We are
highly
sensitive

Kategória: Príbehy

Príbehy

Ivana: „Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra.“

Volám sa Ivana a počas materstva sa zo mňa stal úplne iný človek, akým som bývala predtým. A o tom by som chcela niečo napísať. 

V našom prípade s manželom bolo dieťatko plánované a bolo nám dopriate hneď na prvú. Ale avšak ani 9 mesiacov tehotenstva a akýkoľvek predpôrodný kurz ma nepripravil na to, čo prišlo potom.

Počas tehotenstva, ktoré bolo vcelku pohodové, som sa najviac sústredila na samotný pôrod. Nič iné potom má vlastne ani nezaujímalo. Nemala som žiadny konkrétny plán, len som v deň, keď to prišlo, robila to, čo po mne v nemocnici chceli. Prekvapilo ma, koľko plodovej vody sa v žene nachádza až tak, že môže vytekať pomerne silným prúdom pomaly počas niekoľkých hodín a zdá sa, že to nemá konca kraja. Bolo to nepríjemné a k tomu ešte tá silná silná bolesť, no dalo sa to zvládnuť. Nijaký traumatizujúci zážitok osobne nemám, všetko prebehlo v poriadku. S odstupom času to bola podľa mňa z toho všetkého tá najjednoduchšia vec.

Narodilo sa nám zdravé bábätko,

ale v momente keď mi ho dali do rúk, sa to všetko ešte len začalo. Žiadna tá láska na prvý pohľad neprišla a neprišla ani potom, a potom a ani potom. Prišiel iba strach, neistota, smútok a pochybnosti, či sa vôbec na rolu matky hodím. Ale prečo toto všetko? Pýtam sa samej seba s odstupom času. Veď mi mal kto pomôcť, máme kde bývať, pripravovali sme sa na to… Tak prečo sa neteším? Nuž asi preto, že som si až v tom momente uvedomila, že môj život už nikdy nebude ako predtým. To sa mi nepáčilo. A prijať tento fakt bolo dosť náročné. Teda aspoň pre mňa bolo. Už nikdy to nebudem len ja. Do konca života budem napĺňať túžby niekoho iného? Zo dňa na deň.

Dni začali byť stereotypné, noci prebdené, oči uplakané. 

Chýbal mi ten bezstarostný život predtým. Chcela som ho späť. Postupne som sa upínala len na spomienky z minulosti, vďaka ktorým som prežívala. Prítomné dianie zo mňa vysávalo aj tie posledné kusy energie a budúcnosť sa zdala taka neistá a čierna, až mi doslova ,,preskočilo”.

Každá depresia, aj tá popôrodná, je spustená nejakou chemickou zmenou v hlave. Skrátka v mozgu nastala nejaká nesprávna kombinácia hormónov a problém bol na svete. A teda dopracovala som sa do stavu, kedy mi už všetko pripadalo iba negatívne. Presvedčila som samu seba, že už nemám dôvod tešiť sa zo života, keď v ňom nastala takáto zmena.

Lenže to bol veľký omyl, pretože v skutočnosti dôvodom tešiť sa zo života je už len samotný dar života. 

Kým som však na toto opäť prišla, stali sa strašné veci. Bola som tak veľmi unavená, tak veľmi. Myšlienky mi nedali spať niekoľko týždňov, až došlo k jednej tragickej udalosti. Som zodpovedná za smrť svojho druhého dieťatka, ktoré k nám prišlo krátko po prvom. Nebudem písať, ako sa to stalo, ale veľmi ma to mrzí. Viem, že si to nikdy neodpustím. Ale ak len kúsok týmto článkom prispejem k tomu, aby sa to už nikomu nestalo, tak to budem považovať za niečo pozitívne.

Volanie o pomoc

V mojom prípade som pomoc vyhľadala, až keď už bolo neskoro, až keď sa nám už stala tragédia. Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra. Hovorila som si, že môj život je zničený, lenže do momentu tej tragédie nebol zničený.

