We are
highly
sensitive

Deň: 27. apríla 2022

vydumamka
Príbehy

Aneta: ,,Nevedela som, ako riešiť situácie okolo syna, ale vedela som, ako riešiť tú moju.“

Môj príbeh je v niečom iný ako tie ostatné. Tak ako sám život. S manželom sme sa rozhodli okolo Veľkej noci 2020, že je už čas aby sme sa pokúsili založiť si rodinu. V máji som už bola tehotná. Tehotenstvo bolo bez komplikácií, našťastie. Život až tak nie. Prerábali sme byt, majster nás neustále ťahal za nos, z prerábky na 7 týždňov sa stala prerábka na 7 mesiacov, zasiahla nás aj smrť v rodine. Život nám nadelil toho dosť v tomto období.

Pôrod mi začali vyvolávať

Mala som málo plodovej vody. Nebolo to úspešné a drobcovi začali klesať ozvy srdca, tak sa pristúpilo k sekcii. O niekoľko hodín som sa zobudila s triaškou, v bolestiach a vlastne úplne dezorientovaná na pooperačke. Kto zažil celkovú anestézu, ten to pozná. Sestričky mi doniesli drobca a ja som bola ako ochromená. Nie láskou, nie teplom pri srdci, ale bolesťou, sklamaním zo seba a strachom. Keď som už bola na izbe a sestičky mi ho chceli priniesť na rooming in, prosila som ich ešte o jednu noc bez neho. Šialene som sa bála. Našťastie som bola na izbe s ďalšími dvoma ženami, takže som sa necítila až tak zle. Sestričky boli úžasné, nápomocné, pomáhali s dojčením, s nájdením čo najlepšej polohy na dojčenie. Všetko vysvetľovali, ukazovali, naozaj klobúk dolu pred nimi, robia to denne a naozaj to berú ako poslanie.

Prišli sme domov

A ja som mala stále pocit, že som v nejakom zlom sne. Že som zodpovedná za ďalší ľudský život. Nikdy v živote som nebola taká stratená v niečom, čo som mala predsa vedieť inštinktívne. A nejde len o nevedomosť. Väčšina vecí mi bola vyslovene nepríjemná. Dojčenie bolo pre mňa strašné, cítila som sa ako dojná krava, ktorá je využívaná pre mlieko. Unavená a vyčerpaná z neustáleho… však všetkého…

Do toho prvá poradňa, kde teda nemal malý dostatočnú váhu, tak sme museli začať prikrmovať. Nič čo som robila, nebolo dobré. Ak som aj nasledovala rady laktačných poradkýň dojčiť, dojčiť, nosiť, dojčiť, aj tak nebolo dobre. Cítila som sa pod psa. Ráno som vstávala s pocitom sklamania, že toto je moja realita a nie len nočná mora. Dieťa nespalo ani cez deň, ani v noci, lebo koliky, hodiny sme ho nosili na rukách a v momente, keď sme ho položili, že konečne spí, bol hore.

Na všetko dvaja

Striedali sme sa s mužom, štekali sme po sebe. Závideli sme si ten krátky moment, kedy ten druhý išiel na záchod alebo do sprchy. Stále som myslela na to, že čo by iné dali za to, aby sa im podarilo otehotnieť za mesiac, čo by dali za zdravé dieťaťko, ako som ja vlastne nevďačná ,,matka“. Nedokázala som sa označiť za matku. Prišla apatia, nezáujem o vlastný život, mód ,,na robota“. Ani neviem vďaka čomu, no precitla som a rozhodla som sa skončiť s dojčením. V mojom prípade to bolo odsávanie a následné kŕmenie z fľaše. A veci začali pomaličky ísť k tomu lepšiemu. Cítila som, že moje telo je opäť len moje. Ale cítila som aj strašné výčitky, že mu nedávam to najlepšie, čo môžem.

Vedela som, že toto môže prísť

O popôrodnej depresii a baby blues som vedela aj predtým, ale nikdy som si nemyslela, že by sa to mohlo týkať aj mňa. Ale čo som nevedela je, že je to pomerne bežné. Myslela som si, že v mojom prípade sú to len hormóny. Že sa to zakrátko dá do poriadku samo. Dostala som sa do momentu, (cca 3 mesiace po pôrode), kedy som si uvedomila, že chcem ísť za psychológom. Opäť sa mi vracala sila. Nevedela som, ako mám riešiť situácie okolo syna, ale vedela som, ako mám začať riešiť moju situáciu. Využila som poradenstvo online, ale mala som pocit, že potrebujem aj osobné stretnutie s odborníkom. Pani psychologička bola skvelá. Chodila som k nej cca mesiac. Povedala som jej všetko čo sa nám prihodilo počas môjho tehotenstva, ako sme to vnímali a ako to ide s malým.

A vtedy akoby opadla hmla

Zrazu som si uvedomila, že ja tu nie som preto, aby som robila všetko správne. Aj tak, kto z nás vie čo je to správne? Kto je správna matka? Tá čo dojčí do maturity a pritom jej to ide na nervy? Tá čo chce byť kamoš, ale nevie, či nie je moc benevolentná? Tá čo je starostlivá a citlivá, no nedovolí dieťaťu, aby skúmalo svet samé? Tá čo spí s dieťaťom, no cez deň je rozbitá a šupne mu do ruky tablet, aby mala chvíľu pokoja? Neviem. To nevie nikto. A preto som sa prestala snažiť robiť veci správne.

Začala som ich robiť tak, aby mi v tom bolo dobre. Za krátko na to zareagoval aj synátor. Tlak upadol, koliky a reflux sa dali doporiadku a z nás sa pomaly stali kamoši. Jasné, že aj dnes sú dni, kedy si nevieme prísť na meno a iste, sú aj také kedy je to super, ale označenie matka mi ostalo cudzie dodnes. Sama seba vnímam ako ,,otca v sukni“.

Ako je to dnes, vyše roka po pôrode?

Ľúbim svojho syna a užívam si čas s ním. Ale rovnako si užívam aj čas bez neho, kedy som v práci a som vo svojej bubline. Kde robím to čo ma baví a nasycujem moju potrebu byť užitočná.

Aneta

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej