We are
highly
sensitive

Ivka: „Po prvom pôrode ma zaplavili výčitky a hnev.“

203 Views
Čerpanie zo skúseností

To, že žena po pôrode môže mať duševné ťažkosti, som dobre vedela. S „klasickou“ depresiou som mala ešte pred otehotnením bohaté skúsenosti a veľmi som sa bála, že sa u mňa objaví popôrodná verzia úzkosti či depresie. Preto som seba aj manžela vopred pripravila na situáciu, že po pôrode budem potrebovať odbornú pomoc mojej psychiatričky a psychoterapeutky. Už pár dní po prepustení z nemocnice som obom napísala e-mail a následne sme sa telefonicky spojili. Možno aj vďaka rýchlo poskytnutej duševnej „prvej pomoci“ sa stav zvaný baby blues po pár dňoch spontánne vytratil a nepreklenul sa do depresie. Po poslednom záchvate plaču zo mňa opadol nahromadený stres a ja som si materstvo začala pomaličky užívať. Stále vo mne ostávali nezodpovedané otázky, ale každým dňom som nadobúdala viac a viac materského sebavedomia. 

Dodnes pokračujem v psychoterapii a nehanbím sa priznať k tomu, že malá dávka antidepresív mi dodáva energiu čeliť každodenným výzvam rodičovstva.

Čo predchádzalo popôrodnému baby blues 

Nedostavil sa u mňa príjemný pocit zadosťučinenia z toho, že som syna úspešne donosila a porodila. Okamžite po presune z pôrodnice na oddelenie šestonedelia ma zaplavili výčitky svedomia  – voči sebe, bábätku, manželovi, zdravotníckemu personálu. Cítila som sa veľmi podobne ako študent, ktorý dôležitou skúškou prejde „s odretými ušami“. Všetci mu blahoželajú, ale sám nemá pocit, že si gratulácie zaslúži. Najradšej by vrátil čas a podstúpil reparát. Začala som plánovať, že nad druhým pôrodom budem mať kontrolu, ktorú som tentokrát nemala. Môj vnútorný kritik ma karhal za okolnosti, ktoré by som pravdepodobne aj tak nemohla ovplyvniť. Nedokázala som sa za seba postaviť a byť k sebe láskavá. Zato som ako správny „people pleaser“ chcela emocionálne ošetriť každého okrem seba. 

Prvé výčitky…

Vyčítala som si, že som v druhej dobe pôrodnej neinvestovala energiu do hlbokého dýchania, namiesto toho som si šla vykričať hlasivky. Kvôli môjmu panickému záchvatu boli manžel aj zdravotnícky tím ohučaní ako snáď nikdy predtým. Kvôli mne mal syn nižšie Apgar skóre. Bonding sa nekonal, prvé hodiny života ho museli pozorovať, lebo čudne dýchal. Rozmýšľala som nad tým, ako sa na novorodeneckom oddelení musí cítiť. Vytrhnutý z materského lona, zmätený, vydesený a opustený. A keď mi ho na druhý deň doniesli do izby, s hrôzou som si uvedomila, že odteraz sa môj život zredukuje na opakujúce sa 3-hodinové šichty. Ako to len zvládnem? S mojou citlivou povahou a psychiatrickou anamnézou?

Druhé výčitky…

Vyčítala som si nedostatočnú prípravu na pôrod. Síce som počas tehotenstva absolvovala predpôrodný kurz, prečítala množstvo kníh a vypočula si desiatky podcastov, ALE – necvičila som s Aniballom, ani masáži hrádze som nevenovala dostatok času. Môžeš si zato sama – šepkal mi kritický hlas zakaždým, keď sa v sede snažila nadojčiť bábätko, zatiaľ čo sa mi bolestivo pripomínala hlboká jazva po epiziotómii. Neskôr sa táto emócia zmenila na sebaľútosť a hnev voči pôrodníčke. Prečo ma takto zohavila na najcitlivejšom mieste? Snažila sa zachrániť moje dieťa alebo som jej už tak veľmi liezla na nervy, že pôrod chcela čím skôr ukončiť? Dokáže sa táto jazva časom zahojiť tak, aby som o nej nevedela?

Ďalšie výčitky…

Vyčítala som si, že som svojmu manželovi spôsobila nezvratnú psychickú ujmu. Čo som mu to urobila? Chudák, musel celé hodiny počúvať moje stonanie a bezmocne sa pozerať na to, ako trpím. Dokáže sa s tým vyrovnať? Dlho mi trvalo pochopiť, že to tak nie je. Odvtedy ma mnohokrát ubezpečil, že je emocionálne v poriadku. Nemá z pôrodu nášho syna traumu a rád ma bude sprevádzať aj pri pôrode dcéry.

Výčitky nakoniec odišli…

Keď píšem tieto riadky, som práve v 39. týždni tehotenstva a hlavu mám správne nastavenú. Uplynulých 16 mesiacov som svoj prvý pôrod intenzívne spracovávala. Viedla som desiatky rozhovorov s inými mamami aj zdravotníkmi. Hľadala som vysvetlenia, čo sa vlastne vtedy na pôrodnej sále dialo. Podarilo sa mi nájsť odpovede na väčšinu otázok. A tie ostatné som si prestala klásť úplne. Odpustila som sebe aj ľuďom, ktorí ma prvým pôrodom sprevádzali. 

Vymenila som pôrodnicu a verím, že tentokrát to bude lepšie. Dúfam, že ma čaká krásny liečivý pôrod, ktorý bude korekčnou skúsenosťou. Avšak viem, že stať sa môže čokoľvek a pôrod je spontánny dej, nad ktorým žena nikdy nebude mať plnú kontrolu. Preto dopredu nič neočakávam a užívam si posledné dni tehotenstva s čistou mysľou. Ďakujem za možnosť podeliť sa o svoju skúsenosť a prajem VyDuMamkám všetko dobré. 🙂 

Ivka, v rámci svojho pôsobenia v OZ Psychiatria nie je na hlavu napísala 2 blogy o svojej ceste prvým tehotenstvom, pôrodom a materstvom. Nájdete ich na tomto a tomto odkaze.

 

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.