We are
highly
sensitive

Kategória: Príbehy

Príbehy

,,Komunita je pre každú novú mamu dôležitá.“

Vitaj vytúžené bábätko
Keď som otehotnela prvýkrát, mala som 24 rokov. Bábätko bolo vytúžené a chcené, ale teraz už viem, že som vôbec nevedela, do čoho idem. Nikto v mojom okolí dieťa nemal. Všetko, čo som o tehotenstve, pôrode a živote s bábätkom vedela, bolo z internetu a mediálneho obrazu, ktorý som si počas života vytvorila. Treba dodať, že veľmi zkresleného.
Tehotenstvo prebehlo bez problémov, na pôrod som sa nijako špeciálne nepripravovala, pretože som dôverovala zdravotníkom a systému. Dnes už viem, že to bola chyba. Zažila som si “klasický” priebeh zbytočného vyvolávania pôrodu, oxytocínu, amniotómie, všetkých možných aj nemožných zásahov a ako to už pri takomto koktaili býva, pôrod skončil akútnou sekciou. Že by som rodila “cisárskym”, to mi počas tehotenstva ani len nenapadlo. Bol to šok. Dcérku som videla len na pár sekúnd, žiadny bonding neprebehol a do starostlivosti som ju dostala po viac ako 24 hodinách.
Tu sa to celé začalo
Vedela som, že o to bábätko sa teraz musím postarať, všetko ma bolelo, cítila som zlyhanie a beznádej. Instantné zamilovanie neprišlo. Dnes už samozrejme rozumiem, čo a prečo sa nestalo. Po skúsenosti z ďalších dvoch pôrodov viem, aký môže byť začiatok krásny a pohodový.
Prvé týždne s bábätkom zvládnuté vďaka podpore od blízkych

Kvôli ťažšiemu začiatku nám nešlo ani dojčenie a prvé dni a týždne som preplakala. Myslela som, že som absolútne zlyhala. Že všetci okolo mňa to zvládajú, len ja jediná sa neviem postarať o svoje dieťa. Veľmi mi vtedy pomohla podpora rodiny a manžela. Pomáhali a podporovali ma vo všetkom.

Potom k nám prišla laktačná poradkyňa, ktorá nám, okrem pomoci s dojčením, ukázala, ako bábätko uviazať do šatky. Nosenie sa stalo veľkým pomocníkom a spôsobom, ako sme si vynahrádzali ťažké začiatky. Spoločný kontakt nás obe upokojil a pomohol nám naladiť sa na seba.

Keď ste vy tá, ktorá má v okolí prvé dieťa
Žiadna zo žien v mojom okolí vtedy ešte dieťa nemala. Svoje pocity a pochybnosti som nemala s kým zdieľať. Nebol tu nikto, kto by mi povedal, že šestonedelie je náročné. Že všetko je dočasné a bude sa meniť. Dva týždne po pôrode sa manžel vrátil do práce a sociálna izolácia ma naozaj zaskočila. Dni sa ťahali, nemala som sa s kým porozprávať. Veľmi mi pomohli podporné skupiny nosenia a dojčenia, ktoré som začala navštevovať. Kontakt s inými matkami bol ako balzam na dušu. Človek sa so svojimi pocitmi zrazu necítil tak sám. Komunita je pre každú novú mamu dôležitá a je to niečo, čo nám v dnešnej spoločnosti veľmi chýba.  

Postupne som si materstvo začala viac užívať. Hlavne, keď sa prvé dieťatko narodilo aj mojej sestre. Dni sme trávili spolu a doteraz na to spomínam, ako na najlepší spoločný čas. Z tejto našej spoločnej “materskej” dovolenky sa neskôr zrodili aj Sestrice.

Dnes už viem, že to, čo som zažívala, bolo normálne. Že s materstvom neprichádzajú len jednorožce a dúha, že ťaživé myšlienky a smútok môžu prekvapiť každú mamu a je v poriadku o tom hovoriť a vyhľadať pomoc odborníka.

