Kategória: Príbehy

Môže mať žena po skúsenosti s duševnými problémami po prvom pôrode chuť si to celé zopakovať? Môže. Toto zamyslenie sprevádzalo uverejnenie môjho prvého príbehu. 

Druhé tehotenstvo po popôrodnej psychóze

A veru som si to aj zopakovala. Keď som druhýkrát otehotnela, vedela som, že som začala písať svoj druhý príbeh. Čo v ňom bude, som vôbec nevedela. No ak niekto veril, že bude úplne iný ako ten prvý, bola som to ja a môj manžel. 

Keď v kalendári padne deň na 5. júla, vždy mi prejde mráz po chrbte. Je zvláštne, ako vieme prežiť ten istý deň zakaždým úplne inak. Nikdy by sa mi ani len nesnívalo, že ma raz s mokrými vlasmi odvezie záchranka na akútne psychiatrické oddelenie. Lekári na vizite sa mi smiali, aká som poetická, keď som im ďakovala, že ma vytiahli z tmy. No ja som to tak naozaj pociťovala. Mala som pocit, že v mojom vnútri niekto zhasol a takto to bude navždy. Bála som sa, že už iná nebudem a o všetko prídem. O svoju životnú lásku, o svoje dieťa. Ale lieky zabrali a ja som si dovolila žiť podľa seba. Moje slnko vyšlo a moja duša zase žiarila. Môj manžel pri mne neustále stál a ja viem, že spolu už zvládneme všetko.

Odvtedy začala moja cesta sebapoznania. Po roku a pol som začala individuálnu psychoterapiu a pokračujem v nej dodnes.

S odstupom času som vďačná za to peklo, ktorým som si prešla, lebo ma to doviedlo k môjmu dnešnému „JA“. Za dva roky aktívnej terapie som si uvedomila, že odbornú pomoc som mala vyhľadať už dávno. Od malička som bola úzkostlivá a veľmi zle som tolerovala stres. V štrnástich som zažila veľmi traumatizujúci zážitok, ktorý vyústil do úzkostnej depresie, poruchy spánku, neovládateľného záchvatu plaču a paranojí. Hoci som príznaky depresie liečila antidepresívami, nikdy som nepodstúpila psychoterapiu. Lebo vraj rodičom to nikto neodporučil.

Symptómy depresie som neskôr už nepociťovala. No dlhé roky mi chýbal pocit bezpečia a zhoršovalo sa to pred spaním. Stres a úzkosti boli mojimi spoločníkmi do väčšej miery, ako som si uvedomovala. Dlhé roky som pociťovala neustále napätie, túžila som sa zhlboka nadýchnuť. No bránil mi v tom pocit, ako by mi niekto stál na hrudi. Nerozumela som prečo pociťujem neustálu ťažobu, hoci mám viac menej všetko, po čom som vždy túžila. 

Pôrodom sa rodí nielen dieťa, ale aj jeho mama

Mama už má však svoju históriu, ktorá nikam nemizne. Slová Vysmiatej Duše Mamky, ktoré mi znejú doteraz. História síce nemizne nikam, no je na nás, ako sa s tou históriou popasujeme, či ju prijmeme. Vďaka psychoterapii som pochopila svoj pôvod ťažoby, prečo som vždy mala neprimerane vysoké nároky na seba a každú chybu som pociťovala ako zlyhanie, ktoré som si nechcela dovoliť. Čím viac som spoznávala svoju dušu, tým viac som verila tomu, že popôrodné hormóny sú ako alkohol. Pomôžu pocitom a myšlienkam, ktoré držíme v podvedomí vyplávať na povrch. A buď to ustojíme, alebo nás to zmetie. A mňa to zmietlo. 

My matky sme na seba príliš prísne

Zabúdame na seba. Očakávame od seba, že hneď vieme čo naše dieťa potrebuje. Chceme mať stále upratané, navarené a nedoprajeme si čas oddychovať. Po prvom pôrode som schudla 15kíl za dva týždne, zožltli mi zuby, bola som neustále nevyspatá, vystresovaná, dehydrovaná. Stav sa mi zhoršoval zo dňa na deň a nakoniec som volala sanitku aby ma vzala na psychiatriu. Vedela som, že ak neodídem teraz, už pomoc nevyhľadám. 

