Kategória: Rozhovory

V rozhovore so Sašou Ragas, pedagogičkou, zakladateľkou Baby balance centra pre deti, mamou, ale aj ženou, ktorá sa profesionálne dotýka životov iných žien krátko po pôrode, sme sa rozprávali o tom, ako sa pripraviť na materstvo. Ide to vôbec?

V článku nájdete:

• odpoveď, že sa to dá
• informácie čo robiť, ak je zrazu všetko inak
• povzbudenie, že všetky ženy majú svoju cestu v materstve

Ako sa pripraviť na obdobie po pôrode? Čo všetko môže žene po pôrode toto obdobie uľahčiť?

Premenných, ktoré vplývajú na to, ako sa žena má, je veľmi veľa. Na všetko sa nedá pripraviť. No zároveň vnímam, že pripraveným šťastie praje. Zo svojej praxe vnímam, že je dobré mať základné informácie o tom, čo môže po pôrode prísť, čo sa môže stať. Ideálne je, aby vlastné dieťa nebolo prvé dieťa, ktoré žena v živote uvidí. To je však ideál. My neraz žijeme životy, kedy starostlivosť o novorodencov bežne nevidíme.

Aj preto, že nám často chýba zažitá prax, máme neraz tendenciu vytvárať si rôzne ideály a predstavy o materstve, ktoré neraz zosilňuje aj spoločenský tlak spojený s rôznymi súčasťami materstva. Pre dnešných rodičov kombinácia množstva ideálov, očakávaní, tlaku zvonka neraz posilňuje túžbu byť dokonalým rodičom.

Mať relevantné informácie však vnímam ako naozaj dôležitú súčasť prípravy. No ešte dôležitejšie, ako ich mať, je, keď už po pôrode príde prax s vlastným dieťaťom, ostať pokojným. Kto dokáže aj napriek vedomostiam ostať otvoreným, že nakoniec realita môže byť aj iná, má oveľa väčšiu schopnosť sa v týchto situáciách zastaviť a neprepadať panike. Práve strach z toho, že je nakoniec všetko iné, ako sme čakali, dokáže veľmi negatívne ovplyvňovať naše myslenie.

Čo robiť, keď žena začne vnímať, že všetko je inak, ako si predstavovala?

Keď takáto situácia nastane, ja odporúčam začať od seba. Skúsiť navnímať seba, potom dieťa, hovoriť o tomto svojom prežívaní s mužom alebo sa nechať vypočuť a podporiť aj niekým ďalším z vonku. Keď žena na chvíľu zastane, zistí, čo vlastne prežíva, až potom môže z toho hľadať východisko. A postupne sa tak adaptovať na aktuálnu situáciu, ktorú prežíva a nie na predstavu, ktorú si vytvorila možno ešte pred dieťaťom.

Na čo sa ženy vedia často spoľahnúť je aj ich intuícia. Tá je však pre nás ľahšie čitateľná vtedy, keď neprežívame veľký stres a tiež nie sme pod tlakom vlastného strachu.

S obdobím krátko po pôrode sú spojené prvé momenty, kedy žena môže zažiť sklamanie, že sa nenapĺňajú jej očakávania a predstavy. Čo s tým?

Často vravím, že v prvom rade sa musíme v tom celom upokojiť. Tlakom na jednu vybranú súčasť materstva sa neraz vytvára akási umelá separácia ostatných zložiek, ktoré sú tiež dôležité. Neraz sú ženy pod tlakom, ak sa ich predstava o pôrode, rozbehu dojčenia či čomkoľvek inom v realite nenaplní. Ja však rada hovorím, že nič v našom živote nie je izolované. Často prichádza do popredia žien obava, že ak začiatok spoločného života s dieťaťom nebol v jednom smere podľa predstáv, vzťah s dieťaťom bude navždy poznačený. Považujem za dôležité povedať, že zložky toho, ako si budujeme vzťah s dieťaťom, nie sú izolované. Ak jednu zložku človek vypustí, stále tam ostávajú ostatné, ktoré majú naďalej vplyv na budovanie vzťahu s dieťaťom (vzť. väzba). Práve uvedomenie si toho, že cesty v materstve môžu byť rôzne a je dobré byť otvorený a automaticky neodsudzovať iné pohľady, vie priniesť väčšiu ľahkosť do tohto obdobia. Pre duševný pokoj mamy je potrebné reagovať na to, čo aktuálne je.

Čo ak ale tie hlboké sklamania zasahujú do bežného fungovania? 

Za mňa je veľmi dobré, ak žena dokáže pomenovať, čo sa s ňou deje, no samotné bičovanie sa za to, čo by bolo keby, nedokáže pomôcť tomu, aby jej bolo lepšie. Tu vnímam, že sú dve cesty. Na konci jednej je samotné zmierenie sa so situáciou a ,,hodenie za hlavu”. Na konci druhej je však neutíchajúca potreba sa k danej situácii, ,,zlyhaniu”, vracať. V takýchto momentoch si myslím, že je naozaj dôležité nechať si čo najskôr pomôcť aj z vonka v rámci psychoterapie. Kým človek nevie, čo ho vlastne trápi, tak ho to dokáže ťahať dole a ťažiť život ako taký. Keď už vie, s čím pracuje a má to uchopené, je mu ľahšie.

