Kategória: Príbehy

Pred polrokom sa mi narodila dcéra.

A ja som za toto obdobie zažila všetky emócie lásky, ale aj nelásky, k sebe aj iným.

Študovala som.

Ooo ako veľmi som si študovala o pôrode a kojení a materstve, lebo som chcela byť pripravená. Možno aj preto som bola najskôr sklamaná. Že pôrod neprichádzal. Ani v termíne a ani dva týždňe po ňom. A to som si myslela, že mám svoje telo nacítené a presne viem, čo kedy príde. Veď tehotenstvo som cítila okamžite!

Pôrod nielenže neprišiel keď mal, on neprichádzal vôbec. Ani po prvej vyvolávacej tabletke a ani po injekcii. Bolela ma celá noc, bolelo aj ráno a aj ďalší deň a ja som si až večer vypýtala tabletky proti bolesti. Unavená som sa zmierovala s tým, že to môže znamenať aj cisarák, aj keď som ho nechcela.

Ani ďalšiu noc som nespala, čo ako som chcela, zalomila som asi až hodinku pred vizitou.

A zrazu to prišlo.

Vraj sa konečne “otváram”. A ja už som bola taká vyčerpaná, že na sále som dvakrát zaspala. Tak ma zobudili, tak som veľmi potlačila a odrodené bolo za tri sekundy. Dobre, možno to bola minúta, ale samotné tlačenie bola chvalabohu rýchlovka. A keď mi dcéru položili na telo, cítila som návaly lásky, únavy a plaču, že sa to nakoniec stalo. Bonding som celý kvôli únave nezvládala dávať, tak som sa striedala s mužom a mala pocit výčitiek od sestričiek. A možno som do nich vkladala len vlastné cítenie. Neviem.

Veľká únava

A potom ma asi na pár hodín vyplo a keď mi dcéru priniesli, ja som spala, čo som si následne tiež vyčítala, lebo potom som sa nevedela „rozkojiť“. A teraz viem, že to nedáva zmysel, ale vtedy som uverila slovám, čo mi povedali a cítila sa, akoby som niečo kolosálne pokašľala. Akoby tá dôležitá úloha, ktorá mi bola zverená, bola od začiatku zle. A tak som nespala ani ďalšie noci v pôrodnici. Keďže dcéra dostala žltačku, bolo tých nocí o niečo viac, ako bežne.

Príchod domov

Až prišlo vytúžené ráno a môj muž si nás zobral domov. Dovtedy som sa držala. Ale akonáhle sa zatvorili za nami dvere a ja som si s výdychom povedala: ,,Som doma,“ rozplakala som sa tak veľmi, ako snáď ešte nikdy. Ako keď z človeka opadne nejaká ťarcha, ktorú si však aj tak ponesie ďalej. Prvé dni dcéra plakala a ja som nevedela kojiť.

Prišla k nám teda poradkyňa, ktorá mi povedala, že som nezlyhala.

Po viac ako dvoch týždňoch ma niekto aspoň trošku presvedčil uveriť, že som robila všetko, čo bolo v mojich silách. Nieže by ma rodina nepodporovala, ale ja som im o mojich pocitoch nehovorila. Veď to sa nerobí, v rodine je šťastie, nový človek! Akoby som sa mohla cítiť zle? Mlieko sa rozbehlo. A ďalšie dni išli.

Nemám právo sa cítiť zle?!

A ja som začala veľmi úspešne potláčať pocity berzadnosti a nešťastia. Veď mám zdravú dcéru, úžasného muža, pomoc mamy aj svokry – nemám právo sa cítiť zle! Nemám právo!! A tak som sa dotlačila po cca 2 mesiacoch aj na výlet, z ktorého som mala od prvého momentu zlý pocit, ktorý som.. ako inak, potlačila, lebo veď navonok všetko klapalo.

