We are
highly
sensitive

Ivana z Mumsjourney: ,,Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy, otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity mi pomohli opäť ísť životom.”

223 Views

Ivana Poku, rodená Košičanka, aktuálne Londýnčanka. Mama dnes už 3 detí a manželka skvelého muža, vďaka ktorého podpore je dnes stále tu. Ivana je práve štatisticky jednou z piatich žien, ktorú postretla popôrodná depresia.

Aj toto je materstvo? 

Ivana šla do tehotenstva či materstva s tým, čo bežne v spoločnosti podporujeme. Zväčša jednostranný obraz o tom, ako je nová rola v živote matky automatická, žena je na ňu prispôsobená a teda sa veľmi rýchlo na ňu aklimatizuje. V podstate bez tienistých stránok a zaváhaní. Nejaké naznačenie toho, že to môže byť aj o inom a teda, že po pôrode môže prísť zhoršenie psychiky v podobe baby blues, zaznelo na predpôrodnej príprave, ale nad tým len mávla rukou so slovami: ,,Veď ja nemám v anamnéze psychické ochorenie, tak mňa sa to netýka.” Predchádzajúca skúsenosť so psychickými problémami je len jedným z faktorov, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť zhoršenia psychiky po pôrode. Nie je však kľúčový. Na prepuknutie problémov je potrebný mix rôznych faktorov. Aký je to ten presný pomer, je u každého človeka individuálne.

Príbeh pokračuje

To, že sa to predsa len Ivany začalo dotýkať, začala vnímať nepriamo už počas tehotenstva. Na začiatku to bolo prekvapenie z hoci plánovaného, no veľmi rýchleho počatia. Reagovať na správu o tehotenstve širokým spektrom pocitov je úplne v poriadku. Ivana však väčšinu tehotenstva prežila v akejsi počiatočnej konfrontácii očakávaní a reality. Veľmi zneisťujúce pre ňu samotnú bolo, že pocit napojenia na deti (dvojičky) či akási láska neboli hneď prítomné. Stretli ste sa s tým aj vy?

Po pôrode

Synovia sa narodili o 6 týždňov skôr akútnou sekciou, a tak prvé týždne bol kontakt s nimi veľmi limitovaný. ,,Bolo to naozaj ťažké obdobie”, priznáva. Konfrontácia s realitou, ktorá nevyčarovala úsmev na tvári, ale ponárala viac a viac Ivanu do depresívnych myšlienok, bola čoraz intenzívnejšia. ,,Bezo mňa by im bolo lepšie,” znelo neraz v hlave.

Ak máme očakávania, ktoré sa nenaplnia, často je to stres. Ak sú tie očakávania prepojené ešte so spoločensky veľmi sledovanou rolou matky, tak o to viac môže byť ich nenaplnenie zneisťujúce.

Ivana, tak ako veľa žien, o svojich pocitoch hovorila len v tichosti a len s manželom. ,,Veľmi som sa hanbila. Bála som sa tiež, ako to vezme okolie a aj toho, že by mi zobrali deti,” opisuje svoje prežívanie. Práve manžel bol prvým popudom na vyhľadanie odbornej pomoci už cca po mesiaci, ako jej bolo zle. ,,Vtedy som však ešte nebola pripravená na liečbu,” hovorí. Bolo to obdobie, kedy Ivana svoje prežívanie pripisovala tomu, že je ,,hrozná matka” a nie začínajúcej popôrodnej depresii. Postupne sa však energia, ktorou sa dalo zakryť naozajstné prežívanie, míňala, a tak už nebolo možné dlhšie skrývať pred svetom, ako sa naozaj má. Za veľmi dôležité v celom svojom príbehu považuje stretnutie s kamarátkou, na ktorom to už nevydržala, rozplakala sa a rozpovedala jej celý svoj príbeh. Od tohto momentu už vedome vyhľadala pomoc.

Ako vyzerali dni počas akútnej fázy popôrodnej depresie

Krátko pred tým než začala Ivana hovoriť o svojich pocitoch s blízkymi či zdieľať svoj príbeh prostredníctvom blogu, boli už dni tak neznesiteľné, že často len ležala na posteli a nevedela sa ani pohnúť. Sama hovorí, že ,,Keď padneš na dno, už sa môžeš len odraziť.”má pravdu. 

,,Keď som už fakt z vlastného presvedčenia vyhľadala odbornú pomoc, šla som druhýkrát za svojim obvodným lekárom. Ten mi opäť predpísal antidepresíva. Aj vďaka podpore kamarátky som sa rozhodla brať ich pravidelne a teda konečne bolo možné, aby sa mi naozaj uľavilo. Na začiatku som ich nebrala, lebo som sa hanbila. Lekár mi tiež odporučil psychoterapiu, no vtedy bola čakacia lehota u štátnych terapeutov okolo roka. V čase, keď som sa teda dostala na rad, som sa už viac menej cítila dobre. Antidepresíva mi pomohli postaviť sa na nohy. Otvorenosť a chuť zdieľať svoje pocity s okolím mi pomohla opäť ísť životom. Vzájomný kontakt so ženami s podobnými skúsenosťami považujem vo svojom príbehu za veľmi kľúčový.”

Dobrá skúsenosť

Postupne ako sa Ivana cítila lepšie, začala rozmýšľať nad zúročením svojich skúseností. Sama vnímala, ako veľmi potrebné je o tejto téme hovoriť, a tak začala so svojím blogom Mumjsourney. Neskôr sa z voľnočasovej aktivity stala téma, ktorou sa Ivana živí. Je autorkou knihy, blogerkou a sprievodkyňou žien v témach materstva. Aj takou cestou sa snaží hovoriť o často nevypovedanej realite čerstvých mám, ktorých nenaplniteľné očakávania neraz zvyšujú riziko popôrodnej depresie.

Ďalšie tehotenstvo

,,Ďalšieho tehotenstva som sa akosi prirodzene bála. Avšak taký šok ako pri tom prvom sa našťastie nekonal. Už som vedela, do čoho idem. Ten šok a tá nepripravenosť je často dôvodom náročných začiatkov. Mala som opäť baby blues, bola som plačlivá, ale už som vedela, čo mám robiť a hlavne som vedela, že toto naozaj prirodzene prejde. Najväčšou zmenou bolo, že som o tom, ako sa mám, hovorila s každým a bez hanby. Keď volali rodičia, predtým by som ani nezdvihla a zavolala neskôr, keď by som sa ukľudnila. Teraz som už zdvihla telefón hneď a povedala pravdu, ako mi aktuálne je. Potvrdilo sa mi, čo na mojich konzultáciách zdieľam, že treba o tom všetkom, čo sa v človeku deje, hovoriť.”

Ak si chcete prečítať viac o Ivane a jej ceste, nazrite na jej web www.mumsjourney.com alebo Instagram.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.