We are
highly
sensitive

Kategória: Príbehy

Príbehy

Klaudia: „O popôrodnej depresii a adaptačnej úzkosti u mužov hovoríme veľmi málo.“

Na Deň otcov 2024 uverejňujeme zdieľanie jednej z mám, Klaudie, ktoré je práve o jej vnímaní partnera – otca dieťaťa v kontexte zažívania vlastnej duševnej ťažoby.

Všetko sa to začalo vetou: „Prebúdzaš vo mne otcovstvo.“

Vybrali sme sa na spoločnú cestu dieťaťa. Keď sme s manželom zistili, že čakáme dieťatko, boli sme v šoku. Samozrejme, aj šťastní. Toľko zmien, čo začínalo v našom živote: sťahovanie do lepšieho bývania, tehotná žena, ktorá bola krehká a stále potrebovala opateru kvôli nekonečnému zvracaniu. Rola otca môjmu manželovi začala 9 mesiacov pred narodením bábätka. Spočiatku to vyzeralo, že sa ani neteší. 

„Prepáč mi, že som taký sebecký,“ vravel mi jeden večer, keď som mala pocit, že ignoruje všetko, čo ja prežívam. Sebecký určite nebol, potreboval len čas. Keď sa dozvedel, aké pohlavie čakáme, rozplakal sa. Vtedy sa zamiloval. Pôrod prežil celý so mnou. „Cítim sa ako po 12-hodinovej smene v práci.“ 

Takto spomína na ťažký začiatok zrodenia života jeho bábätka. Prestrihol pupočnú šnúru a neuvedomoval si, čo ho doma čaká. Konečne je jeho poklad doma spolu s jeho manželkou, ktorá je iná. Učia sa spoločne: kojiť, on sa učí prebaľovať, varí, stará sa o domácnosť. Všetko robí automaticky, každý deň. No príde čas, keď sa vráti do práce, do jeho každodennej reality, ktorá je však iná. 

Nevyspaté noci, plač novorodenca, niekoľko hodín v práci medzi kolegami, ktorí sa vracajú domov do ticha, pretože nemajú deti. On sa vracia k uplakanej manželke a dieťaťu. Nechce to tak, nevie sa vcítiť do role otca. Má strach o manželku, ktorá trpí zrejme popôrodnou depresiou. A tak si zvyká na nový normál, že musí prebrať starostlivosť o dieťa on: kŕmenie, prebaľovanie, tíšenie, uspávanie. 

Náročné, pretože on sám si ešte nezvykol na rolu otca a musí sa starať o chorú manželku, novorodenca a chodiť do práce. Aj naňho to celé dopadne a svet začne vnímať čierno. Nemá to komu povedať, je skleslý a výbušný. Rozprávame sa o tom len my dvaja.

Popôrodná depresia u mužov alebo adaptačná úzkosť sa veľmi málo dáva do pozornosti. 

Muž aj vďaka manželkinej podpore vyhľadá pomoc u odborníka – psychológa. Keď sa manželka vďaka liečbe popôrodnej depresie cíti lepšie, všetko je v živote zrazu krajšie.  Aj muž dostáva nerušený priestor sa zamilovať do bábätka a nájsť sa v role otca.

Všímajme si aj otcov, prihovorme sa im, pýtajme sa, ako vnímajú oni novú úlohu v ich živote. Je to dôležitejšie, než si myslíme.

Klaudia

Čítať ďalej
Príbehy

Ivka: „Po prvom pôrode ma zaplavili výčitky a hnev.“

Čerpanie zo skúseností

To, že žena po pôrode môže mať duševné ťažkosti, som dobre vedela. S „klasickou“ depresiou som mala ešte pred otehotnením bohaté skúsenosti a veľmi som sa bála, že sa u mňa objaví popôrodná verzia úzkosti či depresie. Preto som seba aj manžela vopred pripravila na situáciu, že po pôrode budem potrebovať odbornú pomoc mojej psychiatričky a psychoterapeutky. Už pár dní po prepustení z nemocnice som obom napísala e-mail a následne sme sa telefonicky spojili. Možno aj vďaka rýchlo poskytnutej duševnej „prvej pomoci“ sa stav zvaný baby blues po pár dňoch spontánne vytratil a nepreklenul sa do depresie. Po poslednom záchvate plaču zo mňa opadol nahromadený stres a ja som si materstvo začala pomaličky užívať. Stále vo mne ostávali nezodpovedané otázky, ale každým dňom som nadobúdala viac a viac materského sebavedomia. 