Keď človek pripustí, že na nejakú životnú situáciu sám nestačí, môže začať hľadať riešenia. Darom sú v týchto momentoch nielen kvalitní profesionáli, ale aj ľudia z okolia, s ktorými má žena naozaj dobrý, podporný vzťah. Niekedy nám naozaj chýbajú tie generačné skupinové stretnutia, ktoré dokázali byť oporou pre čerstvé mamy ešte skôr, ako problémy vznikli.

Ako sa potom vieme na takéto obdobie po pôrode pripraviť?

Môžeme naozaj vedome pracovať na tom, aby sme rozrušili predstavu a očakávanie dokonalosti po narodení dieťaťa. Ako život pred tým, tak ani po pôrode nie je dokonalý. Človek môže mať nejakú predstavu, ku ktorej sa približuje, má to ako nejaký obraz, ktorý na ceste životom motivuje a teší. Pokiaľ ale má človek prežívať dookola sklamanie, že nie je dokonalý ako jeho predstava, tak je to z dlhodobého hľadiska likvidačné.

V tomto období žena potrebuje prijať, že po pôrode vznikajú situácie, ktoré si prirodzene môžu vyžadovať zapojenie partnera, najbližšej rodiny či širšej spoločnosti. Dôležité je naozaj vedieť a chcieť požiadať o pomoc a prijať ju.

Ako je to s predstavou, že materská rola je tá najkrajšia a najprirodzenejšia v živote ženy?

Všetky ženy prežívajú materstvo po svojom. Poznám mamy, ktoré svoje deti milujú a súčasne neboli úplne komfortné s niektorými aktivitami a fázami materstva. Je veľmi dôležité vytvoriť priestor na to, aby ženy mohli bez hanby a odsúdenia povedať, že to majú jednoducho inak. Buďme úprimní sami voči sebe, rozprávajme sa navzájom a potom môžu vznikať naozaj veľmi podporné dialógy, ktoré budú viesť k tomu, že zistíme, že máme tak veľa ako ľudia spoločné, hoci nie sme rovnakí. Práve otvorenými rozhovormi môžeme zistiť, že niečo z jedného smeru sa nám hodí a niečo z toho druhého. Zaujímavé je, že v jednom bode sú materskou rolou spojení ľudia, ktorí majú rôzne názory a keď je vytvorené prostredie prijatia, môže prichádzať práve k tomu kozmopolitnejšiemu fungovaniu. Je prínosné nielen pre spoločnosť, ale aj samotnú ženu, zbúrať vlastnú predstavu, že len pôvodná predstava o materstve musí byť tá jediná správna cesta pre ňu a dieťa.

Máme asi veľké očakávania od dieťaťa aj od seba samých ako rodičov.

Máme. Neraz naozaj veľmi veľké. Pričom si neuvedomujeme, že to, o čom si čítame, je často výsledok dlhodobého snaženia. Podľa mňa je veľmi dôležité byť čo najviac flexibilný. Rada hovorím, že mať dieťa je do nejakej miery experiment. K dieťaťu nemáme návod. Čítame si v knihách o ideálnych cestách, ale v praxi to môže byť úplne inak. Pre väčší pokoj mamy či rodičov potrebujeme, aby sme boli schopní vymaniť sa spod tlaku týchto ideálnych situácií. Že len takto, keď to bude, to bude správne. Ak len slepo aplikujeme, čo sme si prečítali, ochudobňujeme sa aj o poznanie tej druhej strany. Pre rodičov býva veľmi oslobodzujúca informácia, že hoci na kurze dostanú nejaké informácie, nutne nemusia ísť touto cestou. Aj takáto informácia, že niečo nemusia, im umožňuje robiť chyby, vyhodnocovať čo vo vzťahu s dieťaťom funguje či nefunguje s väčšou ľahkosťou a bez veľkých pocitov viny.

Čo nás ako rodičov dokáže posilniť?

Neraz je to práve prijatie toho, že mať dieťa môže byť dobrodružstvo, ktoré sa dopredu nedá naplánovať, len vieme reagovať na to, čo vznikne. Človek má právo sa jeden deň ,,zrútiť” a potom na druhý deň vstať a skúsiť to odznova. Extrémne posilňujúce je, keď rodič po nezdaroch zažije pocit, že niečo mu vyšlo. Je veľmi dôležité hľadať momenty, kedy si človek dokáže potvrdiť svoju vlastnú silu, kompetencie, vlastné riešenia situácií.

