Michaela: „Je hrozné uvedomiť si, kam nás myšlienky dokážu doviesť.“
Volám sa Michaela a toto je môj príbeh.
Som mama dvoch chlapcov. Prišli na svet krátko po sebe a spôsobom, ktorý som nikdy nečakala. Sama pracujem v nemocnici a tak viem, že mnohé veci sa pri pôrodoch nenaplánujú. Zažiť to na vlastnej koži, však je už o niečom inom.
Prvé tehotenstvo
Prvý syn sa narodil v roku 2020. Prenášala som ho a hoci sa pôrod spustil prirodzene, nepostupoval napriek rôznym formám podpory a tak som po 13 hodinách porodila nakoniec cisárskym rezom. Bola som rada, že v čase začínajúcej pandémie, mohol byť manžel pri pôrode so mnou.
Krátko po sekcii všetko vyzeralo byť v poriadku, malého mi ešte v noci prišli ukázať a aj skúsiť priložiť na dojčenie. Na druhý deň mi ho priniesli na izbu, že už môžeme byť spolu. O hodinu na to však prišli, že mi ho musia vziať, pretože má zvýšenú teplotu a tak, že ostane u nich na pozorovanie a urobia potrebné vyšetrenia…O pár hodín ma už len informovali, že syna museli preložiť na JIS kvôli zdravotným komplikáciám a podávaniu antibiotík priamo do žily.
Úplne som sa zrútila pretože už len slovo JIS bolo hrozné a nie to ešte, že sa vám zrazu šťastie otočilo úplne chrbtom.
V tom čase už bežné návštevy na oddelení neboli povolené. Syna som mohla ísť pozrieť na JIS len v určených hodinách. Tak som chodila. Nosila mu odsaté mliečko. Bola som tak aspoň na chvíľku pri ňom. Synov stav sa našťastie zlepšoval. Bola som z toho celého veľmi nešťastná a dodnes si pamätám ako som ich už posledné dni prosila, aby nám dali lieky už len na domov a mohli sme odtiaľ čím skôr odísť a doliečiť sa doma spoločne… Ani jedna moja návšteva syna sa nezaobišla bez sĺz, nech som sa snažila akokoľvek a nech aj človek počul, že sa výsledky zlepšili. Nebolo to také plnohodnotné šťastie, aké by malo byť, aké som čakala… Prepustili nás domov po 6tich dňoch našťastie zdravých a bez poznania príčiny, čo sa vôbec stalo. Všetky výsledky boli negatívne.
Spätne si uvedomujem, ako dôležitá je aj psychologická podpora v takýchto chvíľach. Ako by mi pomohlo, ak by v tej chvíli, keď mi oznamovali komplikácie, bola aj niekto, kto by sa postaral o mňa a môj veľký strach.
Prežívala som naozaj obrovský strach, beznádej. Kládla som si otázky, prečo sa to stalo práve mne/nám, prečo nemôžeme byť spolu so synčekom aj v tejto ťažkej situácii pri sebe, čo ak sa mu stav zhorší, či som tomuto celému mohla zabrániť… Ako sa hovorí, matka cíti, keď niečo nie je v poriadku a u mňa to tak asi bolo tiež… Počas tehotenstva resp. keď som už prenášala, ma pomerne často kontrolovali a všetko vyzeralo byť v poriadku, no aj napriek tomu som sa necítila v poriadku a nebol to len pocit, že to chcem už mať za sebou z dôvodu veľkého bruška a nekomfortu. Hlavou mi šli dokola otázky, čo ak by som si postavila hlavu a podpísala všemožné papiere k skoršiemu vyvolaniu pôrodu a odmietla prenášať, či som tomu vedela zabrániť a tak dokola. Nikdy som sa však už k tomuto naozaj veľmi stresujúcemu začiatku nevrátila. Bola som rada, že to je za nami.
Druhé tehotenstvo
Po 9 mesiacoch som opäť otehotnela. Tým, že to bolo relatívne krátko po prvom pôrode, musela to byť opäť sekcia. Naplánovaná bola na 38. týždeň gravidity. Tehotenstvo bolo bez problémov. Síce opäť v čase pandémie a so sprísnenými opatreniami, ale mali sme nádej, že manžel bude môcť byť so synom hneď po pôrode. Tak aj bolo. Bol s ním chvíľu. Počas toho si všimol, že sa synovi ťažšie dýchalo, no lekári to pripisovali skoršiemu termínu pôrodu.
Po 2 hodinách som syna stále nevidela. Už som bola naozaj vystrašená, čo sa deje. Po 3 hodinách prišla do izby novorodenecká lekárka so slovami, že Jakubka museli zaintubovať a uviesť do umelého spánku, lebo nedokázal sám dýchať a nevedia príčinu…
Zrútil sa mi celý svet…Opäť
Až po 12 hodinách som sa mohla presunúť na JIS za ním a uvidieť ho v inkubátori napojeného na množstvo hadičiek. Myslela som len na to, prečo sa to stalo a čo bude ďalej a ako mu môžem pomôcť…. V tom už ale prišli prvé odhady, čo by mu mohlo byť a zneli „zápal pľúc“. V noci sa mi pochopiteľne nedalo ani spať a len som si kládla otázku, prečo sa nám niečo také stalo pri oboch synoch a kde je chyba, a prečo to aspoň raz nemohlo byť bez problémov…. Keď syna po 5 dňoch prebudili z umelého spánku a odpojili od pľúcnej ventilácie a ja som si ho tak mohla konečne po prvýkrát chytiť, bol to neopísateľný pocit.