Dodnes pokračujem v psychoterapii a nehanbím sa priznať k tomu, že malá dávka antidepresív mi dodáva energiu čeliť každodenným výzvam rodičovstva.

Čo predchádzalo popôrodnému baby blues 

Nedostavil sa u mňa príjemný pocit zadosťučinenia z toho, že som syna úspešne donosila a porodila. Okamžite po presune z pôrodnice na oddelenie šestonedelia ma zaplavili výčitky svedomia  – voči sebe, bábätku, manželovi, zdravotníckemu personálu. Cítila som sa veľmi podobne ako študent, ktorý dôležitou skúškou prejde „s odretými ušami“. Všetci mu blahoželajú, ale sám nemá pocit, že si gratulácie zaslúži. Najradšej by vrátil čas a podstúpil reparát. Začala som plánovať, že nad druhým pôrodom budem mať kontrolu, ktorú som tentokrát nemala. Môj vnútorný kritik ma karhal za okolnosti, ktoré by som pravdepodobne aj tak nemohla ovplyvniť. Nedokázala som sa za seba postaviť a byť k sebe láskavá. Zato som ako správny „people pleaser“ chcela emocionálne ošetriť každého okrem seba. 

Prvé výčitky…

Vyčítala som si, že som v druhej dobe pôrodnej neinvestovala energiu do hlbokého dýchania, namiesto toho som si šla vykričať hlasivky. Kvôli môjmu panickému záchvatu boli manžel aj zdravotnícky tím ohučaní ako snáď nikdy predtým. Kvôli mne mal syn nižšie Apgar skóre. Bonding sa nekonal, prvé hodiny života ho museli pozorovať, lebo čudne dýchal. Rozmýšľala som nad tým, ako sa na novorodeneckom oddelení musí cítiť. Vytrhnutý z materského lona, zmätený, vydesený a opustený. A keď mi ho na druhý deň doniesli do izby, s hrôzou som si uvedomila, že odteraz sa môj život zredukuje na opakujúce sa 3-hodinové šichty. Ako to len zvládnem? S mojou citlivou povahou a psychiatrickou anamnézou?

Druhé výčitky…

Vyčítala som si nedostatočnú prípravu na pôrod. Síce som počas tehotenstva absolvovala predpôrodný kurz, prečítala množstvo kníh a vypočula si desiatky podcastov, ALE – necvičila som s Aniballom, ani masáži hrádze som nevenovala dostatok času. Môžeš si zato sama – šepkal mi kritický hlas zakaždým, keď sa v sede snažila nadojčiť bábätko, zatiaľ čo sa mi bolestivo pripomínala hlboká jazva po epiziotómii. Neskôr sa táto emócia zmenila na sebaľútosť a hnev voči pôrodníčke. Prečo ma takto zohavila na najcitlivejšom mieste? Snažila sa zachrániť moje dieťa alebo som jej už tak veľmi liezla na nervy, že pôrod chcela čím skôr ukončiť? Dokáže sa táto jazva časom zahojiť tak, aby som o nej nevedela?

Ďalšie výčitky…

Vyčítala som si, že som svojmu manželovi spôsobila nezvratnú psychickú ujmu. Čo som mu to urobila? Chudák, musel celé hodiny počúvať moje stonanie a bezmocne sa pozerať na to, ako trpím. Dokáže sa s tým vyrovnať? Dlho mi trvalo pochopiť, že to tak nie je. Odvtedy ma mnohokrát ubezpečil, že je emocionálne v poriadku. Nemá z pôrodu nášho syna traumu a rád ma bude sprevádzať aj pri pôrode dcéry.

Výčitky nakoniec odišli…

Keď píšem tieto riadky, som práve v 39. týždni tehotenstva a hlavu mám správne nastavenú. Uplynulých 16 mesiacov som svoj prvý pôrod intenzívne spracovávala. Viedla som desiatky rozhovorov s inými mamami aj zdravotníkmi. Hľadala som vysvetlenia, čo sa vlastne vtedy na pôrodnej sále dialo. Podarilo sa mi nájsť odpovede na väčšinu otázok. A tie ostatné som si prestala klásť úplne. Odpustila som sebe aj ľuďom, ktorí ma prvým pôrodom sprevádzali. 

Vymenila som pôrodnicu a verím, že tentokrát to bude lepšie. Dúfam, že ma čaká krásny liečivý pôrod, ktorý bude korekčnou skúsenosťou. Avšak viem, že stať sa môže čokoľvek a pôrod je spontánny dej, nad ktorým žena nikdy nebude mať plnú kontrolu. Preto dopredu nič neočakávam a užívam si posledné dni tehotenstva s čistou mysľou. Ďakujem za možnosť podeliť sa o svoju skúsenosť a prajem VyDuMamkám všetko dobré. 🙂 

Ivka, v rámci svojho pôsobenia v OZ Psychiatria nie je na hlavu napísala 2 blogy o svojej ceste prvým tehotenstvom, pôrodom a materstvom. Nájdete ich na tomto a tomto odkaze.

