We are
highly
sensitive

Kategória: Rozhovory

  1. Homepage
  2. Rozhovory
Rozhovory

Tehotenstvo, popôrodné obdobie a ženské telo

Tehotenstvo i obdobie po pôrode je spojené s početnými telesnými zmenami, ktoré môžu významne komplikovať náš seba-obraz, sebavedomie a duševné prežívanie. 

Prečo?

Pravidelné kontrolovanie prírastku hmotnosti počas tehotenstva, opuchy končatín, oslabené panvové dno, vypadávanie vlasov, zmeny pleti či telesnej vône, popôrodné bruško, jazvy či strie tvoria  nepríjemne vnímanú súčasť začiatkov materstva, o ktorých sa v spoločnosti veľa nehovorí a stále sú akýmsi tabu. Pritom ide o úplne prirodzený stav, ktorým si prechádza každá z nás. 

Nerealistické očakávania

Médiá a sociálne siete nám ponúkajú obrazy žien, na ktorých krátko po pôrode nevideť akékoľvek známky tehotenstva, a preto máme často pocit, že aj my sa musíme okamžite vrátiť k postave, akú sme mali pred tehotenstvom. Tento tlak, pokrivený seba-obraz a nutkavé pocity vyzerať dobre však môžu spôsobiť veľkú ťažobu v našom duševnom prežívaní a v niektorých prípadoch môžu až zhoršiť prežívanie popôrodnej depresie či dokonca porúch príjmu potravy.

Prečo sa naše telo mení?

Zmeny v tehotenstve i v období po pôrode sú celkom prirodzené, ba dokonca sú veľmi dôležité. Naše telá sa počas celého tehotenstva menia, aby dokázali byť čo najlepším útočiskom pre naše bábätko a tiež sa usilovne pripravujú na veľký výkon pri pôrode. Najviac zmien je spôsobených hormonálnymi zmenami estrogénu a progesterónu, ale svoju rolu zohrávajú aj fyziologické zmeny, ako napríklad zväčšenie objemu krvi o takmer polovicu. To, čo je v oblasti telesných zmien normálne, sa líši pre každú ženu. Každé telo funguje celkom unikátnym spôsobom, a preto sa aj s hormonálnymi zmenami v tomto období vyrovnáva rôzne. 

Aké sú ideálne prírastky v tehotenstve?

Telesné zmeny sa nedajú zarámcovať do ideálnych tabuliek a rovnako ako neexistuje jednotný čas na to, ako dlho by malo trvať, kým sa vrátime k “pôvodnej postave”. Tento koncept býva často veľmi zraňujúci a pritom je nerealistický. 

Naše telo “nikam neodišlo”, a preto sa k nemu nemusíme vrátiť. Naše telo je stále tu. Len sa mierne zmenilo vplyvom  procesov v tehotenstve a po pôrode. 

Koľko času potrebujeme, kým sa telo vráti ,,do formy”?

Väčšina žien udáva, že im trvalo rok a viac, kým sa ich telesné zmeny ustálili. To vyvracia nesprávny a zraňujúci pohľad, že po skončení šestondelia by mala byť žena v predpôrodnej forme. Pritom ide len o začiatok komplexného procesu, kedy sa naše telá postupne vyrovnávajú s hormonálnymi zmenami i s novou rolou mamy.  To, na čom v tomto období záleží najviac je zdravie a bezpečnosť bábätka i matky. Obmedzovanie sa v jedle, nadmerný pohyb či rýchly návrat k športu po pôrode môže spôsobiť veľké zdravotné komplikácie, a preto je najdôležitejšie držať sa rád lekárov a odborníkov.

Ako súvisia telesné zmeny s psychickým prežívaním?

Okrem toho, že telesné zmeny môžu zmeniť náš pohlaď na seba a znížiť naše sebavedomie, výskumy ukazujú, že tiež súvisia s vyšším rizikom popôrodnej depresie. Väčšia nespokojnosť s vlastným telom dokonca súvisí so závažnejšími symptómami popôrodnej depresie.  Podľa výskumov až 1 z 20 žien môže zažívať poruchy príjmu potravy počas tehotenstva a takmer polovica žien, ktoré nimi trpeli v minulosti, ich zažíva opäť v období po pôrode. Takmer 70% žien pritom udáva nespokojnosť so svojím telom po pôrode. Ide o skutočne vysoké čísla, ktoré naznačujú, že nespokojnosť s telesnými zmenami je veľkým problémom a týka sa mnohých z nás.