A tam.. v cudzom prostredí.. medzi kopcami… som sa v noci zobudila a nevedela sa nadýchnuť. A steny na mňa začali tlačiť a ja som sa zosypala. Pokazila. A nevedela som to ani vysvetliť mužovi, ani sebe, len som mala pocit, že už naveky mi bude zle a dýchať budem len plytko a rolu matky jednoducho nezvládnem a nikdy viac nikam nepôjdem a som totálne zlyhanie.

Cestou domov som natrafila na Vysmiatu dušu mamky. A príbehy. A akoby automaticky sa objednala cez portál „K sebe“ ku psychológovi a nasúkala si sedenia.

Bolo to to najlepšie rozhodnutie.

Začať o svojich pocitoch hovoriť. Nedusiť ich, nepotláčať. A keď niečo ide von, znamená to, že to môže aj odísť. A ja som začala rozprávať, čo cítim nielen jemu, ale aj okoliu a zrazu som zistila, že podobné pocity mala aj moja mama a aj iná mama a že ženy to zažívajú a často v sebe pochovajú, alebo si to zbytočne nesú. A ja som to chcela vyriešiť a pustiť.

Boli dni, keď to išlo lepšie, potom aj horšie.

A napríklad dnes je krásny deň. Dnes svieti Slnko a ja dýcham zhlboka. A chcem ti, milá mama, pozrieť (aspoň takto virtuálne) do očí a povedať- nebude to večne. Nie si v tom sama. Si úžasná a dokonalá so všetkými pocitmi, ktoré práve teraz máš. Si skvelá mama.

Ja som skvelá mama.

Už to viem. Už to vidím pri pohľade do očí mojej dcéry, pri jej úsmevoch a aj v momentoch, keď sladko spí či sa dokonca aj hnevá.

Som skvelá mama.

A aj teraz sa mi stáva, že plačem, ale vieš čo? Oveľa častejšie je to od šťastia 🙂

M.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Som Nikol a môj život sprevádza tokofóbia – patologický strach z pôrodu a materstva. Napriek tomu som sa matkou stala. Nebolo a ani to nie je jednoduché. Nie som fanúšik tehotenských brúch, fotiek ani lichôtok. Nevyžívam sa v kojení a často ani v materstve. Príkrmy a detská strava je moja ďalšia nočná mora! 

Napriek všetkému však svoje dieťa nadovšetko milujem a snažím sa jej byť tou najlepšou matkou, akou dokážem. Nakoniec rovnako ako každá z nás. <3 

Mala som myslím už po 30tke, keď som si uvedomila, že ten môj “plán” s deťmi nebol môj. Bol to spoločenský vplyv a očakávania, ktoré ma priviedli k (ne)rozhodnutiu mať deti. Precitla som. Uvedomila som si, že to nie je moja povinnosť. Je to možnosť, voľba, rozhodnutie, ktoré sa týka jedine mňa a partnera a hocikoho iného je do toho fuk! 

Uvoľnila som sa a odpustila si. 

To, že som necítila žiaden materinský chtíč nosiť na rukách škriekajúce nemľuvňa. Ani cudzie deti ma nevzrušovali. Už som si neprišla čudná, prosto to tak je. No vedela som aj, čo je za tým. Ten strach je vo mne stále, aj keď už to nemluvňa na rukách nosím. Už rok a pol. Čo sa má stať sa stane. A stalo sa. A keď dnes vidím môjho muža, ako sa s láskou a oddaním stará o našu dcéru viem, že to za to všetko stálo. Lebo to je to najčistejšie šťastie. 

No bolo to ťažké. Sakra ťažké. 

Presne rok predtým, ako prišla na svet D, prišiel a rýchlo aj odišiel jej dúhový súrodenec. Zrútil sa mi svet. Nie z jeho odchodu, ale jeho zrodu. Nezvládnem to, nedám to, ten pôrod prosto nedám. Nemôžem byť tehotná. Nechcem byť tehotná! Budem nahovno matka. Budem neznášať ten nový život s dieťaťom a budem chcieť vrátiť čas. Ja nemôžem byť matka. Ten pôrod nedám. A ak aj…. doprdele, veď svet speje do záhuby, sem mám priviesť dieťa? Nedám to… Myslím, že ten plod to vycítil a radšej to teda zabalil. A mne sa uľavilo. Neuveriteľne! Opäť som sa dokázala usmievať a žiť svoj život. 

