Materské pocity viny a hanby
S vinou a hanbou sa v našich životoch stretávame naozaj často. V druhej časti rozhovoru s Luciou Záhorcovou rozoberáme materské pocity viny a hanby. V texte však nájdete odpovede na svoje otázky aj vtedy, ak ste otec či iná opatrovnícka osoba.
Lucia Záhorcová je psychologička, vedkyňa, poradkyňa pre pozostalých a vysokoškolská pedagogička. Ako vedecká pracovníčka pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV, prednáša na Katedre psychológie Trnavskej univerzity. Jej hlavnou oblasťou odborného záujmu je psychológia odpustenia, ktorej sa venuje vyše 10 rokov vo výskume i v praxi. Je mamou dvoch detí. Na instagramovom profile psychologia_vedecky_a_laskavo a webe www.odpustenie.sk popularizuje tému odpustenia a príbuzné psychologické témy, s cieľom byť láskavejší k sebe a druhým.
V druhej časti rozhovoru sa dozviete:
- s čím sú spájané pocity viny a hanby v materstve/rodičovstve
- aké sú rozdiely medzi mamami a otcami
- ako si pomôcť, aby sme kráčali ľahšie materstvom
Čo vidíte ako dôvod toho, že v materskej role sa objavujú pocity viny naozaj často?
Dôvodov môže byť niekoľko. Dnes máme veľké množstvo dostupných informácií o tom, ako robiť rodičovstvo čo najlepšie, ako vychovávať vedome, rešpektujúco. Dočítame sa, ako je dôležité dojčenie, nosenie, ako sa vyhýbať obrazovkám, ako deťom nespôsobiť traumu, či ako vybrať tie najlepšie barefoot topánky. A tým samozrejme nemyslím, že by čokoľvek z toho bolo zlé, ani to, že vzdelávať sa a snažiť sa robiť veci čo najlepšie ako mama je nesprávne. K svojmu dieťaťu cítime nekonečnú lásku a prirodzene chceme robiť veci čo najlepšie. Môže byť však veľmi bolestivé, ak si zvnútorním, že bez toho, aby som všetko z toho robila naplno, za veľa ako mama nestojím. Ak budem mať neustále pocit, že by som mala robiť viac a lepšie, viac si naštudovať, viac sa venovať… môžem sa zacykliť do pocitov neustálej úzkosti, viny, hanby… a to bolí.
Má na nás vplyv aj naša minulosť?
Materstvo často reflektuje všetko to, čo máme v sebe hlboko nespracované. Môžu sa nám otvoriť zranenia, ktoré sme mali potlačené, vytesnené, akoby ,,zabudnuté”. Môžeme reagovať spôsobom, v ktorom sa zrazu nespoznávame, cítiť emócie, ktoré sme predtým nepoznali. Otvára sa nám tiež príležitosť stretnúť sa so svojím vnútorným dieťaťom. S tým, ktoré sa tak často cítilo vinné. S tým, ktoré sa ozýva vo chvíli, kedy sa obviňujeme a pýta sa: Stále nie som dosť dobrá? Čo všetko mám robiť, aby som bola milovaná? Čo všetko ešte musím, aby som bola prijatá?
A toto stretnutie môže bolieť, ale môže byť aj príležitosťou k uzdraveniu a rastu.
Ďalší faktor je podľa mňa špecifický pre našu generáciu. Často si na seba kladieme úlohu neopakovať chyby našich rodičov, alebo aj ďalších generácií spätne. To síce môže byť ušľachtilá úloha, ale nemusí byť úplne slobodná. Ak vložím všetko do toto, aby som nebola ako moja matka alebo môj otec, niekde inde môžem poprieť seba. Ak si dám napríklad za cieľ, že sa nikdy nebudem hnevať ako moja mama, môžem mať problém stanoviť hranice. Alebo chcem byť viac dostupná ako môj otec, ale úplne tak zabudnem na to, že aj ja či moje partnerstvo sú dôležité, až v materstve vyhorím.
Sú rozdiely medzi pocitmi viny medzi otcami a mamami?
Výskum nám ukazuje, že nejaké sú, ale je potrebné hneď povedať, že to nie je nič, čo platí vo všeobecnosti, a zároveň sa tieto témy stále skúmajú. To, čo sa však ukazuje, je, že ženy vo všeobecnosti vykazujú vyššiu úroveň tendencie k hanbe, vine, vyššiu sebakritiku.
