Kategória: Rozhovory

Psychiater alebo psychológ? Riešite túto dilemu? Niekedy stigma spojená s niečím neznámym nám bráni vyhľadať nakoniec akúkoľvek pomoc. Téma duševného zdravia je neraz opradená skreslenými informáciami a predstavami, ktoré neraz nereflektujú realitu. Týmto rozhovorom vítame v našom tíme posilu z radov psychiatrov MUDr. Štefániu Vaľovskú, ktorá pracuje v Psychiatrickej nemocnici v Michalovciach (aktuálne na RD). Števka tu bude pre vás v prípade, že vás zaujíma čokoľvek z oblasti psychiatrie a duševného zdravia žien po pôrode.

Kto je to vlastne psychiater a čo musí mať absolvované, aby sa tak mohol volať?

Psychiatria je lekársky odbor. To znamená, že najprv musíte mať ukončené 6-ročné štúdium medicíny, následne pracovať na psychiatrickom oddelení, kde získavate prax, ktorá je potrebná aj ku špecializačnému štúdiu. To trvá najnovšie 4-5 rokov minimálne, následne môžete vykonať špecializačnú skúšku v odbore psychiatria, a tak sa z vás stáva plnohodnotný psychiater. 

V čom vnímaš svoj najväčší rozdiel od kolegov psychológov?

Psychológ sa venuje pacientom formou rozhovoru. Učí ich, ako pracovať s myšlienkami, rôzne techniky na zvládanie určitých situácií. Venuje sa diagnostike pacienta pomocou rôznych škál a testov. Nemôže predpisovať lieky, lebo nemá medicínske vzdelanie. Po ukončení štúdia psychológie si môže vybrať prácu klinického psychológa alebo iný odbor, kde sa môže realizovať, napríklad ako školský psychológ, v personalistike a podobne…Podobne aj klinický psychológ musí vykonať špecializačnú skúšku v danom odbore. 

Psychiater má možnosť liečiť pomocou liekov. V rámci diagnostiky používame diagnostické kritériá podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb. Ku diagnostike sú pre nás veľmi nápomocné vyšetrenia od kolegov psychológov, taktiež počas terapie je dôležitá spolupráca, kedy my liečime farmakami a psychológovia dopĺňajú liečbu formou psychoterapie.  

Kde môže pracovať psychiater?

Na psychiatrickom lôžkovom oddelení alebo v psychiatrickej ambulancii. 

Ako sa líši práca psychiatra v ambulancii a na oddelení?

Na oddelení sú hospitalizovaní pacienti, keď je výhodnejšia liečba pod 24-hodinovým dohľadom, napríklad pri nastavovaní farmakoterapie. Počas hospitalizácie je jednoduchšia dostupnosť skupinovej či individuálnej psychoterapie, rehabilitácie, pracovnej terapie a podobne. Práca v ambulancii je podobná iným odborným ambulanciám, kedy pacient príde na prvotné vyšetrenie a následne chodí na pravidelné kontroly.

Ako vyzerá prvé stretnutie u psychiatra a ako sa k nemu vlastne dostať?

Na prvé vyšetrenie ku psychiatrovi pacienta môže poslať jeho obvodný lekár, prípadne iný odborný lekár, ktorý má podozrenie na psychiatrické ťažkosti u pacienta. Pravdaže dostávajú sa ku nám aj pacienti v akútnom stave, kedy sú vyšetrení aj bez odporúčania. 

Pri prvom vyšetrení sa najprv pýtame na anamnézu pacienta. To znamená, že nás zaujímajú jeho telesné ochorenia, aké lieky užíva, aké má alergie, vzdelanie, zamestnanie, rodinné prostredie, aké má vzťahy s najbližšou rodinou. Postupne riešime terajšie ochorenie, to znamená, aké má momentálne ťažkosti, kedy začali, čo ich mohlo spustiť, ako sa prejavujú…Potrebujeme vedieť aj prípadné psychiatrické ochorenia aj v rodine. Psychiater si to všetko spíše, opíše svoj nález, čo zistil u pacienta, aby videl zmeny pri ďalšej kontrole. Dohodne s pacientom ďalší postup, navrhne liečbu, jej formu, prípadne odporučí psychologické vyšetrenie. Ak si to vyžaduje situácia, môže žiadať o vyšetrenia iného odborníka, napríklad neurológa a podobne…V závere dohodne s pacientom termín najbližšej kontroly. 

