We are
highly
sensitive

Kategória: Rozhovory

materská vina
Rozhovory

Materské pocity viny a hanby

S vinou a hanbou sa v našich životoch stretávame naozaj často. V druhej časti rozhovoru s Luciou Záhorcovou rozoberáme materské pocity viny a hanby. V texte však nájdete odpovede na svoje otázky aj vtedy, ak ste otec či iná opatrovnícka osoba.

Lucia Záhorcová je psychologička, vedkyňa, poradkyňa pre pozostalých a vysokoškolská pedagogička. Ako vedecká pracovníčka pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV, prednáša na Katedre psychológie Trnavskej univerzity. Jej hlavnou oblasťou odborného záujmu je psychológia odpustenia, ktorej sa venuje vyše 10 rokov vo výskume i v praxi. Je mamou dvoch detí. Na instagramovom profile psychologia_vedecky_a_laskavo a webe www.odpustenie.sk popularizuje tému odpustenia a príbuzné psychologické témy, s cieľom byť láskavejší k sebe a druhým.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete: 
  • s čím sú spájané pocity viny a hanby v materstve/rodičovstve
  • aké sú rozdiely medzi mamami a otcami
  • ako si pomôcť, aby sme kráčali ľahšie materstvom

 

Čo vidíte ako dôvod toho, že v materskej role sa objavujú pocity viny naozaj často?

Dôvodov môže byť niekoľko. Dnes máme veľké množstvo dostupných informácií o tom, ako robiť rodičovstvo čo najlepšie, ako vychovávať vedome, rešpektujúco. Dočítame sa, ako je dôležité dojčenie, nosenie, ako sa vyhýbať obrazovkám, ako deťom nespôsobiť traumu, či ako vybrať tie najlepšie barefoot topánky. A tým samozrejme nemyslím, že by čokoľvek z toho bolo zlé, ani to, že vzdelávať sa a snažiť sa robiť veci čo najlepšie ako mama je nesprávne. K svojmu dieťaťu cítime nekonečnú lásku a prirodzene chceme robiť veci čo najlepšie. Môže byť však veľmi bolestivé, ak si zvnútorním, že bez toho, aby som všetko z toho robila naplno, za veľa ako mama nestojím. Ak budem mať neustále pocit, že by som mala robiť viac a lepšie, viac si naštudovať, viac sa venovať… môžem sa zacykliť do pocitov neustálej úzkosti, viny, hanby… a to bolí.

Má na nás vplyv aj naša minulosť?

Materstvo často reflektuje všetko to, čo máme v sebe hlboko nespracované. Môžu sa nám otvoriť zranenia, ktoré sme mali potlačené, vytesnené, akoby ,,zabudnuté”. Môžeme reagovať spôsobom, v ktorom sa zrazu nespoznávame, cítiť emócie, ktoré sme predtým nepoznali. Otvára sa nám tiež príležitosť stretnúť sa so svojím vnútorným dieťaťom. S tým, ktoré sa tak často cítilo vinné. S tým, ktoré sa ozýva vo chvíli, kedy sa obviňujeme a pýta sa: Stále nie som dosť dobrá? Čo všetko mám robiť, aby som bola milovaná? Čo všetko ešte musím, aby som bola prijatá? 

A toto stretnutie môže bolieť, ale môže byť aj príležitosťou k uzdraveniu a rastu.

Ďalší faktor je podľa mňa špecifický pre našu generáciu. Často si na seba kladieme úlohu neopakovať chyby našich rodičov, alebo aj ďalších generácií spätne. To síce môže byť ušľachtilá úloha, ale nemusí byť úplne slobodná. Ak vložím všetko do toto, aby som nebola ako moja matka alebo môj otec, niekde inde môžem poprieť seba. Ak si dám napríklad za cieľ, že sa nikdy nebudem hnevať ako moja mama, môžem mať problém stanoviť hranice. Alebo chcem byť viac dostupná ako môj otec, ale úplne tak zabudnem na to, že aj ja či moje partnerstvo sú dôležité, až v materstve vyhorím.