Niektoré výskumy tiež ukázali, že ženy prežívajú vyššiu vinu v súvislosti s pracovno-rodinným konfliktom (teda obviňujem sa napríklad z toho, koľko pracujem popri deťoch) a táto vina bola ešte výraznejšia u tých žien, ktoré mali silne zvnútornené rodové stereotypy – teda silne verili, že oni by mali byť tie, ktoré sa starajú o deti a domácnosť a muži by mali byť tí, ktorí pracujú.
Aj muži však môžu mať svoje témy, kde cítia vinu alebo hanbu. Pokiaľ vychádzame z toho modelu, že žena je na materskej dovolenke a muž pracuje, muž si môže riešiť témy v súvislosti s tým, ako vie finančne zabezpečiť rodinu či s tým, že mu kvôli práci “ujdu” niektoré situácie či míľníky detí. Stretávam sa s tým, že dnes sa aj muži viac zaujímajú o to, ako robiť to rodičovstvo dobre, viac si o týchto témach študujú, a tam prirodzene vzniká priestor na reflexiu toho, ako som sa zachoval a kde som možno urobil chybu.
Ako pracovať s pocitom viny v kontexte materstva? Ak realita začiatku v materskej role bola úplne iná než si žena predstavovala (v realite iný ako očakávaný pôrodný zážitok, sklamanie z nedojčenia, duševné ťažkosti, ktoré nedovolili naplno sa venovať bábätku (príp. vôbec) v prvých týždňoch/mesiacoch)?
V prvom rade, môže to byť veľmi náročné. Natíska sa mi povedať, že objímam a súcitím so všetkými ženami, ktoré to takto zažili. Lebo je to silné, keď máme nejaké predstavy, nejaké očakávania, tešíme sa na bábätko, veríme, že porodíme prirodzene, že budeme dojčiť (a budeme dojčiť bez problémov), budeme šťastné a veselé, lebo z bábätka sa má tešiť a všetko budeme robiť správne, ako sa má… predsa sme po tom tak túžili a všade sme čítali, čo je pre naše dieťatko najlepšie… a zrazu je všetko inak. Ak sa nám navyše narodí dieťatko, ktoré má špecifickejšie potreby a od začiatku je starostlivosť o neho náročnejšia a úplne iná ako sme si predstavovali, život sa nám môže obrátiť naruby. Vie to byť veľmi bolestivé a človek prirodzene pochybuje, či robí všetko správne, kde urobil chybu, prečo to nie je tak, ako si prial a predstavoval. Môže sa v tom cítiť osamelo a vnímať, že je jediný s takými pocitmi a problémami.
Ako si v tom celom pomôcť?
Hovorí sa, že jediná cesta von je cez. Ak cítim bolesť, smútok, hnev, či hanbu, neuzdravím ich tak, že sa im budem vyhýbať, hoci je to našou prirodzenou tendenciou. Uzdravovanie bolesti je v samotnej bolesti. Bytí so svojimi emóciami. Bezpečným dotýkaním sa svojej bolesti. A to sa nedá urýchliť, potrebuje to svoj čas a priestor. V tomto priestore môžem potrebovať smútiť, akýmkoľvek spôsobom, ako mi to vyhovuje. Môže mi pomôcť opora, mať niekoho, s kým môžem zdieľať to, čo prežívam, za čím smútim, čo som stratila, kde cítim bolesť, kde hanbu. A práve v tom zdieľaní s niekým, kde sa cítim bezpečne, môžem zažiť, že nie som jediná, čo toto prežívam a že je normálne cítiť sa tak, ako sa cítim. Môže to byť dobrá priateľka, priateľ, komunita mám, ale aj spolupráca s odborníkom, ktorý mi môže byť emočne napojeným svedkom, ktorý ma tým boľavým údolím bezpečne prevedie.
Čo ak nedokážem byť v prítomnosti a stále ma to vedie do minulosti?
Je dôležité zreflektovať si, či sme to, čo sa stalo, vedeli nejakým spôsobom ovplyvniť. Ak sme nevedeli ovplyvniť, čo sa nám stalo, môžeme potrebovať smútiť a postupne prijímať nemennosť situácie, nad ktorou sme nemali kontrolu. Nevybrali sme si ju. Nie je našou vinou. Niekedy sa potrebujeme aj tak správne nahnevať, aby sme si vedeli stanoviť hranice, či aby sme nabudúce asertívnejšie komunikovali svoje potreby. A v niektorých prípadoch môže mať náš zážitok až charakter traumy, ktorý potrebujeme integrovať v spolupráci s odborníkom.