Čo sa má stať sa stane… 

Presne po troch mesiacoch od spontánneho potratu som ostala opäť v tom. Vravím si: “Kokos, iní sa snažia, túžia, mesiace, roky…a nič. A ja, čo mi to ani ku šťastiu nechýba, skôr naopak, reálne sa toho bojím, sa mi TO stane hneď dvakrát v priebehu pol roka? Fuck…” 

Bol to už ale iný pocit ako predtým. 

Ten pozitívny test, som si ani nepotrebovala urobiť nato, aby som to vedela, že som tehotná. Prekvapila ma pokora, s ktorou som prijala zodpovedosť za to, že sa staneme rodičmi. Ale ten strach tam ostal. Neviem, či sa tokofóbie vlastne dá zbaviť. Šťastím v mojom nešťastí bola empatia môjho gynekológa, ktorý ma ubezpečoval, že porodím sekciou. Čo tiež nebolo terno, no žiaľbohu, nejako sa to dieťa na konci muselo dostať von.

Mesiace plynuli a ja som sa tešila, že mi brucho stále nevidieť. 

V celku ma to obťažovalo, že mi v bruchu rastie “niečo”. Keď už brucho vykuklo, maskovala som to oblečením najdlhšie ako to šlo. V treťom trimestri to už fakt nešlo a ja som sa musela čoraz častejšie vysporadúvať s tým, že sa čoraz viac ľudí dozvedá, že čakáme dieťa. Presne pre toto som to tajila. Lebo tie otázky a debaty s tým spojené ma obťažovali. Presne si pamätám tie myšlienky: “Ja strácam samú seba a mám sa podľa nich tešiť? Trhnite si a starajte sa o svoj život!” Tiež si pamätám aj to, ako mi prekážalo cítiť pohyby dieťaťa v bruchu, raz ma z toho dokonca naplo. Je to ťažké vysvetliť, no necítila som ku dieťaťu nič…nazývala som ho “to dieťa” alebo niekedy iba “to” hoc sme vedeli nie len pohlavie ale aj meno. Brucho som si nezvykla hladkať a už vôbec ma nelákalo sa s ním rozprávať… Prosto… 🤯

Prijatá zodpovednosť 

ma to priviedla ku štúdiu mnohých kníh týkajúcich sa detí, pôrodu a rodičovstva. Paradoxom bolo, že hoc ma “to dieťa” v mojom bruchu obťažovalo, dokázala som sa vďaka informáciám, ktoré som si postupne študovala vcítiť do pocitov novorodenca. Vďaka tomu som na konci druhého trimestra už vedela spísať môj pôrodný plán. Z pôvodnej vidiny na štýl “hlavne nech to čím skôr vyberú a je mi jedno ako” sa zmenil pomerne výrazne. Čím bol pôrod bližšie, tým viac ma desila skutočnosť, že by bola Diana po pôrode inde, ako pri mne. Chytala ma z toho až panika. S týmto sa priamo spájala potreba, aby bol pri mne/nás samozrejme aj manžel, kedže mi bolo jasné, že niekoľko hodín po sekcii budem prosto iba ležať. Cítila som, že viem, čo budem potrebovať ako ja, no hlavne moje dieťa. 