Každá žena po pôrode bojuje s inými myšlienkami. Každú trápi niečo iné.

Ale koľko žien sa zaoberá tým, odkiaľ tie myšlienky prišli? Prečo sa boja zlyhať? Prečo majú pocit, že musia byť stopercentné?

Ja som svoje odpovede dostala vďaka psychoterapii. A načas som sa stala malým zraneným dievčatkom. Konečne som našla svoj bezpečný priestor, kde som si mohla dovoliť oplakať každé svoje trápenie, byť autentická a nikto nečakal, že sa musím neustále adekvátne správať, moje emócie ani prítomnosť zrazu neboli na príťaž. Naučila som sa vypúšťať dlho potláčané emócie, odstránila napätie a začala znovu zhlboka po rokoch dýchať. Odpustila som za mnohé veci nielen sebe, ale aj ľudom ktorých milujem. Prestala som sa neustále viniť za pocity iných. 

Stigma spojená s diagnózou

Keď človek trpel duševným ochorením, nesie si so sebou nálepku. Stigmu, s ktorou sa stretáva žiaľ aj u lekárov. Pred tým ako som otehotnela, mala som zdravotné problémy, s ktorými som zašla za svojím gynekológom. Bez potvrdenia laboratórnych výsledkov moje problémy označil za psychogénne. Veľmi sa ma to dotklo. Prišla som po vyšetrení domov a začala pochybovať o sebe a svojich ťažkostiach. Je to zase len v mojej hlave? Niekoľko dní som oplakávala jeho postoj. Po príchode pozitívnych výsledkoch z výteru som mala nasadené silné antibiotiká a moje ťažkosti po dvoch týždňoch prestali. Rozhodla som sa pre zmenu gynekológa. 

Už je to viac ako mesiac po druhom pôrode

Priniesli sme domov krásne zdravé dievčatko. Hoci mi psychiatrička vravela, že je pekné, čo som všetko za poslednú dobu pre seba a svoje duševné zdravie urobila, som vysoko riziková a mnohé veci neovplyvním. Ja si dovolím tvrdiť, že nemala tak úplne pravdu. 

Moje dievčatko je plne dojčené. Od začiatku tehotenstva bolo dojčenie pre mňa témou. Mnoho gynekológov odporúča po pôrode okamžité zastavenie laktácie. Avšak bez klinických príznakov nato právo nikto nemá. Zaručí zástava laktácie psychickú pohodu ženy? Pochybujem.

Po prvom pôrode mi umelo zastavili laktáciu. Pochopiteľne, brala som niekoľko liekov, niektoré boli silne návykové. No ja som fakt, že prídem domov a už svojho syna nenakojím brala veľmi ťažko. Mala som pocit, že mu už nemám čo ponúknuť a kvôli tomu nedokážeme naviazať puto medzi sebou. Nedávno som čítala tento rozhovor o depresii z odstavenia. Úplne som sa v tom našla. A hoci dnes viem, že odstavenie bolo nevyhnutné pre moje preliečenie, na mojom psychickom zdraví sa tento krok výrazne podpísal. Počas dvoch týždňoch na psychiatrii sa mi môj stav „stabilizoval“. Ale teraz s odstupom času vnímam fakt, ako veľmi prázdna som v tom čase bola. Hoci som sa necítila v tme, nevedela som, ako sa cítim a či cítim vôbec niečo. Vždy na otázku ako sa dnes máte, znela moja odpoveď:  „Dobre“. Môj stav sa po návrate domov zo psychiatrie výrazne zhoršil a ja som zostala na nejaký čas v ťažkej depresii. Ale ten príbeh už poznáte. 

V pôrodnici som viedla niekoľko dlhých rozhovorov so sestrami a s lekármi. Som vďačná zato, že moje dojčenie podporili a môj príbeh a názory vypočuli. Popôrodná psychóza sa stále označuje ako laktačná, hoci je známe, že tento pojem je už dávno prežitok. Stretla som sa aj s názorom, že ak by sa gynekológovia mali vzdelávať aj v oblasti duševného zdravia ženy po pôrode, tak by boli neustále len v knihách. Duševné zdravie je stále akési „TABU“ aj v nemocniciach. 