Ako najjednoduchšie podporiť rodičov na začiatku v ich kompetenciách?

V našom projekte nám ide o to, aby sme pripravili rodičov na obdobie krátko po pôrode. Aby hneď v tom zraniteľnom úvode po narodení dieťaťa neprepadli strachu a neprichádzali o vieru v seba. Práve informácie o základnej manipulácii s bábatkom, starostlivosti o pupočný pahýľ atď. dávajú priestor na to, aby rodičia sami zažili, že vedia ako na to a nemali hneď priestor na prepadnutie strachu či panike. Takéto základy pomáhajú aj ženám nestratiť sebaistotu v prvých hodinách po pôrode, kým sú v nemocničnom prostredí.

Ako sa pripraviť na detský plač? 

Ženy často pociťujú veľkú bezradnosť, keď počujú plač vlastného dieťaťa. Ak je to dlhodobé, tak žena naozaj môže prestať veriť vo svoje kompetencie ako mamy. Vtedy je najdôležitejšie postarať sa o ňu. Pri návštevách u žien krátko po pôrode je toto pre mňa často úloha č. 1, pretože ak nie je mama aspoň v nejakej pohode, tak je pre ňu starostlivosť o dieťa naozaj náročná. Snažím sa o to, aby sme vytvorili priestor, kde dokáže nabrať dôveru vo svoje kompetencie. Lebo ak človek nevníma vlastnú kompetentnosť, tak čo mu ostane?

S čím vstupovať do materstva, aby to bolo teda naozaj funkčné? 

Zväčša sa všetci tešia na príchod bábätka, tak by to mala byť radosť. Bolo by fajn, ak by naše nastavenie bolo také, aby sme si to aj sami nekazili ideálmi a spoločenským tlakom. Jediné, čo v každom momente vieme ovplyvniť sme ale my sami. Vstupujme do materstva so zdravým očakávaním a otvorenosťou, dávkou informovanosti a veľkej flexibility.

Zdroj fotky: archív S.R.

Prirovnanie mám plné ruky práce často používame pred deťmi, no potom, ako sa staneme rodičmi, táto veta naberie nový rozmer.

Plné ruky sú akýmsi synonymom prvého roka po pôrode. Sú detičky, ktoré potrebujú fyzický kontakt často, iné ešte častejšie. A tak je dieťatko na rukách, mamy, otca či niekoho ďalšieho, kto ich má práve voľné. Ak sa časom podporný okruh okolo mamy s novorodencom zužuje, tie ruky mamy dostávajú čoraz viac a viac zabrať. V spojitosti s menej kvalitným spánkom, vyčerpanosťou, stereotypom dní, zúženými sociálnymi kontaktmi, ale aj hladom či smädom sa zrazu môže zdať život akosi priťažký. Oveľa ťažší ako tých pár kíl v ruke.

,,Nosenie mi zachránilo mentálne zdravie.”

S nadsázkou ale neraz aj bez nej sa dozvedáme od mnohých žien. Vidieť v nosení (v šatke/ v ergonomickom, dobre nastavenom nosiči) jednu z možností ako si pomôcť, môže byť naozaj život meniace. Áno, hovoríme o tom, ako si pomôcť ako rodič.  Často ako rodičia čakatelia vieme, čo určite budeme, ako už naozajstní rodičia, robiť či nerobiť. Byť otvorený možnostiam bez striktného ,,Toto ja určite nikdy” však ale rozširuje možnosti, na ktoré potom v realite rodičovstva vieme nahliadnuť a vyskúšať ich. Samozrejme v reflektovaní potrieb bábätka.

Preto sme sa rozhodli podporovať rôznorodosť v tom, ako môže začiatok spoločného života s bábätkom vyzerať. Práve striktné držanie sa vlastnej predstavy, môže vyvolávať zbytočnú frustráciu a byť neraz dôvodom stresu.

Aktívne hľadať tú vlastnú cestu v rodičovstve je naša prvá Dobrá rada nad zlato.

Neraz je prvou myšlienkou počas príprav na bábätko práve kúpa kočíka. Je to taký symbol, že v rodine bude o jedného viac. V realite sa však môže stať, že dieťa nebude ,,kočíkové”, či životný priestor nebude dosť bezbariérový. V ťarche nových obmedzení nemusí byť ľahké vidieť iné možnosti ako sa napr. dostať von na tak potrebnú prechádzku či kamkoľvek inam. Alternatívy však existujú. Nech je vám krátky rozhovor s Barborkou a Slávkou zo Sestríc inšpiráciou.

VDM: Poviete nám, Slávka a Barbora ako ste sa dostali k noseniu a čo pre vás znamená?