Hľadanie pôrodnice

Napriek všetkému som naivne žila v tom, že dieťa porodím v niektorej z bratislavských pôrodníc. Že aj cez to všetko v akom stave je slovenské pôrodníctvo, to nie je snáď až tak zlé, aby som to musela riešiť inak. Opak bol pravdou a ja som si pri pokuse o výber pôrodnice v Bratislave prešla v 35.TT hneď dvomi úzkostnými záchvatmi. Pretože som si nedokázala predstaviť, že by som nakoniec z mojich “nárokov” zľavila. Mne jednoducho prišlo to, čo som potrebovala, ako niečo absolútne prirodzené a nebola som schopná pripustiť si, že prirodzené by malo byť to, čo mi ponúkali dostupné pôrodnice. 

Naše kroky smerovali na západ,

do Výškova ku Brnu. Tam sa nás primár opýtal, prečo sme prišli z takej diaľky, že veď predsa nežiadam nič absurdné. Nuž…  Dieťa sa nakoniec vypýtalo na svet samo, týždeň pred plánovaným termínom sekcie. Pôrod prebehol v súlade s našimi potrebami. Pocity voči dcére, ktoré ma zaplavili ešte na pôrodnej sále ma zaskočili. Nasledujúce dni bola pokojná a ja som sa na ňu kým spala dívala so slzami v očiach a výčitkami v hlave, že som na ňu bola hnusná, kým bola v bruchu. A že teraz možno tak tichučko stále spinká, aby som sa nebála si ju vziať domov. 

Po príchode domov som každý deň tŕpla, či príde…

Strašne som sa jej bála. Popôrodnej depresie. S tokofóbiou som ku nej mala žiaľ bližšie. Aj preto som tak veľmi potrebovala, aby boli naše potreby počas pôrodu naplnené. Pretože som vedela, že to môže pomôcť znížiť riziko popôrodnej depresie. Moja príprava, ako na pôrod, tak na popôrodné obdobie sa vyplatila. Neprišla.  Vravievala som si, že jedinou nádejou pre mňa aj dieťa bude, keď sa mi to “na konci” v hlave prepne. Moja nádej sa naplnila a dnes už viem, že sa mi to na tom začiatku cesty mojim materstvom (rozumej na pôrodnej sále) v hlave naozaj preplo. 

Čo by som dnes po mojej skúsenosti urobila inak:

• vyhľadala a obrátila sa na empatického gynekológa, ktorý je zároveň a pôrodníkom a poprosila som ho, aby to bol on, kto bude prítomný pri pôrode. Môj gynekológ už pôrodníka nerobí, preto som musela svoj stav vysvetľovať každému zvlášť, čo je stres navyše, pretože sú tam otázniky, ako to dotyčný pochopí. 
• vyhľadala by som taktiež psychologickú pomoc. Hneď po otehotnení. Ja som sa spoliehala na to, že ma môj gynekológ odporučí svojmu kolegovi pôrodníkovi, s ktorým sa na sekcii dohodneme. Čo sa aj stalo, no pôrodnica ako taká potrebovala aj papier, ktorý som na začiatku tretieho trimestra nemala. To mi spôsobovalo opäť stres, pretože som sa bála, že ak by to prišlo skôr a nebudem mať dohodnuté okolnosti okolo pôrodu, budú ma nútiť rodiť vaginálne. Z toho ma tiež chytala panika. Okrem toho by terapia počas tehotenstva určite pomohla následne lepšie zvládať všetko okolo tehotenstva a pôrodu. 
• prípadne by som si našla ak nie psychológa tak dulu, ktorá by ma sprevádzala tehotenstvom a v prípade potreby aj šestonedelím.
• pokúsila by som sa o vyliečenie mojich tráum z detstva a tých prenesených po predkoch ideálne ešte pred otehotnením.
• pracovne by som si viac dala záležať na tom, aby som naozaj na prácu nemusela myslieť minimálne do 1,5 roka veku dieťaťa.
• dohodla by som si bonding rituál po návrate z pôrodnice 🙂

Čo by som nemenila, pretože to vnímam, že to bolo veľmi prínosné:

• oznámenie rodine, že počas šestonedelia nepríjimame žiadne návštevy.
• prípravu na obdobie po pôrode považujem za kľúčovú – odporúčam knihy Štvrtý trimester a Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom. Niektoré veci môžu byť pre niekoho príliš ezo (aj pre mňa boli) no po pôrode to do seba dosť zapadne. Do pôrodu som bola presvedčená, že sa v mojom živote nezmení toho tak veľa, že príde dieťa, ktoré sa pridá. Lenže ono sa toho zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu. Minimálne rovnako dôslednú, ako na pôrod. Nepodceňte to!

