We are
highly
sensitive

,,Keby som vedela vrátiť čas, zaklopala by som na dvere psychoterapeutky už počas tehotenstva.“

100 Views

Informáciu o tom, že čakáme naše Pohodové dietko sme mali veľmi skoro. Materská intuícia, začala fungovať. 🙂 Veľká radosť bola sprevádzaná ale aj inými pocitmi. Najskôr, či naozaj dostanem tehotenskú knižku a to, čo vo mne rastie sa zmení zo žltkového vaku na bijúce srdiečko, potom ďalšia méta, či prejde obávaný prvý trimester, ďalšia kontrola, či je všetko tak ako má byť, či sa riziko preeklampsie nezmení na realitu, či.. niekoľko ďalších faktorov má mátalo sem i tam. 

Bude bábo

Radostnú novinu sme kvôli zmeneným dovolenkovým plánom pustili do sveta celkom skoro. Okolie sa nesmierne tešilo. Čo ma však reálne prekvapilo a padlo mi to veľmi zle bolo, že  mnohí ku gratulácii pridali aj ich zdieľanie, že oni o svoje prvé bábo prišli. Vedela som, že to nie je úplne raritná udalosť, ale v situácii, že už sme boli dvaja v jednom tele, mi takáto informácia ťala do živého a ja som nevedela, čo s tým. Zrazu to už bolo tak reálne ohrozenie, že niekedy ma to úplne paralyzovalo. Dokonca som sa cielene vyhýbala otázkam na to, ako sa máme s bábom. K tomuto podvedomému strachu sa pridal ešte enormný stres v práci, z ktorej som odchádzala. Niekedy mám pocit, že boli dni, kedy som bola len v strese a bolo náročné sa nadýchnuť. Začarovaný kruh. Povedala som si ale: ,,Dosť, takto nechcem fungovať.”

,,Nie je to tvoj príbeh.” 

Vedela som, že pri pôrode chcem byť spolu s manželom, no zároveň som vedela, že aj konkrétna dula je mi srdcu blízka a z nejakého dôvodu ma k nej ťahá. Práve v tom náročnom období, v nejakej polke tehotenstva, som sa s ňou stretla. Hoci sme sa videli len raz, nesiem si z toho stretnutia vetu dodnes. ,,Nie je to tvoj príbeh.” Zdanlivo jasné, ale nesmierne potrebné počuť. Z iných úst. Navždy ďakujem, Zuzi, za túto vetu.

Začína Covid

Dala mi krídla, takú tu ľahkosť, ktorá mi tak strašne v spleti toho strachu, či úzkosti prvých mesiacov chýbala. A zrazu bol nový rok. Rok 2020. Pracovný pomer ukončený, tri mesiace do pôrodu. Do dnes sa pousmejeme s mužom nad tým, ako sme v televíznych novinách pozerali info o Covide s tým, že aha, info, ideme ďalej. Akosi nám ani nenapadlo, že o chvíľu to môže byť aj naša realita. Pár týždňov prešlo a my sme reálne precitli. Do dnes presne viem, kde som bola, keď sa oznámil prvý prípad nákazy aj u nás. Bol to presne mesiac do termínu, ktorý sme večer oslávili poslednou návštevou reštaurácie. Pár dní na to sa v podstate všetko začalo zatvárať.

Škrtáme ľudí

Posledný mesiac som svoju pôrodnicu navštevovala každý týždeň. Týždeň čo týždeň bola vstupná hala plnšia o všetky možné zábrany, dezinfikátory a hlavne prázdnejšia o ľudí. Asi dva týždne pred pôrodom sa okresala budova aj o sprievod pri pôrode. Zrazu mi z mojej predstavy o pôrode ostala len zazmluvnená lekárka, ktorá proste v rámci núdzového stavu nemohla odcestovať na plánovanú dovolenku, ktorú mala mať pár dní po mojom termíne. Tu som si veľmi vďačná za prípravu na pôrod, vďaka ktorej som precítila absolútnu dôveru v to, že ja svoje dieťa na svet privediem a bude to v poriadku. Kiež by mi taká dôvera v seba ostala aj po pôrode. 🙂

Deň D

Keď prišiel deň D, bola som pokojná, zvedavá, celý pobyt doma bol sprevádzaný takým tým naším rodinným humorom. Keď sa na príjme potvrdilo, že to je naozaj plodová voda, definitívne sa zavreli za mnou dvere pôrodnice. Akási jednosmerka na začiatku apríla 2020. Ostala som v tom len s dieťatkom, manželom nahratými afirmáciami a piesňou Sound of silence, ktorá je tá moja pôrodná.

Čo príde po pôrode?

Moja gynekologička mi ešte vo fáze tehotenstva len tak poznamenala, že ono to nie je len o pôrode, ale hlavne, čo príde po ňom. Len kto vie dopredu, čo naozaj príde po ňom. Keď opadol adrenalín z pôrodu, s dcérkou sme už boli spolu na izbe, nastala tá realita. Keď sa k tomu spätne vraciam, myslím, že najviac na tom celom mi chýbal manžel, ktorý tam proste byť nemohol. Takto už s odstupom vnímam absolútnu krehkosť bytia, ktorá je však veľmi ľahko riešiteľná, keď máte po ruke milovaného človeka. Byť objatá, tak pomojkaná, že to dáme a bude dobre. Keď vidím jednu z fotiek z poslednej noci pred prepustením domov, vidím seba v nočnej košeli, no zároveň aj čírej nahote. Vidím strašne vystrašenú ženu, ktorá fakt nevie, čo má robiť a či to dá.

Vitaj lockdown

Domov sme prišli pár hodín pred tým, než začal prvý lockdown pred Veľkou nocou. Keď si spomeniem na to zúfalstvo, tak mi to príde ako z nejakého zlého filmu. Nik nevedel, čo sa bude diať. Aj napriek tomu, že som sa pripravovala na dojčenie, pomoc laktačnej poradkyne bola nevyhnutná. Všetka česť dáme, ktorá nám poskytla prvú online konzultáciu, avšak potrebovali sme niekoho skúsenejšieho a tak sme hľadali ďalej. Nájsť niekoho, kto by k nám reálne prišiel, keď môžete ísť maximálne do najbližšieho obchodu, sa zdalo byť nemožné. Zrazu sme však natrafili na jednu poradkyňu. Povedala, že príde. Rozplakala som sa od šťastia, že nám naozaj niekto pomôže.

Čiernobielosť materstva

Začiatok v roli matky mi ukázal veľa o mne. Nebolo mi úplne cudzie fungovať v niektorých témach dosť čiernobielo a materstvo a témy s ním spojené, mi len vytvorili živnú pôdu pre totálny stres a úzkosť, ktoré takéto fungovanie vie podporiť. Pre začiatok – buď dojčíš, alebo nedojčíš. Dnes už viem, že je toľko ciest ako sa k tomu postaviť. Nesmierne sa mi uľavilo, keď som prijala fakt, že moje telo dokáže dojčiť do nejakej miery a zvyšnú doplní dokrm. Myslím, že vtedy sa nám všetkým trom v rodine veľmi uľavilo. Dojčenie bude pre mňa navždy mementom toho, že neexistuje len jedna cesta, ani dve. Ale je ich toľko, koľko je žien na svete.

Viem, čo chcem, ale realita ukázala niečo iné

Od začiatku som vedela, ako chcem viesť dcérku životom. Ako tá najskúsenejšia matka čakateľka som však netušila, že rokmi zažité vzorce správania len mojím rozhodnutím robiť to inak nezmiznú. Rozhodnúť sa ísť v materstve vedomejšie je jedna vec, ale potom príde konfrontácia v stave absolútnej únavy s tým všetkým, čo dietko prináša a nastupuje realita. Moja realita bola, že teda väčšinu dňa som fakt netušila, čo robiť. Zmietali sa vo mne snáď všetky druhy emócií, ktoré ľudská duša pozná. Veľmi jasne si pamätám, ako na úplnom začiatku som bola schopná plakať a vzápätí sa nad tým diviť, že prečo vlastne. Vnímam tento dotyk s baby blues ako naozaj niečo nevšedné. Ešte aj tie slzy stekajúce po lícach boli akési iné. Nekonečne zázračné je to naše ľudské telo, ktoré sa s tými všetkými veľkými zmenami vysporadúva aj týmto spôsobom. Krokodílie slzy sa však časom menili. Na slzy obyčajné, no nejak výraznejší posun som veru ani po tých dvoch týždňoch necítila.

Tlaky, ale nie tie pôrodné

Tých tlakov, ktoré som na sebe vnímala bolo naozaj veľa. Nielen dojčenie ale aj to, či dcérka dosť priberá, ma totálne zúskotňovali. Zakrátko sme zistili, že ďalších 8 týždňov musí byť balená na široko po celý deň. To už bola akoby pre mňa posledná kvapka a stal sa zo mňa naozaj úzkostný uzlíček. Je dosť podľa tabuliek to moje dieťa, som ja dosť ako matka pre ňu? A tak dokola. Do rodičovstva som vchádzala s vedomím, že každý rodič nejak popíše to svoje dieťa. Ale kontakt s tým, že skutočne moje ,,zlé“ rozhodnutie môže mať na ňu dopad, bolo niečo paralyzujúce. Veľmi mi chýbalo to také odkukávanie od iných mám. Ako to robia s ich deťmi. Také to praktické. V tom som fakt mala nulové skúsenosti. Lenže covid a veľký strach o to malé dieťatko urobili svoje.

Plač dieťaťa

Ak ste pozerali seriál Lucifer na Netflixe, tak vám dá zmysel, keď vám poviem, čo bude môj hell loop. Prechádzky s kočíkom. Tešila som sa na ne najviac na svete. V realite to bolo malé osobné peklíčko. Toto je tiež niečo, čo mi nikdy nenapadlo. Že dieťa môže bojkotovať kočík. Dáva to však zmysel. Takéto deti proste na prechádzkach v kočíku neuvidíte, takže o nich nie je jednoduché sa dozvedieť. 🙂 Moje duševné zdravie v tom období zachránila šatka na nosenie. Bola to často jediná cesta ako sa dostať von cez deň, aspoň na malú chvíľku. Niekedy som mala pocit života vo väzení a veľkú chuť vrátiť čas. Pre nás rodičov je plač vlastného dieťaťa niečo ako rezanie motorovou pílou do mozgu. Možno expresívne, ale neviem si predstaviť väčší pocit zúfalstva a až fyzickej bolesti, ako keď máte dieťa, ktoré nielen v kočíku, ale ani mimo neho neviete utíšiť, nerozumiete, čo sa deje, ako mu pomôcť a už potom všetci plačete s ním. Najviac som vďačná, že na tieto veľké ťažoby sme boli dvaja s manželom. 

Drahý muž

Ďakujem mu, že mi dovolil byť prvé mesiace v absolútnej autenticite, ktorá bola neraz naozaj zúfalá. Tie prvé mesiace nám ukázali, ako tu vieme byť pre seba. Lebo tá ťažoba začiatku sa netýka len žien, ale aj mužov. Často sa nám stalo, že sme si spoločne poplakali obrazne či doslovne nad tým, že fakt nevieme, ako toto dáme. Tá samota, ktorú nám korona a núdzový stav do života priniesli, bola miestami neznesiteľná.

