We are
highly
sensitive

Ivana: „Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra.“

27 Views
Volám sa Ivana a počas materstva sa zo mňa stal úplne iný človek, akým som bývala predtým. A o tom by som chcela niečo napísať. 

V našom prípade s manželom bolo dieťatko plánované a bolo nám dopriate hneď na prvú. Ale avšak ani 9 mesiacov tehotenstva a akýkoľvek predpôrodný kurz ma nepripravil na to, čo prišlo potom.

Počas tehotenstva, ktoré bolo vcelku pohodové, som sa najviac sústredila na samotný pôrod. Nič iné potom má vlastne ani nezaujímalo. Nemala som žiadny konkrétny plán, len som v deň, keď to prišlo, robila to, čo po mne v nemocnici chceli. Prekvapilo ma, koľko plodovej vody sa v žene nachádza až tak, že môže vytekať pomerne silným prúdom pomaly počas niekoľkých hodín a zdá sa, že to nemá konca kraja. Bolo to nepríjemné a k tomu ešte tá silná silná bolesť, no dalo sa to zvládnuť. Nijaký traumatizujúci zážitok osobne nemám, všetko prebehlo v poriadku. S odstupom času to bola podľa mňa z toho všetkého tá najjednoduchšia vec.

Narodilo sa nám zdravé bábätko,

ale v momente keď mi ho dali do rúk, sa to všetko ešte len začalo. Žiadna tá láska na prvý pohľad neprišla a neprišla ani potom, a potom a ani potom. Prišiel iba strach, neistota, smútok a pochybnosti, či sa vôbec na rolu matky hodím. Ale prečo toto všetko? Pýtam sa samej seba s odstupom času. Veď mi mal kto pomôcť, máme kde bývať, pripravovali sme sa na to… Tak prečo sa neteším? Nuž asi preto, že som si až v tom momente uvedomila, že môj život už nikdy nebude ako predtým. To sa mi nepáčilo. A prijať tento fakt bolo dosť náročné. Teda aspoň pre mňa bolo. Už nikdy to nebudem len ja. Do konca života budem napĺňať túžby niekoho iného? Zo dňa na deň.

Dni začali byť stereotypné, noci prebdené, oči uplakané. 

Chýbal mi ten bezstarostný život predtým. Chcela som ho späť. Postupne som sa upínala len na spomienky z minulosti, vďaka ktorým som prežívala. Prítomné dianie zo mňa vysávalo aj tie posledné kusy energie a budúcnosť sa zdala taka neistá a čierna, až mi doslova ,,preskočilo”.

Každá depresia, aj tá popôrodná, je spustená nejakou chemickou zmenou v hlave. Skrátka v mozgu nastala nejaká nesprávna kombinácia hormónov a problém bol na svete. A teda dopracovala som sa do stavu, kedy mi už všetko pripadalo iba negatívne. Presvedčila som samu seba, že už nemám dôvod tešiť sa zo života, keď v ňom nastala takáto zmena.

Lenže to bol veľký omyl, pretože v skutočnosti dôvodom tešiť sa zo života je už len samotný dar života. 

Kým som však na toto opäť prišla, stali sa strašné veci. Bola som tak veľmi unavená, tak veľmi. Myšlienky mi nedali spať niekoľko týždňov, až došlo k jednej tragickej udalosti. Som zodpovedná za smrť svojho druhého dieťatka, ktoré k nám prišlo krátko po prvom. Nebudem písať, ako sa to stalo, ale veľmi ma to mrzí. Viem, že si to nikdy neodpustím. Ale ak len kúsok týmto článkom prispejem k tomu, aby sa to už nikomu nestalo, tak to budem považovať za niečo pozitívne.

Volanie o pomoc

V mojom prípade som pomoc vyhľadala, až keď už bolo neskoro, až keď sa nám už stala tragédia. Predtým som vedela, že sa so mnou deje niečo zlé, niečo nezvratné, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že som prípad pre psychiatra. Hovorila som si, že môj život je zničený, lenže do momentu tej tragédie nebol zničený.