Slávka
Čítať ďalej
Príbehy

,,Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy, otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity mi pomohli opäť ísť životom.”

Ivana Poku, rodená Košičanka, aktuálne Londýnčanka. Mama dnes už 3 detí a manželka skvelého muža, vďaka ktorého podpore je dnes stále tu. Ivana je práve štatisticky jednou z piatich žien, ktorú postretla popôrodná depresia.

Aj toto je materstvo? 

Ivana šla do tehotenstva či materstva s tým, čo bežne v spoločnosti podporujeme. Zväčša jednostranný obraz o tom, ako je nová rola v živote matky automatická, žena je na ňu prispôsobená a teda sa veľmi rýchlo na ňu aklimatizuje. V podstate bez tienistých stránok a zaváhaní. Nejaké naznačenie toho, že to môže byť aj o inom a teda, že po pôrode môže prísť zhoršenie psychiky v podobe baby blues, zaznelo na predpôrodnej príprave, ale nad tým len mávla rukou so slovami: ,,Veď ja nemám v anamnéze psychické ochorenie, tak mňa sa to netýka.” Predchádzajúca skúsenosť so psychickými problémami je len jedným z faktorov, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť zhoršenia psychiky po pôrode. Nie je však kľúčový. Na prepuknutie problémov je potrebný mix rôznych faktorov. Aký je to ten presný pomer, je u každého človeka individuálne.

Príbeh pokračuje

To, že sa to predsa len Ivany začalo dotýkať, začala vnímať nepriamo už počas tehotenstva. Na začiatku to bolo prekvapenie z hoci plánovaného, no veľmi rýchleho počatia. Reagovať na správu o tehotenstve širokým spektrom pocitov je úplne v poriadku. Ivana však väčšinu tehotenstva prežila v akejsi počiatočnej konfrontácii očakávaní a reality. Veľmi zneisťujúce pre ňu samotnú bolo, že pocit napojenia na deti (dvojičky) či akási láska neboli hneď prítomné. Stretli ste sa s tým aj vy?

Po pôrode

Synovia sa narodili o 6 týždňov skôr akútnou sekciou, a tak prvé týždne bol kontakt s nimi veľmi limitovaný. ,,Bolo to naozaj ťažké obdobie”, priznáva. Konfrontácia s realitou, ktorá nevyčarovala úsmev na tvári, ale ponárala viac a viac Ivanu do depresívnych myšlienok, bola čoraz intenzívnejšia. ,,Bezo mňa by im bolo lepšie,” znelo neraz v hlave.

Ak máme očakávania, ktoré sa nenaplnia, často je to stres. Ak sú tie očakávania prepojené ešte so spoločensky veľmi sledovanou rolou matky, tak o to viac môže byť ich nenaplnenie zneisťujúce.

Ivana, tak ako veľa žien, o svojich pocitoch hovorila len v tichosti a len s manželom. ,,Veľmi som sa hanbila. Bála som sa tiež, ako to vezme okolie a aj toho, že by mi zobrali deti ,” opisuje svoje prežívanie. Práve manžel bol prvým popudom na vyhľadanie odbornej pomoci už cca po mesiaci, ako jej bolo zle. ,,Vtedy som však ešte nebola pripravená na liečbu,” hovorí. Bolo to obdobie, kedy Ivana svoje prežívanie pripisovala tomu, že je ,,hrozná matka” a nie začínajúcej popôrodnej depresii. Postupne sa však energia, ktorou sa dalo zakryť naozajstné prežívanie ,míňala, a tak už nebolo možné dlhšie skrývať pred svetom, ako sa naozaj má. Za veľmi dôležité v celom svojom príbehu považuje stretnutie s kamarátkou, na ktorom to už nevydržala, rozplakala sa a rozpovedala jej celý svoj príbeh. Od tohto momentu už vedome vyhľadala pomoc.

