We are
highly
sensitive

Petra: „Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. Dá sa to zvládnuť.“ 

72 Views
Dve čiarky – všetko podľa plánu

Radostný moment, keď na tehotenskom teste sa objavili dve čiarky. S manželom sme druhé bábätko chceli a podarilo sa ako sa hovorí „na prvú šupu“. Doma som už mala syna, ktorý mal v tom období rok. Nazvala by som to obdobie ako idylické – manžel mal skvelú prácu, ja som pracovala tiež externe a syn bol úžasné dieťa. A tak sme sa rozhodli, že chceme rovno aj druhé. Veľmi som túžila po dievčatku, čo sa aj potvrdilo o pár mesiacov neskôr. Tehotenstvo bolo po zdravotnej stránke bez komplikácií. Mala som síce preeklampsiu, no bola som sledovaná. (pozn. počas prvého tehotenstva mi preeklampsia spôsobila predčasnú akútnu sekciu). Bohužiaľ sme sa v polovici môjho druhého tehotenstva museli sťahovať späť do rodného mesta, manžel aj ja sme prišli o prácu, tak sme klesli aj na štandarde. Dieťatko síce bolo chcené, no približne v 5.tom mesiaci som mala prvé nutkanie na potrat. Čo už bolo chvalabohu neskoro, a s manželom som to ustála. 

Pôrod priniesol miesto radosti plač

Plánovaná sekcia – vedela som čo ma čaká, no aj tak som sa nedokázala na to pripraviť. V nemocnici som prežila dni, kedy som zrazu nechápala, čo sa so mnou deje. Žiadne šťastie, láska ani dojatie. Narodila sa nám dcéra a ja som sa nedokázala z toho tešiť. Od momentu ako ma doviezli zo sály na intenzívku som len plakala. Neustále mi tiekli slzy po tvári, a ja som vôbec nechápala prečo. Čo sa to deje? Vypla som telefón, s nikým som nekomunikovala. Manželovi som len stroho napísala, že nevládzem. Nahovárala som si, že som unavená a potrebujem sa vyspať. Tlačila som si do hlavy myšlienku, že keď prídem domov bude mi lepšie (pozn. mám syndróm bieleho plášťa – strach z nemocničných priestorov). Tých päť dní v nemocnici som sa o malú starala akoby nič. Mlieko mi odstavili – doteraz presne neviem, ako sa to odohralo, a či som to naozaj tak chcela. Obviazaná na prsiach, na nohách, s prelepenou ranou a s tabletkami na zastavenie mlieka v sebe. Nad vodou ma udržala jedna sestrička a moja spolubývajúca. Hodiny tam išli spomalene, ako by som tam bola mesiace. V noci som minimum spala. V hlave mi išli otázky ako, čo sa deje, čo sa to mnou stalo. Nerozumela som tomu. 

Môj nezáujem a neschopnosť prežiť šťastie

Po návrate domov sa moje stavy zhoršovali. Začala som hľadať na internete, že čo to so mnou je. No samozrejme, že som si žiadnu depresiu nepripustila. O popôrodnej depresii som vtedy takmer nič nenašla. Pár článkov, ktoré som si ľahko vedela odôvodniť, prečo sa mňa netýkajú. No ja som hľadala skutočné príbehy, chcela som vedieť, či sa naozaj môže človek cítiť tak zmiešane. Moje pocity by som opísala ako na šmýkalke. S prvoti som bola unavená. Nahovárala som si nedostatok spánku a vyčerpanie z pôrodu. Okej. No po šestonedelí to nabralo rýchly spád. Cítila som sa ako nehodný človek mať rodinu a starať sa o deti. Jej plač bol mojím spúšťačom. Nevedela som ju uspať, nevedela som ju utíšiť. Kŕmenie, aj keď len z fľašky, bolo pre mňa náročné. Čas som s ňou žiadny okrem základnej starostlivosti netrávila. Ja som ležala v posteli a len som sa na ňu pozerala. Prepadli ma výčitky, chcela som sa zabiť. Nepodarilo sa to. Nič sa nestalo vďaka môjmu manželovi. Aj keď po šestonedelí nastúpil do práce, veľmi dlho tam nevydržal. Často som mu už ráno volala, že musí prísť domov, lebo ja to nezvládnem. Prvé spoločné Vianoce si nepamätám. Na teraz ich mám vytesnené. 