Sú rozdiely medzi pocitmi viny medzi otcami a mamami?

Výskum nám ukazuje, že nejaké sú, ale je potrebné hneď povedať, že to nie je nič, čo platí vo všeobecnosti, a zároveň sa tieto témy stále skúmajú. To, čo sa však ukazuje, je, že ženy vo všeobecnosti vykazujú vyššiu úroveň tendencie k hanbe, vine, vyššiu sebakritiku. 

Niektoré výskumy tiež ukázali, že ženy prežívajú vyššiu vinu v súvislosti s pracovno-rodinným konfliktom (teda obviňujem sa napríklad z toho, koľko pracujem popri deťoch) a táto vina bola ešte výraznejšia u tých žien, ktoré mali silne zvnútornené rodové stereotypy – teda silne verili, že oni by mali byť tie, ktoré sa starajú o deti a domácnosť a muži by mali byť tí, ktorí pracujú.

Aj muži však môžu mať svoje témy, kde cítia vinu alebo hanbu. Pokiaľ vychádzame z toho modelu, že žena je na materskej dovolenke a muž pracuje, muž si môže riešiť témy v súvislosti s tým, ako vie finančne zabezpečiť rodinu či s tým, že mu kvôli práci “ujdu” niektoré situácie či míľníky detí. Stretávam sa s tým, že dnes sa aj muži viac zaujímajú o to, ako robiť to rodičovstvo dobre, viac si o týchto témach študujú, a tam prirodzene vzniká priestor na reflexiu toho, ako som sa zachoval a kde som možno urobil chybu.

Ako pracovať s pocitom viny v kontexte materstva? Ak realita začiatku v materskej role bola úplne iná než si žena predstavovala (v realite iný ako očakávaný pôrodný zážitok, sklamanie z nedojčenia, duševné ťažkosti, ktoré nedovolili naplno sa venovať bábätku (príp. vôbec) v prvých týždňoch/mesiacoch)?

V prvom rade, môže to byť veľmi náročné. Natíska sa mi povedať, že objímam a súcitím so všetkými ženami, ktoré to takto zažili. Lebo je to silné, keď máme nejaké predstavy, nejaké očakávania, tešíme sa na bábätko, veríme, že porodíme prirodzene, že budeme dojčiť (a budeme dojčiť bez problémov), budeme šťastné a veselé, lebo z bábätka sa má tešiť a všetko budeme robiť správne, ako sa má… predsa sme po tom tak túžili a všade sme čítali, čo je pre naše dieťatko najlepšie… a zrazu je všetko inak. Ak sa nám navyše narodí dieťatko, ktoré má špecifickejšie potreby a od začiatku je starostlivosť o neho náročnejšia a úplne iná ako sme si predstavovali, život sa nám môže obrátiť naruby. Vie to byť veľmi bolestivé a človek prirodzene pochybuje, či robí všetko správne, kde urobil chybu, prečo to nie je tak, ako si prial a predstavoval. Môže sa v tom cítiť osamelo a vnímať, že je jediný s takými pocitmi a problémami. 

Ako si v tom celom pomôcť?

Hovorí sa, že jediná cesta von je cez. Ak cítim bolesť, smútok, hnev, či hanbu, neuzdravím ich tak, že sa im budem vyhýbať, hoci je to našou prirodzenou tendenciou. Uzdravovanie bolesti je v samotnej bolesti. Bytí so svojimi emóciami. Bezpečným dotýkaním sa svojej bolesti. A to sa nedá urýchliť, potrebuje to svoj čas a priestor. V tomto priestore môžem potrebovať smútiť, akýmkoľvek spôsobom, ako mi to vyhovuje. Môže mi pomôcť opora, mať niekoho, s kým môžem zdieľať to, čo prežívam, za čím smútim, čo som stratila, kde cítim bolesť, kde hanbu. A práve v tom zdieľaní s niekým, kde sa cítim bezpečne, môžem zažiť, že nie som jediná, čo toto prežívam a že je normálne cítiť sa tak, ako sa cítim. Môže to byť dobrá priateľka, priateľ, komunita mám, ale aj spolupráca s odborníkom, ktorý mi môže byť emočne napojeným svedkom, ktorý ma tým boľavým údolím bezpečne prevedie.

Čo ak nedokážem byť v prítomnosti a stále ma to vedie do minulosti?

Je dôležité zreflektovať si, či sme to, čo sa stalo, vedeli nejakým spôsobom ovplyvniť. Ak sme nevedeli ovplyvniť, čo sa nám stalo, môžeme potrebovať smútiť a postupne prijímať nemennosť situácie, nad ktorou sme nemali kontrolu. Nevybrali sme si ju. Nie je našou vinou. Niekedy sa potrebujeme aj tak správne nahnevať, aby sme si vedeli stanoviť hranice, či aby sme nabudúce asertívnejšie komunikovali svoje potreby. A v niektorých prípadoch môže mať náš zážitok až charakter traumy, ktorý potrebujeme integrovať v spolupráci s odborníkom.

Čo však robiť v situáciách, kedy sme mali možnosť niečo ovplyvniť a neurobili sme to?

Ak je niečo, čo sme ovplyvniť vedeli a vnímame, že sme v tom zlyhali, že nie sme teraz hodné, či dobré mamy, je veľmi dôležité byť k sebe láskavá, odpúšťať si. Všímať si náš vnútorný hlas, ako k sebe hovoríme. Oddeľovať hodnotenie našej osobnosti od hodnotenia nášho správania. Lebo môžem byť stále dobrá mama, aj keď som urobila chybu. A cieľom nie je byť dokonalou, ale dosť dobrou mamou. A tá keď aj urobí chyby, ich reflektuje a robí potrebné nápravy tam, kde sa to dá. Neraz to je o malých krokoch, učiť sa byť k sebe láskavá. Ale tie malé kroky majú svoj velký význam, lebo tým učíme aj naše deti byť k sebe láskavé. 

Ako pracovať s pocitmi, že keby som urobila/neurobila toto, tak by toto a toto bolo/nebolo?

Pokiaľ nám na niečom v našom materstve veľmi záležalo a nevyjde to tak, ako by sme si priali, je normálne, že prežívame ľútosť. Je prirodzené, že cítime smútok za niečím, čo sme stratili, čo sme chceli inak, čo sme si nejak vysnívali, niečo, do čoho sme vložili naše srdce. Preto je dôležité dopriať si toľko času a priestoru na smútenie, koľko potrebujeme. Lebo to je strata a tá si zaslúži byť odsmútená. Aj keď si myslíme, že už by sme mali byť za tým, alebo nám okolie naznačí, že už by nás to nemalo trápiť a nám sa tieto emócie aj s odstupom času ozvú. Je dôležité dať im priestor. Dovoliť si ich. Lebo čím viac sa snažíme pred nimi ujsť, tým viac sa ozývajú. Zároveň v tom byť k sebe láskavá, že sme v danej chvíli, za daných okolností, robili to najlepšie, čo sme mohli a vedeli. Vstupuje do toho aj téma prijímania toho, čo viac nie je možné zmeniť a to chce naozaj veľa času a veľa priestoru a neraz to nie je ukončený proces.

A ak je niečo, kde sme urobili chybu a môžeme ju napraviť, práve to veľmi pomáha k odpusteniu si. Nevieme síce vrátiť to, čo sa stalo, ale môžeme napraviť, čo napraviť ide (napr. ospravedlniť sa) a meniť to, čo sa meniť dá. Mne sa veľmi páči myšlienka psychoterapeuta Irvina Yaloma – žime tak, aby sme pri pohľade späť nemali nazbierané ďalšie dôvody k ľútosti.