Čo však robiť v situáciách, kedy sme mali možnosť niečo ovplyvniť a neurobili sme to?
Ak je niečo, čo sme ovplyvniť vedeli a vnímame, že sme v tom zlyhali, že nie sme teraz hodné, či dobré mamy, je veľmi dôležité byť k sebe láskavá, odpúšťať si. Všímať si náš vnútorný hlas, ako k sebe hovoríme. Oddeľovať hodnotenie našej osobnosti od hodnotenia nášho správania. Lebo môžem byť stále dobrá mama, aj keď som urobila chybu. A cieľom nie je byť dokonalou, ale dosť dobrou mamou. A tá keď aj urobí chyby, ich reflektuje a robí potrebné nápravy tam, kde sa to dá. Neraz to je o malých krokoch, učiť sa byť k sebe láskavá. Ale tie malé kroky majú svoj velký význam, lebo tým učíme aj naše deti byť k sebe láskavé.
Ako pracovať s pocitmi, že keby som urobila/neurobila toto, tak by toto a toto bolo/nebolo?
Pokiaľ nám na niečom v našom materstve veľmi záležalo a nevyjde to tak, ako by sme si priali, je normálne, že prežívame ľútosť. Je prirodzené, že cítime smútok za niečím, čo sme stratili, čo sme chceli inak, čo sme si nejak vysnívali, niečo, do čoho sme vložili naše srdce. Preto je dôležité dopriať si toľko času a priestoru na smútenie, koľko potrebujeme. Lebo to je strata a tá si zaslúži byť odsmútená. Aj keď si myslíme, že už by sme mali byť za tým, alebo nám okolie naznačí, že už by nás to nemalo trápiť a nám sa tieto emócie aj s odstupom času ozvú. Je dôležité dať im priestor. Dovoliť si ich. Lebo čím viac sa snažíme pred nimi ujsť, tým viac sa ozývajú. Zároveň v tom byť k sebe láskavá, že sme v danej chvíli, za daných okolností, robili to najlepšie, čo sme mohli a vedeli. Vstupuje do toho aj téma prijímania toho, čo viac nie je možné zmeniť a to chce naozaj veľa času a veľa priestoru a neraz to nie je ukončený proces.
A ak je niečo, kde sme urobili chybu a môžeme ju napraviť, práve to veľmi pomáha k odpusteniu si. Nevieme síce vrátiť to, čo sa stalo, ale môžeme napraviť, čo napraviť ide (napr. ospravedlniť sa) a meniť to, čo sa meniť dá. Mne sa veľmi páči myšlienka psychoterapeuta Irvina Yaloma – žime tak, aby sme pri pohľade späť nemali nazbierané ďalšie dôvody k ľútosti.
Ako vieme my sami pracovať s tým, keď zrazu pocítime vinu, ktorá nás možno paralyzuje?
Ideálne je nenechať to zájsť tak ďaleko, aby nás to paralyzovalo, ale všímať si to v náznakoch. Všímať si, čo sa so mnou deje. Skontaktovať sa viac so svojim telom. Keď sa toto deje, ako sa cítim vo svojom tele? Kde to cítim? Môžem s tým chvíľu ostať? Čo by tento môj pocit teraz potreboval? Keď sa mi ozve takýto pocit, niečo sa mi snaží povedať. Možno potrebuje moju pozornosť.
Môže pomôcť aj ísť napríklad na krátku prechádzku, zacvičiť si či zmeniť aktivitu, teda naspäť sa skontaktovať so svojím telom. Z rôznych dôvodov však pre nás môže byť náročné skontaktovať sa so svojím vnútorným prežívaním a vôbec si ho dovoliť. Keď nás už pocit viny paralyzuje a nevieme čo s tým ďalej, odporúčala by som odborné psychoterapeutické sprevádzanie.
Vieme resp. ako integrovať pocity viny do života tak, aby nemali dopad na bežné prežívanie?
Vnímať ich ako súčasť života. Pokiaľ reflektujem vo svojom živote určitú morálku, vnímam, čo by sa asi malo a nemalo, je prirodzené, že pocity viny niekedy prídu, pokiaľ tieto svoje hranice prekročím. Dôležité je, čo urobíme potom. Ako s nimi budeme pracovať. Či sa necháme pohliť bolestivou hanbou, alebo k svojim chybám a prešľapom pristúpime láskavo – uvedomíme si ich bez toho, aby nás definovali a napravíme to, čo napraviť dokážeme, nabudúce sa pokúsime konať inak. Sme ľudia a všetkých nás spája to isté – sme nedokonalí a občas zlyhávame. Pokiaľ prijmeme svoju zraniteľnosť, nedokonalosť a omylnosť, všetky naše časti, nielen tie pekné, ľahšie svoje chyby aj môžeme meniť.