S: K noseniu som sa dostala tesne po narodení prvej dcérky. Realita života s bábätkom ma zaskočila. Pridali sa problémy s dojčením a vtedy nám laktačná poradkyňa ukázala, ako uviazať šatku. Dcérka sa upokojila, zaspala a ja som sa asi po prvýkrát od pôrodu cítila kompetentná. Bol to veľmi zvláštny a krásny pocit. Zrazu som vedela, že to bude dobré, že sa o ňu budem vedieť postarať. Postupne sa nosenie stalo súčasťou našich dní. Skúšala som rôzne šatky, až mi jedného dňa napadlo, prečo nemáme aj na Slovensku nejakú našu značku. 

B: Ja som sa k noseniu dostala cez Slávku. Maťko sa narodil o štyri mesiace neskôr, ako jej Hanka a teda už mala trošku viac skúseností. Ukázala mi, ako uviazať šatku a syn v nej hneď zaspal. Bolo to pre nás veľmi prirodzené, načúvala som svojmu dieťaťu a robila to, čo nám fungovalo najlepšie a pri čom sme boli obaja v pohode. Keď Slávka prišla s nápadom na vlastné šatky, spoločne sme sa pustili do štúdia a hľadania možností. A teraz sme tu, o takmer osem rokov neskôr, s tisíckami spokojných rodičov a detí, ktoré sa nosili v našich šatkách a nosičoch. 

VDM: Ako vnímate tému nosenia detí v našej spoločnosti?

S: Za posledných 10 rokov vidím veľký posun. Kedysi bolo nosiacich rodičov málo, v podstate sme sa v rámci mesta takmer všetci poznali. Ja som pri svojich začiatkoch nemala v okolí nikoho, kto by mi nosenie ukázal, kto by mi poradil. Dnes je situácia úplne iná. Nosič alebo šatka sa stávajú bežnou súčasťou výbavy pre bábätko. 

B: Vnímam to rovnako. Dokonca čoraz viac odborníkov sa o túto tému zaujíma. Aj my sme školili detských fyzioterapeutov v téme nosenia. Sme radi, že sa o tejto téme začína viac rozprávať. Je dôležité, aby aj lekári a zdravotnícky personál rozlišoval nosenie v ergonomickej pomôcke a v klokanke, ktorá naozaj nie je vhodná a môže dieťatku uškodiť.

VDM: Aké máte reakcie na to, keď ženy začnú používať nosiace pomôcky (nosiče, šatky)?

S: To je najkrajšia časť našej práce. Niekedy nám chodia aj veľmi emotívne správy. Obodbie po pôrode nie je ľahké. Nosenie je často “záchranou” a my sa veľmi tešíme z každej správy, pozdravu a fotky. 

B: Najciteľnejšie je to na akciách, kde sa s ľudmi stretávame naživo. Na rôznych trhoch a festivaloch. Takáto spätná väzba nám dáva obrovské množstvo energie a vtedy vieme, že napriek tomu, že to niekedy nie je ľahké, stojí táto naša snaha za to. 

VDM: Čo je vedľajším efektom pri nosení?

S: Sloboda. Snažíme sa poukazovať na to, že s narodením dieťatka život nekončí. Práve nosenie môže byť spôsob, ako pokračovať v aktivitách, ktoré máme radi, chodiť na miesta, kde sa s kočíkom nedostaneme. Užívať si prírodu. 

B: Ja som veľmi intenzívne vnímala, že sme si vďaka noseniu mohli “dovoliť” omnoho viac. Neboli sme otrokomi režimu bábätka. Keď potrebovalo spať, spalo a my sme mohli byť kdekoľvek. Práve sociálna izolácia a strata možnosti robiť aktivity, ktoré nám prinášajú radosť, je veľmi ťažká pre čerstvé mamy. 

VDM: Aké sú najčastejšie prvotné problémy spojené s nosením? 

S: Veľa ľudí sa bojí, že bábätko si na nosenie zvykne a potom ho budú musieť nosiť stále. Ono sa ale nosí celých deväť mesiacov tehotenstva a keď sa narodí, už je zvyknuté. Potreba intenzity a frekvencie nosenia sa dynamicky mení. Najjednoduchšie je robiť to, čo v aktuálnej situácií funguje a vyhovuje rodičom aj bábätku. Každé bábätko dospeje do momentu, kedy sa už nosiť nechce. Keď mu dovolíme naplniť si potrebu blízkosti a kontaktu toľko, koľko potrebuje, je to to najlepšie, čo pre neho môžeme urobiť. 

B: Rodičia sa niekedy obávajú, že nosič alebo šatku nebudú vedieť správne uviazať, že je to príliš zložité alebo že bábätku nosením nejako ublížia. Bábätko môže občas po vložení do nosiacej pomôcky plakať. A to môže mať množstvo dôvodov, ktoré ale neznamenajú, že sa nosiť nechce – viac o dôvodoch aj v tomto blogu.

Dnes už vieme, že kontakt je pre bábätko mimoriadne dôležitý. Najmä v období po narodení je to jeho hlavný nástroj na reguláciu. Či už telesnej teploty, srdca, dýchania a spánkových cyklov. Natočili sme aj skvelý rozhovor o nosení s fyzioterapeutkou Veronikou Mihalskou. 