 

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

Čítať ďalej
Príbehy

Ľubka: „Niektoré situácie v živote proste nezmeníme, minulosť neovplyvníme.“

Náročnejší štart v živote

Môj príbeh začal v detstve, rozpadnutá rodina, matka alkoholička, detský domov, život v náhradnej rodine, ktorý bol skvelý. No do dospelosti som si niesla traumu, o ktorej som si myslela, že je už za mnou, že už na mňa nemá dosah.

Bolesť, na ktorú sa nepripravíte

Po desiatich rokoch vzťahu a dvoch rokoch manželstva prišli v novembri vytúžené dve čiarky na teste. Veľmi sme sa tešili. Na Vianoce sme oznámili rodine krásnu správu. Po novom roku však prišiel šok. Krvácala som, rýchlo na pohotovosť, kde bol v jedenástom týždni verdikt, zamknutý potrat. Mala som ísť k svojmu lekárovi a po potvrdení som sa hlásila v nemocnici na kyretáž. Po príchode domov, zrazu ostalo ticho. Nevedeli sme s manželom vôbec hovoriť a keď sme konečne hovorili, vrieskali sme po sebe. No čas plynul, opäť sme s láskou dokázali žiť. V apríli sme šli na dovolenku do Talianska. Dohodli sme sa, že na jeseň sa pokúsime o bábätko znova. V Taliansku nám bolo tak skvele, že sme sa rozhodli nečakať. V piatok 13. mája som si chorá pre istotu urobila test, či môžem vziať antibiotiká.

Novú nádej sprevádza smútok

A tu zrazu dve čiarky. Od radosti ale aj obrovského strachu som ani nedýchala. Manžel sa tešil. Obaja sme sa tešili, ale zároveň aj báli, no nič sme si nepripúšťali. Týždne plynuli a bábätko v brušku rástlo. Všetko bolo v poriadku. Termín pôrodu bol v polovici januára. V novembri sa skomplikoval zdravotný stav mojej náhradnej mamky. Ako onkologickému pacientovi jej bola povedaná prognóza od lekárov: možno mesiac, možno dva. Na konci decembra už ale nevládala a nás svet navždy opustila. Na pohreb som nemohla. V deviatom mesiaci mi už puchli nohy, kolisal tlak, lekár mi ísť na takúto udalosť neodporúčal. Nešla som a bolo to najťažšie rozhodnutie aké som v živote urobila.

Vitaj synček

Náš synček sa ale na svet neponáhľal a po týždni prenášania som nastúpila do nemocnice. Pôrod bol vyvolaný a rozbehol sa po oxitocinovom záťažovom teste. Manžel bol pri mne a vďaka skvelému kolektívu na pôrodnej sále, bol pôrod skvelý. No po troch dňoch sa stav synčeka skomplikoval. Musel do inkubátora. Dostal hypoglykemický šok. Nechápala som ja, ani sestričky, ani doktorka. Robili vyšetrenia, uspali ho a sledovali. Chodila som k nemu deň noc každé tri hodiny s plačom a obrovskými výčitkami, že som mu to spôsobila ja. Snažila som sa ale odsávať mlieko, aby mal materské od svojej mamky. Po dvoch týždňoch nič nezistili, malý prospieval a pustili nás domov.

Mód: budem dokonalá matka

Doma sme boli na všetko s manželom sami. Od nášho okolia sme dostali množstvo rád, ktoré nám ale boli často zbytočné. A tak som sa nastavila na mód: budem dokonalá matka. Musela som mať navarené, byť osprchovaná, doma upratané, malý spokojný. Začali ale problémy s dojčením, po návšteve laktačnej poradkyne som sa cítila hrozne, prehrozne. Nepočúvala ma, stále si dookola rozprávala svoje rady. Nakoniec som urobila podľa seba, čo to šlo, mlieko som odsávala a kŕmila malého cez fľašu, keď nebolo materské, dostal umelé. Zrútil sa mi svet. Nemám mlieko pre svoje dieťa, čo som to ja za matku. Malý mal reflux a tak sme používali UM AR. Domácnosť som nestíhala, na prechádzku som šla nenalíčená, s bábätkom som nedokázala navariť.