Ako vyzerali dni počas akútnej fázy popôrodnej depresie

Krátko pred tým než začala Ivana hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi či zdieľať svoj príbeh prostredníctvom blogu, boli už dni tak neznesiteľné, že často len ležala na posteli a nevedela sa ani pohnúť. Sama hovorí, že ,,Keď padneš na dno, už sa môžeš len odraziť.” A má pravdu. ,,Keď som už fakt z vlastného presvedčenia vyhľadala odbornú pomoc, šla som druhýkrát za svojim obvodným lekárom. Ten mi opäť predpísal antidepresíva. Aj vďaka podpore kamarátky som sa rozhodla brať ich pravidelne a teda konečne bolo možné, aby sa mi naozaj uľavilo. Na začiatku som ich nebrala, lebo som sa hanbila. Lekár mi tiež odporučil psychoterapiu, no vtedy bola čakacia lehota u štátnych terapeutov okolo roka. V čase, keď som sa teda dostala na rad, som sa už viac menej cítila dobre. Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy. Otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity s okolím mi pomohla opäť ísť životom. Vzájomný kontakt so ženami s podobnými skúsenosťami považujem vo svojom príbehu za veľmi kľúčový.”

Dobrá skúsenosť

Postupne ako sa Ivana cítila lepšie, začala rozmýšľať nad zúročením svojich skúseností. Sama vnímala, ako veľmi potrebné je o tejto téme hovoriť, a tak začala so svojím blogom Mumjsourney. Neskôr sa z voľnočasovej aktivity stala téma, ktorou sa Ivana živí. Je autorkou knihy, blogerkou a sprievodkyňou žien v témach materstva. Aj takou cestou sa snaží hovoriť o často nevypovedanej realite čerstvých mám, ktorých nenaplniteľné očakávania neraz zvyšujú riziko popôrodnej depresie.

Ďalšie tehotenstvo

,,Ďalšieho tehotenstva som sa akosi prirodzene bála. Avšak taký šok ako pri tom prvom sa našťastie nekonal. Už som vedela, do čoho idem. Ten šok a tá nepripravenosť je často dôvodom náročných začiatkov. Mala som opäť baby blues, bola som plačlivá, ale už som vedela, čo mám robiť a hlavne som vedela, že toto naozaj prirodzene prejde. Najväčšou zmenou bolo, že som o tom, ako sa mám, hovorila s každým a bez hanby. Keď volali rodičia, predtým by som ani nezdvihla a zavolala neskôr, keď by som sa ukľudnila. Teraz som už zdvihla telefón hneď a povedala pravdu, ako mi aktuálne je. Potvrdilo sa mi, čo na mojich konzultáciách zdieľam, že treba o tom všetkom, čo sa v človeku deje, hovoriť.”

Ak si chcete prečítať viac o Ivane a jej ceste, nazrite na jej web www.mumsjourney.com alebo Instagram.

 

Čítať ďalej
Blog Príbehy

,,Vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov.“

Dnes (jar 2022) mám dve deti, chalanov. Jeden takmer na prahu školy, druhý na prahu škôlky. Sú to moje vysnívané deti. Dnes už ale viem, že materstvo je naozaj drina, láskavá drina. Roky predtým, než som sa stala matkou, som mala prečítané všetky možné časopisy na túto tému. Bola som pripravená snáď na všetko. Teoreticky. Prakticky ma však vstup do role matky totálne zomlel. No nemenila by som za nič na svete. Aj preto chcem o tom hovoriť, lebo verím, že je to dôležité a môže to pomôcť iným ženám na začiatku.