VDM: Ide dokopy nosenie šatky či nosiča s tým, že je v chodbičke odparkovaný kočík?

S: Samozrejme. Nosenie je len pomôcka, ďalší zo spôsobov starostlivosti o bábätko. Drvivá väčšina rodičov všetky tieto pomôcky kombinuje. 

B: A každé dieťa raz dospeje do štádia, kedy si užíva vozenie na čomkoľvek, čo má kolesá 🙂

VDM: Akú Dobrú radu nad zlato by ste dali ženám, ku ktorým sa tento text dostane?

S: Moja obľúbená myšlienka o materstve a rodičovstve: “Podľa výskumov, dieťa najlepšie prosperuje v priemernej starostlivosti.” Snaha o dokonalosť je teda vlastne kontraproduktívna 🙂 A robte veci tak, ako ich cítite.

B: Vždy sa musíte postarať najskôr samé o seba, aby ste sa vedeli postarať o bábätko. Z prázdnej misy sa nikto nenaje. A nebojte sa poprosiť alebo vyhľadať pomoc, keď máte pocit, že je toho na vás veľa. 

Všetky ďalšie informácie o nosení, jeho možnostiach a praktických radách sa dozviete na webe Sestrice. 

Zdroj fotografie v texte: Archív Sestrice

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologycko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej sa venujeme najmä témam rozlíšenia a prejavov popôrodnej depresie nájdete na tomto linku.

V poslednej časti rozhovoru nájdete informácie:

• ako komunikovať so ženou po pôrode
• čomu sa v tejto komunikácii vyvarovať
• prečo je potrebné vedieť o tejto téme a čo pozitívne dokáže do života priniesť
• čo robiť, ak žena nechce vyhľadať pomoc
• o farmakoterapii a vzťahu k dieťaťu

Prejdime na reakcie okolia na duševnú rozkolísanosť po pôrode. Často je prežívanie bagatelizované hormónmi. Je to šťastná formulácia?

Je pravdou, že za veľa vecí môžu hormóny, prejavenie mnohých psychických ochorení má s nimi súvis. V období po pôrode a keď sa už bavíme aj o depresívnych prejavoch, je ale úplne jedno, prečo tie prejavy vznikli. Pre ženu v danej chvíli to nemá absolútne žiaden význam. V tom momente je to len nejaké pomenovanie, ktoré ale situáciu nerieši. Určite môže byť zaujímavé pátrať po príčinách, ale v danej chvíli by nás malo oveľa viac zaujímať, ako podporiť ženu, na ktorej nám záleží a čo potrebuje. Ako sa vlastne ona sama má. Túto vetu, takéto zhadzovanie/zľahčovanie prežívania by som odporúčala nepoužívať.

Prichádza vôbec ešte niekedy čas na to zistiť, prečo popôrodná depresia vstúpila do života?

Sú ženy, ktoré túto epizódu v živote berú ako nejaký celok a keď prejde, tak ho uzavrú. Sú však aj ženy, ktoré neskôr pátrajú po príčinách a berú to ako priestor na zistenie, čo v nich to spôsobilo, aby cítili väčšiu kontrolu nad svojím životom. Takto to môže byť veľmi užitočné. Často sa stretávam s tým, že pacientky sú po takejto skúsenosti naozaj vnímavejšie voči sebe a dôslednejšie si všímajú, čo ony potrebujú.

Čo si napríklad uvedomia?

Často príde práve k uvedomeniu si vlastnej sily a toho, že aj ony sa o seba musia starať, že to majú vo svojich rukách. Až potom bude možné, aby fungovali naozaj dobre aj ďalšie vzťahy, napr. s bábätkom. Tiež je veľmi dobré pre ich ďalší život, že dokážu veľmi rýchlo zachytiť, ak sa s nimi začína niečo diať.

V kontexte popôrodnej depresie to vieme ako vnímať?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené.

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste.

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Ako môže okolie vplývať na ženu s popôrodnou depresiou? 

Niekedy sa môže stať, že aj samotné okolie je pre liečbu popôrodnej depresie komplikáciou, kedy znemožňuje aktivovanie záchranných mechanizmov, ktoré človek prirodzene má, alebo absentuje akékoľvek podporné okolie. To sú potom žiaľ prípady, ktoré majú najtragickejšie konce.

,,Podpora sociálneho okolia je pri liečbe popôrodnej depresie absolútne nevyhnutná a nesmierne dôležitá.“

Prečo?