Viac o Nikol a jej ceste tehotenstvom a materstvom si môžete prečítať aj na jej blogu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Ako to celé začalo….

Moje tehotenstvo bolo plánované, aj keď po pár mesiacoch neúspechov ma aj trošku prekvapilo. Všetko bolo ukážkové, fyzicky som sa cítila fakt dobre, prípravu na pôrod som odbila klasickým kurzom, veľmi som to neriešila, veď všetky porodili. Ako prvorodička som prenášala, hospitalizovali ma teda, ale pôrod sa rozbehol viac-menej sám v noci bez vyvolávania. Prvú polovicu pôrodu som teda strávila sama, na chodbách gynekológie, lebo na pôrodných sálach bolo plno. Písala som mužovi, že to hrozne bolí a bojím sa. Po asi 4 hodinách ma zobrali na pôrodné sály. Za ďalšie 4 hodiny bol syn na svete, neplakal, okamžite bol teda odnesený a za malú chvíľku som počula plač. Priniesli ho, rozbalili a bol nám dopriaty bonding. Potom ho znovu odniesli a mňa previezli na šestonedelie. Keď ostatným nosili bábätká, mne prišla doktorka oznámiť, že môj syn má problémy s dýchaním, srdcovým tepom, a musí ísť na JIRS. Zvyšok som veľmi nepočula, lebo už som počula len šum. Ako je to možné? Veď všetko bolo skvelé. 

Mal novorodeneckú infekciu, po dvoch dňoch v inkubátore bol stále ešte sledovaný na oddelení a teda sme neboli spolu. Chodila som len dojčiť a prebaľovať. V nemocnici sme strávili dva týždne. Počas tých dvoch týždňov som sa o syna starala prakticky mechanicky. Zakázala som si ľúbiť ho. Nechcela som si to dovoliť, keby náhodou sa niečo stalo. Aby to bolelo menej. A v podobnom duchu sa nieslo celé šestonedelie, starala som sa o bábätko, ale neužívala som si to.

Ako to pokračovalo….

Cítila som sa doma hrozne sama, izolovaná, zúfalo som sa snažila nájsť nejaký režim, asi aby som mala nádej na spoločenský život. Keď samozrejme novorodenec režim nemal, bola som nervózna a naštvaná, že môj život sa kompletne celý zmenil, a len som dojčila a prebaľovala, zatiaľ čo môj muž stále mohol ísť do práce, na pivo, do kina…

Celý čas som rozmýšľala, či je to nejaká forma popôrodnej depresie. Ale tú som si vždy predstavovala ako popôrodnú psychózu. Nikdy mi popôrodná depresia ani úzkosť neboli diagnostikované, ani si nemyslím, že som nimi trpela, len tie začiatky boli naozaj ťažké. Ja ako milovník spánku som sa desila noci. Lebo som vedela, že budem musieť vstať, prebaliť, nadojčiť, uspať a to niekoľkokrát. Že ráno budem prať, žehliť, variť, a dokolečka prebaľovať a dojčiť. Hanbila som sa, že to nezvládam. Bola som zmätená, lebo jedni hovorili, že dojčiť na požiadanie, ďalší aby som si ho moc nenaučila. Každý mi radil, či ho treba prebaliť, lebo štikúta, či mu dať čiapku alebo nedať a všetci boli z neho nadšení, len u mňa to stále neprichádzalo. Musím povedať, že môj muž a moja mama mi boli ohromnou oporou, nesúdili ma a vždy si ma vypočuli. Takisto kamošky, za ktoré som nadovšetko vďačná.