Sila mamy
Celý ten čas čakania na tento moment som strávila tým, že som sa všemožne snažila o to, aby som si odsávala mlieko a môj syn mal čo do bruška. Bola som v tom ale tak veľmi namotivovaná, že chcem dojčiť, až som si tým vôbec nerobila dobre… Maximálne som si sledovala svoj príjem tekutín, množstvo odsatého mlieka a keď jedného dňa začala tvorba mlieka z ničoho nič klesať, takmer som sa zrútila. Bolo to pre mňa jediné, čím som vnímala, že viem synovi pomôcť. Nechápala som, ako je to možné. Veľmi mi v tom momente pomohla kolegyňa z oddelenia. Tá na mne hneď uvidela tú prehnanú kontrolu a upätie sa na jednu vec. Podporila ma v tom, že syn nech bude kŕmený akokoľvek, musí mať najmä mamu v relatívnej pohode. A mala skutočnú pravdu… Prišla som na izbu, podarilo sa mi oddýchnuť si, najbližšie odsávania som prestala riešiť množstvo mlieka a ani som sa na tú odmerku nepozrela…. Po dvoch dňoch na to som mala toľko mlieka, že ním kŕmili aj ďalšie detičky na oddelení. Pustila som ten veľký tlak, ktorý som cítila. Po 10 dňoch sme sa dostali k nášmu odchodu a k tomu, že sme konečne po prvý krát od pôrodu, mohli vidieť tatina a druhého syna- veľkého brata. Bolo to neuveriteľné…
Zamyslenie sa nad dušou ženy
Keď sa spätne zamýšľam nad druhým pôrodom, mala som neuveriteľný strach už počas tohto druhého tehotenstva. Dlho som bola skôr v roli veľkej hrdinky, že aké je to všetko super, ako som na všetko pripravená. Až pokiaľ neboli 2dni pred pôrodom a ja som bola úplne paralyzovaná vlastným strachom… Strachom z toho, že to, čím sme si prešli po prvom pôrode, sa znova zopakuje. V deň, keď som šla rodiť, som sa doslova neupokojiteľne triasla strachom a nepomohlo mi absolútne nič.
Až vtedy som si plne uvedomila, ako veľmi ma prvý pôrod zasiahol a čo to vo mne zanechalo.
Dovtedy som mala celé to prvé popôrodné obdobie v sebe uzmknuté a nevracala som sa k nemu. Veď sme prišli domov zdraví a v poriadku. Pocity, ktoré vo mne boli ešte pred odchodom do pôrodnice, boli veľmi zmiešané aj kvôli prvému synovi, ktorého som nechávala doma. Mala som množstvo takých tých výčitiek, že v jednej chvíli nedokážem byť tu pre oboch mojich synov naraz. Vtedy som si hovorila že som hrozná matka a že som ani nemala mať deti, keď sa o ne neviem postarať, ako by bolo treba a že keby viem, že budeme toto prežívať, radšej žiadne ani v živote nechcem.
Je hrozné uvedomiť si, kam nás myšlienky v takýchto situáciách dokážu doviesť…
Keď sa vrátim k obdobiu po druhom pôrode ešte v nemocnici, bolo pre mňa veľmi smutné uvedomiť si, že som si ani pri zlepšovaní stavu druhého synčeka, tú radosť nedokázala plnohodnotne užiť. Vždy mi v tom niečo vnútorné bránilo. Akýsi nepokoj a strach z nasledujúcich dní. Čo ešte nastane a čo nás ešte čaká a žiaľ aj môj pocit neschopnosti v tom celom. V tejto situácii prišla aj otázka od blízkych, či synčeka nedáme pokrstiť, že „keby náhodou“. V tom momente som už naozaj nedokázala ovládať svoje emócie a bolo to naozaj to posledné, čo som v tej chvíli potrebovala počuť.
Dieťa č. 3?
Aj po tomto všetkom uvažujeme v budúcnosti o možnosti mať aj tretie bábätko, keď budú chlapci väčší. Už teraz však viem, že tehotenstvo a pôrod nezvládnem len tak ľahko po psychickej stránke po tomto všetkom. Vysoko pravdepodobne vyhľadám pomoc psychológa, lebo hoci je to stále len myšlienka o treťom bábätku, no ja už mám teraz pocit hrôzy z pôrodu a toho, čo bude nasledovať po týchto dvoch do tretice. Vnímam, že bez pomoci by som si zrejme nedokázala užiť to obdobie len tak a presviedčať sama seba, že to bude tentokrát všetko v poriadku… Veľmi ma to trápi.
Na záver mi napadá taká myšlienka, že človek môže byť akokoľvek dobre vyštudovaným zdravotníkom či lekárom, pokiaľ si rovnakú alebo podobnú cestu neprežije sám, len ťažko ju plne pochopí.
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Čítať ďalej