Ako vieme my sami pracovať s tým, keď zrazu pocítime vinu, ktorá nás možno paralyzuje?

Ideálne je nenechať to zájsť tak ďaleko, aby nás to paralyzovalo, ale všímať si to v náznakoch. Všímať si, čo sa so mnou deje. Skontaktovať sa viac so svojim telom. Keď sa toto deje, ako sa cítim vo svojom tele? Kde to cítim? Môžem s tým chvíľu ostať? Čo by tento môj pocit teraz potreboval? Keď sa mi ozve takýto pocit, niečo sa  mi snaží povedať. Možno potrebuje moju pozornosť.

Môže pomôcť aj ísť napríklad na krátku prechádzku, zacvičiť si či zmeniť aktivitu, teda naspäť sa skontaktovať so svojím telom. Z rôznych dôvodov však pre nás môže byť náročné skontaktovať sa so svojím vnútorným prežívaním a vôbec si ho dovoliť. Keď nás už pocit viny paralyzuje a nevieme čo s tým ďalej, odporúčala by som odborné psychoterapeutické sprevádzanie. 

Vieme resp. ako integrovať pocity viny do života tak, aby nemali dopad na bežné prežívanie?

Vnímať ich ako súčasť života. Pokiaľ reflektujem vo svojom živote určitú morálku, vnímam, čo by sa asi malo a nemalo, je prirodzené, že pocity viny niekedy prídu, pokiaľ tieto svoje hranice prekročím. Dôležité je, čo urobíme potom. Ako s nimi budeme pracovať. Či sa necháme pohliť bolestivou hanbou, alebo k svojim chybám a prešľapom pristúpime láskavo – uvedomíme si ich bez toho, aby nás definovali a napravíme to, čo napraviť dokážeme, nabudúce sa pokúsime konať inak. Sme ľudia a všetkých nás spája to isté – sme nedokonalí a občas zlyhávame. Pokiaľ prijmeme svoju zraniteľnosť, nedokonalosť a omylnosť, všetky naše časti, nielen tie pekné, ľahšie svoje chyby aj môžeme meniť. 

Čo by ste odporučili ženám, ktoré pociťujú veľkú vinu v kontexte perinatálnej straty dieťaťa?

Perinatálna strata je pre ženu jednou z najbolestivejších skúseností. Pocity viny sú veľmi časté. Nerada by som dávala nejakú jednoduchú radu, lebo vždy je dôležité láskavo a rešpektujúco pristúpiť k individuálnemu príbehu konkrétnej ženy. Verím však tomu, že nič nemožno pokaziť láskavosťou k sebe. Odpúšťaním si. Aj keď to nemusí byť ľahké. Aj keď je to proces, ktorý nejaký čas trvá. V tomto procese sa dostávame do kontaktu so svojou bolesťou, pomaly a postupne sa jej dotýkame. Postupne poznávame, čo sme vedeli a čo nevedeli ovplyvniť. Učíme sa prijímať, že niektoré veci nedokážeme zmeniť a každý deň sa učíme žiť s nezmeniteľnou realitou. Nachádzame svoje zdroje, aby sa nám v tejto novej realite ľahšie žilo.

Niekedy je pod hnevom na seba v skutočnosti obrovský smútok, s ktorým je tak ťažké sa stretnúť, je v ňom toľko bolesti a zraniteľnosti, že ten hnev slúži ako určitá ochrana. Krátkodobo tak môže mať svoj zmysel. Môže nám pomôcť vysvetliť nevysvetliteľnú situáciu, nájsť vinníka, či v istom zmysle nás ochrániť do budúcna (napr. ,,ak budem robiť toto, toto sa viac nestane”). Pod hnevom však môže byť hlboký smútok, ktorý potrebuje byť odžitý. Je preto dôležité dovoliť si smútiť akokoľvek to práve potrebujem — kričať, plakať, rozprávať či byť v tichu, byť sama či s niekým… ale aj dovoliť si smiať či tešiť sa z maličkostí. Akákoľvek reakcia na nenormálnu situácia je normálna. Možno si v tejto situácií dovolím vypýtať pomoc, hoci na to nie som zvyknutá. Okrem odborníka ňou môžu byť aj príbehy žien s podobnou skúsenosťou, ktoré sa s touto novou realitou učia žiť. Je dobré vedieť, že so svojimi pocitmi nemusím byť sama.

