Môže mať žena po skúsenosti s duševnými problémami po prvom pôrode chuť si to celé zopakovať? Môže. Toto zamyslenie sprevádzalo uverejnenie môjho prvého príbehu.
Druhé tehotenstvo po popôrodnej psychóze
A veru som si to aj zopakovala. Keď som druhýkrát otehotnela, vedela som, že som začala písať svoj druhý príbeh. Čo v ňom bude, som vôbec nevedela. No ak niekto veril, že bude úplne iný ako ten prvý, bola som to ja a môj manžel.
Keď v kalendári padne deň na 5. júla, vždy mi prejde mráz po chrbte. Je zvláštne, ako vieme prežiť ten istý deň zakaždým úplne inak. Nikdy by sa mi ani len nesnívalo, že ma raz s mokrými vlasmi odvezie záchranka na akútne psychiatrické oddelenie. Lekári na vizite sa mi smiali, aká som poetická, keď som im ďakovala, že ma vytiahli z tmy. No ja som to tak naozaj pociťovala. Mala som pocit, že v mojom vnútri niekto zhasol a takto to bude navždy. Bála som sa, že už iná nebudem a o všetko prídem. O svoju životnú lásku, o svoje dieťa. Ale lieky zabrali a ja som si dovolila žiť podľa seba. Moje slnko vyšlo a moja duša zase žiarila. Môj manžel pri mne neustále stál a ja viem, že spolu už zvládneme všetko.
Odvtedy začala moja cesta sebapoznania. Po roku a pol som začala individuálnu psychoterapiu a pokračujem v nej dodnes.
S odstupom času som vďačná za to peklo, ktorým som si prešla, lebo ma to doviedlo k môjmu dnešnému „JA“. Za dva roky aktívnej terapie som si uvedomila, že odbornú pomoc som mala vyhľadať už dávno. Od malička som bola úzkostlivá a veľmi zle som tolerovala stres. V štrnástich som zažila veľmi traumatizujúci zážitok, ktorý vyústil do úzkostnej depresie, poruchy spánku, neovládateľného záchvatu plaču a paranojí. Hoci som príznaky depresie liečila antidepresívami, nikdy som nepodstúpila psychoterapiu. Lebo vraj rodičom to nikto neodporučil.
Symptómy depresie som neskôr už nepociťovala. No dlhé roky mi chýbal pocit bezpečia a zhoršovalo sa to pred spaním. Stres a úzkosti boli mojimi spoločníkmi do väčšej miery, ako som si uvedomovala. Dlhé roky som pociťovala neustále napätie, túžila som sa zhlboka nadýchnuť. No bránil mi v tom pocit, ako by mi niekto stál na hrudi. Nerozumela som prečo pociťujem neustálu ťažobu, hoci mám viac menej všetko, po čom som vždy túžila.
Pôrodom sa rodí nielen dieťa, ale aj jeho mama
Mama už má však svoju históriu, ktorá nikam nemizne. Slová Vysmiatej Duše Mamky, ktoré mi znejú doteraz. História síce nemizne nikam, no je na nás, ako sa s tou históriou popasujeme, či ju prijmeme. Vďaka psychoterapii som pochopila svoj pôvod ťažoby, prečo som vždy mala neprimerane vysoké nároky na seba a každú chybu som pociťovala ako zlyhanie, ktoré som si nechcela dovoliť. Čím viac som spoznávala svoju dušu, tým viac som verila tomu, že popôrodné hormóny sú ako alkohol. Pomôžu pocitom a myšlienkam, ktoré držíme v podvedomí vyplávať na povrch. A buď to ustojíme, alebo nás to zmetie. A mňa to zmietlo.
My matky sme na seba príliš prísne
Zabúdame na seba. Očakávame od seba, že hneď vieme čo naše dieťa potrebuje. Chceme mať stále upratané, navarené a nedoprajeme si čas oddychovať. Po prvom pôrode som schudla 15kíl za dva týždne, zožltli mi zuby, bola som neustále nevyspatá, vystresovaná, dehydrovaná. Stav sa mi zhoršoval zo dňa na deň a nakoniec som volala sanitku aby ma vzala na psychiatriu. Vedela som, že ak neodídem teraz, už pomoc nevyhľadám.
Každá žena po pôrode bojuje s inými myšlienkami. Každú trápi niečo iné.