Čo by ste odporučili ženám, ktoré pociťujú veľkú vinu v kontexte perinatálnej straty dieťaťa?
Perinatálna strata je pre ženu jednou z najbolestivejších skúseností. Pocity viny sú veľmi časté. Nerada by som dávala nejakú jednoduchú radu, lebo vždy je dôležité láskavo a rešpektujúco pristúpiť k individuálnemu príbehu konkrétnej ženy. Verím však tomu, že nič nemožno pokaziť láskavosťou k sebe. Odpúšťaním si. Aj keď to nemusí byť ľahké. Aj keď je to proces, ktorý nejaký čas trvá. V tomto procese sa dostávame do kontaktu so svojou bolesťou, pomaly a postupne sa jej dotýkame. Postupne poznávame, čo sme vedeli a čo nevedeli ovplyvniť. Učíme sa prijímať, že niektoré veci nedokážeme zmeniť a každý deň sa učíme žiť s nezmeniteľnou realitou. Nachádzame svoje zdroje, aby sa nám v tejto novej realite ľahšie žilo.
Niekedy je pod hnevom na seba v skutočnosti obrovský smútok, s ktorým je tak ťažké sa stretnúť, je v ňom toľko bolesti a zraniteľnosti, že ten hnev slúži ako určitá ochrana. Krátkodobo tak môže mať svoj zmysel. Môže nám pomôcť vysvetliť nevysvetliteľnú situáciu, nájsť vinníka, či v istom zmysle nás ochrániť do budúcna (napr. ,,ak budem robiť toto, toto sa viac nestane”). Pod hnevom však môže byť hlboký smútok, ktorý potrebuje byť odžitý. Je preto dôležité dovoliť si smútiť akokoľvek to práve potrebujem — kričať, plakať, rozprávať či byť v tichu, byť sama či s niekým… ale aj dovoliť si smiať či tešiť sa z maličkostí. Akákoľvek reakcia na nenormálnu situácia je normálna. Možno si v tejto situácií dovolím vypýtať pomoc, hoci na to nie som zvyknutá. Okrem odborníka ňou môžu byť aj príbehy žien s podobnou skúsenosťou, ktoré sa s touto novou realitou učia žiť. Je dobré vedieť, že so svojimi pocitmi nemusím byť sama.
Jedna či dve vyžiadano – nevyžiadané rady pre ženy do materskej role.
Byť k sebe láskavá a starať sa nielen o svoje deti, ale aj o seba.
Starať sa o seba môže v materstve znieť ako priveľká úloha, zvlášť pri malých deťoch. Skúsme začať najmenšou možnou vecou. Napríklad, dám si záväzok, že ráno si vypijem tú teplú kávu. Alebo keď dieťa zaspí, skôr ako začnem riešiť všetko naokolo, na päť minút si zacvičím či prečítam dve strany z knihy. Čokoľvek, čo je pre mňa zdrojom. Postarám sa o seba, aby som sa vedela starať o deti (podobne ako v lietadle — najskôr nasadím masku sebe, až potom dieťaťu). Starostlivosť o seba nie je sebeckosťou – naopak, učím tým aj svoje deti postarať sa o seba. Ukazujem im, že nie je cestou poprieť všetky svoje potreby pre spokojnosť druhých (v konečnom dôsledku sa to niekde odrazí a spolu doma spokojní nebudeme). Keď sa o seba postarám, robím to aj pre svoje deti.
Byť k sebe láskavá môžeme začať už tým, že si všímame svoj vnútorný hlas. Všimneme si a zvedomíme, ako k sebe v náročnej situácii hovoríme. Zastavme sa na chvíľu a zostaňme s tým. Predýchajme to. Pýtajme sa samých seba, čo práve teraz potrebujeme. Doprajme si láskavosť, akú by sme dali našej priatelke, na ktorej nám veľmi záleží. A v neposlednom rade, nebuďme na seba kruté, keď nám tá láskavosť k sebe zatiaľ úplne nejde, keď si ešte nevieme úplne odpustiť. Buďme láskavé k tomu, ako to máme práve teraz.
V prvej časti rozhovoru sme sa s Luciou Záhorcovou rozprávali o pocitoch viny a hanby vo všeobecnosti. Tento rozhovor nájdete na tomto odkaze.
Čítať ďalej