Čím viac som chcela mať všetko tip top, tým viac som sa cítila ako najhoršia, najneschopnejšia matka, ktorá si nič nezaslúži a manžel so synom ju opustia.

Pretože keď ma už raz v detstve opustili, musí sa to zopakovať. Ten tlak a strach som nedokázala ustáť a začala som sa hrýzť do rúk. Presne, hrýzť. V živote by mi to nenapadlo. Musela som sa potrestať, aby som ustála ten stiesnený pocit v hrudi. Keď som sa pozerala do zrkadla, videla som tam matku, ktorá je nanič a nenávidela som sa.

Vedela som, že je zle…

A napísala som e-mail na vydumamky. V odpovedi mi prišlo veľmi silné povzbudenie a odporúčanie nájsť si odbornú pomoc. Našla som. Terapia je super. Spracovanie traumy z minulosti mi pomáha nastaviť myslenie v prítomnosti. Ešte som len v polovici a môj pohľad sa pomaly mení. To, že som v detstve nebola dokonalá pre mojich rodičov, nebola moja vina.

Niektoré situácie v živote proste nezmeníme, minulosť neovplyvníme.

Nevadí, že mám mlieka málo a nevieme sa zladiť na dojčenie. Mlieko som odsávala pokiaľ to šlo a dokrmovala som UM. Nemusím byť dokonalá, no a čo, že mám doma prach. Nemusím variť, môžem si jedlo aj objednať, nič sa nestane. Keď synček plače alebo je chorý, nie je to moja vina, deti plačú a aj sú choré. Keď neviem čo mám robiť, nevadí, pokúsim sa upokojiť a riešenie sa vždy nájde. Preto ma predsa nebudú opúšťať. Všetko, čo sa snažím robiť ja alebo manžel je super. Máme šťastné dieťa, ktoré nás každý deň prekvapuje svojím napredovaním a tešíme sa z toho. Keď príde zlý a ťažký deň, viem, že skončí, že je to len obdobie. Na terapiu sa vždy teším a jednoznačne by som terapiu dopriala každej mamičke.

Ľubka

 

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Príbehy

Príbeh D.: „Keď sa ocitnete v tej najtemnejšej tme, nebojte sa prijať pomocnú ruku. Lebo tam je cesta k uzdraveniu.“

Osobná spoveď

S manželom máme krásny, harmonický vzťah. Všetko išlo akosi prirodzene. Dva mesiace po sobáši som manžela skoro ráno zobudila s pozitívnym testom v ruke. Boli sme šťastní, plní očakávania. Bolo to pohodové obdobie.

Prišiel deň pôrodu.

Pre nepostupujúci pôrod bola vykonaná akútna sekcia. Dva dni po zákroku mi zavolala mama. Nebuď prekvapená, ak ti náhodou hneď nenabehne materský cit. Prečo mi také niečo vôbec hovorí?

Po prepustení domov sa všetko zdalo byť v poriadku. Rozmýšľala som nad tým, čo mám vlastne cítiť. Už ten materský cit mám? Ešte neprišiel? Sú to nejaké úžasné explózie citov? Začal ubiehať tretí týždeň. Vonku boli šialené horúčavy. Začala som otvárať knihy a čítať si o príznakoch dehydratácie a prehriatí u novorodencov. Merala som synovi v kuse teplotu, kontrolovala či nemá prepadnutú fontanelu. Bola som posadnutá jeho zdravotným stavom. V kuse som ho kontrolovala. Dostala som šialený strach, že ho nejako zle chytím a on zostane postihnutý.

Raz mi manžel počas kojenia povedal: „Nedrž ho takto, veď mu môžeš vykĺbiť ruku!“ Muž zaspal a ja som ho prišla zobudiť, že malý má vykĺbené rameno. Začala som halucinovať. Zdalo sa mi, že syn má jednu ruku menšiu aj nožičky má akosi inak. Zapálil sa mi prsník. Začala som mať vysoké teploty, silnú triašku. Trvala som natom, aby k nám prišla laktačná poradkyňa. Povedala niečo v zmysle: „Nebojte, máte nato 4 týždne“. Doteraz neviem, čo tým myslela. No ja som si tieto jej slová ako aj slová mamy držala v podvedomí. Muž ma „dokopal“ k tomu, aby som šla s tým k doktorovi, nech mi nasadí antibiotiká.

Vtedy som si prvýkrát priznala, že mi nie je psychicky dobre.