Prvý vytúžený syn

Prvého syna som porodila pred 5 rokmi. Bol veľmi vytúžený. Tehotenstvo prebehlo normálne, tešili sme sa na neho. Syn bol v brušku naozaj veľký, takže pôrod bol fakt náročný, no zvládli sme to spolu. Keď sme prišli z pôrodnice, pomaly nastupovala materská realita. Na syna sme boli prvé dva týždne s manželom dvaja, potom musel ísť opäť do práce a ja som ostala celé dni sama. Samota bola veľmi skľučujúca. Nemala som žiadne väzby na ženy s deťmi, s ktorými by som sa vedela v tých úplných začiatkoch porozprávať. Ten pocit zodpovednosti a previazanosti so synom bol na začiatku veľmi skľučujúci. Ak mám byť úprimná, chodila som sa skrývať do kúpelne. Bol to pre mňa únik, pustila som si vodu, aby som nepočula jeho prípadný plač. Syn bol úplne nepoložiteľný, buď spal na mne alebo v kočíku, ktorý sa nemohol prestať hýbať. Viem, že toto je častý začiatok materstva, no zažiť to v tej realite bolo pre mňa naozaj náročné. Zrazu som nebola už naozaj v ničom paňou svojho času.

Pamätám si, že často, keď prišiel muž z roboty,  tak som bola ako klbko v strese, úplne zaseknutá celý deň v obývačke, z ktorej som sa nedokázala vymotať. Boli aj dni, kedy som sa večer, keď prišiel domov, úplne klepala hladná, smädná, proste vyčerpaná tým, že som sa nevedela od syna pohnúť. Dni sa na jednej strane vliekli a z druhého pohľadu bežali neuveriteľne rýchlo.

Dojčenie na začiatku

Na začiatku som mala obrovské problémy s dojčením. Syn sa nevedel prisať, čo viedlo až k veľmi bolestivým zápalom prsníkov, ktoré som musela liečiť nakoniec až antibiotikami. Skúsili sme samozrejme aj laktačné poradkyne. Po návšteve prvej poradkyne som sa úplne psychicky zložila. Cítila som sa ako totálne neschopná matka, ktorá nedokáže nakŕmiť svoje dieťa. O naše dojčenie som bojovala ako levica asi mesiac a pol a syn sa nakoniec prisal. Bola to naozaj veľká radosť. Tento začiatok dojčenia považujem za extrémne náročné obdobie, ktoré pred pôrodom naozaj nejde ,,nacvičiť”. Na začiatku dojčenia sme používali rôzne pomôcky ako cievku, pravidelne som si odsávala mlieko každých pár hodín. Keď sa už syn prisal, konečne som si mohla viac pospať, lebo ten večný kolotoč odsávania aj počas noci bol veľmi vyčerpávajúci. Som rada, že sa nám to podarilo rozbehnúť. Syna som kojila 11 mesiacov, kým sa neozvali iné zdravotné komplikácie. Veľmi, veľmi sa mi vtedy uľavilo. Cítila som, že už som bola za svojou fyzickou hranicou. 

Paralyzujúce myšlienky

Dlhodobo veľmi slabý spánok a moja nielen duševná ale aj fyzická podvýživa podľa mňa prispeli k tomu, že som začala mať z môjho pohľadu už až depresívne prejavy alebo takú tú úzkosť. Už predtým som mala skúsenosť s tým, čo to je úzkosť, takže som vedela, že sa niečo deje. Rozhodla som sa nevyhľadať psychológa, no vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov. Raz som vošla do kuchyne a prepadla ma absolútna panika z noža, že čo keby som ním niečo spravila synovi. Len toto, že mi takáto myšlienka do hlavy prišla, ma nesmierne vystrašilo a paralyzovalo až do takej miery, že som v den deň napríklad do kuchyne už ani nevošla. Bolo to pre mňa strašné zrazu zažiť takúto myšlienku. Nebolo to len raz. Doteraz, keď vidím červený keramický nôž, som schopná sa vystrašiť. Strašne som sa potom bála, že sa takéto stavy zopakujú aj pri druhom dieťati.

Zaslúžim si ťa vôbec?