Šťastie na ženy

Prekvapilo ma to, ale zrazu som mala v živote jednorožce. Tak volám sama pre seba ženy, ktoré sa zrazu objavia, povedia, čo aktuálne potrebujem počuť a často o tom ani neviem a potom zrazu odídu. Tie moje z rôznych oblastí dovtedajšiehoo života zdieľali veľa zo svojho prežívania a mne vtedy veľa došlo. Sme v tom všetky tak veľmi spolu. Každá po svojom, ale všetky v tom materstve na začiatku tápeme. Tie čierne dni, kedy som fakt nevnímala, že toto raz môže skončiť a bude ľahšie, sa zrazu zdali znesiteľnejšie a vnímala som nádej. Drahé ženy, ani som nevedela, ako veľmi vás potrebujem. Ďakujem.

Terapia ako darček k roku materstva

Sú darčeky a darčeky. Ja som si dala takýto. Po nejakom polroku sa moje zžívanie sa s novou rolou začalo ustaľovať. Pomohlo mi veľa o tom hovoriť, ale aj to, že som reálne našla svoju cestu nielen v dojčení, či v nosení, ale aj v ďalších témach, ktoré boli pre mňa nejasné. Síce to boli akoby podnety z vonka, no hlboko zasahovali moje presvedčenie o mne samej. Bolo mi už o dosť lepšie, no stále nie tak, aby som cítila, že som opäť vo svojej sile. Na jeseň sa stala veľká vec, dietko začalo tolerovať kočík a mne sa otvoril nový svet. Veľmi veľa pohybu a vypočutých podcastov počas jej spánku. Zima, mráz, dážď, to bolo jedno. Toto bol ten zdroj, ktorý ma ťahal čoraz vyššie k hladine. Môj cieľ nebol lietať v oblakoch, bolo ním len ležať na hladine a byť. 

V rámci tohto obdobia som sa dostala aj k jednému dielu podcastov od Mamgangu, konkrétne 16.ty diel so psychologčkou Hanou Celušákovou. Pamätám si ako sa mi prechádzkou kotúľali slzy po tvári a cítila som nesmiernu úľavu. Keď sa časom opäť pandemická situácia troška zlepšila povedala som si to také Gizkine: ,,Idem, riešim,” a zaklopala som na dvere terapeutky. Neprišla som v akútnej fáze akéhosi duševného rozkladu, no prišla som veľmi vyčerpaná tým, že som to prvotné obdobie dala na vlastnú päsť. Potrebovala som si utriasť niektoré témy a nájsť v nich pokoj. Už po prvom sedení mi zase narástli krídla. Počuť, že niektoré myšlienky nemám len ja, ale všetky matky, ktoré si sadajú do terapeutického kresla, mi dovolilo nadýchnuť sa. Ťažoba sa postupne rozplývala. Také oslobodzujúce.

Dva roky po

V čase spustenia projektu som dva roky mamou. Nemenila by som za nič na svete. Učím sa tak strašne veľa o sebe. Rastiem. A popritom rastie aj ten náš malý človek. Mám pocit, že tento začiatok mi dal také to životné ultimátum, že teraz alebo nikdy. Keď bolo mojím jediným cieľom dňa prežiť, pocítila som aj to také, že aké je to fajn nemať očakávania. Od seba, od nikoho. Už viem, že jediný moment, kedy naozaj žijem, je teraz. Mať predstavu, čo bude zajtra či o týždeň, je super. Je to taký kompas, kam sa uberám. Ale ak sa cestou zmení smer, svet sa nezrúti. Lebo neexistujú len dve cesty materstva. Nech si tvrdí kto chce, čo chce. 

Drahé ženy,

projekt Vysmiata Duša Mamky je tu pre všetky ženy, ktoré potrebujú počuť, že to, čo prežívajú, alebo prežili, je v poriadku. Že aj s protichodnými emóciami a pomocnou rukou psychológov či psychiatrov, sú stále hodnotné bytosti. Ale najmä, že sú to najmilujúcejšie mamy svojich detí.  

Nech je vám tu v komunite ďalších VyDuMamiek dobre.

 

Katarína Žilák, zakladateľka projektu Vysmiata Duša Mamky