Po príchode domov spolu s mojím dievčatkom z pôrodnice som niekoľkokrát doma oplakala, ako nám je spolu krásne a že sa bojím, že sa to pokazí.  Keď mi  stekali prvé slzy, vedela som, že bude dobre a že nespadnem znovu do tmy

Dana

Dana o svojej prvotnej skúsenosti napísala aj túto báseň.

Zdroj obrázka: unsplash.com

Materstvo nie je vždy iba rozprávka. To moje ma k však k rozprávkam priviedlo – k takým, ktoré mi vyliečili dušu. Od detstva som milovala rozprávky, no nikdy som si nemyslela, že ich jedného dňa budem písať. Až kým som sa nestala mamou. Som spisovateľka, copywriterka a mama úžasného trojročného chlapčeka s nekonečnou fantáziou. Milujem ho viac než čokoľvek na svete, no moja cesta k materstvu nebola iba krásna a jednoduchá. Nebola to rozprávka. 

Prvú detskú knihu som napísala pre svojho malého synčeka v období, keď som sa vyrovnávala s popôrodnou depresiou. Prišla nečakane, intenzívne a zatriasla absolútne celým naším svetom. Živím sa písaním, no o tejto téme sa mi nikdy nepíše ľahko. Napriek tomu viem, že sa o nej hovoriť musí, a to nahlas. 

Synčeka sme s manželom plánovali a od začiatku som sa naňho tešila. Lenže po pôrode som veľmi nečakane (a nepripravene) čelila popôrodnej depresii a úzkostiam, ktoré sa u mňa spustili. Odbornú pomoc som sa odvážila vyhľadať až po vyše pol roku. Dovtedy som sa snažila to zvládať sama, pretože som mala pocit, že zlyhávam. Súčasťou mojej cesty bolo mnoho sĺz, panických záchvatov aj hodín na elektrickej odsávačke mlieka, keďže mi nebolo súdené synčeka dlho dojčiť, a to napriek veľkej snahe mňa aj laktačných poradkýň. Kládla som si to za vinu a veľmi dlho som sa s tým vyrovnávala. Veď som bola obklopená toľkými príbehmi žien, pre ktoré to bola zdanlivo hračka! Nepomohli tomu ani sociálne siete, na ktorých som ako spisovateľka aktívna a kde človek vždy vidí hlavne pozlátko…  či chcete alebo nie, dostane sa vám to pod kožu. 

Nie sú to ,,len hormóny”

Spočiatku som mala pocit (a počúvala som to aj od svojho okolia), že sú to predsa len rozbúrené hormóny, materské blues, no keď moje úzkostné stavy neodchádzali ani po dlhých mesiacoch, začala som byť presvedčená, že niečo nie je v poriadku. Do svojich najsmutnejších chvíľ sa dnes v pamäti iba nerada vraciam, ale vybavujem si napríklad momenty, kedy som bola taká frustrovaná a nahnevaná sama na seba, že musím určite byť “rozbitá”, že som si nechty tak silno zaryla do ramena, až som mala na druhý deň modriny. Všetku frustráciu som si totiž vybíjala na sebe. V hlave mi neustále zneli otázky: Prečo nie som šťastná, keď by som mala byť? Prečo nedokážem to, čo ostatným ženám ide tak ľahko a prirodzene?

Potrebujem pomoc a podporu zvonku 

Prvý moment, kedy som si povedala, že musím vyhľadať pomoc a podporu aj zvonku, bol vyplašený pohľad môjho muža, keď som za ním prišla o druhej ráno v panickom záchvate, ťažko sa mi dýchalo, cítila som tlak na hrudi a plakala som. Sadla som si k nemu na posteľ a mala som pocit, že som taká ťažká, akoby som už nemohla urobiť ani krok. Takto to ďalej nemôže byť, povedali sme si a druhý deň skoro ráno som uslzená navštívila brnenské krízové centrum. Tam si ma vypočula empatická terapeutka, ale taktiež mi zdravotná sestra povedala: „Veď mu dajte Sunar a vyriešené.” Bolo mi hrozne. Trvalo ešte nejaký čas, než som si našla online terapeutku a vystriedala som dve, než som si povedala, že budem radšej niekam chodiť aj reálne, nielen cez počítač. Napokon som začala chodiť ku psychologičke, lenže musím aj povedať, že v tej dobe už boli moje stavy výrazne zlepšené – synček mal už sedem mesiacov a ja som ho už prestávala dojčiť. 

Okolie a ja 

Moje okolie to so mnou nikdy nemyslelo zle, ale zároveň som mala pocit, že si myslia, že to trochu preháňam a netušia, ako so mnou naložiť. Akoby som bola rozladená gitara, ktorá nehrala správnu melódiu. Z veľkej časti to bolo aj preto, že som ich ja sama dlho nechcela a nevedela požiadať o pomoc, čo si dnes už uvedomujem a myslím, že som v tom urobila pokroky.

Vtedy som sa však bála, že budem na hanbu a na príťaž a často som svoje pocity radšej v sebe dusila, lebo som nikomu ďalšiemu nechcela robiť starosti. 

To, ako zle sa v skutočnosti cítim, na povrch vyplávalo iba občas, takže myslím, že moja rodina dodnes ani nepozná rozsah toho, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Najsilnejšou oporou bol môj manžel, ktorý do mňa najviac videl. V domácnosti sme rovnocenní partneri, ale keď mi nebolo dobre, zastal aj roly, ktoré som v týchto chvíľach nezvládala, aby som svoju energiu postupne mohla venovať aj odpočinku a duševnému zdraviu. A hlavne musím povedať, že som cítila veľmi silnú lásku ku nášmu synčekovi, čo mi tiež veľmi pomohlo. 

Čo mi pomáhalo

Keď napríklad strašne plakal a ja som ho dlhé hodiny nevedela utíšiť, pomohlo mi pozrieť sa na jeho maličké detské pršteky či na jeho drobné pyžamko – uvedomila som si, aký je maličký a bezbranný a to mi pomáhalo upokojiť sa. Taktiež som si na chladničku napísala zoznam vecí, z ktorých mám radosť a keď som všetko videla čierne, šla som so synčekom na rukách pred chladničku a nahlas som si ich čítala. Pomáhali mi aj fotomagnetky, kde sme boli odfotení v krásnych chvíľach. Mávala som tiež nepríjemné nutkavé myšlienky, čo ak sa malému niečo stane. Pri každej situácii som oňho mala prehnaný strach, akoby som sa bála, že niečo pokazím… Niekedy ma to až paralyzovalo a bolo to veľmi vyčerpávajúce.

Písanie mi tiež vždy pomáhalo 

Vždy som sa so svojimi emóciami a problémami najlepšie vyrovnávala prostredníctvom písania… a tak to bolo aj v tomto prípade. Z najhoršieho mi veľmi pomáhalo vypísať sa. Práve z tohto obdobia vznikla moja prvá detská knižka – Samko a pocitkovia, v ktorej som sa ako mama vyrovnala s hurikánom mojich vlastných, ale aj detských silných pocitov, ktoré zažíval synček. Ako som mu mohla byť vzorom, keď som emócie nedokázala zvládnuť ja sama? 

Postupne som nachádzala pevnú pôdu pod nohami a učila sa, že materstvo nemusí byť dokonalé. Patrí k nemu aj chaos, plač a tiene, ktoré vždy nakoniec vystrieda slnko, keď sa nevzdávame a nesnažíme sa o dokonalosť, ale zároveň to robíme najlepšie, ako vieme. Naše deti nepotrebujú dokonalé mamy, ale mamy skutočné a prítomné. Stačí byť “good enough”. Materstvo ma nerozbilo, naopak… v mnohom ma obohatilo a dalo mi tie najkrajšie chvíle v živote!

Začiatok knihy 

Jedného večera po náročnom, niekoľkohodinovom uspávaní v kombinácii s bolením zúbkov mi napadla myšlienka: Čo keby každá emócia mala svojho čarovného škriatka, ktorý by nám ju pomohol zvládnuť? Ktorý by nám vysvetlil, že aj táto emócia, ktorú možno vnímame ako negatívnu, patrí k životu a je iba na nás, ako sa s ňou vyrovnáme? Sadla som si k počítaču a prvé riadky rozprávky Samko a pocitkovia boli na svete. Prvým pocitkom, ktorého som napísala, bola Bolesť… a to ma začalo pomaličky liečiť. Dnes moja knižka pomáha ďalším rodičom a deťom veľmi láskavo a neodsudzujúco pochopiť svoje emócie. Občas sa mi na besedách stáva, že medzi poslucháčmi sú aj mamičky, ktoré sa rozplačú. Moje pocitkové príbehy, hoci jednoduché a hravé, sa ich neraz hlboko dotknú. V ich slzách vidím, že doma zažívajú každý deň to isté, čo ja, a že tiež niekedy nevládzu ďalej.