Boj o prežitie

Pokusov o moje zabitie bolo viac, no všetky sme s manželom ustáli. Obdobie od jej narodenia po jej prvý rok – pre mňa jedno z najťažších životných skúšok. Množstvo preplakaných nocí, kde som sa obviňovala zo všetkého. Hlavná myšlienka bola, že som neschopná. Cez deň som  fungovala ako na nejakého autopilota a večer padala do postele s pocitom viny a sebaobviňovania. Uzatvárala som sa.

A potom prišli tie výčitky od rodiny a známych. Prečo sa netešíš? Mala by si byť vďačná, že máš zdravé deti a skvelého manžela. Áno. Mala by som, ale nejde to. Niekoľkokrát som sa snažila ráno zobudiť a zabudnúť na to, čo sa v mojej hlave deje. Tak veľmi som si nahovárala, že sa z toho vyspím, že to zvládnem. Pár mesiacov (dcéra mala približne pol roka) som sa aj snažila usmievať, vyšlo slnko a manžel ostal znova doma. Síce sme to finančne strašne ťažko zvládali, no vďaka mojej sestre sme prežili. Manžel sa staral zväčša o domácnosť, a ja som tam bola ako okrasný doplnok. On a moja sestra ma nútili vychádzať z domu. Tlačil ma do obrovských výziev – navariť niečo dobré, uspať dcéru, zahrať sa so synom. Pre mňa bola jedna činnosť na deň ako víťazstvo nejakej súťaže. 

Diagnostikovaná depresia a moja cesta proti nej

Aby som to upresnila. V mojej hlave sa akoby usídlil niekto iný. Ovplyvňoval moje rozhodnutia, moje činy a vo výsledku moje myšlienky. Stačila maličkosť a ja som sa dokázala rozsypať na zem, padnúť na kolená, vytrhať si vlasy, šklbať oblečenie zo seba, búchať sa o stenu, o zem, ničiť sa. V hlave ma niečo donútilo si myslieť, že som hovno. Odporná, nechutná, sama sebe neznesiteľná. Nenávidela som sa. Za všetky moje chyby v živote, už sa to netýkalo len malej, už to bolo komplexné. Manžel takmer každú noc musel so mnou viesť hodinové rozhovory, kde som s mojimi záchvatmi plaču – smútku a kriku – hnevu naňho útočila s otázkami. Bolo to náročné. Keď skončilo leto a prichádzal malej prvý rok, a moje myšlienky na samovraždu sa vrátili, ma manžel presvedčil, dodnes neviem ako, aby som išla k psychologičke. Mala som šťastie, moju psychologičku poznám už pár rokov. 

A tu je prvý aha moment

Ja som už navštevovala psychologičku kvôli mojej nerozhodnosti a nestálosti. Ona ma po prvej návšteve, s podrobným vysvetlením, poslala k psychiatričke, kde som nastúpila na liečbu antidepresívami. Bol to hrozný pocit. Bála som sa, že stratím samú seba. No vďaka liekom si pamätám malej druhé Vianoce. A ak si niekto doteraz myslel, že lieky ťa vyliečia z depresie. Tak omyl. Diagnostikovaná mi bola popôrodná depresia, ktorá prešla do stredne ťažkej depresie. A výkyvy z liekov ma doniesli na cestu sebapoznania. Tak často som bola raz hore, raz dole, že mi to liezlo na nervy. Najprv som strašne veľa spala, potom som zase nevedela spať. Buď som sa prehnane smiala alebo prehnane plakala. Moje reakcie boli prehnané, a nedali sa predpokladať. Psychiatrička mi po 3 mesiacoch brania liekov odporučila hospitalizáciu. Ja som ju odmietla. No keďže manžel už musel ísť do práce, po vyše roku bez príjmu, sme to už nevedeli ustáť. Prišla moja mamina (pozn. mamina žila v zahraničí, dlhodobo). V krátkosti mamina u nás strávila ¾ roka a ja som začala písať.