 

Ako sa vieme v tejto téme podporiť? Pokračovanie článku zverejníme už o pár dní.

 

Autorka: Hana Maďarová

 

obrázok: unsplash.com

Zdroje:

 

Grajek, M., Krupa-Kotara, K., Grot, M., Kujawińska, M., Helisz, P., Gwioździk, W., Białek-Dratwa, A., Staśkiewicz, W., & Kobza, J. (2022). Perception of the Body Image in Women after Childbirth and the Specific Determinants of Their Eating Behavior: Cross-Sectional Study (Silesia, Poland). International Journal of Environmental Research and Public Health, 19(16), 10137. https://doi.org/10.3390/ijerph191610137

 

Martínez-Olcina, M., Rubio-Arias, J. A., Reche-García, C., Leyva-Vela, B., Hernández-García, M., Hernández-Morante, J. J., & Martínez-Rodríguez, A. (2020). Eating Disorders in Pregnant and Breastfeeding Women: A Systematic Review. Medicina (Kaunas, Lithuania), 56(7), 352. https://doi.org/10.3390/medicina56070352

 

Riesco-González, F. J., Antúnez-Calvente, I., Vázquez-Lara, J. M., Rodríguez-Díaz, L., Palomo-Gómez, R., Gómez-Salgado, J., García-Iglesias, J. J., Parrón-Carreño, T., & Fernández-Carrasco, F. J. (2022). Body Image Dissatisfaction as a Risk Factor for Postpartum Depression. Medicina (Kaunas, Lithuania), 58(6), 752. https://doi.org/10.3390/medicina58060752

 

Watson, H. J., Torgersen, L., Zerwas, S., Reichborn-Kjennerud, T., Knoph, C., Stoltenberg, C., Siega-Riz, A. M., Von Holle, A., Hamer, R. M., Meltzer, H., Ferguson, E. H., Haugen, M., Magnus, P., Kuhns, R., & Bulik, C. M. (2014). Eating Disorders, Pregnancy, and the Postpartum Period: Findings from the Norwegian Mother and Child Cohort Study (MoBa). Norsk epidemiologi = Norwegian journal of epidemiology, 24(1-2), 51–62. https://doi.org/10.5324/nje.v24i1-2.1758

 

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

Aké boli Kruhy? Farebné a láskavé

V sobotu 3. mája sme sa zúčastnili na prvom ročníku festivalu duševnej pohody Kruhy, ktoré organizovali Kúpele Sliač a o.z. Zdravá krajina ako sprievodné podujatie k odbornej Gestal konferencie Tvoriť kruhy.

Celý deň sme mali možnosť hovoriť so ženami ale aj mužmi rôznych generácií, ktorí veľmi otvorene a podporne vnímajú témy duševného zdravia žien po pôrode. Zastavili sa u nás desiatky žien, ktoré svojou troškou prispeli do koláže materstva, s ktorou budeme aj naďalej v projekte pracovať. 

Neexistuje jediná podoba materstva a neexistuje jediná farba, ktorá by túto rolu vystihovala. Každá mama má svoju odpoveď.

 

V rámci dňa sa u nás pristavili aj rodiny s deťmi, ktoré sme potešili balónom, Kreskami či sme im vytvorili možnosť zapojiť sa do zdieľacej aktivity, kde sme hľadali odpoveď na otázku, čo ľudí teší. Niektorí sa zapojili, iní si zase vzali papierik so sebou domov. Zapojili sa aj viaceré deti. Každú z odpovedí máme a budeme s nimi naďalej pracovať. 

Viaceré z návštevníčiek si dopriali malú drobnosť z nášho merchu. Ten je dostupný aj pre vás kedykoľvek na tomto odkaze. 

Ďakujeme každej jednej odborníčke a odborníkovi, ktorí sa pri nás zastavili a zdieľali sme medzi sebou prax v práci so ženami v popôrodnom období. 