Skreslený bol len môj pohľad na vývoj vecí v tej dobe. Keby som si bola nejak vedomá závažnosti môjho stavu, nebolo by sa to stalo. Teraz to už viem. Bola by som oddýchnutejšia. Vedela by som, čo sa so mnou deje a že si to vyžaduje odbornú pomoc. Lenže ako som si toho mohla byť vedomá?

A tu je tiež veľmi dôležité aj okolie. 

V mojom prípade si ma okolie všímalo, ale ani tí ľudia v mojom okolí by nikdy nepovedali, že sa nám niečo také môže stať a že situácia je až taká vážna. Takže veľká vďaka žienkam z Vysmiatej duše mamky alebo z organizácie Tanana, že sa venujú stavom po pôrodoch. Táto téma nemôže byť ďalej tabu. Vo všeobecnosti záležitosti okolo psychického zdravia nemôžu byť naďalej tabu. Je potrebné o nich rozprávať, aby ženy, ktoré sa do nejakého nepriaznivého popôrodného stavu dostali, vedeli, že nie sú samé a že všetko zlé sa dá na dobré obrátiť. Ešte kým je čas.

A dôležité je aj to, aby to vedeli rozpoznať ľudia v ich okolí. 

Ja som sa rozhodla navštíviť psychológa až 3 týždne od smrti nášho dieťatka aj napriek tomu, že mi už prvé dni po tom všetci odporúčali spraviť tento krok. Mala som pocit, že keďže za to môžem, tak si žiadnu pomoc nezaslúžim. Ale keď už som stála pri železničných koľajach a nedokázala som to spraviť, tak som si povedala, že by to bola ľahšia cesta. Napokon som sa rozhodla premieňať každú nasledujúcu príležitosť v živote na niečo pozitívne, a tak sa aspoň pokúsiť zmazať vinu za to, čo sa stalo. A preto som začala obvolávať psychológov. Verte či nie, podarilo sa mi dohodnúť si termín až u 13-teho! Hneď na druhý deň. Odtiaľ ma rovno poslali za psychiatrom, ktorý mi predpísal liečbu. Neskôr som začala navštevovať psychiatrický denný stacionár. Nemôžem však povedať, že som odtiaľ po mesiaci vyšla ako znovuzrodená, i keď som možno dúfala, že sa to stane. Ale svoje opodstatnenie to malo. Veď aj zdieľanie svojho príbehu lieči.

A preto milé mamičky, všetci,

nenechajte sa ovládnuť negatívnymi myšlienkami. Nemajte od obdobia tehotenstva, materstva, rodičovstva prehnane vysoké očakávania. Neberte všetko vážne. Tešte sa z maličkostí. Nezdary hoďte za hlavu. Nezaujímajte sa, čo si o vás myslia iní. Nesnažte sa plánovať, pretože s dieťaťom sa to často nepodarí naplniť. Doprajte si pokoj, odpočinok, a keď sa bude dať, tak aj aktivity spred tohto obdobia. Uvedomte si, aké máte šťastie, že ste. Že dýchate, cítite, vidíte a počujete. Uvedomte si, že čas letí tak rýchlo, a teda uschovajte si pekné spomienky a na opačnej strane aj to, čo sa vám zdá otravné, časom prejde. Prijmite novú rolu, ktorú vám život ponúkol, a hlavne keď bude treba, vyhľadajte pomoc. Rozprávajte o svojich problémoch. Nesnažte sa sebe alebo niekomu inému niečo dokázať. Užívajte si život. Objímajte sa, chváľte sa a ľúbte sa. Tak aby ste nikdy nič neľutovali.

Ved mať a vychovať dieťatko je tá najťažšia škola života a zároveň je to tak krásne. Zmysel života.

Ivana


Ak vás Ivanina osobná skúsenosť posmelila k vyhľadaniu odbornej pomoci, v tejto sekcii nájdete pár odporúčaní ako na to. Ak by vás zaujímali informácie k popôrodnej depresii, prečítajte si tento krátky sumár alebo niektorý z rozhovorov na túto tému s klinickou psychologičkou.


Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Príbehy

Ľubka: „Prišli momenty, kedy som pochopila, že nie som divná, nie som v tom sama…“

Milé VyDuMamky,

keďže sa ma táto téma do špiku kostí týka a boríme sa s ňou už rok, beriem možnosť rozprávať svoju skúsenosť cez Vás ako ďalší posun.
Mať silu prehovoriť o tom, ako sa žena po pôrode naozaj má
Ticho o svojom traumatickom pôrodnom zážitku nie som už zopár mesiacov. Vyšla som „s kožou na trh“ práve preto, že ustáť celú tú situáciu mi už pripadalo nemožné. Aj napriek prebiehajúcej terapii na spracovanie traumy som mala pocit, že mi popôrodná depresia zožeria už posledný prst na nohe a keď niečo neurobím, zle dopadnem.
Kde to začalo
Na môj stav mal priamy vplyv pôrod. Dovolím si tvrdiť, že som sa stretla s čistým pôrodným násilím, nerešpektovaním mojej osoby, absolútnou ignoráciou. Žiadne vysvetľovanie, komunikácia, nič. Zomlel ma systém, aj keď som bola akokoľvek skvele pripravená, a okrem iného som teda „papuľa“, ktorá si nenechá len tak niečo. V tehotenstve som absolvovala kurz Hypnopôrodu, rôzne doplnkové kurzy, aby som pochopila čo pôrod obnáša, fyziologicky atď. Nechcela som nič viac, len rešpektujúci prístup, komunikáciu, žiadne zbytočné zásahy. Dočítala som sa aj o psychických ťažkostiach, ktoré môžu nastať.
Že sa ma budú tieto duševné ťažkosti týkať, som netušila, a už vôbec nie, v akom merítku. 
Avšak, nakoľko sa na ďalších pôrodných boxoch odohrávali vyvolávané plánované pôrody, a na mladú pani sekundárnu lekárku to bolo asi priveľa, ocitla som sa doslova v klasickej pôrodníckej mašinérii. Ja som si uchovávala svoj pokoj, dýchanie, na prvorodičku to postupovalo veeeľmi rýchlo a všetci boli nadšení. Nakoľko som dlho bola bez manžela, možno som si ani neuvedomovala, kam sa rútime. Samozrejme, poloha na chrbte mi nijako nevyhovovala, nevedela som anilen efektívne dýchať, nie to tlačiť. Dieťa bolo stále OK, aj ozvy. Potrebovali to proste len urýchliť. Nonstop tlačenie na brucho, epidurálka vykvapkaná na zem, a k nám ani jedno slovo. Verím, že lekárka nepoznala ani moje meno. Pôrodná asistentka ignorovala manžela, keď ju na EPI upozornil. Váľala sa po mne, kým som na ňu v poslednej fáze nezvreskla „nie“, v momente, keď som precitla do reality a myslela si, že mi zlomila rebrá.

Traumatizujúca pôrodná skúsenosť, nech je akokoľvek stará, dokáže v nejakej forme zasahovať do aktuálneho života a prežívania. Ak vo vás táto pasáž otvára staré rany, povedzte o tom svojej blízkej osobe, alebo zvážte vyhľadanie odbornej pomoci aj prostredníctvom kontaktov v tejto sekcii