Skreslený bol len môj pohľad na vývoj vecí v tej dobe. Keby som si bola nejak vedomá závažnosti môjho stavu, nebolo by sa to stalo. Teraz to už viem. Bola by som oddýchnutejšia. Vedela by som, čo sa so mnou deje a že si to vyžaduje odbornú pomoc. Lenže ako som si toho mohla byť vedomá?

A tu je tiež veľmi dôležité aj okolie. 

V mojom prípade si ma okolie všímalo, ale ani tí ľudia v mojom okolí by nikdy nepovedali, že sa nám niečo také môže stať a že situácia je až taká vážna. Takže veľká vďaka žienkam z Vysmiatej duše mamky alebo z organizácie Tanana, že sa venujú stavom po pôrodoch. Táto téma nemôže byť ďalej tabu. Vo všeobecnosti záležitosti okolo psychického zdravia nemôžu byť naďalej tabu. Je potrebné o nich rozprávať, aby ženy, ktoré sa do nejakého nepriaznivého popôrodného stavu dostali, vedeli, že nie sú samé a že všetko zlé sa dá na dobré obrátiť. Ešte kým je čas.

A dôležité je aj to, aby to vedeli rozpoznať ľudia v ich okolí. 

Ja som sa rozhodla navštíviť psychológa až 3 týždne od smrti nášho dieťatka aj napriek tomu, že mi už prvé dni po tom všetci odporúčali spraviť tento krok. Mala som pocit, že keďže za to môžem, tak si žiadnu pomoc nezaslúžim. Ale keď už som stála pri železničných koľajach a nedokázala som to spraviť, tak som si povedala, že by to bola ľahšia cesta. Napokon som sa rozhodla premieňať každú nasledujúcu príležitosť v živote na niečo pozitívne, a tak sa aspoň pokúsiť zmazať vinu za to, čo sa stalo. A preto som začala obvolávať psychológov. Verte či nie, podarilo sa mi dohodnúť si termín až u 13-teho! Hneď na druhý deň. Odtiaľ ma rovno poslali za psychiatrom, ktorý mi predpísal liečbu. Neskôr som začala navštevovať psychiatrický denný stacionár. Nemôžem však povedať, že som odtiaľ po mesiaci vyšla ako znovuzrodená, i keď som možno dúfala, že sa to stane. Ale svoje opodstatnenie to malo. Veď aj zdieľanie svojho príbehu lieči.

A preto milé mamičky, všetci,

nenechajte sa ovládnuť negatívnymi myšlienkami. Nemajte od obdobia tehotenstva, materstva, rodičovstva prehnane vysoké očakávania. Neberte všetko vážne. Tešte sa z maličkostí. Nezdary hoďte za hlavu. Nezaujímajte sa, čo si o vás myslia iní. Nesnažte sa plánovať, pretože s dieťaťom sa to často nepodarí naplniť. Doprajte si pokoj, odpočinok, a keď sa bude dať, tak aj aktivity spred tohto obdobia. Uvedomte si, aké máte šťastie, že ste. Že dýchate, cítite, vidíte a počujete. Uvedomte si, že čas letí tak rýchlo, a teda uschovajte si pekné spomienky a na opačnej strane aj to, čo sa vám zdá otravné, časom prejde. Prijmite novú rolu, ktorú vám život ponúkol, a hlavne keď bude treba, vyhľadajte pomoc. Rozprávajte o svojich problémoch. Nesnažte sa sebe alebo niekomu inému niečo dokázať. Užívajte si život. Objímajte sa, chváľte sa a ľúbte sa. Tak aby ste nikdy nič neľutovali.

Ved mať a vychovať dieťatko je tá najťažšia škola života a zároveň je to tak krásne. Zmysel života.

Ivana


Ak vás Ivanina osobná skúsenosť posmelila k vyhľadaniu odbornej pomoci, v tejto sekcii nájdete pár odporúčaní ako na to. Ak by vás zaujímali informácie k popôrodnej depresii, prečítajte si tento krátky sumár alebo niektorý z rozhovorov na túto tému s klinickou psychologičkou.


Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.