Ako prebieha hospitalizácia na psychiatrickom oddelení? Sú nejaké špecifiká, ak je oddelenie v nemocnici alebo je to špeciálna psychiatrická nemocnica?

Hospitalizáciu na oddelení môže odporučiť ošetrujúci psychiater daného pacienta, prípadne aj jeho obvodný lekár. Ak sa jedná o plánovanú hospitalizáciu, pacient si dohodne vhodný termín nástupu na oddelenie, kde má byť hospitalizovaný. 

Pravdaže máme aj akútne príjmy, kedy sa ku nám dostávajú pacienti v akútne zhoršenom stave, ktorý nie je možné riešiť ambulantne. Počas príjmu pacienta sa robí prvotné vyšetrenie, teda ako som spomínala –  zisťujú sa anamnestické údaje pacienta, čiže akási jeho história, momentálne ťažkosti, ich nástup, priebeh, prejavy, lieky, ktoré momentálne užíva, prípadne prestal užívať.  Prijímajúci lekár vyšetrí pacienta, odporučí liečbu,ktorú začne pacient užívať s prihliadnutím na tú, ktorú užíval doposiaľ. 

Postupne, ako si pacient zvykne na oddelení, je zapájaný do rôznych aktivít, ktoré dané oddelenie ponúka a sú prínosné pre jeho liečbu. Podľa odporúčania sa môže zúčastňovať individuálnej a skupinovej psychoterapie. Rôzne oddelenia ponúkajú aj edukačné programy ako pre pacientov, tak aj pre ich príbuzných, kde majú možnosť dozvedieť sa viac o svojom ochorení, možnostiach jeho liečby a ako s ním fungovať v domácom prostredí. 

Čo sa týka rozdielu medzi psychiatrickým oddelením v rámci všeobecnej nemocnice a psychiatrickou nemocnicou, tak je to hlavne v tom, že na oddelení v rámci všeobecnej nemocnice môžu byť zmiešaní muži a ženy, prípadne pacienti s rôznymi diagnózami. V rámci psychiatrických nemocníc  sú oddelenia rozdelené, to znamená, že môžu byť rozdelené podľa pohlavia, prípadne podľa diagnózy, veku….Základné možnosti liečby ponúkajú všetky oddelenia.

Ako sa pozeráš na obdobie po pôrode, v čom je rizikovým obdobím v období ženy?

Myslím, že toto je obdobie, na ktoré sa nedá úplne pripraviť. Každé bábätko je iné, rôzne náročné. Čerstvá mamička sa vráti domov z pôrodnice, už možno tam si nestihla oddýchnuť po pôrode a načerpať sily a zrazu sa ocitá doma bez pomoci sestier.  Prichádza pocit zodpovednosti, možno neistoty, k tomu únava, nedostatok spánku, niekedy neodstatok výživy. K tomu sa pridajú hormonálne zmeny, ktoré teda ovplyvniť nevieme. Ak mamička nemá dostatok podpory, pomoci, pocit bezpečia, naozaj je veľké riziko, že sa môžu prejaviť rôzne psychické ťažkosti. A niekedy aj môže byť všetko ideálne doma, i tak sa môžu prejaviť rôzne ťažkosti. Každý sme predsa iný, toto sa myslím vôbec nedá predpovedať. Vôbec si to však netreba dávať za vinu. Je potrebné si uvedomiť, že je to naozaj veľmi rizikové obdobie, na ktoré sa pripraviť úplne nedá.

Ako reagujú ženy na to, keď začnú liečbu u psychiatra?

Je dobré, ak je žena ochotná sa liečiť, nejde ku psychiatrovi s predsudkami. Niektoré ženy nechcú z rôznych dôvodov užívať lieky. Pokiaľ je žena v takom stave, že je možné ho riešiť inak, myslím, že žiaden lekár jej nebude nasilu núkať lieky. Lekár vie ale navrhnúť aj iné formy liečby. Veľa žien má obavy už len z vyšetrenia na ambulancii, z možných otázok. Veľké obavy sú aj z užívania liekov, ako budú na ne účinkovať či z nich nebudú unavené a podobne. Všetko je to o komunikácii. Kľudne sa môžu pýtať na čokoľvek svojho lekára. Liečba stále prebieha na základe spoločnej dohody. 

Kedy je už naozaj čas prísť za psychiatrom?

Pokiaľ ženu trápia také ťažkosti, že jej bránia v bežnom fungovaní, vtedy je vhodný čas. Prípadne ak ich okolie upozorní, resp.vidí na žene výrazné zmeny, je vhodné ju naviesť, aby to začala riešiť. V dnešnej dobe sú už také možnosti liečby, že naozaj nie je dôvod trápiť sa doma a zbytočne oddiaľovať vyšetrenie či konzultáciu a liečbu.  

Je možné, že sa psychické ťažkosti prejavia včasne po pôrode?

Počas svojej praxe na pôrodníckom oddelení som sa stretla s prípadmi, kedy bola potrebná psychiatrická konzultácia. Pacientka mala výrazné ťažkosti, spomínam si napríklad na nadmerný strach, veľmi zlé myšlienky krátko po pôrode… V rámci bezpečnosti matky a dieťaťa je potrebná pomoc psychiatra. Každá žena zvláda pôrod inak. Miera únavy môže byť u každej z nich iná a hormonálne zmeny taktiež. Každý pôrod je jedinečný, tak ako každá žena a jej dieťa. 

Prečo si sa rozhodla zapojiť do projektu?

Pretože som si sama uvedomila, že na obdobie po pôrode a celé materstvo sa proste nedá pripraviť.  Ja sama som sa asi viac pripravovala na samotný pôrod. Veď však psychické ťažkosti naštudované mám, riešiť to viem, videla som to už x-krát…A predsa. Tá búrka rôznych emócií, pocitov, toto asi nik nepochopí lepšie než ženy, ktoré to zažili. A to nemusia  byť situácie hneď až nejakého chorobného rázu. 

Ako psychiatrička s praxou aj na pôrodníckom oddelení a teraz už aj matka si myslím, že by som mohla pomôcť ďalším mamičkám zvládnuť toto obdobie, poskytnúť podporu, podať informácie…Bola som veľmi rada, keď som objavila tento projekt. Mamičky potrebujú vedieť, že so svojimi ťažkosťami nie sú samy, majú sa kam obrátiť, kde získať podporu či čerpať informácie.  

Čím sa zapojíš do projektu?

Rada by som zdieľala svoje skúsenosti, získané vedomosti čo sa týka rôznych psychických stavov, ktoré sa môžu prejaviť v období po pôrode alebo aj neskôr počas rôznych situácií. Taktiež môžem poskytovať iné informácie či konzultácie, o ktoré by mamičky mali záujem. 

Otázky položené ženami na našom Instagrame: 

Je možné začať psychiatrickou ambulanciou aj v stave, že žena cíti, že sa len potrebuje porozprávať o svojej rodinnej situácii, o pocitoch, ktoré prežíva, alebo má vyhľadať skôr psychológa?

Pokiaľ je to naozaj tak, že sa žena potrebuje len vyrozprávať, prípadne vyhľadať návod, ako riešiť určité situácie či ťažkosti a pokiaľ pocity, ktoré prežíva, nie sú pre ňu vyslovene nepríjemné či nejako obmedzujúce, tak by som volila skôr psychológa. Pokiaľ ten usúdi, že je potrebné aj psychiatrické vyšetrenie a liečba, vtedy už je potrebné zájsť aj za psychiatrom.

Téma duševného zdravia po pôrode je často spojená s témami depresie a úzkosti. Ako s tým pracovať? Je možné sa ich zbaviť natrvalo?

Ako s tým pracovať vás veľmi dobre naučí psychológ a psychiater. Máte možnosť psychoterapie, prípadne možnosť užívať lieky. Neznamená to, že tieto lieky budete užívať do konca života, pokiaľ sa váš stav zlepší a je istý čas stabilný, je možné zvážiť postupné zníženie až úplné vysadenie liekov. Pravdaže sú ľudia, ktorí zažili len jednu epizódu depresie a dostali sa z toho aj natrvalo. Tým myslím aj ženy po pôrode. 

Čo v situáciách, kedy sa po pôrode zosilňuje prežívanie úzkosti a strachu, že niekomu z blízkych sa niečo stane?

Je dobré si to odkomunikovať so svojimi najbližšími, ktorí vám pomôžu nadobudnúť pocit bezpečia a kľudu. Ak sú tieto situácie také, že máte pocit, že už ich nezvládate, nedokážete ovplyvniť tieto myšlienky, zvažovala by som návštevu psychiatra. Môže vám odporučiť lieky, ktoré dokážu zredukovať tieto stavy,  prípadne ich úplne odstrániť, aby sa vám tieto myšlienky nevracali. Taktiež môže odporučiť prípadnú psychoterapiu, tam však treba rátať s tým,že jej efekt sa prejaví o čosi neskôr.  

Akékoľvek ďalšie otázky, ktoré máte, pokojne smerujte na email akosanaozajmam@vydumamky.sk. Sme tu pre vás.

V rozhovore so Sašou Ragas, pedagogičkou, zakladateľkou Baby balance centra pre deti, mamou, ale aj ženou, ktorá sa profesionálne dotýka životov iných žien krátko po pôrode, sme sa rozprávali o tom, ako sa pripraviť na materstvo. Ide to vôbec?

V článku nájdete:

• odpoveď, že sa to dá
• informácie čo robiť, ak je zrazu všetko inak
• povzbudenie, že všetky ženy majú svoju cestu v materstve

Ako sa pripraviť na obdobie po pôrode? Čo všetko môže žene po pôrode toto obdobie uľahčiť?

Premenných, ktoré vplývajú na to, ako sa žena má, je veľmi veľa. Na všetko sa nedá pripraviť. No zároveň vnímam, že pripraveným šťastie praje. Zo svojej praxe vnímam, že je dobré mať základné informácie o tom, čo môže po pôrode prísť, čo sa môže stať. Ideálne je, aby vlastné dieťa nebolo prvé dieťa, ktoré žena v živote uvidí. To je však ideál. My neraz žijeme životy, kedy starostlivosť o novorodencov bežne nevidíme.

Aj preto, že nám často chýba zažitá prax, máme neraz tendenciu vytvárať si rôzne ideály a predstavy o materstve, ktoré neraz zosilňuje aj spoločenský tlak spojený s rôznymi súčasťami materstva. Pre dnešných rodičov kombinácia množstva ideálov, očakávaní, tlaku zvonka neraz posilňuje túžbu byť dokonalým rodičom.

Mať relevantné informácie však vnímam ako naozaj dôležitú súčasť prípravy. No ešte dôležitejšie, ako ich mať, je, keď už po pôrode príde prax s vlastným dieťaťom, ostať pokojným. Kto dokáže aj napriek vedomostiam ostať otvoreným, že nakoniec realita môže byť aj iná, má oveľa väčšiu schopnosť sa v týchto situáciách zastaviť a neprepadať panike. Práve strach z toho, že je nakoniec všetko iné, ako sme čakali, dokáže veľmi negatívne ovplyvňovať naše myslenie.

Čo robiť, keď žena začne vnímať, že všetko je inak, ako si predstavovala?

Keď takáto situácia nastane, ja odporúčam začať od seba. Skúsiť navnímať seba, potom dieťa, hovoriť o tomto svojom prežívaní s mužom alebo sa nechať vypočuť a podporiť aj niekým ďalším z vonku. Keď žena na chvíľu zastane, zistí, čo vlastne prežíva, až potom môže z toho hľadať východisko. A postupne sa tak adaptovať na aktuálnu situáciu, ktorú prežíva a nie na predstavu, ktorú si vytvorila možno ešte pred dieťaťom.

Na čo sa ženy vedia často spoľahnúť je aj ich intuícia. Tá je však pre nás ľahšie čitateľná vtedy, keď neprežívame veľký stres a tiež nie sme pod tlakom vlastného strachu.

S obdobím krátko po pôrode sú spojené prvé momenty, kedy žena môže zažiť sklamanie, že sa nenapĺňajú jej očakávania a predstavy. Čo s tým?

