

Ako napríklad?

Niekedy dávno bolo šestonedelie naozaj o tom, že žena sa starala primárne o bábätko a seba a všetko ostatné bolo delegované na okolie. Často prababičky dnešných mám to mali ešte presne takto. Je úplne žiaduce nájsť si čo najviac času práve na takéto trávenie prvých týždňov. Je v poriadku, ak v šestonedelí nevládzem, som unavená. Na čom skutočne záleží je žena a dieťa, a nie tip top domácnosť.

Takéto správanie nie je prejavom lenivosti alebo neschopnosti. Je to pre zdravie a začiatok materstva veľmi prospešný model správania. O tomto je ale dôležité viesť debaty aj pred pôrodom resp. tehotenstvom.

Čo ak žena nepočuje slová okolia v láskavom duchu, prípadne nechce vyhľadať odbornú pomoc?

Deje sa to. Často práve v tých hlbších formách depresie, kedy môžu byť prítomné už aj bludné myšlienky. V tomto prípade určite odporúčam pre blízkych kontaktovať lekára aspoň telefonicky a snažiť sa láskavo pôsobiť na ženu a sprevádzať ju v ďalších krokoch na ceste k pomoci. V hlbokých stavoch vieme naozaj hovoriť o skreslenom/bludnom myslení, takže pomoc a podpora okolia je nevyhnutná.

Aké sú vaše skúsenosti?

Často sa ku mne ako prvej (ako psychologičke) dostanú ženy, ktoré prídu aj s partnerom. Veľmi to podporujem, lebo popôrodná depresia nie je len vecou ženy, ale celej rodiny. Po prvotnom rozhovore, v rámci ktorého si zmapujeme aktuálnu situáciu, vieme povedať, či je potrebná spolupráca so psychiatrom, alebo prípadne aj hospitalizácia.

Často začíname napr. s nejakými odporúčaniami na úpravu režimu, počas ktorých žena zažíva aj podpornú psychoterapiu. Ak však tieto odporúčania  za nejaké dva týždne nepodporia ženu v úľave, alebo dokonca príde zhoršenie, tak môžeme skúsiť ďalšie formy podpory, napr. farmakoterapiu.

Ako ženy reagujú na farmakoterapiu?

Ženy majú často obavu, že pri antidepresívach musia prestať s dojčením. Nie je to však pravda. Pri ich užívaní taktiež nie je ani obmedzený kontakt s dieťaťom.

Ženy majú často aj obavu, že s liekmi to už nebudú ony, ale práve prebiehajúca depresia robí to, že toto nie sú úplne ony. Práve liečba pomáha naviesť ženu opäť na cestu, aby to bola ona. Pri farmakoterapii je často benefitom aj to, že žena dokáže opäť spať. Účinok liekov je plne pozorovateľný do  2-3 týždňov. Treba však počítať s tým, že liečba nejakú dobu trvá, čo je ale naozaj veľmi individuálne.

,,Keď sa deje niečo, s čím si okolie nevie rady a žena nechce vyhľadať odbornú pomoc, je dobré zavolať aspoň kvôli konzultácii obvodnému lekárovi, prípadne rovno psychiatrovi.“

Žiaľ väčšina profesionálov v rámci témy duševného zdravia je dosť vyťažených, ale môže sa stať, že práve kvôli urgencii situácie sa vám podarí dostať termín veľmi rýchlo, pretože pri popôrodnej depresii ide naozaj o čas. Ak to klasickou ambulanciou nejde, tak odporúčam vyhľadať psychiatrické oddelenie, kde majú aj konziliárnu ambulanciu, v ktorej sa ženám dokáže dostať pomoci. Nie je to teda o tom, že všetci, ktorí prídu do nemocnice, tam aj ostávajú. Kliniky tiež prevádzkujú svoje ambulancie. Keď je naozaj veľké podozrenie, že v živote ženy sa objavila depresia, musíte mať silu byť neodbytný a dovolať sa psychiatrovi.

Je popôrodná depresia jednorazová?

Môže to byť jednorazová záležitosť. Stretávam sa so ženami, ktoré sa s ničím podobným predtým a ani potom nestretli. Práve narodenie dieťaťa je dobré vnímať v kontexte toho, že je to mimoriadna záťaž a tak človek na to vie aj mimoriadne reagovať. Niekedy sa okrem pôrodu nakopia aj ďalšie stresory (pokojne aj pozitívne) ako napr. sťahovanie do nového bývania, zmena zamestnania partnera a teda jeho nemožnosť byť častejšie doma a pod. Ak začne byť preťaženie na strane ženy naozaj veľké, tak sa to proste začne nejako prejavovať.

Čo popôrodná depresia a vzťah s dieťaťom?

Je dôležité povedať, že žiadna žena si nevybrala popôrodnú depresiu sama od seba. Tu je dobré použiť to staré známe, že si nevyberáme karty, ktoré od života dostaneme, ale je na nás, ako s nimi budeme hrať.

Je prirodzené, že budovanie vzťahu s dieťaťom v akútnej fáze popôrodnej depresie išlo ťažšie, komplikovanejšie. Neznamená to však, že vzťah s dieťaťom je nenávratne narušený a nič sa s tým nedá robiť. Už len to, že žena vyhľadala pomoc je veľká vec aj v rámci budovania vzťahu s dieťaťom. Aj v čase popôrodnej depresie žena často rozmýšľa nad tým, že by dieťaťu bolo lepšie s niekým iným. Sú to všetko myšlienky, ktoré smerujú k dieťaťu. Už len naozaj prijať myšlienku… Nie som horšou mamou, lebo som dostala popôrodnú depresiu, ale môže mi pomôcť byť lepšou mamou, to, že s ňou bojujem.

Jedna nevyžiadaná rada pre všetky ženy po pôrode

Popôrodná depresia sa môže prihodiť každému. Sú faktory, ktoré jej výskyt môžu podporiť, ale nemusí to tak byť vždy. Je to niečo ako Čierny Peter. Popôrodná depresia nesúvisí s tým, či je človek zlý človek, dobrá mama, či je šikovná, lenivá, pekná, škaredá, úspešná atď. V tomto prípade sú to nepodstatné charakteristiky.


Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

 

Čítať ďalej