We are
highly
sensitive

Michaela: „Nie si v tom sama. Si úžasná a dokonalá so všetkými pocitmi, ktoré práve teraz máš.“

428 Views

Pred polrokom sa mi narodila dcéra.

A ja som za toto obdobie zažila všetky emócie lásky, ale aj nelásky, k sebe aj iným.

Študovala som.

Ooo ako veľmi som si študovala o pôrode a kojení a materstve, lebo som chcela byť pripravená. Možno aj preto som bola najskôr sklamaná. Že pôrod neprichádzal. Ani v termíne a ani dva týždňe po ňom. A to som si myslela, že mám svoje telo nacítené a presne viem, čo kedy príde. Veď tehotenstvo som cítila okamžite!

Pôrod nielenže neprišiel keď mal, on neprichádzal vôbec. Ani po prvej vyvolávacej tabletke a ani po injekcii. Bolela ma celá noc, bolelo aj ráno a aj ďalší deň a ja som si až večer vypýtala tabletky proti bolesti. Unavená som sa zmierovala s tým, že to môže znamenať aj cisarák, aj keď som ho nechcela.

Ani ďalšiu noc som nespala, čo ako som chcela, zalomila som asi až hodinku pred vizitou.

A zrazu to prišlo.

Vraj sa konečne “otváram”. A ja už som bola taká vyčerpaná, že na sále som dvakrát zaspala. Tak ma zobudili, tak som veľmi potlačila a odrodené bolo za tri sekundy. Dobre, možno to bola minúta, ale samotné tlačenie bola chvalabohu rýchlovka. A keď mi dcéru položili na telo, cítila som návaly lásky, únavy a plaču, že sa to nakoniec stalo. Bonding som celý kvôli únave nezvládala dávať, tak som sa striedala s mužom a mala pocit výčitiek od sestričiek. A možno som do nich vkladala len vlastné cítenie. Neviem.

Veľká únava

A potom ma asi na pár hodín vyplo a keď mi dcéru priniesli, ja som spala, čo som si následne tiež vyčítala, lebo potom som sa nevedela „rozkojiť“. A teraz viem, že to nedáva zmysel, ale vtedy som uverila slovám, čo mi povedali a cítila sa, akoby som niečo kolosálne pokašľala. Akoby tá dôležitá úloha, ktorá mi bola zverená, bola od začiatku zle. A tak som nespala ani ďalšie noci v pôrodnici. Keďže dcéra dostala žltačku, bolo tých nocí o niečo viac, ako bežne.

Príchod domov

Až prišlo vytúžené ráno a môj muž si nás zobral domov. Dovtedy som sa držala. Ale akonáhle sa zatvorili za nami dvere a ja som si s výdychom povedala: ,,Som doma,“ rozplakala som sa tak veľmi, ako snáď ešte nikdy. Ako keď z človeka opadne nejaká ťarcha, ktorú si však aj tak ponesie ďalej. Prvé dni dcéra plakala a ja som nevedela kojiť.

Prišla k nám teda poradkyňa, ktorá mi povedala, že som nezlyhala.

Po viac ako dvoch týždňoch ma niekto aspoň trošku presvedčil uveriť, že som robila všetko, čo bolo v mojich silách. Nieže by ma rodina nepodporovala, ale ja som im o mojich pocitoch nehovorila. Veď to sa nerobí, v rodine je šťastie, nový človek! Akoby som sa mohla cítiť zle? Mlieko sa rozbehlo. A ďalšie dni išli.

Nemám právo sa cítiť zle?!

A ja som začala veľmi úspešne potláčať pocity berzadnosti a nešťastia. Veď mám zdravú dcéru, úžasného muža, pomoc mamy aj svokry – nemám právo sa cítiť zle! Nemám právo!! A tak som sa dotlačila po cca 2 mesiacoch aj na výlet, z ktorého som mala od prvého momentu zlý pocit, ktorý som.. ako inak, potlačila, lebo veď navonok všetko klapalo.

A tam.. v cudzom prostredí.. medzi kopcami… som sa v noci zobudila a nevedela sa nadýchnuť. A steny na mňa začali tlačiť a ja som sa zosypala. Pokazila. A nevedela som to ani vysvetliť mužovi, ani sebe, len som mala pocit, že už naveky mi bude zle a dýchať budem len plytko a rolu matky jednoducho nezvládnem a nikdy viac nikam nepôjdem a som totálne zlyhanie.

Cestou domov som natrafila na Vysmiatu dušu mamky. A príbehy. A akoby automaticky sa objednala cez portál „K sebe“ ku psychológovi a nasúkala si sedenia.

Bolo to to najlepšie rozhodnutie.

Začať o svojich pocitoch hovoriť. Nedusiť ich, nepotláčať. A keď niečo ide von, znamená to, že to môže aj odísť. A ja som začala rozprávať, čo cítim nielen jemu, ale aj okoliu a zrazu som zistila, že podobné pocity mala aj moja mama a aj iná mama a že ženy to zažívajú a často v sebe pochovajú, alebo si to zbytočne nesú. A ja som to chcela vyriešiť a pustiť.

Boli dni, keď to išlo lepšie, potom aj horšie.

A napríklad dnes je krásny deň. Dnes svieti Slnko a ja dýcham zhlboka. A chcem ti, milá mama, pozrieť (aspoň takto virtuálne) do očí a povedať- nebude to večne. Nie si v tom sama. Si úžasná a dokonalá so všetkými pocitmi, ktoré práve teraz máš. Si skvelá mama.

Ja som skvelá mama.

Už to viem. Už to vidím pri pohľade do očí mojej dcéry, pri jej úsmevoch a aj v momentoch, keď sladko spí či sa dokonca aj hnevá.

Som skvelá mama.

A aj teraz sa mi stáva, že plačem, ale vieš čo? Oveľa častejšie je to od šťastia 🙂

M.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.