Sme tu pre vás, tím Vysmiatej Duše Mamky.

Katka, Lenka a študentky psychológie Miška a Veronika

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

Odolnosť a vzťahová väzba: Cesta, ktorú kráčame spolu s dieťaťom

Byť mamou je nádherné a aj nesmierne náročné. V jeden moment nás zaplaví vlna lásky, v druhý zasa únava, frustrácia či pochybnosti. A v tom všetkom sa snažíme vytvárať bezpečný, láskyplný priestor pre svoje dieťa – priestor, v ktorom môže rásť, spoznávať svet a cítiť, že je prijímané také, aké je. Práve tu zohráva kľúčovú úlohu vzťahová väzba.

Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom sa netvorí dokonalosťou, ale napojením. 

Je to schopnosť byť tu – fyzicky aj emočne. Byť prítomná, vnímať, čo sa v našom dieťati deje, ale aj v nás. No aby sme sa mohli skutočne napojiť na svoje dieťa, potrebujeme sa vedieť najskôr napojiť samy na seba. Potrebujeme si dovoliť cítiť. Rozpoznať, čo sa v nás odohráva, a naučiť sa so svojimi emóciami narábať – nie potláčať ich, nie ich ignorovať, ale zvládnuť ich tak, aby nás nezaplavili.

Sebaregulácia – teda schopnosť vnímať a zvládať vlastné emócie – je jedným z najdôležitejších darov, ktoré môžeme svojmu dieťaťu odovzdať. Nie tým, že mu to vysvetlíme, ale tým, ako s ním sme. Keď nás dieťa vidí, ako sa snažíme upokojiť namiesto výbuchu, ako sa ospravedlníme, keď zlyháme, ako si dovolíme cítiť smútok, bez hanby – učí sa, že všetky emócie sú v poriadku. Učí sa, že aj tie ťažké chvíle sú súčasťou života. A že sa dajú zvládnuť.

Nie je však cieľom byť „dokonalá mama“. 

Niekedy nevieme, čo naše dieťa potrebuje. Niekedy nás jeho výbuch zaskočí, zabolí, alebo nás v nás spustí niečo staré a bolestivé. A niekedy zareagujeme úplne inak, ako by sme chceli. Aj to je v poriadku. 

Vzťahová väzba sa nevytvára jedným dokonalým momentom, ale tisíckami malých okamihov, kedy sa znovu napojíme. Kedy povieme: „Prepáč, bola som nervózna.“ alebo „Vidím, že sa trápiš. Skúsime to spolu zvládnuť.“

Tieto momenty napojenia, opravenia, návratu späť k sebe navzájom – to sú kamienky, z ktorých sa skladá bezpečná väzba.

Deti sa cez nás učia, ako narábať s emóciami. Ak majú možnosť zažívať, že ich emócie sú prijímané, že aj keď niečo nezvládnu, stále ich milujeme, ak vidia, že aj my máme emócie, ale učíme sa s nimi pracovať – dávame im do života výbavu, ktorú budú potrebovať oveľa viac než akékoľvek poučky. Vnútorné presvedčenie, že nemusia byť dokonalé, aby boli milované. Že aj keď sa veci pokazia, dajú sa opraviť. Že aj keď sa cítime zle, nie sme v tom sami.

Aj keď to niekedy nezvládneme, keď vybuchneme alebo sa odpojíme – neznamená to, že sme to pokazili. Znamená to, že sme ľudia. A že máme ďalšiu šancu niečo si všimnúť, niečo sa naučiť. Každý jeden deň máme možnosť znovu sa spojiť – so svojím dieťaťom aj so sebou.

Dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje mamu, ktorá sa snaží, ktorá sa učí, ktorá je k sebe láskavá, a tým ho učí, že aj ono môže byť k sebe láskavé. Naša odolnosť nie je o tom, že nikdy nespadneme – ale že sa dokážeme postaviť, že si dokážeme odpustiť, že máme odvahu znova sa priblížiť a vytvárať vzťah. 

Ako môžeme túto odolnosť v sebe podporovať?