Doktor mi odporučil ihneď vyhľadať psychiatra, lebo to môže byť laktačná psychóza. Samozrejme všetko bolo prednejšie a ja som nešla. Mala som pocit, že som úplne neschopná, ako matka úplne nemožná. Nič neviem. Ani kojiť neviem! Nejedla som, nespala som, schudla som asi 15kíl. Zožltli mi zuby, čo som si ich neumývala. Snažila som sa byť tak dokonalou matkou až som dospela do bodu, že som úplne k ničomu.

Bol utorok.

Ráno som sa zobudila v euforickom stave, že všetky moje zlé pocity sú preč. Držala som malého na rukách, a ja som dostala pocit, že ho prvýkrát vidím reálne. Začala som si spievať, smiať sa… Večer som dostala hysterický záchvat, že sa malý odo mňa odtláča a ako matku ma nechce. Zajtra má 4 týždne a ja som ho navždy stratila. Už s ním nikdy nebudem schopná naviazať žiadny vzťah. Vybehla som na balkón v snahe sa vyplakať, avšak zo mňa vyšiel len hysterický výkrik. Manžel mi povedal, že sa ma bojí, že som „šiši“ a striedam nálady.

Prišla sanitka.

Zobrali ma na akútne psychiatrické oddelenie. S mokrou hlavou, bez vecí, bez telefónu. Strávila som tam 5 dní, potom ma preložili na otvorené oddelenie, kde som zostala necelé dva týždne. Bola mi umelo zastavená laktácia kvôli liečbe. Ten fakt, že ho už kojiť nebudem, bol pre mňa veľmi náročný. Dnes už viem, že na kojení svet nestojí. Môj stav sa stabilizoval a so správne nasadenou liečbou som prišla domov. Na dva dni som prestala užívať antipsychotiká, lebo som mala pocit, že sú mi zbytočné, veď sa predsa cítim dobre.

Nastali najhoršie dni v mojom živote.

Plač syna bol pre mňa šialene stresujúci. Nespala som s ním v jednej izbe, lebo som to nemohla zniesť. Zdal sa mi 1000x intenzívnejší, ako v skutočnosti bol. Chcela som vyskočiť z vlastnej kože. Nevyspatá som ledva videla, ledva som šúchala nohami, keď som kráčala. Doteraz si pamätám, ako som stála pred zrkadlom a snažila som sa nasilu na seba usmiať. Moje svaly mi to nedovolili. Ako by som ich nevedela vôbec ovládať. Nevedela som plakať, smiať sa, necítila som empatiu. Bola som v tme.

Vtedy som si prvýkrát chcela ublížiť a ukončiť moje trápenie. Sedela som na posteli zúfalá a prosila Boha, aby mi dal silu.

Po návšteve mojej ambulantnej psychiatričky som opäť začala užívať antipsychotiká spolu s antidepresívami, liekmi na spanie a kopu liekov na úzkosť. Nič ma nebavilo robiť. Všetko strašne dlho trvalo. Polievku som radšej vypila, lebo tak som to zjedla rýchlejšie. Mala som pocit, že sa učím od znovu variť, maľovať sa, všetko čo vyžadovalo sústredenosť bolo pre mňa strašne zložité.

Stav sa mi začal zlepšovať asi po 4 mesiacoch.

Dnes je to už skoro 17 mesiacov a ja užívam detskú dávku antidepresív. Môj syn je môj najväčší dar od života. Milujem ho celým mojím srdcom a dušou. Každý deň mi dáva pocítiť, ako veľmi ma miluje, ako ma potrebuje a že som jeho stred vesmíru, tak ako on je ten môj.

Som hrdá matka a manželka, silnejšia ako nikdy pred tým. Aj napriek tomu čo sa stalo, túžime mať druhé dieťa. V rámci prevencie mi hneď po pôrode zastavia laktáciu, takže už nikdy nesmiem kojiť. A hoci je tam riziko, že aj napriek týmto opatreniam sa mi stav zopakuje, som pripravená tomu čeliť. Lebo rodina zato stojí.

Začala som chodiť na psychoterapie, prihlásila som sa na bachatu, smejem sa, plačem, ŽIJEM!

Čo odkazujem?

Všetko má raz svoj koniec. A aj keď sa ocitnete v tej najtemnejšej tme, nebojte sa prijať pomocnú ruku. Lebo tam je cesta k uzdraveniu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

 

Téme popôrodnej psychózy (od označenia laktačná psychóza sa už upúšťa) sa budeme venovať v niektorom z ďalších našich článkov. Pre túto chvíľu hovoríme aspoň o tom, že štatisticky sa výskyt popôrodnej psychózy udáva u 0,1-0,2% žien po pôrode. Sledujte nás aj naďalej.

Čítať ďalej