Bodka za príbehom

Môj príbeh sa skončil (a pokračuje) šťastne, no viem, že veľa mám sa podobne ako ja hanbí priznať si, že niečo nie je v poriadku. So svojimi pocitmi ostávajú samé, pritom ale samé nie sú! A čím viac o tom budeme hovoriť, tým menej sa bude ktorákoľvek z nás cítiť osamelo. Každá z nás má právo cítiť sa všelijako… a to neuberá nič z našej lásky k dieťatku. Práve naopak, robí nás to ľudskejšími a bližšími aj samým sebe. Byť šťastná z dieťatka sa nevylučuje s tým, že sa staráme aj o seba a svoje duševné zdravie. Preto všetky môžeme byť krehké a silné zároveň. 💛

Zo srdca vám držím palce a prajem veľa úspechov.

Spisovateľka a autorka kníh o pocitkoch Ellie Šedivá

fotka: archív autorky

Pred pôrodnom som pracovala ako accountka v marketingovom svete. Bola som workoholička, často perfekcionistka. Všetko som mala večne naplánované, fungovala som systémom idem-riešim. 

Zlyhania existovali a boli prirodzenou súčasťou, no tak prirodzenou súčasťou boli aj ponaučenia a poznanie, ako sa tomu dá do budúcna predísť.

Veľa som už vedela z X projektov, mala skúsenosť ako čo prebieha, vedela som sa pripraviť. Mala som navyše okolo seba tím kamošov, kolegov, ktorí ma vždy podržali, keď bolo treba a ja ich. Pomáhali sme si.  

Po pôrode som sa cítila ale úplne inak

Cítila som sa zničená, utrápená, vystresovaná, zdeptaná, zúfalá. Bola som v kontakte s bývalým kolegom, ktorý mi povedal o Vysmiatej Duši Mamky. Dovetkom dodal, že určite to predsa nebudem potrebovať, veď v práci som mala vždy všetko pod kontrolou. Povedala som si, že síce mnohí majú o mne nejakú mienku na základe pracovného života, no nezaškodí mi možno zájsť na podpornú skupinu. Neočakávala som veľa. Povedala som si, že budem mať minimálne možno priestor niečo zo svojho trápenia vyrozprávať.

Nevedela som či je naozaj niečo so mnou zle, alebo je to súčasť nejakého „prirodzeného prerodu“ zo ženy na matku. Nikto o tom v mojom okolí predtým nehovoril. Nikdy nie takto, aby opisoval svoje pocity. Vždy keď človek počuje nejakú mamičku hovoriť, tak skôr to „sťažovanie sa“ smeruje na dieťa, kŕmenie, prebaľovanie atď… veď áno, je s tým kopa roboty, prplačky, avšak nikde nebolo veľmi počuť o tom, ako sa tá žena cítila, ako vnímala seba, svoju novú rolu, tú zmenu celkovo a ako sa s tým vyrovnávala.

Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. 

Všetko som sa postupne učila, okukávala od sestričiek, a asistentiek v pôrodnici, spoliehala som sa na ako-taký inštinkt a to, čo sa mi vybavilo z predpôrodných kurzov. Prvá kríza začala s pokusmi o kojenie. Malá sa odmietala prisať sa, skúšali sme rôzne polohy a pozície, skúšali sme po prste s cievkou, aj s kalíškom. Neskôr doma som mala niekoľkokrát laktačné, dokonca sme v jej 2 týždňoch šli cvaknúť uzdičku. Vydržala som „až“ 3 mesiace v tomto režime. Počas tohto času som si strašne vyčítala, že som zlá mama, že som nebola predurčená byť mamou, zlyhala som lebo neviem vlastným mliekom nakŕmiť vlastné dieťa,…. do toho rady prichádzali odvšadiaľ, stále, bez toho aby som o ne žiadala. Nebola to len rodina, ale aj cudzí ľudia,….Viem že mi nechceli zle, ale proste ten neustály tlak na ženu, ktorá sa v tom celom hľadá, sama sa trápi, a utápa vo výčitkach, skúša stále možné riešenia, vôbec nepomáha. 