Odolnosť nie je niečo, s čím sa narodíme alebo nenarodíme. Je to vnútorný priestor, ktorý môžeme vedome budovať a posilňovať. Je to o malých, každodenných rozhodnutiach, ktoré robíme pre svoje duševné zdravie. Z lásky k sebe aj k svojmu dieťaťu.

Podporovať svoju odolnosť môžeme napríklad takto:

  • Spomaliť, keď to ide. Zastaviť sa na chvíľu v chaose dňa, všímať si, čo cítime, čo potrebujeme. Aj tri hlboké nádychy môžu byť začiatkom návratu k sebe.
  • Zveriť sa niekomu, kto nás počúva bez súdu. S kamarátkou, s partnerom, s terapeutkou. Nemusíme byť na všetko samy.
  • Dopriať si starostlivosť – aj keď len malú. Teplý čaj, desať minút osamote, hudbu, ktorá nám robí dobre. To nie je luxus, to je základ.
  • Neočakávať od seba príliš veľa. Nie každý deň je na veľké víťazstvá. Niekedy stačí, že sme ráno vstali a večer sme objali svoje dieťa. Aj to je dosť.
  • A hlavne: byť k sebe láskavá. Učiť sa hovoriť si „je v poriadku, že to dnes nešlo ako som chcela“. Pretože vnútorný hlas, ktorý nás podrží, je tou najpevnejšou oporou, akú si môžeme dať.

Takže ak dnes cítiš milá mama, že si niečo nezvládla, že si zakričala alebo si bola zúfalá – zastav sa, nadýchni sa a povedz si: som len človek, robím, čo viem, a zajtra to skúsim inak. Tvoje dieťa nepotrebuje superhrdinku. Potrebuje TEBA – so všetkými chybami, úsmevmi aj slzami. Lebo práve vďaka tebe sa učí, čo znamená byť človekom. 

Alexandra Trandžíková

zdroj obrázka: unsplah.com

Čítať ďalej
Rozhovory

Na každom pôrodnom príbehu záleží

Drahá žena,

jedným z najvýznamnejších míľnikov na ceste materstvom je práve jej úplný začiatok – pôrod. 

To prvé stretnutie s novým bezbranným človiečikom, ktoré sme celé tehotenstvo netrpezlivo očakávali. Každá z nás mala vlastnú predstavu o tom, aký pôrod by si pre seba i pre svoje dieťatko želala. Mnohé z nás túžia po prirodzenom zážitku či po tom, aby to bolo čo najrýchlejšie a bezbolestné. A tak je to úplne v poriadku. Pôrodných príbehov je toľko, ako nás matiek – každý je celkom unikátny, odlišný a hodný pozornosti.  

Mnohokrát však môže byť pre nás náš pôrodný príbeh zdrojom veľkej bolesti, trápenia, pocitov hnevu, zlyhania či viny. A tak sa môže z dlho očakávaného stretnutia s naším bábätkom stať okamih, ktorý nám značne sťaží cestu materstvom.

Drahá žena, ak je aj pre Teba pôrodný príbeh zdrojom bolesti, hnevu či pocitov zlyhania, nie si vo svojom prežívaní sama. 

Pôrod je totiž celkom unikátnym okamihom, od ktorého máme právom veľké očakávania. Deje sa len raz, dvakrát či párkrát za život a je významným momentom na ceste materstva. Každá z nás si zaslúži krásny, láskavý či rešpektujúci pôrod podľa svojich predstáv. Žiaľ, je potrebné priznať, že mnoho žien je so svojím pôrodným príbehom nespokojných, ba dokonca zranených aj na duši. Hoci ide o veľmi citlivú tému, niektoré výskumy naznačujú, že v priemere okolo 20% žien je nespokojných so svojím pôrodom. Ba čo viac, staršie výskumy ukazujú, že až 1 z 3 žien môže považovať svoj pôrod za traumatický a pre mnohé ženy môže byť aj zdrojom vážnych psychických ťažkostí, ako je napríklad postraumatická stresová porucha či popôrodná depresia.

Bez ohľadu na zistenia výskumov, za každým týmto číslom je konkrétna žena so svojím konkrétnym príbehom. 

Aj keď niektoré ženy, nanešťastie, majú zážitok s traumatickým pôrodom, je úplne v poriadku prežívať negatívne pocity, aj keď nepovažujeme svoj pôrodným príbeh za traumu. Tieto pocity môžu prameniť z nespočetného množstva faktorov, ako sú zdravotné komplikácie, zaobchádzanie a komunikácia pri pôrode, strata kontroly a neschopnosť ovplyvniť priebeh pôrodu aj napriek množstvu úsilia, ktoré sme vložili do prípravy pôrodu. 

Myšlienky a nepríjemné pocity, ktoré môžu ťažiť našu dušu popisuje aj Ivka vo svojom príbehu:

“Okamžite po presune z pôrodnice na oddelenie šestonedelia ma zaplavili výčitky svedomia  – voči sebe, bábätku, manželovi, zdravotníckemu personálu. Cítila som sa veľmi podobne ako študent, ktorý dôležitou skúškou prejde „s odretými ušami“. Všetci mu blahoželajú, ale sám nemá pocit, že si gratulácie zaslúži. Najradšej by vrátil čas a podstúpil reparát. Začala som plánovať, že nad druhým pôrodom budem mať kontrolu, ktorú som tentokrát nemala. Môj vnútorný kritik ma karhal za okolnosti, ktoré by som pravdepodobne aj tak nemohla ovplyvniť. Nedokázala som sa za seba postaviť a byť k sebe láskavá.”

Mnohé ženy, podobne ako Ivku, zaplavujú výčitky a pocity viny len pri pomyslení na svoj pôrod. Cítia sa previnilo pre každého okolo, avšak nemajú silu na súcit a odpustenie sebe samej. Iné ženy môžu prežívať množstvo hnevu, zúfalstva a nespravodlivosti. A niektorým iným vládne v duši veľký žiaľ, smútok či prázdno. Pre mnohé mamy môže ťaživý pôrodný príbeh komplikovať vzťahy s bábätkom, s blízkymi či so sebou samou a komplikovať prežívanie materstva.

Každý pocit, ktorý prežívame v súvislosti so svojím pôrodným príbehom je na mieste a zaslúži si, aby neostal nepovšimnutý. 

Rovnako ako Ivke, aj nám môže pomôcť rozprávať o svojich príbehoch s odborníkmi, pochopiť čo sa pri pôrode nášho bábätka stalo, odpustiť sebe či ostatným a vykročiť na cestu uzdravenia, ktorá nemusí byť ľahká, no pomôže zľahčiť naše prežívanie. 

Veľkou pomocou na tejto ceste môže byť terapia (napr. EMDR smer), podporné skupiny, spísanie si a pochopenie svojho pôrodného príbehu, ale aj emailová podpora, ktorá je tu pre každú ženu.

Drahá žena, nezostávaj so svojimi pocitmi osamote.

Na každom (pôrodnom) príbehu záleží.

Autorka: Hana Maďarová 

Zdroje:

Lazzerini, M., Mariani, I., Semenzato, C., & Valente, E. P. (2020). Association between maternal satisfaction and other indicators of quality of care at childbirth: a cross-sectional study based on the WHO standards. BMJ open, 10(9), e037063. https://doi.org/10.1136/bmjopen-2020-037063

Luegmair, K., Zenzmaier, C., Oblasser, C., & König-Bachmann, M. (2018). Women’s satisfaction with care at the birthplace in Austria: Evaluation of the Babies Born Better survey national dataset. Midwifery, 59, 130–140. https://doi.org/10.1016/j.midw.2018.01.003

Mohammad, K. I., Alafi, K. K., Mohammad, A. I., Gamble, J., & Creedy, D. (2014). Jordanian women’s dissatisfaction with childbirth care. International nursing review, 61(2), 278–284. https://doi.org/10.1111/inr.12102

Soet, J. E., Brack, G. A., & DiIorio, C. (2003). Prevalence and predictors of women’s experience of psychological trauma during childbirth. Birth, 30(1), 36–46. https://doi.org/10.1046/j.1523-536x.2003.00215.x 

Čítať ďalej
Copyright 2024 o.z. VyDuMamky.
Obsah na tomto webe nenahrádza konzultáciu so psychológom či psychiatrom a má primárne informatívny charakter.