Jedna či dve vyžiadano – nevyžiadané rady pre ženy do materskej role.

Byť k sebe láskavá a starať sa nielen o svoje deti, ale aj o seba. 

Starať sa o seba môže v materstve znieť ako priveľká úloha, zvlášť pri malých deťoch. Skúsme začať najmenšou možnou vecou. Napríklad, dám si záväzok, že ráno si vypijem tú teplú kávu. Alebo keď dieťa zaspí, skôr ako začnem riešiť všetko naokolo, na päť minút si zacvičím či prečítam dve strany z knihy. Čokoľvek, čo je pre mňa zdrojom. Postarám sa o seba, aby som sa vedela starať o deti (podobne ako v lietadle — najskôr nasadím masku sebe, až potom dieťaťu). Starostlivosť o seba nie je sebeckosťou – naopak, učím tým aj svoje deti postarať sa o seba. Ukazujem im, že nie je cestou poprieť všetky svoje potreby pre spokojnosť druhých (v konečnom dôsledku sa to niekde odrazí a spolu doma spokojní nebudeme). Keď sa o seba postarám, robím to aj pre svoje deti.

Byť k sebe láskavá môžeme začať už tým, že si všímame svoj vnútorný hlas. Všimneme si a zvedomíme, ako k sebe v náročnej situácii hovoríme. Zastavme sa na chvíľu a zostaňme s tým. Predýchajme to. Pýtajme sa samých seba, čo práve teraz potrebujeme. Doprajme si láskavosť, akú by sme dali našej priatelke, na ktorej nám veľmi záleží. A v neposlednom rade, nebuďme na seba kruté, keď nám tá láskavosť k sebe zatiaľ úplne nejde, keď si ešte nevieme úplne odpustiť. Buďme láskavé k tomu, ako to máme práve teraz.

 

V prvej časti rozhovoru sme sa s Luciou Záhorcovou rozprávali o pocitoch viny a hanby vo všeobecnosti. Tento rozhovor nájdete na tomto odkaze. 

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

29. február 2024 ako Deň navyše

Uff, predstava, že deň navyše je len ďalšou nevyhnutnou záťažou. 😣 Keby to bol aspoň voľný deň…. Ďalší deň povinností a rýchleho tempa. Málo času. 

Vnímate dnešný deň práve takto?

Ale čo keby to bolo inak? ☺️

Čo ak by ste tento deň navyše využili na niečo podporné pre seba? Možno ste doteraz odkladali niečo na zajtra, na ten deň navyše, ktorý je v nedohľadne. Dnes je ten naozajstný deň navyše, ten správny čas. 

Nič veľké, stačí aj maličkosť. 

Vzali sme tento deň ako príležitosť, a tak vám prinášame pár,,maličkostí”, ktoré zužitkujete v ktorýkoľvek ďalší deň. Podporné informácie do materstva, ale aj nástroje na pohladenie duše a tela. Postarať sa o každú svoju časť nám môže priniesť zážitok úľavy a ľahkosti. Ďakujeme za zapojenie Lucia, Anna a Andrej.

Veríme, že každá si nájdete to svoje pre seba, čo aktuálne potrebujete. ❤️

Kontakt na Luciu: Instagram- psychologia_vedecky_a_laskavo a web www.odpustenie.sk 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kontakt na Annu: Instagram- terapia_je_cesta a web terapiajecesta.wixsite.com/terapiajecesta

 

 

 

 

 

 

 

 

Kontakt na Andreja: web www.mindful.sk

Čítať ďalej
Rozhovory

Vina a hanba. Ako s nimi žiť?