Pri rozvinutej popôrodnej depresii treba počítať s tým, že komunikačné schopnosti ženy sa postupne zhoršujú. V rámci prežívania ženy často popisujú veľké pocity zlyhania, pocitov, že sú na obtiaž, neschopné a teda o takomto prežívaní majú aj veľký problém prehovoriť. Toto vnímam ako veľmi podstatný znak, ktorý dokáže identifikovať okolie. Ak z normálneho vzťahu, kde partneri komunikujú, sa zrazu komunikácia ženy vytráca, začína pôsobiť stále unavene, je plačlivá a neraz prehodí aj poznámku, ako svojím správaním dieťaťu ubližuje, vtedy treba spozornieť a začať rozhovor, otvoriť túto tému.

,,Neraz sa stane, že vzdialenejše okolie, ktoré so ženou nie je tak často, si prvé zmeny všimne skôr.“

Hovoriť o popôrodnej depresii je teda veľmi podstatné nielen pre ženu ako budúcu matku, ale aj pre širokú verejnosť, pretože my všetci sme schopní si všimnúť, že sa s nejakou ženou po pôrode v našom okolí niečo deje. Môže sa stať, že práve vy budete záchrannou brzdou pre niekoho, kto o svojom prežívaní ešte nedokáže prehovoriť.

Ako podporiť okolie v tom, aby povedali žene, že vnímajú nejaké zmeny a majú o ňu strach?

Z mojej skúsenosti viem povedať, že keď otvorí takúto debatu partner či mama, tak sa ženám často veľmi uľaví. Často ženy v tomto momente zažívajú pocit, že v tom zrazu nie sú samy.

Ako začať takýto rozhovor?

Treba voliť veľmi citlivé slova. Žena už sama pochybuje o sebe, viní sa a tak posolstvo nemôže znieť – si divná a ideme k doktorovi. Cieľom by malo byť spoločne hľadať riešenia.

Aké to sú?

Pri najľahších formách popôrodnej depresie je možné oprieť sa úplne o pomoc rodiny/okolia. Vyžaduje si to však veľmi veľké pochopenie všetkých strán. Ide napr. o režimové opatrenia, kedy najbližší odľahčia ženu od starostlivosti o všetko ostatné okrem dieťaťa. Čo je veľmi dôležité pre okolie, je pochopenie, že má byť oporou a naozaj nič ďalšie od ženy neočakávať. Ja však aj v takomto prípade vidím zmysel v návšteve psychológa, kde sa ženy utvrdia v tom, že čo prežívajú, je normálne. Mnohé ženy sa práve v takýchto etapách života boja, že sa ,,zbláznili”. Je veľmi dôležité rozumieť tomu, čo sa deje v celom kontexte.

Ako napríklad?

Niekedy dávno bolo šestonedelie naozaj o tom, že žena sa starala primárne o bábätko a seba a všetko ostatné bolo delegované na okolie. Často prababičky dnešných mám to mali ešte presne takto. Je úplne žiaduce nájsť si čo najviac času práve na takéto trávenie prvých týždňov. Je v poriadku, ak v šestonedelí nevládzem, som unavená. Na čom skutočne záleží je žena a dieťa, a nie tip top domácnosť.

Takéto správanie nie je prejavom lenivosti alebo neschopnosti. Je to pre zdravie a začiatok materstva veľmi prospešný model správania. O tomto je ale dôležité viesť debaty aj pred pôrodom resp. tehotenstvom.

Čo ak žena nepočuje slová okolia v láskavom duchu, prípadne nechce vyhľadať odbornú pomoc?

Deje sa to. Často práve v tých hlbších formách depresie, kedy môžu byť prítomné už aj bludné myšlienky. V tomto prípade určite odporúčam pre blízkych kontaktovať lekára aspoň telefonicky a snažiť sa láskavo pôsobiť na ženu a sprevádzať ju v ďalších krokoch na ceste k pomoci. V hlbokých stavoch vieme naozaj hovoriť o skreslenom/bludnom myslení, takže pomoc a podpora okolia je nevyhnutná.

Aké sú vaše skúsenosti?

Často sa ku mne ako prvej (ako psychologičke) dostanú ženy, ktoré prídu aj s partnerom. Veľmi to podporujem, lebo popôrodná depresia nie je len vecou ženy, ale celej rodiny. Po prvotnom rozhovore, v rámci ktorého si zmapujeme aktuálnu situáciu, vieme povedať, či je potrebná spolupráca so psychiatrom, alebo prípadne aj hospitalizácia.

Často začíname napr. s nejakými odporúčaniami na úpravu režimu, počas ktorých žena zažíva aj podpornú psychoterapiu. Ak však tieto odporúčania  za nejaké dva týždne nepodporia ženu v úľave, alebo dokonca príde zhoršenie, tak môžeme skúsiť ďalšie formy podpory, napr. farmakoterapiu.

Ako ženy reagujú na farmakoterapiu?

Ženy majú často obavu, že pri antidepresívach musia prestať s dojčením. Nie je to však pravda. Pri ich užívaní taktiež nie je ani obmedzený kontakt s dieťaťom.