Traumatický vstup do role mamy
Toto celé vplývalo na môj vstup do materstva. Vnímam to ako dôvody, prečo sa u mňa spustila popôrodná depresia a posttraumatická stresová porucha. Ja som nezažila žiadnu vlnu eufórie, žiadnu lásku, proste nič pozitívne. Odchádzala som ako zlomená troska, za 6 dní som sa dostala na predtehotenskú váhu. A doma ma to zložilo. Teraz v polke októbra to je presne rok, odkedy sme so Samkom prišli domov, a pamätám si to živo, akoby to bolo včera.
Nie každá žena má v role mamy rovnaký štart
Odmietala som vlastné dieťa. Plakala som, že s ním musím byť sama, bála som sa, čo s ním budem robiť. Že neviem naplniť jeho potreby, desila som sa momentu, keď zaplače, keď sa zobudí. Bola som úplne paralyzovaná. Nevedela som si oddýchnuť, nevedela som mesiace poriadne spať. Stále som bola v režime „útek alebo útok“. Zasekla som sa v momente, keď ma obrali o všetky moje kompetencie a ja som nemala ako ujsť a ani sa brániť.
Ťaživé myšlienky a oveľa viac ako strach
Nebol to ale len strach prvomatky, ktorá nevie čo a ako. Došlo mi to podstatne neskôr, a naozaj dlho som tomu neprikladala váhu. Mysleli sme si, že ide o baby blues. Keď som však po pár mesiacoch vedela povedať také veci, aké som povedala, vedeli sme, že je zle. Už v pôrodnici som sa po piatich dňoch pristihla pri tom, ako pozerám von oknom a rozmýšlam, čo by sa stalo, keby som ním vyskočila. Doma ma stále obchádzali myšlienky na pôrod a neustále som sa pýtala sama seba, čo som urobila zle. Prečo to tak dopadlo? Čo som mohla zmeniť, inak reagovať, pripisovala som si plnú vinu za zlý pôrod, obrovské zranenie, atď. Až časom mi mozog otváral okienka, čo sa dialo naozaj, čo mi aj dopĺňal a ozrejmoval manžel. Pochopila som to až o mesiace neskôr, na terapii, že som nič zmeniť nemohla a nie je to moja vina. Avšak v akútnej fáze na začiatku som len nonstop plakala. Aká som neschopná matka, nič nedokážem sama, neviem sa o syna sama postarať. Pokračovalo to smerom, načo sme mali dieťa? Mala som úplne hysterické stavy, že ho nechcem, neznášam, bola to moja životná chyba. Bála som sa kam moje myšlienky zájdu. Vedela som, že mám stále zdravý rozum, v živote by som synovi nič neurobila. Ale desila som sa sama seba, že mi normálne možno raz doslova „prepne“. Preto nastal popud, riešiť to.
Môcť sa oprieť o manžela
Môj manžel je v tomto proste môj hrdina, prebral za mňa naozaj všetko. Kvôli pôrodným zraneniam som si dobré 2-3 mesiace anilen nesadla, manžel prebaľoval, čičíkal, nosil mi syna, hajkal ho, a keby mohol, nadojčil by ho. A to, že to neviem a nevládzem robiť ja, prehlbovalo priepasť medzi mnou a synom. Pôrod katastrofálny, separácia matky a dieťaťa, nedôstojný prístup pri pôrode a aj na odd. šestonedelia, to všetko prispelo k tomu, že mi môj vlastný, vytúžený syn, pripadal ako cudzí. Ako maximálna záťaž. Abnormálne som sa upla na dojčenie, ako na jedinú kompetenciu, ktorú mi nevzali a rozbehla som to, dokázala som to zvrátiť. Avšak celé mesiace som bola ako kôpka nervov, neustály stres, depresia, tlak sama na seba, dieťa mi totálne liezlo na nervy. A z toho som sa cítila ešte horšie, čo som to za človeka, za matku.
V tom „najkrajšom“ období života som sa ja cítila ako totálna troska, ktorá nemiluje svoje dieťa, nezvládne to, nechce ho a želá si život predtým.
Všetko to prehlboval fakt, že nám nemal kto pomáhať. Moje zranenie a následky po ňom (ktoré sa nesú dodnes) ma vyradili z bežného fungovania. Neovládala som panvové dno, zvierače, dlhé mesiace. A ani teraz, po roku, to nie je v poriadku. Syn je nepoložiteľné, často úplne neuspateľné dieťa, čo ale pripisujem tomu, že doháňa, čo mu nebolo dopriate. Mesiace sa len nosil v nosiči, skackali sme na fitlopte, a pod.
Ako dôležité je nechať si pomôcť
Moje telo, ktoré sa nestihlo spamätať z pôrodu, nastúpilo do tohto materského kolotoča a už to išlo – vysunuté platničky, vyradené kríže, kvôli nonstop kočíkovaniu (rozumej mega natriasaniu) tenisové lakte. Už rok v bolestiach, zápal maternice, zápal mliekovodu, a môžeme pokračovať. Nemala som čas na to, aby som sa nejak dala dokopy. A ani nemám. Chvalabohu, že si môžeme dovoliť raz za čas pani na upratovanie, a keďže som stále vonku s kočiarom, tak aj donášku jedla. Bežné denné úkony stíham ako kedy, varím večer, keď malý zaspí.
Odvaha povedať o tom všetko v terapii
Niekedy som tak vypnutá alebo unavená z terapie (EMDR spracovanie traumy), že potrebujem len spať. Keď sa naskytne náhodou čas, venujem ho, v lepších dňoch, cvičeniu alebo oddychu. V tých horších ani nejem, nepijem. Uvedomujem si, že nie každá žena si toto dovoliť môže. Neviem, čo by som robila v takom prípade. A čo je najdôležitejšie, terapia takisto stojí nemalé peniaze. Pričom je to práve systém, ktorý nás tam často dotlačí, do života s následkami.
Na ceste k odpusteniu sebe samej
Pochopiť, že za niektoré veci nemôžem, a že by som ich naozaj neovplyvnila, mi trvalo takmer rok. Nehaniť sa za to, nevyčítať si to. Ešte stále si neviem odpustiť, ale učím sa. Zničilo to mňa, a takmer aj náš 9-ročný vzťah s mužom. Snažíme sa, pracujeme aj na tom, ale je to veľmi náročné. Aj jeho brutálne zmenilo to, čo videl. Je toho toľko….
Ľubka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Čítať ďalej
Príbehy