S vinou a hanbou sa v materstve stretávame naozaj často. O tejto citlivej téme sme sa rozprávali s Luciou Záhorcovou.

 

Lucia Záhorcová je psychologička, vedkyňa, poradkyňa pre pozostalých a vysokoškolská pedagogička. Ako vedecká pracovníčka pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV, prednáša na Katedre psychológie Trnavskej univerzity. Jej hlavnou oblasťou odborného záujmu je psychológia odpustenia, ktorej sa venuje vyše 10 rokov vo výskume i v praxi. Je mamou dvoch detí. Na instagramovom profile psychologia_vedecky_a_laskavo a webe www.odpustenie.sk popularizuje tému odpustenia a príbuzné psychologické témy, s cieľom byť láskavejší k sebe a druhým.

 

V prvej časti rozhovoru sa dozviete:
  • psychologické pozadie viny a hanby
  • aký majú dopad na naše prežívanie
  • či môžu byť pre nás aj prospešné
  • v akých podobách sa vyskytujú v živote ľudí

 

Ako vníma psychológia vinu/pocit viny?

Vina je morálna emócia. To znamená, že vzniká vtedy, keď nejakým spôsobom prekročíme naše štandardy toho, čo vnímame ako dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne. Vina nás teda upozorňuje na to, že sme urobili niečo, čo z nášho pohľadu nie je správne. V materstve sa môže napríklad ozvať, keď kričíme na dieťa, keď hodnotíme, že mu púšťame príliš veľa rozprávok, ale aj preto, lebo sme nedojčili alebo pôrod nevyšiel podľa našich predstáv.

Je rozdiel medzi vinou a hanbou? 

Často si tieto emócie zamieňame, ale ich podstata je iná a aj ich dôsledky pre nás, pre naše zdravie a vzťahy. A práve ich porozumenie a zvedomenie môže byť prvým krokom k tomu ich zmierniť. Pri vine náš vnútorný hlas hovorí, že som ,,urobila niečo zlé” či ,,urobila som chybu” – hodnotíme teda naše správanie ako nesprávne. Hanba je tá emócia, pri ktorej náš vnútorný hlas hovorí,,ja som ale hlúpy/a, zlyhal/a som, som úplne neschopný/á…”, prípadne si doplňme to vlastné. Je tam teda veľký rozdiel – kým pri vine hodnotíme naše správanie ako nesprávne, pri hanbe hodnotíme celého seba ako zlého/zlú. Hanba je tak intenzívne bolestivá emócia, ktorá mi hovorí, že som vo svojej podstate chybná, zlá, nehodná lásky. 

Sú teda pre nás nejaké iné dôsledky toho, keď prežívame vinu a keď hanbu?

Aj keď sa to tak nemusí na prvý pohľad zdať, pocit viny pre nás môže byť prospešný. Keď načúvame svojim pocitom viny, môžu nás upozorniť na naše nesprávne konanie. Otvára sa nám tak možnosť uznať svoje správanie (sami pred sebou či pred inými), ospravedlniť sa a urobiť potrebné nápravy. Keď kričíme na svoje dieťa, vina je, keď si hovoríme: ,,Toto nebolo správne. Mala som to zvládnuť s väčším pokojom. Nabudúce sa budem snažiť inak.” Vieme si tak zreflektovať, že sme nekonali správne a keďže nás nezaplavuje pocit hanby, dieťaťu sa aj ospravedlniť. S väčšou láskavosťou k sebe vieme aj naprávať svoje chyby a byť láskavejší k druhým.

Aké dôsledky má pre nás hanba? 

