Náročnejší štart v živote
Môj príbeh začal v detstve, rozpadnutá rodina, matka alkoholička, detský domov, život v náhradnej rodine, ktorý bol skvelý. No do dospelosti som si niesla traumu, o ktorej som si myslela, že je už za mnou, že už na mňa nemá dosah.
Bolesť, na ktorú sa nepripravíte
Po desiatich rokoch vzťahu a dvoch rokoch manželstva prišli v novembri vytúžené dve čiarky na teste. Veľmi sme sa tešili. Na Vianoce sme oznámili rodine krásnu správu. Po novom roku však prišiel šok. Krvácala som, rýchlo na pohotovosť, kde bol v jedenástom týždni verdikt, zamknutý potrat. Mala som ísť k svojmu lekárovi a po potvrdení som sa hlásila v nemocnici na kyretáž. Po príchode domov, zrazu ostalo ticho. Nevedeli sme s manželom vôbec hovoriť a keď sme konečne hovorili, vrieskali sme po sebe. No čas plynul, opäť sme s láskou dokázali žiť. V apríli sme šli na dovolenku do Talianska. Dohodli sme sa, že na jeseň sa pokúsime o bábätko znova. V Taliansku nám bolo tak skvele, že sme sa rozhodli nečakať. V piatok 13. mája som si chorá pre istotu urobila test, či môžem vziať antibiotiká.
Novú nádej sprevádza smútok
A tu zrazu dve čiarky. Od radosti ale aj obrovského strachu som ani nedýchala. Manžel sa tešil. Obaja sme sa tešili, ale zároveň aj báli, no nič sme si nepripúšťali. Týždne plynuli a bábätko v brušku rástlo. Všetko bolo v poriadku. Termín pôrodu bol v polovici januára. V novembri sa skomplikoval zdravotný stav mojej náhradnej mamky. Ako onkologickému pacientovi jej bola povedaná prognóza od lekárov: možno mesiac, možno dva. Na konci decembra už ale nevládala a nás svet navždy opustila. Na pohreb som nemohla. V deviatom mesiaci mi už puchli nohy, kolisal tlak, lekár mi ísť na takúto udalosť neodporúčal. Nešla som a bolo to najťažšie rozhodnutie aké som v živote urobila.
Vitaj synček
Náš synček sa ale na svet neponáhľal a po týždni prenášania som nastúpila do nemocnice. Pôrod bol vyvolaný a rozbehol sa po oxitocinovom záťažovom teste. Manžel bol pri mne a vďaka skvelému kolektívu na pôrodnej sále, bol pôrod skvelý. No po troch dňoch sa stav synčeka skomplikoval. Musel do inkubátora. Dostal hypoglykemický šok. Nechápala som ja, ani sestričky, ani doktorka. Robili vyšetrenia, uspali ho a sledovali. Chodila som k nemu deň noc každé tri hodiny s plačom a obrovskými výčitkami, že som mu to spôsobila ja. Snažila som sa ale odsávať mlieko, aby mal materské od svojej mamky. Po dvoch týždňoch nič nezistili, malý prospieval a pustili nás domov.
Mód: budem dokonalá matka
Doma sme boli na všetko s manželom sami. Od nášho okolia sme dostali množstvo rád, ktoré nám ale boli často zbytočné. A tak som sa nastavila na mód: budem dokonalá matka. Musela som mať navarené, byť osprchovaná, doma upratané, malý spokojný. Začali ale problémy s dojčením, po návšteve laktačnej poradkyne som sa cítila hrozne, prehrozne. Nepočúvala ma, stále si dookola rozprávala svoje rady. Nakoniec som urobila podľa seba, čo to šlo, mlieko som odsávala a kŕmila malého cez fľašu, keď nebolo materské, dostal umelé. Zrútil sa mi svet. Nemám mlieko pre svoje dieťa, čo som to ja za matku. Malý mal reflux a tak sme používali UM AR. Domácnosť som nestíhala, na prechádzku som šla nenalíčená, s bábätkom som nedokázala navariť.
Čím viac som chcela mať všetko tip top, tým viac som sa cítila ako najhoršia, najneschopnejšia matka, ktorá si nič nezaslúži a manžel so synom ju opustia.
Pretože keď ma už raz v detstve opustili, musí sa to zopakovať. Ten tlak a strach som nedokázala ustáť a začala som sa hrýzť do rúk. Presne, hrýzť. V živote by mi to nenapadlo. Musela som sa potrestať, aby som ustála ten stiesnený pocit v hrudi. Keď som sa pozerala do zrkadla, videla som tam matku, ktorá je nanič a nenávidela som sa.
Vedela som, že je zle…
A napísala som e-mail na vydumamky. V odpovedi mi prišlo veľmi silné povzbudenie a odporúčanie nájsť si odbornú pomoc. Našla som. Terapia je super. Spracovanie traumy z minulosti mi pomáha nastaviť myslenie v prítomnosti. Ešte som len v polovici a môj pohľad sa pomaly mení. To, že som v detstve nebola dokonalá pre mojich rodičov, nebola moja vina.
Niektoré situácie v živote proste nezmeníme, minulosť neovplyvníme.
Nevadí, že mám mlieka málo a nevieme sa zladiť na dojčenie. Mlieko som odsávala pokiaľ to šlo a dokrmovala som UM. Nemusím byť dokonalá, no a čo, že mám doma prach. Nemusím variť, môžem si jedlo aj objednať, nič sa nestane. Keď synček plače alebo je chorý, nie je to moja vina, deti plačú a aj sú choré. Keď neviem čo mám robiť, nevadí, pokúsim sa upokojiť a riešenie sa vždy nájde. Preto ma predsa nebudú opúšťať. Všetko, čo sa snažím robiť ja alebo manžel je super. Máme šťastné dieťa, ktoré nás každý deň prekvapuje svojím napredovaním a tešíme sa z toho. Keď príde zlý a ťažký deň, viem, že skončí, že je to len obdobie. Na terapiu sa vždy teším a jednoznačne by som terapiu dopriala každej mamičke.
Ľubka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
