Jana Hoosová: „Stačilo len požiadať o pomoc alebo niečo spraviť.“
Slová majú neuveriteľnú moc. Vyjadrujeme cez ne svoje myšlienky, pocity a skúsenosti. Používame ich v rôznych situáciách, či už ide o intímne rozhovory s blízkymi osobami, terapeutické sedenia, alebo sami so sebou pri písaní denníka. Keď tieto slová zaznamenáme na papier, vytvárame tým priestor na uchovávanie, prebádavanie a vyzdvihovanie dôležitých momentov, myšlienok a pocitov. Jana Hoosová počas svojej cesty materstvom objavila zdroj sebapoznania práve v písaní. Spolu so psychoterapeutkou Eliškou Remešovou vytvorila Terapeutický denník. Tento projekt nájdete na Instagrame ako dusa.na.mieste a ponúka nástroje a podporu pre tých, ktorí hľadajú spôsoby, ako si lepšie porozumieť a starostlivo sa postarať o svoje duševné zdravie.
Niekedy ľudia nevedia, ako začať, hoci ich písanie láka. Akú prvú otázku by si si položila, aby si sa dokázala rozpísať?
Čo je hlavná téma, ktorou aktuálne žijem? Mám takú skúsenosť, že keď nás niečo zamestnáva, tak je to pre nás dôležité. Často to ide nami podvedome. Mám rada písanie práve preto, že nasvieti, čo sa v nás aktuálne deje. Položím si túto otázku a pozornosť sa zaostrí na mňa. Čo sa deje v mojom vnútri, čo prežívam? Niečo, čo bežne nezachytávam a prehliadnem.
Aký spôsob písania je pre teba ten najpríjemnejší?
Vyhovuje mi papier a pero. Málo už píšeme rukou, pre mňa je to ako zobudenie nejakej časti tela, ktorá je pasívna. Keď ruka chytí pero, alebo ceruzku, celé telo sa prebudí a ešte je to podnetné pre spojenie ruka-hlava. Často je tam väčší potenciál vydolovať zo seba aj niečo, čo na prvý pohľad nevnímam. Preto som veľká fanušíčka papiera, lebo to zapája aj telo, nielen myseľ.
Prečo sa potrebujeme pozastaviť nad témami, ktorými práve žijem?
Nemyslím si, že je to niečo, čo potrebujeme každý deň. Ja by som to vnímala cez vnútornú zvedavosť. Nástroj na zmapovanie môjho prežívania duše, ale aj tela. To tempo okolo nás, najmä v mestskom živote, sa rôznymi vplyvmi zrýchľuje a niekedy náš organizmus nestíha.
Mala som obdobie, kedy som intenzívne písala, potom prišla pauza a teraz opäť nachádzam čaro písania. Mám pocit, že mi to prináša ľahkosť a poriadok do mysle. Ako sa tebe vyvíjal proces písania v živote?
U mňa písanie začalo spontánne v puberte. Chýbal mi po mojom boku dôverník, ktorému som mohla povedať ako sa mám. Intuintívne som si založila denník a písala si. Potom nastala dlhá pauza. Veci sa vo mne opäť začali hromadiť v období covidu a ja som myslela, že vybuchnem ako sopka! Takto som svoje pocity opísala na jednej z terapií, ktoré som si v tom čase dopriala. Emočný tlak, ktorý som zo seba nevypustila, som nechala len tak bublať vo mne. Postupne sa nahromadilo veľa vecí, ktoré som dlho nedokázala vyjadriť, a preto som ich opäť začala zapisovať na papier. Tým sa všetko uvoľnilo, a tak som sa k písaniu vrátila.
Povedz mi o tom viac. Čím si žila vtedy? Pamätáš si na to obdobie?
V tom období som prežívala intenzívne rané materstvo s prvým dieťaťom. Bola jeseň v roku 2020, pandémia. Bola som vo svete karantény a cítila som sa často osamelá. Bolo to obdobie, kedy som objavovala materstvo, ale zároveň som sa stretávala s vlastnými obmedzeniami. Prirodzene som reagovala na potreby dieťaťa. Trvalo mi, kým som sa zorientovala, ako chcem v novej etape života fungovať. Táto skúsenosť s písaním ma naviedla vrátiť sa k vlastným potrebám a znovu získavať kontakt so sebou. Umožnila mi zahĺbiť sa do svojich pocitov a bola to pre mňa skvelá príležitosť na sebareflexiu a osobný rast.
Čo si si písala?
Sadla som si jeden večer a premýšľala som o tom, ako zlepšiť svoj život. Položila som si otázku: „Ako by som si mohla uľahčiť každodenný život?“ Napísala som si zoznam drobných vecí, ktoré by mi pomohli. Napríklad som si priala, aby som mala možnosť niektoré rána dospať sa. Hľadala som tieto jednoduché zmeny v sebe, aby som vedela, čo by mi teraz dobre padlo. Postupne som našla asi 8-9 bodov, ktoré mi pomohli.
To znie skvele. A všetko to bolo realizovateľné body?
Áno, paradoxne áno. Zistila som, že veci, ktoré som si priala, boli ľahko dosiahnuteľné a mohla som si ich naozaj užiť. Avšak, kým som ich nenapísala na papier, nevedela som si to plne uvedomiť. Keď som ich mala zaznamenané, boli pre mňa jasnejšie a ľahšie sa realizovali. Stačilo len požiadať o pomoc alebo niečo spraviť. Zrazu to bolo prehľadnejšie a ľahšie čitateľné. Bola som z toho dojatá.
Ja to asi aj hneď vyskúšam. Máš nejaké tipy ako začať s písaním?
Dať prvé slovo na papier zvykne byť paralyzujúce. Ale mám pár nápadov, ako to prekonať. Jednou možnosťou je začať s niečím, čo nás bude pri písaní sprevádzať. Denník alebo diár, kde sú preddefinované otázky, takže to je skôr vo forme otázka-odpoveď. Ďalšou možnosťou je spraviť si rituál a písať o maličkostiach – napríklad tri veci, za ktoré som dnes vďačná (napríklad jahodový koláč, milý úsmev od niekoho, radosť zo slnečného dňa). Potom sa môžeme sústrediť aj na niečo náročnejšie: čím vlastne žijem? Alebo môžeme preskúmať naše telo, či sme v pohode alebo nás niečo bolí, a prečo. Sledovať vlastné myšlienky, napríklad po čom túžime. Máme v sebe senzory, aby sme vnímali, čo je v našom živote aktuálne a živé.
Stále sa vraciame k tomu, že potrebujeme byť v kontakte sami so sebou.
Áno. Toto spojenie nám poskytuje veľa informácií o našom živote.
V rukách držím Dušu na mieste. Vnímam, že tento denník vznikol práve kvôli týmto témam, o ktorých sa rozprávame, o spojení so sebou. Ponúka nám otázky a priestor na odpovede. Necítime tlak z prázdnych stránok. Kedy vlastne vznikol tento denník, v ktorom období tvojho života?
Zážitok s písaním, ako ma to dobre navigovalo v materských začiatkoch, bol tak silný, že asi 3 mesiace po ňom, pri prechádzke v lese, mi začalo dochádzať, že toto je odovzdateľná skúsenosť. Určite to tak máme viacerí, že máme obdobie, ktoré v sebe nesie zmätok, nejasnosť, preťaženosť, čo podnecuje k písaniu. Alebo napríklad mám aj toľko radosti, že to chcem nejako uchovať. Môžem mať kreatívne obdobie a kapacitu sa učiť, spoznávať svoj život. Chcela som odovzdať vlastnú skúsenosť s benefitmi písania, hľadala som formu. Veľmi mi záleží na tom, aby otázky boli položené citlivo a boli formulované odborníkom. Preto som k sebe prizvala spolu-autorku, českú psychoterapeutku Elišku Remešovú. Toto naše spojenie mi prišlo prospešné a príjemné. Mať vedľa seba niekoho, kto vie správne pracovať s terapeutickými nástrojmi, aby mal Terapeutický denník naozaj hodnotu.
Ako pristupujú k Duši na mieste majiteľky?
Skúsenosti mám rôzne. Nedávno som sa chcela kamarátke poďakovať za láskavosť a požiadala ma, nech jej darujem denník. Ona je osoba, ktorá je skôr introvertnejšie a emócie nerada vyjadruje. Tri dni po darovaní denníku mi napísala správu, že Duša na mieste ju “zasiahla”, pohladila ju. Napríklad poznám manželský pár, kde manžel na Vianoce obdaroval manželku denníkom a keď som ich teraz stretla, tak manželka hovorí, že ešte stále ho má neotvorený na poličke. To je podľa mňa tiež fajn. Možno to písanie niekedy potrebuje dozrieť v správny čas, ako archívne víno. A keď budeš cítiť, že ťa volá, tak vtedy bude ten správny čas. Rešpektujem, že to nemusí byť pre každého a verím na niečo ako vnútorný pocit, že chcem sa na to pozrieť.
Existuje prístup, že robím veci kedy chcem, a potom prístup vytvárania si nových návykov, napríklad každý deň ráno si chcem vypiť kávu, alebo každý večer prečítam 10 strán z knihy. Ako to vnímaš ty?
Tu záleží od obdobia a aktuálneho prežívania. Ak som v období, kedy mi pravidelnosť prospieva, osvojím si drobné rituály a tie ma ukotvujú počas dňa. Keď pociťujem veľký tlak a stres, môže to byť pre mňa signál, že to, čo robím, možno nie je pre mňa prospešné. Hľadaj(me) si momenty, kedy je pre nás písanie výživné, maj(me) denník na záchode, pri posteli a keď príde vhodný čas, tak píš(me). Dôležité je byť k sebe láskavá.
S Janou Hoosovou sa za Vysmiatu Dušu Mamky rozprávala Zuzana Lőwy.
foto Jany z úvodu rozhovoru: Ludmila Zahradníková
foto denníka s kvetom: Lucie Fenclová
foto otvoreného denníka: Zuzana Lőwy
Čítať ďalej