Často vravím, že v prvom rade sa musíme v tom celom upokojiť. Tlakom na jednu vybranú súčasť materstva sa neraz vytvára akási umelá separácia ostatných zložiek, ktoré sú tiež dôležité. Neraz sú ženy pod tlakom, ak sa ich predstava o pôrode, rozbehu dojčenia či čomkoľvek inom v realite nenaplní. Ja však rada hovorím, že nič v našom živote nie je izolované. Často prichádza do popredia žien obava, že ak začiatok spoločného života s dieťaťom nebol v jednom smere podľa predstáv, vzťah s dieťaťom bude navždy poznačený. Považujem za dôležité povedať, že zložky toho, ako si budujeme vzťah s dieťaťom, nie sú izolované. Ak jednu zložku človek vypustí, stále tam ostávajú ostatné, ktoré majú naďalej vplyv na budovanie vzťahu s dieťaťom (vzť. väzba). Práve uvedomenie si toho, že cesty v materstve môžu byť rôzne a je dobré byť otvorený a automaticky neodsudzovať iné pohľady, vie priniesť väčšiu ľahkosť do tohto obdobia. Pre duševný pokoj mamy je potrebné reagovať na to, čo aktuálne je.

Čo ak ale tie hlboké sklamania zasahujú do bežného fungovania? 

Za mňa je veľmi dobré, ak žena dokáže pomenovať, čo sa s ňou deje, no samotné bičovanie sa za to, čo by bolo keby, nedokáže pomôcť tomu, aby jej bolo lepšie. Tu vnímam, že sú dve cesty. Na konci jednej je samotné zmierenie sa so situáciou a ,,hodenie za hlavu”. Na konci druhej je však neutíchajúca potreba sa k danej situácii, ,,zlyhaniu”, vracať. V takýchto momentoch si myslím, že je naozaj dôležité nechať si čo najskôr pomôcť aj z vonka v rámci psychoterapie. Kým človek nevie, čo ho vlastne trápi, tak ho to dokáže ťahať dole a ťažiť život ako taký. Keď už vie, s čím pracuje a má to uchopené, je mu ľahšie.

Keď človek pripustí, že na nejakú životnú situáciu sám nestačí, môže začať hľadať riešenia. Darom sú v týchto momentoch nielen kvalitní profesionáli, ale aj ľudia z okolia, s ktorými má žena naozaj dobrý, podporný vzťah. Niekedy nám naozaj chýbajú tie generačné skupinové stretnutia, ktoré dokázali byť oporou pre čerstvé mamy ešte skôr, ako problémy vznikli.

Ako sa potom vieme na takéto obdobie po pôrode pripraviť?

Môžeme naozaj vedome pracovať na tom, aby sme rozrušili predstavu a očakávanie dokonalosti po narodení dieťaťa. Ako život pred tým, tak ani po pôrode nie je dokonalý. Človek môže mať nejakú predstavu, ku ktorej sa približuje, má to ako nejaký obraz, ktorý na ceste životom motivuje a teší. Pokiaľ ale má človek prežívať dookola sklamanie, že nie je dokonalý ako jeho predstava, tak je to z dlhodobého hľadiska likvidačné.

V tomto období žena potrebuje prijať, že po pôrode vznikajú situácie, ktoré si prirodzene môžu vyžadovať zapojenie partnera, najbližšej rodiny či širšej spoločnosti. Dôležité je naozaj vedieť a chcieť požiadať o pomoc a prijať ju.

Ako je to s predstavou, že materská rola je tá najkrajšia a najprirodzenejšia v živote ženy?

Všetky ženy prežívajú materstvo po svojom. Poznám mamy, ktoré svoje deti milujú a súčasne neboli úplne komfortné s niektorými aktivitami a fázami materstva. Je veľmi dôležité vytvoriť priestor na to, aby ženy mohli bez hanby a odsúdenia povedať, že to majú jednoducho inak. Buďme úprimní sami voči sebe, rozprávajme sa navzájom a potom môžu vznikať naozaj veľmi podporné dialógy, ktoré budú viesť k tomu, že zistíme, že máme tak veľa ako ľudia spoločné, hoci nie sme rovnakí. Práve otvorenými rozhovormi môžeme zistiť, že niečo z jedného smeru sa nám hodí a niečo z toho druhého. Zaujímavé je, že v jednom bode sú materskou rolou spojení ľudia, ktorí majú rôzne názory a keď je vytvorené prostredie prijatia, môže prichádzať práve k tomu kozmopolitnejšiemu fungovaniu. Je prínosné nielen pre spoločnosť, ale aj samotnú ženu, zbúrať vlastnú predstavu, že len pôvodná predstava o materstve musí byť tá jediná správna cesta pre ňu a dieťa.

Máme asi veľké očakávania od dieťaťa aj od seba samých ako rodičov.