Ženy majú často aj obavu, že s liekmi to už nebudú ony, ale práve prebiehajúca depresia robí to, že toto nie sú úplne ony. Práve liečba pomáha naviesť ženu opäť na cestu, aby to bola ona. Pri farmakoterapii je často benefitom aj to, že žena dokáže opäť spať. Účinok liekov je plne pozorovateľný do  2-3 týždňov. Treba však počítať s tým, že liečba nejakú dobu trvá, čo je ale naozaj veľmi individuálne.

,,Keď sa deje niečo, s čím si okolie nevie rady a žena nechce vyhľadať odbornú pomoc, je dobré zavolať aspoň kvôli konzultácii obvodnému lekárovi, prípadne rovno psychiatrovi.“

Žiaľ väčšina profesionálov v rámci témy duševného zdravia je dosť vyťažených, ale môže sa stať, že práve kvôli urgencii situácie sa vám podarí dostať termín veľmi rýchlo, pretože pri popôrodnej depresii ide naozaj o čas. Ak to klasickou ambulanciou nejde, tak odporúčam vyhľadať psychiatrické oddelenie, kde majú aj konziliárnu ambulanciu, v ktorej sa ženám dokáže dostať pomoci. Nie je to teda o tom, že všetci, ktorí prídu do nemocnice, tam aj ostávajú. Kliniky tiež prevádzkujú svoje ambulancie. Keď je naozaj veľké podozrenie, že v živote ženy sa objavila depresia, musíte mať silu byť neodbytný a dovolať sa psychiatrovi.

Je popôrodná depresia jednorazová?

Môže to byť jednorazová záležitosť. Stretávam sa so ženami, ktoré sa s ničím podobným predtým a ani potom nestretli. Práve narodenie dieťaťa je dobré vnímať v kontexte toho, že je to mimoriadna záťaž a tak človek na to vie aj mimoriadne reagovať. Niekedy sa okrem pôrodu nakopia aj ďalšie stresory (pokojne aj pozitívne) ako napr. sťahovanie do nového bývania, zmena zamestnania partnera a teda jeho nemožnosť byť častejšie doma a pod. Ak začne byť preťaženie na strane ženy naozaj veľké, tak sa to proste začne nejako prejavovať.

Čo popôrodná depresia a vzťah s dieťaťom?

Je dôležité povedať, že žiadna žena si nevybrala popôrodnú depresiu sama od seba. Tu je dobré použiť to staré známe, že si nevyberáme karty, ktoré od života dostaneme, ale je na nás, ako s nimi budeme hrať.

Je prirodzené, že budovanie vzťahu s dieťaťom v akútnej fáze popôrodnej depresie išlo ťažšie, komplikovanejšie. Neznamená to však, že vzťah s dieťaťom je nenávratne narušený a nič sa s tým nedá robiť. Už len to, že žena vyhľadala pomoc je veľká vec aj v rámci budovania vzťahu s dieťaťom. Aj v čase popôrodnej depresie žena často rozmýšľa nad tým, že by dieťaťu bolo lepšie s niekým iným. Sú to všetko myšlienky, ktoré smerujú k dieťaťu. Už len naozaj prijať myšlienku… Nie som horšou mamou, lebo som dostala popôrodnú depresiu, ale môže mi pomôcť byť lepšou mamou, to, že s ňou bojujem.

Jedna nevyžiadaná rada pre všetky ženy po pôrode

Popôrodná depresia sa môže prihodiť každému. Sú faktory, ktoré jej výskyt môžu podporiť, ale nemusí to tak byť vždy. Je to niečo ako Čierny Peter. Popôrodná depresia nesúvisí s tým, či je človek zlý človek, dobrá mama, či je šikovná, lenivá, pekná, škaredá, úspešná atď. V tomto prípade sú to nepodstatné charakteristiky.

Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete:

• ako sa prejavuje popôrodná depresia
• ako sa môže rozvíjať popôrodná depresia
• čo robiť, ak už máte skúsenosť s duševným ochorením

Môže sa počiatočné obdobie duševnej rozlady tzv. obdobie baby blues preklenúť do prejavov popôrodnej depresie?

Chcem zdôrazniť, že baby blues najčastejšie a u väčšiny žien odoznie a neprejde do depresie. Ale niekedy sa môže stať, že toto počiatočné obdobie neskončí a rozvíja sa ďalej. To je taký jeden možný scenár. Od pôrodu sa žena necíti vo svojej koži, prvými týždňami sa zo všetkých síl prehrýza, ale jej subjektívne prežívanie sa nelepší, skôr zhoršuje. Žena je veľmi rozladená, unavená a prichádza až do stavu, že má pocit, že absolútne nie je schopná starať sa o svoje dieťa. Tento bod, kedy prestáva fungovať v rámci bežnej starostlivosti o dieťa považujeme za významný signál na to, aby žena, prípadne jej najbližší, vyhľadali odborníka aspoň na skonzultovanie situácie. Neraz sa však v tomto bode začína aj s farmakoterapiou. 