Na začiatku som sa dokázala veľmi hodnotiť. Mala som pocit, že keď mi to materstvo nejde, tak  si to dieťa nezaslúžim. Som však typ človeka, čo nevie byť so svojimi pocitmi sám. Preto mi v tom celom najviac pomáhalo, že som sa o všetkom, čo prežívam, rozprávala s mužom. To bola moja akási terapia. Nechcela som byť s tými desivými myšlienkami sama. Vedela som, že sa niečo takéto so ženskou psychikou môže stať, no zažiť to na vlastnej koži bolo niečo úplne iné. Psychoterapiu som však nevyhľadala. V tomto som asi veľmi tvrdohlavá a chcela som to vyskúšať zvládnuť sama. Výrazne mi však k väčšej pohode pomohla mindfulness metóda. Bola to taká skupinová aktivita, na ktorú som začala chodiť s jednou kamarátkou, ktorej sa tiež krátko po mne narodil syn. Bolo pre mňa extrémne nápomocné vedieť, že myšlienky, ktoré sa mi v hlave objavujú, sú ,,len” myšlienky a nie sú to hneď činy. Že to, čo sa vo mne deje, viem aj len pozorovať bez ďalšieho posudzovania. Kiež by som túto metódu objavila už skôr.

Úľava po polroku

Prvé mesiace boli pre mňa fakt peklom. Uľavovať sa mi začalo po cca polroku, kedy sme nabehli na nejaký rytmus, aj vonku už bolo krajšie počasie a začala som mať hlavne reálne väzby s okolím, inými mamami. Tá samota na začiatku pri vkročení do tejto novej role bola veľmi, veľmi ťaživá. Verím, že aj tento aspekt mi uľahčil druhé materstvo. Tam som už naozaj veľmi benefitovala z toho, čo ma ten ťažký začiatok s prvým synom naučil.

Podpora partnera

Od začiatku sme to mali s mužom nastavené tak, že chcem, aby bol reálnou súčasťou života syna, teda už synov, od úplného začiatku. Povzbudzovala som ho v každej jeho aktivite, nerobila som to za neho a nechala mu priestor na jeho hľadanie si vlastnej otcovskej cesty. To, že som to takto od začiatku robila, považujem s odstupom času za veľmi, veľmi dôležité. Popôrodná rozhádzaná psychika sa upravila a teraz ešte viac cítim fakt, že sme na chalanov dvaja, vieme sa na seba spoľahnúť a prirodzene sa aj navzájom zastúpiť, keď jeden nevládze. 

Ťažší rozbeh dojčenia mal s odstupom času aj pozitívny efekt, pretože aj vďaka podávaniu materského mlieka cez cievku som v jednom momente bola schopná ísť sama von a nechať kŕmenie na manžela. Nepamätám si, kedy presne to bolo, ale musela som byť vtedy veľmi šťastná. Taká banalita, vyjsť na chvíľu z bytu sama von…

Najdôležitejšie veci na začiatku

Za mňa tie najdôležitejšie veci, ktoré vedia pomôcť na začiatku, nie sú vlastne ani veci. Mať podporu partnera, ktorý vypočuje a nesúdi, je to najviac. Ale mať aj niekoho iného, ďalšiu mamu po ruke, ktorej nemusíte nič vysvetľovať a chápe, čo znamená taká životná zmena. Z praktických vecí by určite veľmi pomohlo mať aj navarené kvalitné jedlo. To je naozaj niečo, čo na začiatku často my ženy podceňujeme, ale neraz sa nám to vráti. A čas pre seba, aspoň malinký, kým niekto kočíkuje vonku dieťa. Naozaj nie je možné, aby sme si my ženy nikdy neoddýchli. To je cesta do pekla. Ale nikdy nekončiaceho. 

Druhé dieťa

S druhým synom to bola fakt úplná pohoda. Naozaj všetko to, s čím som sa na začiatku borila, sa v druhom prípade nezopakovalo. Pri tých prvých deťoch je asi najväčšia výzva ustáť ten tlak a nájsť si v tom celom svoju cestu v materstve. Mám pocit, že tú svoju som si už našla a je mi v tom oveľa, oveľa ľahšie. Aj napriek tomu, že som pri prvom synovi nevyhľadala terapiu, mám v hlave myšlienku, že jedného dňa sa na terapiu odhodlám. Vnímam, že niektoré veci z minulosti sú stále u mňa otvorené a občas jatria rany. Verím, že to tak nemusí byť navždy.

Laura

Čítať ďalej