Máme. Neraz naozaj veľmi veľké. Pričom si neuvedomujeme, že to, o čom si čítame, je často výsledok dlhodobého snaženia. Podľa mňa je veľmi dôležité byť čo najviac flexibilný. Rada hovorím, že mať dieťa je do nejakej miery experiment. K dieťaťu nemáme návod. Čítame si v knihách o ideálnych cestách, ale v praxi to môže byť úplne inak. Pre väčší pokoj mamy či rodičov potrebujeme, aby sme boli schopní vymaniť sa spod tlaku týchto ideálnych situácií. Že len takto, keď to bude, to bude správne. Ak len slepo aplikujeme, čo sme si prečítali, ochudobňujeme sa aj o poznanie tej druhej strany. Pre rodičov býva veľmi oslobodzujúca informácia, že hoci na kurze dostanú nejaké informácie, nutne nemusia ísť touto cestou. Aj takáto informácia, že niečo nemusia, im umožňuje robiť chyby, vyhodnocovať čo vo vzťahu s dieťaťom funguje či nefunguje s väčšou ľahkosťou a bez veľkých pocitov viny.

Čo nás ako rodičov dokáže posilniť?

Neraz je to práve prijatie toho, že mať dieťa môže byť dobrodružstvo, ktoré sa dopredu nedá naplánovať, len vieme reagovať na to, čo vznikne. Človek má právo sa jeden deň ,,zrútiť” a potom na druhý deň vstať a skúsiť to odznova. Extrémne posilňujúce je, keď rodič po nezdaroch zažije pocit, že niečo mu vyšlo. Je veľmi dôležité hľadať momenty, kedy si človek dokáže potvrdiť svoju vlastnú silu, kompetencie, vlastné riešenia situácií.

Ako najjednoduchšie podporiť rodičov na začiatku v ich kompetenciách?

V našom projekte nám ide o to, aby sme pripravili rodičov na obdobie krátko po pôrode. Aby hneď v tom zraniteľnom úvode po narodení dieťaťa neprepadli strachu a neprichádzali o vieru v seba. Práve informácie o základnej manipulácii s bábatkom, starostlivosti o pupočný pahýľ atď. dávajú priestor na to, aby rodičia sami zažili, že vedia ako na to a nemali hneď priestor na prepadnutie strachu či panike. Takéto základy pomáhajú aj ženám nestratiť sebaistotu v prvých hodinách po pôrode, kým sú v nemocničnom prostredí.

Ako sa pripraviť na detský plač? 

Ženy často pociťujú veľkú bezradnosť, keď počujú plač vlastného dieťaťa. Ak je to dlhodobé, tak žena naozaj môže prestať veriť vo svoje kompetencie ako mamy. Vtedy je najdôležitejšie postarať sa o ňu. Pri návštevách u žien krátko po pôrode je toto pre mňa často úloha č. 1, pretože ak nie je mama aspoň v nejakej pohode, tak je pre ňu starostlivosť o dieťa naozaj náročná. Snažím sa o to, aby sme vytvorili priestor, kde dokáže nabrať dôveru vo svoje kompetencie. Lebo ak človek nevníma vlastnú kompetentnosť, tak čo mu ostane?

S čím vstupovať do materstva, aby to bolo teda naozaj funkčné? 

Zväčša sa všetci tešia na príchod bábätka, tak by to mala byť radosť. Bolo by fajn, ak by naše nastavenie bolo také, aby sme si to aj sami nekazili ideálmi a spoločenským tlakom. Jediné, čo v každom momente vieme ovplyvniť sme ale my sami. Vstupujme do materstva so zdravým očakávaním a otvorenosťou, dávkou informovanosti a veľkej flexibility.

Zdroj fotky: archív S.R.

Prirovnanie mám plné ruky práce často používame pred deťmi, no potom, ako sa staneme rodičmi, táto veta naberie nový rozmer.

Plné ruky sú akýmsi synonymom prvého roka po pôrode. Sú detičky, ktoré potrebujú fyzický kontakt často, iné ešte častejšie. A tak je dieťatko na rukách, mamy, otca či niekoho ďalšieho, kto ich má práve voľné. Ak sa časom podporný okruh okolo mamy s novorodencom zužuje, tie ruky mamy dostávajú čoraz viac a viac zabrať. V spojitosti s menej kvalitným spánkom, vyčerpanosťou, stereotypom dní, zúženými sociálnymi kontaktmi, ale aj hladom či smädom sa zrazu môže zdať život akosi priťažký. Oveľa ťažší ako tých pár kíl v ruke.