Čo ďalšie je dobré si všímať?

Je dôležité si všímať, do akej miery si žena dokáže odpočinúť, či dokáže zo spánku (samozrejme v inej kvalite ako pred tehotenstvom) ťažiť. Dôležité je aj naladenie ženy. V zmysle, že hoci pociťuje únavu, tá jej nebráni v tom, aby mala v rámci dňa aj momenty, kedy sa teší z dieťaťa a novej role. Ak je takýchto momentov málo, ich výskyt sa znižuje, alebo vôbec nie sú, je to varovný znak výskytu popôrodnej depresie. 

A čo myšlienky?

Tie vedia byť tiež veľkým varovným signálom. S vážnosťou treba brať myšlienky/poznámky typu, že dieťaťu by bolo lepšie bez takejto mamy, alebo že by bolo najlepšie, keby sama žena nežila a dieťa malo inú mamu. Dieťaťko by mohlo mať lepších rodičov, ak by sa žene niečo stalo a podobne.

Čo má spoločné popôrodná depresia s klasickou depresiou?

Spoločným znakom je napr. veľmi silný pocit akéhosi spomalenia, akoby človek nič nezvládal, nevedel sa v ničom rozhýbať. Pôsobí ako bez vôle, bez života. Niekedy túto situáciu ženy popisujú, akoby stáli s nohami zaborenými v piesku a mali sa pohnúť. No oni sa stále zabárajú, každý krok ich stojí veľmi veľa energie. Ženy často samy seba už vnímajú tak, ako by to ani ony neboli. Akoby samy seba nespoznávali, takéto bežne nebývajú a nebývali pred tým.

Ako takéto stavy prežívajú ženy, keď obdobie po pôrode je často spájané s veľkou aktivitou?

Ženy v rámci depresie si neraz svoje prežívanie mylne vysvetľujú ako vlastnú neschopnosť, lenivosť, z čoho často pramenia sabaobviňujúce myšlienky. Reálne však neschopné, ani lenivé nie sú. V realite ich každý krok stojí naozaj veľa síl. 

Aký je druhý scenár rozvoja popôrodnej depresie?

Zväčša už v rámci pobytu ženy v pôrodnici dokážeme na 2. – 3. deň spozornieť a vnímať, že sa niečo deje. Často je u takejto ženy prítomná aj úzkosť. Popôrodná depresia sa málokedy prejavuje osamotene. Zvyčajne je poprepletaná aj s úzkosťou. Prejavuje sa to extrémnou únavou, ktorá je až v takej miere, že zasahuje do vnímania reality. Ženy sa cítia úplne neschopné sa o dieťa postarať. Často si ani nevedia vôbec odpočinúť. Prvou pomocou v takomto prípade býva vytvoriť priestor pre ženu vyspať sa, oddýchnuť si. Máme skúsenosť, že pri ženách  s minulou skúsenosťou s ochorením, alebo krehkejších ženách, to dokáže veľmi pomôcť, aby sa zastabilizovali.

A čo ženy, ktoré majú nejakú predispozíciu k duševným ochoreniam už v anamnéze?

Pre tieto ženy je dôležité byť oporou už pred tým. U nás sa snažíme s takýmito ženami dopredu hovoriť, zreálňovať ich očakávania. Tieto preventívne kroky sú dôležité, aby sa ženy zbytočne krátko po pôrode nevyčerpali a mali väčšiu šancu ostať stabilné. Predchádzajúca skúsenosť s duševným ochorením mierne zvyšuje pravdepodobnosť výskytu popôrodných duševných ťažkostí, ak neurobíme žiadne opatrenia dopredu. Pokiaľ však urobíme preventívne kroky, nemusí vôbec dôjsť k zhoršeniu stavu. Práve to, ak sa o ženu vopred nepostaráme resp. sama žena sa po tejto stránke nepripraví na novú situáciu, vie prispieť k prejaveniu pôvodných symptómov ochorenia. 

Sú ženy s takouto anamnézou otvorené prevencii?

Áno, sú, a nestretla som sa ešte s tým, že by ponuku na takúto prípravu odmietli. Je to možno aj tým, že predchádzajúca skúsenosť ich urobila oveľa citlivejšími voči sebe a svojmu prežívaniu. Samozrejme, nie je to povinnosť, je to ponuka.

Ako vieme v kontexte popôrodnej depresie vnímať väčšiu citlivosť voči sebe?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené. 

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste. 

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Samotná traumatizujúca skúsenosť z predošlého života často vedie k zvýšeným obavám, ako žena prežije toto popôrodné obdobie. Môžeme sa na to pozrieť aj tak, že ak ste si už niečím prešli, tak ste mali kapacitu niečo takého prekonať, máte schopnosť prekonávať ťažké veci. Ani takáto skúsenosť neznamená oslabenie do ďalšieho života.

Pokračovanie rozhovoru nájdete v ďalšom článku.

Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.