Slávka zo Sestríc: ,,Komunita je pre každú novú mamu dôležitá.“

Vitaj vytúžené bábätko
Keď som otehotnela prvýkrát, mala som 24 rokov. Bábätko bolo vytúžené a chcené, ale teraz už viem, že som vôbec nevedela, do čoho idem. Nikto v mojom okolí dieťa nemal. Všetko, čo som o tehotenstve, pôrode a živote s bábätkom vedela, bolo z internetu a mediálneho obrazu, ktorý som si počas života vytvorila. Treba dodať, že veľmi zkresleného.
Tehotenstvo prebehlo bez problémov, na pôrod som sa nijako špeciálne nepripravovala, pretože som dôverovala zdravotníkom a systému. Dnes už viem, že to bola chyba. Zažila som si “klasický” priebeh zbytočného vyvolávania pôrodu, oxytocínu, amniotómie, všetkých možných aj nemožných zásahov a ako to už pri takomto koktaili býva, pôrod skončil akútnou sekciou. Že by som rodila “cisárskym”, to mi počas tehotenstva ani len nenapadlo. Bol to šok. Dcérku som videla len na pár sekúnd, žiadny bonding neprebehol a do starostlivosti som ju dostala po viac ako 24 hodinách.
Tu sa to celé začalo
Vedela som, že o to bábätko sa teraz musím postarať, všetko ma bolelo, cítila som zlyhanie a beznádej. Instantné zamilovanie neprišlo. Dnes už samozrejme rozumiem, čo a prečo sa nestalo. Po skúsenosti z ďalších dvoch pôrodov viem, aký môže byť začiatok krásny a pohodový.
Prvé týždne s bábätkom zvládnuté vďaka podpore od blízkych

Kvôli ťažšiemu začiatku nám nešlo ani dojčenie a prvé dni a týždne som preplakala. Myslela som, že som absolútne zlyhala. Že všetci okolo mňa to zvládajú, len ja jediná sa neviem postarať o svoje dieťa. Veľmi mi vtedy pomohla podpora rodiny a manžela. Pomáhali a podporovali ma vo všetkom.

Potom k nám prišla laktačná poradkyňa, ktorá nám, okrem pomoci s dojčením, ukázala, ako bábätko uviazať do šatky. Nosenie sa stalo veľkým pomocníkom a spôsobom, ako sme si vynahrádzali ťažké začiatky. Spoločný kontakt nás obe upokojil a pomohol nám naladiť sa na seba.