Svitá na lepšie časy….

Keď mal syn asi tri mesiace, konečne som sa začala cítiť lepšie. Zvládli sme prvý väčší výlet mimo domov, a ja som pochopila, že to bábo rastie extrémne rýchlo, a z môjho novorodenca už je úplne iné bábo. Síce mám doteraz výčitky, že som si ho neužila tak, ako by som mala, celá tá naša cesta ma posunula úplne inde.

Teraz je to viac ako 3 roky od pôrodu, niektoré spomienky stále bolia, ale rozhodne si mamovanie užívam (väčšinou), stala som sa úplne inou mamou ako som si myslela, že budem. Úplne inou ženou. Takou, ktorá sa snaží najprv pochopiť a nesúdiť. Taká ktorá vie, že zdravé bábo je obrovský dar, ale že čerstvá mama je stvorenie citlivé, a veľa vecí počas alebo po pôrode jej môže ublížiť. A bude si to pamätať dlho. 

Mama, nie si sama…

Ak by bola jedna vec, ktorú by som chcela odkázať mamám, tak to je, nebojte sa požiadať o pomoc. Nemusíte všetko zvládať sama. Ani radosť, ani smútok, ani domácnosť. Nájdite si komunitu, a ak to nestačí, nájdite si odbornú pomoc. Nie je to hanba, je to najvyšší akt lásky k sebe samému.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Volám sa Michaela a toto je môj príbeh.

Som mama dvoch chlapcov. Prišli na svet krátko po sebe a spôsobom, ktorý som nikdy nečakala. Sama pracujem v nemocnici a tak viem, že mnohé veci sa pri pôrodoch nenaplánujú. Zažiť to na vlastnej koži, však je už o niečom inom. 

Prvé tehotenstvo

Prvý syn sa narodil v roku 2020. Prenášala som  ho a hoci sa pôrod spustil prirodzene, nepostupoval napriek rôznym formám podpory a tak som po 13 hodinách porodila nakoniec cisárskym rezom. Bola som rada, že v čase začínajúcej pandémie, mohol byť manžel pri pôrode so mnou. 

Krátko po sekcii všetko vyzeralo byť v poriadku, malého mi ešte v noci prišli ukázať a aj skúsiť priložiť na dojčenie. Na druhý deň mi ho priniesli na izbu, že už môžeme byť spolu. O hodinu na to však prišli, že mi ho musia vziať, pretože má zvýšenú teplotu a tak, že ostane u nich na pozorovanie a urobia potrebné vyšetrenia…O pár hodín ma už len informovali, že syna museli preložiť na JIS kvôli zdravotným komplikáciám a podávaniu antibiotík priamo do žily. 

Úplne som sa zrútila pretože už len slovo JIS bolo hrozné a nie to ešte, že sa vám zrazu šťastie otočilo úplne chrbtom.

V tom čase už bežné návštevy na oddelení neboli povolené. Syna som mohla ísť pozrieť na JIS len v určených hodinách. Tak som chodila. Nosila mu odsaté mliečko. Bola som tak aspoň na chvíľku pri ňom. Synov stav sa našťastie zlepšoval. Bola som z toho celého veľmi nešťastná a dodnes si pamätám ako som ich už posledné dni prosila, aby nám dali lieky už len na domov a mohli sme odtiaľ čím skôr odísť a doliečiť sa doma spoločne… Ani jedna moja návšteva syna sa nezaobišla bez sĺz, nech som sa snažila akokoľvek a nech aj človek počul, že sa výsledky zlepšili. Nebolo to také plnohodnotné šťastie, aké by malo byť, aké som čakala… Prepustili nás domov po 6tich dňoch našťastie zdravých a bez poznania príčiny, čo sa vôbec stalo. Všetky výsledky boli negatívne. 