Otvorene som sa s ňou bavila o rôznych traumách z môjho života i z jej života. Tým, že bola u nás, som už nemohla hľadieť len na seba. Už som nebola v mojej hlave len ja, ale už tam boli aj deti a ona. Jej prítomnosť ma donútila sa zobudiť z mojej bubliny a tak som začala so seba terapiou. Začala som sa viac vnímať, čo prečo robím, ako sa chovám, aké mám názory. Samozrejme chodila som aj ku psychologičke na sedenia, kde sme to všetko hodnotili a rozdebatili. No a po odchode maminy by som povedala, že som bojovala, ako som najviac vedela. A ako sa blížil prvý rok na liekoch, som mala pocit, že som na dobrej ceste. No bohužiaľ moja mamina niečo pred Vianocami náhle zomrela. V zahraničí, bez rozlúčky, v spánku. A ja som bola tam, kde na začiatku. Zložila som sa a nevládala som sa vyhrabať von. Dostala som trojnásobok liekov, manžel opäť musel prísť domov a ja som bola opäť na začiatku mojej cesty. 

Z dola hore

Trvalo mi pol roka kým som sa z toho dostala – zmierila, a lieky znížila na pôvodnú dávku. Moja cesta musela opäť pokračovať. Písala som, veľa som si písala o mojich myšlienkach a pocitoch. Snažila som sa slovami vyjadriť, čo cítim a čo si myslím. Vytriedilo sa moje okolie, bola som sama. Následne som sa odhodlala ostať sama doma s deťmi a manžel vycestoval opäť do zahraničia. Jeho odchody a príchody mi spôsobovali panické záchvaty, úzkosť a vo výsledku mi bola diagnostikovaná tetánia. No ja som už nabrala v sebe nejakú silu, že to nemôžem vzdať. Bojovala som sama so sebou, aby som nepadla opäť na dno. Hrdo som si opakovala, že milujem seba, milujem svoje deti a milujem svojho manžela. Síce maximálne vyčerpaná, keďže som do noci písala a na striedačku viedla s manželom dlhé rozhovory, no držala som sa. 

Prišlo prvé výročie mamininho úmrtia a ja som už stála nohami na zemi. Síce ma ubíjalo ešte množstvo myšlienok, no už som s nimi pracovala. Našla som rešpektujúci priestor pre moje deti, kde začali chodiť a ja som tam našla priateľky. Detský klub, ktorý mi vniesol do života útočisko. Našla som tam pochopenie pre moje myšlienkové pochody rešpektujúcej výchovy a pohľadu na život. Po pol roku som vysadila lieky. Psychiatričke som to oznámila a ona to prijala. Ku psychologičke už nechodím, ale sme v kontakte. Písať píšem stále. Mám pevné priateľstvá. Neznášam klamstvo a som maximálne úprimná. 

Už nikdy nebudem ako predtým. Pred a po pre mňa neexistuje. Prijímam depresiu ako súčasť môjho životného príbehu.

Neustále na sebe pracujem. Už viem, čo mi spôsobuje úzkosť a pocit neistoty. Mám svoje „maniere“, ktoré praktizujem na upokojenie mojej mysle a tela. Som žena, ktorá miluje svojho manžela. Manžel pracuje v zahraničí a to čo sme prežili, náš vzťah ešte viac spečatilo. Som matka, ktorá miluje svoje dve deti. Syn teraz bude končiť prvý ročník ZŠ ako domškolák. Dcéra je takisto doma. Sme trojka, ktorá drží spolu. Som spisovateľka. Napísala som svoju prvú knihu „Tá druhá“, ktorá ako e-book bude čoskoro uverejnená na mojej web stránke

Som človek, ktorý prekonal popôrodnú depresiu a zdieľa svoj príbeh na sociálnych sieťach. 

Mojím prianím je, aby sa o tom hovorilo viac. Oveľa viac. Skutočné príbehy, ktoré v skutku popíšu, čo sa naozaj deje. Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. 

„Dá sa to zvládnuť.“ 

Petra Javrová

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.