,,Nosenie mi zachránilo mentálne zdravie.”

S nadsázkou ale neraz aj bez nej sa dozvedáme od mnohých žien. Vidieť v nosení (v šatke/ v ergonomickom, dobre nastavenom nosiči) jednu z možností ako si pomôcť, môže byť naozaj život meniace. Áno, hovoríme o tom, ako si pomôcť ako rodič.  Často ako rodičia čakatelia vieme, čo určite budeme, ako už naozajstní rodičia, robiť či nerobiť. Byť otvorený možnostiam bez striktného ,,Toto ja určite nikdy” však ale rozširuje možnosti, na ktoré potom v realite rodičovstva vieme nahliadnuť a vyskúšať ich. Samozrejme v reflektovaní potrieb bábätka.

Preto sme sa rozhodli podporovať rôznorodosť v tom, ako môže začiatok spoločného života s bábätkom vyzerať. Práve striktné držanie sa vlastnej predstavy, môže vyvolávať zbytočnú frustráciu a byť neraz dôvodom stresu.

Aktívne hľadať tú vlastnú cestu v rodičovstve je naša prvá Dobrá rada nad zlato.

Neraz je prvou myšlienkou počas príprav na bábätko práve kúpa kočíka. Je to taký symbol, že v rodine bude o jedného viac. V realite sa však môže stať, že dieťa nebude ,,kočíkové”, či životný priestor nebude dosť bezbariérový. V ťarche nových obmedzení nemusí byť ľahké vidieť iné možnosti ako sa napr. dostať von na tak potrebnú prechádzku či kamkoľvek inam. Alternatívy však existujú. Nech je vám krátky rozhovor s Barborkou a Slávkou zo Sestríc inšpiráciou.

VDM: Poviete nám, Slávka a Barbora ako ste sa dostali k noseniu a čo pre vás znamená?

S: K noseniu som sa dostala tesne po narodení prvej dcérky. Realita života s bábätkom ma zaskočila. Pridali sa problémy s dojčením a vtedy nám laktačná poradkyňa ukázala, ako uviazať šatku. Dcérka sa upokojila, zaspala a ja som sa asi po prvýkrát od pôrodu cítila kompetentná. Bol to veľmi zvláštny a krásny pocit. Zrazu som vedela, že to bude dobré, že sa o ňu budem vedieť postarať. Postupne sa nosenie stalo súčasťou našich dní. Skúšala som rôzne šatky, až mi jedného dňa napadlo, prečo nemáme aj na Slovensku nejakú našu značku. 

B: Ja som sa k noseniu dostala cez Slávku. Maťko sa narodil o štyri mesiace neskôr, ako jej Hanka a teda už mala trošku viac skúseností. Ukázala mi, ako uviazať šatku a syn v nej hneď zaspal. Bolo to pre nás veľmi prirodzené, načúvala som svojmu dieťaťu a robila to, čo nám fungovalo najlepšie a pri čom sme boli obaja v pohode. Keď Slávka prišla s nápadom na vlastné šatky, spoločne sme sa pustili do štúdia a hľadania možností. A teraz sme tu, o takmer osem rokov neskôr, s tisíckami spokojných rodičov a detí, ktoré sa nosili v našich šatkách a nosičoch. 

VDM: Ako vnímate tému nosenia detí v našej spoločnosti?

S: Za posledných 10 rokov vidím veľký posun. Kedysi bolo nosiacich rodičov málo, v podstate sme sa v rámci mesta takmer všetci poznali. Ja som pri svojich začiatkoch nemala v okolí nikoho, kto by mi nosenie ukázal, kto by mi poradil. Dnes je situácia úplne iná. Nosič alebo šatka sa stávajú bežnou súčasťou výbavy pre bábätko. 

B: Vnímam to rovnako. Dokonca čoraz viac odborníkov sa o túto tému zaujíma. Aj my sme školili detských fyzioterapeutov v téme nosenia. Sme radi, že sa o tejto téme začína viac rozprávať. Je dôležité, aby aj lekári a zdravotnícky personál rozlišoval nosenie v ergonomickej pomôcke a v klokanke, ktorá naozaj nie je vhodná a môže dieťatku uškodiť.