Žila som v pocitoch viny a zlyhania

Mala som pocit, že si neviem „obrániť vlastné dieťa“, pretože ženy z rodiny mi bez opýtania a súhlasu často brali dieťa z rúk a ja som pod ťarchou všetkého nevedela hneď adekvátne reagovať. Žila som v myšlienkach že som stratila samú seba, že neviem kto som, lebo ma dovtedy definovala viac-menej práca (ako workoholika). Nezvládala som si na začiatku zmanažovať čas – kedy budem variť, prať, upratovať či venovať sa sebe a svojmu telu a psyché popri malej. Čelila som neustálym (a to teda pokračuje stále) nevyžiadaným radám, výčitkam prečo robím niečo tak a tak, a tlaku že by mali byť veci inak a ja nespĺňam nejaké kritéria toho ako sa dieťa vychovávalo pred 30-40 či 50 rokmi… 

V tomto celom rozmachu môjho nažívania som prišla na prvú podporku (malá mala 2,5 mesiaca vtedy). Každá z nás mala priestor vyrozprávať sa z toho, čo ju v danom momente najviac trápi, čo prežíva a čím si prechádza. V danom momente, už len to, že môžete dostať zo seba všetko čo vás požiera zvnútra je asi to najviac čo môžete dostať, lebo to nedusíte všetko v sebe. 

Podpora od psychologičky v podpornej skupine 

Navyše pomoc pani psychologičky, to ako vám reaguje na to, čo ste vyrozprávali, a kladie doplňujúce otázky, vám pomôžu vlastne uvedomiť si veľa o sebe a o tom čo ste prekonali ale z iného uhla ako ste sa na seba dovtedy pozerali. Vďaka prítomnosti iných žien som si vlastne uvedomila, že nie som sama, ktorá niečo podobné prežíva a cíti sa takto. Vlastne som si povedala, že nie som úplne “pokazená”, že tieto pocity a „prerod“ zažíva veľa žien, avšak berie sa to ako verejné tajomstvo a je tabu o tom hovoriť.

Prečo? Lebo je to hanba? Hľadíme potom na ženu, ktorá niečo takéto o sebe povie cez prsty, hovoríme si, že naozaj to bude asi zlá matka,…. ako ľudia máme množstvo predsudkov. Často chybných. Škoda. Je super, že existuje skupina, kde sa mama môže cítiť slobodne, otvorene hovoriť o tom, čo prežíva, ako sa pri tom cíti, nepociťuje tu pocit hanby či nedostatočnosti, a pritom tu zažije pochopenie a podporu, ktorá jej častokrát od blízkych chýba. 

Práve tá psychická pohoda a vyrovnanosť dáva nám ženám tu silu zvládať tie bežné náročné či vypäté situácie, a nástrahy, ktoré v živote proste prichádzajú. A tu ju žena dostane. 

Ja som si počas účasti na skupinách (teraz má Amka takmer 12 mesiacov) prešla svojou veľkou popôrodnou depresiou, vzťahovou krízou, i krízou toho ako pomenovať a vykomunikovať si svoje pocity a potreby nahlas, či prejaviť svoj nesúhlas ak to tak cítim. Čas je pre mňa najlepší liek. Postupom času sa veľa vecí vyriešilo, ja som sa našla v role mamy, cítim sa už komfortne, čo potrebujem stíham, aj partnerský život vyzerá lepšie. Cítim sa, že som vyrovnanejšia, už zžitá s mamičkovaním. 

Ale bez toho, aby som mala psychickú podporu, a bola súčasťou komunity mamičiek, ktoré sa neboja otvorene rozprávať o tom čo prežívajú, že prežívajú podobné veci, by sa mi sem dostávalo zrejme ťažšie. V tom pre mňa najhoršom a najnáročnejšom období som vo Vysmiatej duši mamky našla podporu, ktorú som potrebovala. Nebojte sa, žienky, hovoriť o tom čo prežívate. Nebojte sa hovoriť aj o ťaživých emóciach, ktoré prežívate. A ak nemáte doma podporu, nebojte sa a nehanbite sa ju vyhľadať. 