Ale koľko žien sa zaoberá tým, odkiaľ tie myšlienky prišli? Prečo sa boja zlyhať? Prečo majú pocit, že musia byť stopercentné?
Ja som svoje odpovede dostala vďaka psychoterapii. A načas som sa stala malým zraneným dievčatkom. Konečne som našla svoj bezpečný priestor, kde som si mohla dovoliť oplakať každé svoje trápenie, byť autentická a nikto nečakal, že sa musím neustále adekvátne správať, moje emócie ani prítomnosť zrazu neboli na príťaž. Naučila som sa vypúšťať dlho potláčané emócie, odstránila napätie a začala znovu zhlboka po rokoch dýchať. Odpustila som za mnohé veci nielen sebe, ale aj ľudom ktorých milujem. Prestala som sa neustále viniť za pocity iných.
Stigma spojená s diagnózou
Keď človek trpel duševným ochorením, nesie si so sebou nálepku. Stigmu, s ktorou sa stretáva žiaľ aj u lekárov. Pred tým ako som otehotnela, mala som zdravotné problémy, s ktorými som zašla za svojím gynekológom. Bez potvrdenia laboratórnych výsledkov moje problémy označil za psychogénne. Veľmi sa ma to dotklo. Prišla som po vyšetrení domov a začala pochybovať o sebe a svojich ťažkostiach. Je to zase len v mojej hlave? Niekoľko dní som oplakávala jeho postoj. Po príchode pozitívnych výsledkoch z výteru som mala nasadené silné antibiotiká a moje ťažkosti po dvoch týždňoch prestali. Rozhodla som sa pre zmenu gynekológa.
Už je to viac ako mesiac po druhom pôrode
Priniesli sme domov krásne zdravé dievčatko. Hoci mi psychiatrička vravela, že je pekné, čo som všetko za poslednú dobu pre seba a svoje duševné zdravie urobila, som vysoko riziková a mnohé veci neovplyvním. Ja si dovolím tvrdiť, že nemala tak úplne pravdu.
Moje dievčatko je plne dojčené. Od začiatku tehotenstva bolo dojčenie pre mňa témou. Mnoho gynekológov odporúča po pôrode okamžité zastavenie laktácie. Avšak bez klinických príznakov nato právo nikto nemá. Zaručí zástava laktácie psychickú pohodu ženy? Pochybujem.
Po prvom pôrode mi umelo zastavili laktáciu. Pochopiteľne, brala som niekoľko liekov, niektoré boli silne návykové. No ja som fakt, že prídem domov a už svojho syna nenakojím brala veľmi ťažko. Mala som pocit, že mu už nemám čo ponúknuť a kvôli tomu nedokážeme naviazať puto medzi sebou. Nedávno som čítala tento rozhovor o depresii z odstavenia. Úplne som sa v tom našla. A hoci dnes viem, že odstavenie bolo nevyhnutné pre moje preliečenie, na mojom psychickom zdraví sa tento krok výrazne podpísal. Počas dvoch týždňoch na psychiatrii sa mi môj stav „stabilizoval“. Ale teraz s odstupom času vnímam fakt, ako veľmi prázdna som v tom čase bola. Hoci som sa necítila v tme, nevedela som, ako sa cítim a či cítim vôbec niečo. Vždy na otázku ako sa dnes máte, znela moja odpoveď: „Dobre“. Môj stav sa po návrate domov zo psychiatrie výrazne zhoršil a ja som zostala na nejaký čas v ťažkej depresii. Ale ten príbeh už poznáte.
V pôrodnici som viedla niekoľko dlhých rozhovorov so sestrami a s lekármi. Som vďačná zato, že moje dojčenie podporili a môj príbeh a názory vypočuli. Popôrodná psychóza sa stále označuje ako laktačná, hoci je známe, že tento pojem je už dávno prežitok. Stretla som sa aj s názorom, že ak by sa gynekológovia mali vzdelávať aj v oblasti duševného zdravia ženy po pôrode, tak by boli neustále len v knihách. Duševné zdravie je stále akési „TABU“ aj v nemocniciach.
Po príchode domov spolu s mojím dievčatkom z pôrodnice som niekoľkokrát doma oplakala, ako nám je spolu krásne a že sa bojím, že sa to pokazí. Keď mi stekali prvé slzy, vedela som, že bude dobre a že nespadnem znovu do tmy
Dana
Dana o svojej prvotnej skúsenosti napísala aj túto báseň.
Zdroj obrázka: unsplash.com