VDM: Aké máte reakcie na to, keď ženy začnú používať nosiace pomôcky (nosiče, šatky)?

S: To je najkrajšia časť našej práce. Niekedy nám chodia aj veľmi emotívne správy. Obodbie po pôrode nie je ľahké. Nosenie je často “záchranou” a my sa veľmi tešíme z každej správy, pozdravu a fotky. 

B: Najciteľnejšie je to na akciách, kde sa s ľudmi stretávame naživo. Na rôznych trhoch a festivaloch. Takáto spätná väzba nám dáva obrovské množstvo energie a vtedy vieme, že napriek tomu, že to niekedy nie je ľahké, stojí táto naša snaha za to. 

VDM: Čo je vedľajším efektom pri nosení?

S: Sloboda. Snažíme sa poukazovať na to, že s narodením dieťatka život nekončí. Práve nosenie môže byť spôsob, ako pokračovať v aktivitách, ktoré máme radi, chodiť na miesta, kde sa s kočíkom nedostaneme. Užívať si prírodu. 

B: Ja som veľmi intenzívne vnímala, že sme si vďaka noseniu mohli “dovoliť” omnoho viac. Neboli sme otrokomi režimu bábätka. Keď potrebovalo spať, spalo a my sme mohli byť kdekoľvek. Práve sociálna izolácia a strata možnosti robiť aktivity, ktoré nám prinášajú radosť, je veľmi ťažká pre čerstvé mamy. 

VDM: Aké sú najčastejšie prvotné problémy spojené s nosením? 

S: Veľa ľudí sa bojí, že bábätko si na nosenie zvykne a potom ho budú musieť nosiť stále. Ono sa ale nosí celých deväť mesiacov tehotenstva a keď sa narodí, už je zvyknuté. Potreba intenzity a frekvencie nosenia sa dynamicky mení. Najjednoduchšie je robiť to, čo v aktuálnej situácií funguje a vyhovuje rodičom aj bábätku. Každé bábätko dospeje do momentu, kedy sa už nosiť nechce. Keď mu dovolíme naplniť si potrebu blízkosti a kontaktu toľko, koľko potrebuje, je to to najlepšie, čo pre neho môžeme urobiť. 

B: Rodičia sa niekedy obávajú, že nosič alebo šatku nebudú vedieť správne uviazať, že je to príliš zložité alebo že bábätku nosením nejako ublížia. Bábätko môže občas po vložení do nosiacej pomôcky plakať. A to môže mať množstvo dôvodov, ktoré ale neznamenajú, že sa nosiť nechce – viac o dôvodoch aj v tomto blogu.

Dnes už vieme, že kontakt je pre bábätko mimoriadne dôležitý. Najmä v období po narodení je to jeho hlavný nástroj na reguláciu. Či už telesnej teploty, srdca, dýchania a spánkových cyklov. Natočili sme aj skvelý rozhovor o nosení s fyzioterapeutkou Veronikou Mihalskou. 

VDM: Ide dokopy nosenie šatky či nosiča s tým, že je v chodbičke odparkovaný kočík?

S: Samozrejme. Nosenie je len pomôcka, ďalší zo spôsobov starostlivosti o bábätko. Drvivá väčšina rodičov všetky tieto pomôcky kombinuje. 

B: A každé dieťa raz dospeje do štádia, kedy si užíva vozenie na čomkoľvek, čo má kolesá 🙂

VDM: Akú Dobrú radu nad zlato by ste dali ženám, ku ktorým sa tento text dostane?

S: Moja obľúbená myšlienka o materstve a rodičovstve: “Podľa výskumov, dieťa najlepšie prosperuje v priemernej starostlivosti.” Snaha o dokonalosť je teda vlastne kontraproduktívna 🙂 A robte veci tak, ako ich cítite.

B: Vždy sa musíte postarať najskôr samé o seba, aby ste sa vedeli postarať o bábätko. Z prázdnej misy sa nikto nenaje. A nebojte sa poprosiť alebo vyhľadať pomoc, keď máte pocit, že je toho na vás veľa. 

Všetky ďalšie informácie o nosení, jeho možnostiach a praktických radách sa dozviete na webe Sestrice. 

Zdroj fotografie v texte: Archív Sestrice