Keď ste vy tá, ktorá má v okolí prvé dieťa
Žiadna zo žien v mojom okolí vtedy ešte dieťa nemala. Svoje pocity a pochybnosti som nemala s kým zdieľať. Nebol tu nikto, kto by mi povedal, že šestonedelie je náročné. Že všetko je dočasné a bude sa meniť. Dva týždne po pôrode sa manžel vrátil do práce a sociálna izolácia ma naozaj zaskočila. Dni sa ťahali, nemala som sa s kým porozprávať. Veľmi mi pomohli podporné skupiny nosenia a dojčenia, ktoré som začala navštevovať. Kontakt s inými matkami bol ako balzam na dušu. Človek sa so svojimi pocitmi zrazu necítil tak sám. Komunita je pre každú novú mamu dôležitá a je to niečo, čo nám v dnešnej spoločnosti veľmi chýba.  

Postupne som si materstvo začala viac užívať. Hlavne, keď sa prvé dieťatko narodilo aj mojej sestre. Dni sme trávili spolu a doteraz na to spomínam, ako na najlepší spoločný čas. Z tejto našej spoločnej “materskej” dovolenky sa neskôr zrodili aj Sestrice.

Dnes už viem, že to, čo som zažívala, bolo normálne. Že s materstvom neprichádzajú len jednorožce a dúha, že ťaživé myšlienky a smútok môžu prekvapiť každú mamu a je v poriadku o tom hovoriť a vyhľadať pomoc odborníka.

Slávka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Čítať ďalej
Príbehy

Ivana z Mumsjourney: ,,Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy, otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity mi pomohli opäť ísť životom.”

Ivana Poku, rodená Košičanka, aktuálne Londýnčanka. Mama dnes už 3 detí a manželka skvelého muža, vďaka ktorého podpore je dnes stále tu. Ivana je práve štatisticky jednou z piatich žien, ktorú postretla popôrodná depresia.

Aj toto je materstvo? 

Ivana šla do tehotenstva či materstva s tým, čo bežne v spoločnosti podporujeme. Zväčša jednostranný obraz o tom, ako je nová rola v živote matky automatická, žena je na ňu prispôsobená a teda sa veľmi rýchlo na ňu aklimatizuje. V podstate bez tienistých stránok a zaváhaní. Nejaké naznačenie toho, že to môže byť aj o inom a teda, že po pôrode môže prísť zhoršenie psychiky v podobe baby blues, zaznelo na predpôrodnej príprave, ale nad tým len mávla rukou so slovami: ,,Veď ja nemám v anamnéze psychické ochorenie, tak mňa sa to netýka.” Predchádzajúca skúsenosť so psychickými problémami je len jedným z faktorov, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť zhoršenia psychiky po pôrode. Nie je však kľúčový. Na prepuknutie problémov je potrebný mix rôznych faktorov. Aký je to ten presný pomer, je u každého človeka individuálne.

Príbeh pokračuje

To, že sa to predsa len Ivany začalo dotýkať, začala vnímať nepriamo už počas tehotenstva. Na začiatku to bolo prekvapenie z hoci plánovaného, no veľmi rýchleho počatia. Reagovať na správu o tehotenstve širokým spektrom pocitov je úplne v poriadku. Ivana však väčšinu tehotenstva prežila v akejsi počiatočnej konfrontácii očakávaní a reality. Veľmi zneisťujúce pre ňu samotnú bolo, že pocit napojenia na deti (dvojičky) či akási láska neboli hneď prítomné. Stretli ste sa s tým aj vy?

Po pôrode

Synovia sa narodili o 6 týždňov skôr akútnou sekciou, a tak prvé týždne bol kontakt s nimi veľmi limitovaný. ,,Bolo to naozaj ťažké obdobie”, priznáva. Konfrontácia s realitou, ktorá nevyčarovala úsmev na tvári, ale ponárala viac a viac Ivanu do depresívnych myšlienok, bola čoraz intenzívnejšia. ,,Bezo mňa by im bolo lepšie,” znelo neraz v hlave.

Ak máme očakávania, ktoré sa nenaplnia, často je to stres. Ak sú tie očakávania prepojené ešte so spoločensky veľmi sledovanou rolou matky, tak o to viac môže byť ich nenaplnenie zneisťujúce.