Jarka

O najbližšej podpornej skupine sa dozviete na tomto linku.

obrázok: unsplash.com

december 2017:

Zobudila som sa na krik novorodenca. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala. “Ach, áno, veď to je moje,” pomyslela som si. Tak toto je teraz môj život. Jedna požiadavka za druhou. Nemyslite si, ja som to chcela. Tešila som sa predsa na naše dieťa. Svojím spôsobom. Cestou do kuchyne som sa prehrabávala vo vlastných myšlienkach a utápala v sebaľútosti. “Za všetko môže určite ten pôrod. Pri takom tom obyčajnom by sa mi to iste nestalo. Veď viete, hormóny, bonding, a tak …”

Toto vám veru nikto nepovie, nikto sa neopýta, ako sa máte vy. Na chvíľu som sa zamyslela, čo by som vlastne odpovedala. Tradičné “hlavne, že sme obe zdravé” by mi asi z úst vykĺzlo ako prvé. A čo? Veď by to bola takmer pravda. Sme predsa fyzicky zdravé, máme vyhriaty byt uprostred decembrovej zimy a tatu, ktorý tu naozaj je, dokonca aj plienku vymení. A to je viac než veľa. Tak čo potom? Kvapla som si trochu zázračného roztoku na ruku a už po tretíkrát túto noc sa pobrala späť do spálne utíšiť pudový vreskot. Tie malé ústočká chytili fľašu akoby od toho závisel jej život. Pohladila som jemné vlásky, ktoré ani po týždňoch nevyzerali, že by chceli vypadnúť a tuhšie si ju privinula.

Je taká krásna. Jej nevinnosť a bezbrannosť dokázala do tejto chvíle odzbrojiť každého, kto ju videl. Bola nepopísaným papierom, novým začiatkom, dokonalou súhrou nádeje a čistoty, ktorá do seba vtiahla všetkých v dosahu. Tak prečo ju neviem ľúbiť? Prečo ju miluje len moja hlava, môj pocit zodpovednosti a novoobjavené odveké základné inštinkty? Kde je to srdce, ktoré sa doteraz v každej situácii prihlásilo o slovo?! Prečo sa nevie pripútať k nej? Malej, nevinnej, dokonalej, …

“Určite za to môže spoločnosť,” hnevlivo som ukazovala pomyselným prstom všade dookola. “Neakceptujú, že som sa rozhodla mať toto dieťa, aj keď ešte zjavne nemám za sebou úspešnú kariéru a dokonalý prichystaný život. Dobre si pamätám tie pohľady, že na prednášky chodím s bruchom, čo sa nedá skryť. A keď nie spoločnosť, tak moja matka. Tie jej nekonečné komentáre o tom, aké obrovské to brucho v skutočnosti je, aké náročné je starať sa o dieťa a ako ma ona musí naučiť ako sa to robí správne….” Nevyriešené pocity a premlčané poznámky sa vo mne kopili a menili ma na sopku, z dosahu ktorej je potrebné evakuovať všetko živé. Zavrela som oči a oprela si hlavu o stenu. Horúce slzy mi stekali z líc na bradu a
kvapkali na dieťa v mojom náručí. Aj tak by mi to nikto neveril. Rytmické poťahovanie sa spomalilo, až napokon úplne prestalo. Náš byt sa opäť na pár hodín ponoril do nočného ticha.

september 2024:

Tie horúce slzy mi po tvári stekali opäť. V rukách som držala papier, ktorý naša ročná raketa vytiahla pri svojom prieskume bytu ani netuším odkiaľ. V očiach ma štípali pocity, čo sa drali von. Prešlo takmer sedem rokov odkedy som to napísala a ešte ani netušila, že to budem prežívať celé odznova. Keď som spomínanú raketu (pozn.druhé dieťa) čakala, vedela som, že sa musím pripraviť aj na možnosť, že tá temnota si ma po pôrode opäť nájde. A tak som oslovila dobré priateľky, vysvetlila to tatovi a napísala si zoznam odbornej pomoci, keď už bude veľmi zle. A čakala. Na ňu aj na seba.