Spätne si uvedomujem, ako dôležitá je aj psychologická podpora v takýchto chvíľach. Ako by mi pomohlo, ak by v tej chvíli, keď mi oznamovali komplikácie, bola aj niekto, kto by sa postaral o mňa a môj veľký strach. 

Prežívala som naozaj obrovský strach, beznádej. Kládla som si otázky, prečo sa to stalo práve mne/nám, prečo nemôžeme byť spolu so synčekom aj v tejto ťažkej situácii pri sebe, čo ak sa mu stav zhorší, či som tomuto celému mohla zabrániť… Ako sa hovorí, matka cíti, keď niečo nie je v poriadku a u mňa to tak asi bolo tiež… Počas tehotenstva resp. keď som už prenášala, ma pomerne často kontrolovali a všetko vyzeralo byť v poriadku, no aj napriek tomu som sa necítila v poriadku a nebol to len pocit, že to chcem už mať za sebou z dôvodu veľkého bruška a nekomfortu. Hlavou mi šli dokola otázky, čo ak by som si postavila hlavu a podpísala všemožné papiere k skoršiemu vyvolaniu pôrodu a odmietla prenášať, či som tomu vedela zabrániť a tak dokola. Nikdy som sa však už k tomuto naozaj veľmi stresujúcemu začiatku nevrátila. Bola som rada, že to je za nami.

Druhé tehotenstvo

Po 9 mesiacoch som opäť otehotnela. Tým, že to bolo relatívne krátko po prvom pôrode, musela to byť opäť sekcia. Naplánovaná bola na 38. týždeň gravidity. Tehotenstvo bolo bez problémov. Síce opäť v čase pandémie a so sprísnenými opatreniami, ale mali sme nádej, že manžel bude môcť byť so synom hneď po pôrode. Tak aj bolo. Bol s ním chvíľu. Počas toho si všimol, že sa synovi ťažšie dýchalo, no lekári to pripisovali skoršiemu termínu pôrodu. 

Po 2 hodinách som syna stále nevidela. Už som bola naozaj vystrašená, čo sa deje. Po 3 hodinách prišla do izby novorodenecká lekárka so slovami, že Jakubka museli zaintubovať a uviesť do umelého spánku, lebo nedokázal sám dýchať a nevedia príčinu… 

Zrútil sa mi celý svet…Opäť

Až po 12 hodinách som sa mohla presunúť na JIS za ním a uvidieť ho v inkubátori napojeného na množstvo hadičiek. Myslela som len na to, prečo sa to stalo a čo bude ďalej a ako mu môžem pomôcť…. V tom už ale prišli prvé odhady, čo by mu mohlo byť a zneli „zápal pľúc“.  V noci sa mi pochopiteľne nedalo ani spať a len som si kládla otázku, prečo sa nám niečo také stalo pri oboch synoch a kde je chyba, a prečo to aspoň raz nemohlo byť bez problémov…. Keď syna po 5 dňoch prebudili z umelého spánku a odpojili od pľúcnej ventilácie a ja som si ho tak mohla konečne po prvýkrát chytiť, bol to neopísateľný pocit. 

Sila mamy

Celý ten čas čakania na tento moment som strávila tým, že som sa všemožne snažila o to, aby som si odsávala mlieko a môj syn mal čo do bruška. Bola som v tom ale tak veľmi namotivovaná, že chcem dojčiť, až som si tým vôbec nerobila dobre… Maximálne som si sledovala svoj príjem tekutín, množstvo odsatého mlieka a keď jedného dňa začala tvorba mlieka z ničoho nič klesať, takmer som sa zrútila. Bolo to pre mňa jediné, čím som vnímala, že viem synovi pomôcť. Nechápala som, ako je to možné. Veľmi mi v tom momente pomohla kolegyňa z oddelenia. Tá na mne hneď uvidela tú prehnanú kontrolu a upätie sa na jednu vec. Podporila ma v tom, že syn nech bude kŕmený akokoľvek, musí mať najmä mamu v relatívnej pohode. A mala skutočnú pravdu… Prišla som na izbu, podarilo sa mi oddýchnuť si, najbližšie odsávania som prestala riešiť množstvo mlieka a ani som sa na tú odmerku nepozrela…. Po dvoch dňoch na to som mala toľko mlieka, že ním kŕmili aj ďalšie detičky na oddelení. Pustila som ten veľký tlak, ktorý som cítila. Po 10 dňoch sme sa dostali k nášmu odchodu a k tomu, že sme konečne po prvý krát od pôrodu, mohli vidieť tatina a druhého syna- veľkého brata. Bolo to neuveriteľné… 