Ivana, tak ako veľa žien, o svojich pocitoch hovorila len v tichosti a len s manželom. ,,Veľmi som sa hanbila. Bála som sa tiež, ako to vezme okolie a aj toho, že by mi zobrali deti,” opisuje svoje prežívanie. Práve manžel bol prvým popudom na vyhľadanie odbornej pomoci už cca po mesiaci, ako jej bolo zle. ,,Vtedy som však ešte nebola pripravená na liečbu,” hovorí. Bolo to obdobie, kedy Ivana svoje prežívanie pripisovala tomu, že je ,,hrozná matka” a nie začínajúcej popôrodnej depresii. Postupne sa však energia, ktorou sa dalo zakryť naozajstné prežívanie, míňala, a tak už nebolo možné dlhšie skrývať pred svetom, ako sa naozaj má. Za veľmi dôležité v celom svojom príbehu považuje stretnutie s kamarátkou, na ktorom to už nevydržala, rozplakala sa a rozpovedala jej celý svoj príbeh. Od tohto momentu už vedome vyhľadala pomoc.

Ako vyzerali dni počas akútnej fázy popôrodnej depresie

Krátko pred tým než začala Ivana hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi či zdieľať svoj príbeh prostredníctvom blogu, boli už dni tak neznesiteľné, že často len ležala na posteli a nevedela sa ani pohnúť. Sama hovorí, že ,,Keď padneš na dno, už sa môžeš len odraziť.”má pravdu. 

,,Keď som už fakt z vlastného presvedčenia vyhľadala odbornú pomoc, šla som druhýkrát za svojim obvodným lekárom. Ten mi opäť predpísal antidepresíva. Aj vďaka podpore kamarátky som sa rozhodla brať ich pravidelne a teda konečne bolo možné, aby sa mi naozaj uľavilo. Na začiatku som ich nebrala, lebo som sa hanbila. Lekár mi tiež odporučil psychoterapiu, no vtedy bola čakacia lehota u štátnych terapeutov okolo roka. V čase, keď som sa teda dostala na rad, som sa už viac menej cítila dobre. Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy. Otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity s okolím mi pomohla opäť ísť životom. Vzájomný kontakt so ženami s podobnými skúsenosťami považujem vo svojom príbehu za veľmi kľúčový.”

Dobrá skúsenosť

Postupne ako sa Ivana cítila lepšie, začala rozmýšľať nad zúročením svojich skúseností. Sama vnímala, ako veľmi potrebné je o tejto téme hovoriť, a tak začala so svojím blogom Mumjsourney. Neskôr sa z voľnočasovej aktivity stala téma, ktorou sa Ivana živí. Je autorkou knihy, blogerkou a sprievodkyňou žien v témach materstva. Aj takou cestou sa snaží hovoriť o často nevypovedanej realite čerstvých mám, ktorých nenaplniteľné očakávania neraz zvyšujú riziko popôrodnej depresie.

Ďalšie tehotenstvo

,,Ďalšieho tehotenstva som sa akosi prirodzene bála. Avšak taký šok ako pri tom prvom sa našťastie nekonal. Už som vedela, do čoho idem. Ten šok a tá nepripravenosť je často dôvodom náročných začiatkov. Mala som opäť baby blues, bola som plačlivá, ale už som vedela, čo mám robiť a hlavne som vedela, že toto naozaj prirodzene prejde. Najväčšou zmenou bolo, že som o tom, ako sa mám, hovorila s každým a bez hanby. Keď volali rodičia, predtým by som ani nezdvihla a zavolala neskôr, keď by som sa ukľudnila. Teraz som už zdvihla telefón hneď a povedala pravdu, ako mi aktuálne je. Potvrdilo sa mi, čo na mojich konzultáciách zdieľam, že treba o tom všetkom, čo sa v človeku deje, hovoriť.”

Ak si chcete prečítať viac o Ivane a jej ceste, nazrite na jej web www.mumsjourney.com alebo Instagram.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej