Jarka: „Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. “
Pred pôrodnom som pracovala ako accountka v marketingovom svete. Bola som workoholička, často perfekcionistka. Všetko som mala večne naplánované, fungovala som systémom idem-riešim.
Zlyhania existovali a boli prirodzenou súčasťou, no tak prirodzenou súčasťou boli aj ponaučenia a poznanie, ako sa tomu dá do budúcna predísť.
Veľa som už vedela z X projektov, mala skúsenosť ako čo prebieha, vedela som sa pripraviť. Mala som navyše okolo seba tím kamošov, kolegov, ktorí ma vždy podržali, keď bolo treba a ja ich. Pomáhali sme si.
Po pôrode som sa cítila ale úplne inak
Cítila som sa zničená, utrápená, vystresovaná, zdeptaná, zúfalá. Bola som v kontakte s bývalým kolegom, ktorý mi povedal o Vysmiatej Duši Mamky. Dovetkom dodal, že určite to predsa nebudem potrebovať, veď v práci som mala vždy všetko pod kontrolou. Povedala som si, že síce mnohí majú o mne nejakú mienku na základe pracovného života, no nezaškodí mi možno zájsť na podpornú skupinu. Neočakávala som veľa. Povedala som si, že budem mať minimálne možno priestor niečo zo svojho trápenia vyrozprávať.
Nevedela som či je naozaj niečo so mnou zle, alebo je to súčasť nejakého „prirodzeného prerodu“ zo ženy na matku. Nikto o tom v mojom okolí predtým nehovoril. Nikdy nie takto, aby opisoval svoje pocity. Vždy keď človek počuje nejakú mamičku hovoriť, tak skôr to „sťažovanie sa“ smeruje na dieťa, kŕmenie, prebaľovanie atď… veď áno, je s tým kopa roboty, prplačky, avšak nikde nebolo veľmi počuť o tom, ako sa tá žena cítila, ako vnímala seba, svoju novú rolu, tú zmenu celkovo a ako sa s tým vyrovnávala.
Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu.
Všetko som sa postupne učila, okukávala od sestričiek, a asistentiek v pôrodnici, spoliehala som sa na ako-taký inštinkt a to, čo sa mi vybavilo z predpôrodných kurzov. Prvá kríza začala s pokusmi o kojenie. Malá sa odmietala prisať sa, skúšali sme rôzne polohy a pozície, skúšali sme po prste s cievkou, aj s kalíškom. Neskôr doma som mala niekoľkokrát laktačné, dokonca sme v jej 2 týždňoch šli cvaknúť uzdičku. Vydržala som „až“ 3 mesiace v tomto režime. Počas tohto času som si strašne vyčítala, že som zlá mama, že som nebola predurčená byť mamou, zlyhala som lebo neviem vlastným mliekom nakŕmiť vlastné dieťa,…. do toho rady prichádzali odvšadiaľ, stále, bez toho aby som o ne žiadala. Nebola to len rodina, ale aj cudzí ľudia,….Viem že mi nechceli zle, ale proste ten neustály tlak na ženu, ktorá sa v tom celom hľadá, sama sa trápi, a utápa vo výčitkach, skúša stále možné riešenia, vôbec nepomáha.
Žila som v pocitoch viny a zlyhania
Mala som pocit, že si neviem „obrániť vlastné dieťa“, pretože ženy z rodiny mi bez opýtania a súhlasu často brali dieťa z rúk a ja som pod ťarchou všetkého nevedela hneď adekvátne reagovať. Žila som v myšlienkach že som stratila samú seba, že neviem kto som, lebo ma dovtedy definovala viac-menej práca (ako workoholika). Nezvládala som si na začiatku zmanažovať čas – kedy budem variť, prať, upratovať či venovať sa sebe a svojmu telu a psyché popri malej. Čelila som neustálym (a to teda pokračuje stále) nevyžiadaným radám, výčitkam prečo robím niečo tak a tak, a tlaku že by mali byť veci inak a ja nespĺňam nejaké kritéria toho ako sa dieťa vychovávalo pred 30-40 či 50 rokmi…
V tomto celom rozmachu môjho nažívania som prišla na prvú podporku (malá mala 2,5 mesiaca vtedy). Každá z nás mala priestor vyrozprávať sa z toho, čo ju v danom momente najviac trápi, čo prežíva a čím si prechádza. V danom momente, už len to, že môžete dostať zo seba všetko čo vás požiera zvnútra je asi to najviac čo môžete dostať, lebo to nedusíte všetko v sebe.
Podpora od psychologičky v podpornej skupine
Navyše pomoc pani psychologičky, to ako vám reaguje na to, čo ste vyrozprávali, a kladie doplňujúce otázky, vám pomôžu vlastne uvedomiť si veľa o sebe a o tom čo ste prekonali ale z iného uhla ako ste sa na seba dovtedy pozerali. Vďaka prítomnosti iných žien som si vlastne uvedomila, že nie som sama, ktorá niečo podobné prežíva a cíti sa takto. Vlastne som si povedala, že nie som úplne “pokazená”, že tieto pocity a „prerod“ zažíva veľa žien, avšak berie sa to ako verejné tajomstvo a je tabu o tom hovoriť.
Prečo? Lebo je to hanba? Hľadíme potom na ženu, ktorá niečo takéto o sebe povie cez prsty, hovoríme si, že naozaj to bude asi zlá matka,…. ako ľudia máme množstvo predsudkov. Často chybných. Škoda. Je super, že existuje skupina, kde sa mama môže cítiť slobodne, otvorene hovoriť o tom, čo prežíva, ako sa pri tom cíti, nepociťuje tu pocit hanby či nedostatočnosti, a pritom tu zažije pochopenie a podporu, ktorá jej častokrát od blízkych chýba.
Práve tá psychická pohoda a vyrovnanosť dáva nám ženám tu silu zvládať tie bežné náročné či vypäté situácie, a nástrahy, ktoré v živote proste prichádzajú. A tu ju žena dostane.
Ja som si počas účasti na skupinách (teraz má Amka takmer 12 mesiacov) prešla svojou veľkou popôrodnou depresiou, vzťahovou krízou, i krízou toho ako pomenovať a vykomunikovať si svoje pocity a potreby nahlas, či prejaviť svoj nesúhlas ak to tak cítim. Čas je pre mňa najlepší liek. Postupom času sa veľa vecí vyriešilo, ja som sa našla v role mamy, cítim sa už komfortne, čo potrebujem stíham, aj partnerský život vyzerá lepšie. Cítim sa, že som vyrovnanejšia, už zžitá s mamičkovaním.
Ale bez toho, aby som mala psychickú podporu, a bola súčasťou komunity mamičiek, ktoré sa neboja otvorene rozprávať o tom čo prežívajú, že prežívajú podobné veci, by sa mi sem dostávalo zrejme ťažšie. V tom pre mňa najhoršom a najnáročnejšom období som vo Vysmiatej duši mamky našla podporu, ktorú som potrebovala. Nebojte sa, žienky, hovoriť o tom čo prežívate. Nebojte sa hovoriť aj o ťaživých emóciach, ktoré prežívate. A ak nemáte doma podporu, nebojte sa a nehanbite sa ju vyhľadať.
Jarka
O najbližšej podpornej skupine sa dozviete na tomto linku.
obrázok: unsplash.com
Čítať ďalej