Zamyslenie sa nad dušou ženy

Keď sa spätne zamýšľam nad druhým pôrodom, mala som neuveriteľný strach už počas tohto druhého tehotenstva. Dlho som bola skôr v roli veľkej hrdinky, že aké je to všetko super, ako som na všetko pripravená. Až pokiaľ neboli 2dni pred pôrodom a ja som bola úplne paralyzovaná vlastným strachom… Strachom z toho, že to, čím sme si prešli po prvom pôrode, sa znova zopakuje. V deň, keď som šla rodiť, som sa doslova neupokojiteľne triasla strachom a nepomohlo mi absolútne nič. 

Až vtedy som si plne uvedomila, ako veľmi ma prvý pôrod zasiahol a čo to vo mne zanechalo. 

Dovtedy som mala celé to prvé popôrodné obdobie v sebe uzmknuté a nevracala som sa k nemu. Veď sme prišli domov zdraví a v poriadku. Pocity, ktoré vo mne boli ešte pred odchodom do pôrodnice, boli veľmi zmiešané aj kvôli prvému synovi, ktorého som nechávala doma. Mala som množstvo takých tých výčitiek, že v jednej chvíli nedokážem byť tu pre oboch mojich synov naraz. Vtedy som si hovorila že som hrozná matka a že som ani nemala mať deti, keď sa o ne neviem postarať, ako by bolo treba a že keby viem, že budeme toto prežívať, radšej žiadne ani v živote nechcem. 

Je hrozné uvedomiť si, kam nás myšlienky v takýchto situáciách dokážu doviesť… 

Keď sa vrátim k obdobiu po druhom pôrode ešte v nemocnici, bolo pre mňa veľmi smutné uvedomiť si, že som si ani pri zlepšovaní stavu druhého synčeka, tú radosť nedokázala plnohodnotne užiť. Vždy mi v tom niečo vnútorné bránilo. Akýsi nepokoj a strach z nasledujúcich dní. Čo ešte nastane a čo nás ešte čaká a žiaľ aj môj pocit neschopnosti v tom celom. V tejto situácii prišla aj otázka od blízkych, či synčeka nedáme pokrstiť, že „keby náhodou“. V tom momente som už naozaj nedokázala ovládať svoje emócie a bolo to naozaj to posledné, čo som v tej chvíli potrebovala počuť.

Dieťa č. 3?

Aj po tomto všetkom uvažujeme v budúcnosti o možnosti mať aj tretie bábätko, keď budú chlapci väčší. Už teraz však viem, že tehotenstvo a pôrod nezvládnem len tak ľahko po psychickej stránke po tomto všetkom. Vysoko pravdepodobne vyhľadám pomoc psychológa, lebo hoci je to stále len myšlienka o treťom bábätku, no ja už mám teraz pocit hrôzy z pôrodu a toho, čo bude nasledovať po týchto dvoch do tretice. Vnímam, že bez pomoci by som si zrejme nedokázala užiť to obdobie len tak a presviedčať sama seba, že to bude tentokrát všetko v poriadku… Veľmi ma to trápi. 

Na záver mi napadá taká myšlienka, že človek môže byť akokoľvek dobre vyštudovaným zdravotníkom či lekárom, pokiaľ si rovnakú alebo podobnú cestu neprežije sám, len ťažko ju plne pochopí. 

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.