Nádejne som si nahovárala, že teraz to predsa musí byť celé inak, veď teraz to už nie je prekvapko, ale vytúžená radosť. Nebolo. Sedela som na záchode v pôrodnici, aby ma spolubývajúca nevidela plakať a nehlučne do prázdna kričala to jediné, čo mi išlo hlavou: “Prečo som si to zase urobila?!” Po návrate domov som sa ešte snažila byť statočná. Akoby to mohlo pomôcť.

V snahe prepísať svoj prvý príbeh som hltala doplnky, horúčkovito odsávala, prikladala, cievkovala, nosila a snažila sa prehovoriť svoje prsia, aby sa silou mojej vôle naliali mliekom. Lebo ak zvládnem toto, aj ten temný mrak sa predsa zdvihne. Raz podvečer, keď tato, ktorý opäť aj prebaľoval a uspával prišiel z práce, našiel si doma dve vrieskajúce ženy; jednu od zúfalstva zo života a druhú od zúfalstva z vlastnej matky. Ešte že tá tretia bola na prázdninách. Jeho mužská rozhodnosť sa chopila slova, zobral dieťa, zavrel ma do izby a povedal, že si to mám rozmyslieť. Najprv som chcela opäť zavolať niektorej priateľke, v posledných týždňoch ma len ony držali pri zmysloch. No vedela som, že nech sa akokoľvek snažia, toto za mňa nevyriešia. S hlbokým nádychom a obrovským strachom som sa musela ponoriť do vlastného vnútra, uboleného minimálne tak veľmi ako jeho vonkajší obal.

Plakala som, kričala, obviňovala, ľutovala sa, zúfala si. A potom som si dovolila predstaviť si, že sa jednoducho prestanem tak veľmi snažiť a proste jej dám tú fľašu s umelým mliekom. A prvýkrát po tých dlhých a nekonečných týždňoch som mala pocit, že som sa vynorila z hlbokého a temného jazera. Ešte stále som v ňom bola ponorená, ešte stále som mala nad hlavou temné mraky, no už som sa mohla nadýchnuť. Od toho večera som sa netrápila a šťastne miešala čarovný biely prášok s vodou. A popritom nerozhodne očami prechádzala po vopred pripravenom zozname pomoci.

Už somsíce dýchala, no moja myseľ stále počas nočných kŕmení a refluxových vreskov na pozadí balila kufor. Vedela som, že by som sa vrátila, ja ich predsa ľúbim, no teraz potrebujem odísť. Bolo to niečo hlboké, ako primárny inštinkt, ako keď vám povedia, že najprv musíte dať kyslíkovú masku sebe. Cítila som, že sa potrebujem zachrániť. A tak som si čítala príbehy iných, screenshotovala povzbudivé obrázky, silou vôle upierala svoju myseľ na každú drobnú maličkosť prinášajúcu radosť. Toto dieťa spolupracovalo a po troch mesiacoch sa naučilo spať v kočiari a ja som s neskutočnou radosťou pridala do svojej denodennej rutiny dlhé prechádzky po jesennom meste s dobrým podcastom v ušiach a dušu hrejúcou kávou v pohári. Kráčala som postupne, niekedy len hodinu za hodinou, inokedy deň za dňom. Neobzerala som sa dozadu. Vtedy po prvom pôrode som sa naučila prijímať lásku a záujem od druhých, teraz som sa učila pýtať si ich.

Prešiel rok.

A mne až tento papier spomienok ukázal, aký kus cesty je už za mnou. Dovolila som si zastaviť sa a obzrieť na ňu. Už sa mi nezdá taká škaredá. A aj keď ňou už opäť nechcem kráčať, nikdy už nezmizne. Stala súčasťou mňa, novej verzie mojej osoby. Dúfam, že rokmi ich ešte príde veľa, no prach z tejto cesty už navždy ostane vsiaknutý do mojej duše ako strie do pokožky môjho brucha.

A dobre tak, sú to moje medaily z boja, moje pruhy tigrice.

Budem ich nosiť s hrdosťou a práve kvôli nim sa každej novej maminy v mojom mikrosvete budem pýtať, ako sa má ona. Utrela som si slzy, s vďakou prešla prstami po tých bolestivých písmenách a vybrala sa vypýtať si objatie a pusinky.

Michaela

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

obrázok: unsplash.com