We are
highly
sensitive

Dana: ,,Mama, nebuď sama!“

352 Views
Ako to celé začalo….

Moje tehotenstvo bolo plánované, aj keď po pár mesiacoch neúspechov ma aj trošku prekvapilo. Všetko bolo ukážkové, fyzicky som sa cítila fakt dobre, prípravu na pôrod som odbila klasickým kurzom, veľmi som to neriešila, veď všetky porodili. Ako prvorodička som prenášala, hospitalizovali ma teda, ale pôrod sa rozbehol viac-menej sám v noci bez vyvolávania. Prvú polovicu pôrodu som teda strávila sama, na chodbách gynekológie, lebo na pôrodných sálach bolo plno. Písala som mužovi, že to hrozne bolí a bojím sa. Po asi 4 hodinách ma zobrali na pôrodné sály. Za ďalšie 4 hodiny bol syn na svete, neplakal, okamžite bol teda odnesený a za malú chvíľku som počula plač. Priniesli ho, rozbalili a bol nám dopriaty bonding. Potom ho znovu odniesli a mňa previezli na šestonedelie. Keď ostatným nosili bábätká, mne prišla doktorka oznámiť, že môj syn má problémy s dýchaním, srdcovým tepom, a musí ísť na JIRS. Zvyšok som veľmi nepočula, lebo už som počula len šum. Ako je to možné? Veď všetko bolo skvelé. 

Mal novorodeneckú infekciu, po dvoch dňoch v inkubátore bol stále ešte sledovaný na oddelení a teda sme neboli spolu. Chodila som len dojčiť a prebaľovať. V nemocnici sme strávili dva týždne. Počas tých dvoch týždňov som sa o syna starala prakticky mechanicky. Zakázala som si ľúbiť ho. Nechcela som si to dovoliť, keby náhodou sa niečo stalo. Aby to bolelo menej. A v podobnom duchu sa nieslo celé šestonedelie, starala som sa o bábätko, ale neužívala som si to.

Ako to pokračovalo….

Cítila som sa doma hrozne sama, izolovaná, zúfalo som sa snažila nájsť nejaký režim, asi aby som mala nádej na spoločenský život. Keď samozrejme novorodenec režim nemal, bola som nervózna a naštvaná, že môj život sa kompletne celý zmenil, a len som dojčila a prebaľovala, zatiaľ čo môj muž stále mohol ísť do práce, na pivo, do kina…

Celý čas som rozmýšľala, či je to nejaká forma popôrodnej depresie. Ale tú som si vždy predstavovala ako popôrodnú psychózu. Nikdy mi popôrodná depresia ani úzkosť neboli diagnostikované, ani si nemyslím, že som nimi trpela, len tie začiatky boli naozaj ťažké. Ja ako milovník spánku som sa desila noci. Lebo som vedela, že budem musieť vstať, prebaliť, nadojčiť, uspať a to niekoľkokrát. Že ráno budem prať, žehliť, variť, a dokolečka prebaľovať a dojčiť. Hanbila som sa, že to nezvládam. Bola som zmätená, lebo jedni hovorili, že dojčiť na požiadanie, ďalší aby som si ho moc nenaučila. Každý mi radil, či ho treba prebaliť, lebo štikúta, či mu dať čiapku alebo nedať a všetci boli z neho nadšení, len u mňa to stále neprichádzalo. Musím povedať, že môj muž a moja mama mi boli ohromnou oporou, nesúdili ma a vždy si ma vypočuli. Takisto kamošky, za ktoré som nadovšetko vďačná.

Svitá na lepšie časy….

Keď mal syn asi tri mesiace, konečne som sa začala cítiť lepšie. Zvládli sme prvý väčší výlet mimo domov, a ja som pochopila, že to bábo rastie extrémne rýchlo, a z môjho novorodenca už je úplne iné bábo. Síce mám doteraz výčitky, že som si ho neužila tak, ako by som mala, celá tá naša cesta ma posunula úplne inde.

Teraz je to viac ako 3 roky od pôrodu, niektoré spomienky stále bolia, ale rozhodne si mamovanie užívam (väčšinou), stala som sa úplne inou mamou ako som si myslela, že budem. Úplne inou ženou. Takou, ktorá sa snaží najprv pochopiť a nesúdiť. Taká ktorá vie, že zdravé bábo je obrovský dar, ale že čerstvá mama je stvorenie citlivé, a veľa vecí počas alebo po pôrode jej môže ublížiť. A bude si to pamätať dlho. 

Mama, nie si sama…

Ak by bola jedna vec, ktorú by som chcela odkázať mamám, tak to je, nebojte sa požiadať o pomoc. Nemusíte všetko zvládať sama. Ani radosť, ani smútok, ani domácnosť. Nájdite si komunitu, a ak to nestačí, nájdite si odbornú pomoc. Nie je to hanba, je to najvyšší akt lásky k sebe samému.

 

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.