Ak cítime hanbu, náš vnútorný hlas hovorí: ,,Opäť som zlyhala. Za nič nestojím. Som najhoršia mama.” Hanba nás zacyklí v bolestivých pocitoch vlastnej neschopnosti a nehodnosti, sme k sebe veľmi kruté. Hanba môže byť navyše tak silná, že sa pri jej prežívaní chceme skryť, ujsť, prepadnúť pod zem. Nemotivuje nás ospravedlniť sa – keď totiž povieme nahlas, čo sme urobili, akoby sa to stane reálnym a nám sa potvrdí, že naozaj za nič nestojíme. Prípadne sa ospravedlníme tak, že je to nefunkčné, neefektívne a ešte viac zraňujúce. A tak pred tým radšej ,,ujdeme” – tú bolesť utlmíme napríklad pohárom vína. 

Naopak, pocity viny súvisia s vyššou empatiou, súcitom, schopnosťou odpustiť si. Keď ma teda nezaplaví ten bolestivý pocit, že za nič nestojím, preto, čo som urobila alebo neurobila, viem sa aj viac napojiť na prežívanie druhého, oddeliť si to, čo som urobila, od toho, kým som, a tak si môžem aj odpúšťať.

Pocity viny sú teda iba výlučne pozitívne?

Keď urobíme chybu a vieme si ju zvedomiť a zreflektovať, ale nenecháme sa tými pocitmi pohliť – naopak, svoje správanie naprávať – ide o adaptívnu vinu. Poznáme však aj neadaptívnu vinu, ktorá sa týka správania, ktoré zahŕňa nerealisticky vysoké štandardy. Napríklad, ako matka chcem byť vždy 100% láskavá, rešpektujúca, milujúca, dobre naladená, dostupná… A to jednoducho nejde. 

Cítim teda strašnú vinu, že mi to materstvo vlastne vôbec nevychádza, ako som si predstavovala. 

Narodí sa mi druhé dieťa a ja sa bičujem, že nedokážem každý deň pripravovať montessori aktivity pre staršie dieťa, ako som zvykla. Lenže to je prakticky nemožné. Neadaptívna vina teda nehodnotí správanie, ktoré je morálne nesprávne, ale také, ktoré je nerealisticky dokonalé. Takáto neadaptívna vina je potom často prepojená s hanbou –  mám nerealisticky vysoké štandardy a prirodzene v nich zlyhávam, takže som vlastne neschopná. A takto sa mi to bolestivo potvrdzuje.

Navyše, pocity viny môžu byť aj chronické, kedy si hovoríme aj pri sebamenších chybách: za všetko môžem ja, opäť je to moja chyba, zase som to pokazila, nikdy nič neurobím dobre…. Je to akoby príbeh môjho života, ktorý sa mi neustále opakuje. 

 Čo s nami robia pocity viny a hanby v živote? 

Zasahujú do nášho vnútorného prežívania. Ovplyvňujú to, aký máme vzťah so sebou, s druhými, so svetom, či ako sa správame. Pre človeka s vysokou tendenciou k prežívaniu hanby môže byť náročné autenticky sa zapájať do vzťahov. Prípadne sa ľahko vzdáva rôznych príležitostí, lebo sa bojí negatívneho hodnotenia — druhými, či svojho vlastného. Tendencia k prežívaniu hanby tiež viac súvisí s depresívnym a úzkostným prežívaním, s prežívaním hnevu či s nižšou sebaúctou. 

V akej podobe vieme ešte vidieť hanbu v našich životoch? 

Je tiež viac prepojená so závislosťami. Môže to vyzerať napríklad tak, že človek sa tak hanbí, až pije, a následne sa tak hanbí za to, že pije a čo robí, keď pije, že potrebuje znova piť, aby tú hanbu necítil. Hanba tak pre nás predstavuje určitý začarovaný kruh, ktorý môže byť veľmi bolestivý – pre nás, aj okolie.

Je nejaká charakteristika ľudí, ktorá ich viac predisponuje k takýmto častým pocitom viny/hanby?

Tých charakteristík je viac, napríklad vyšší perfekcionizmus – teda tendencia posudzovať sa príliš prísne, veľmi tvrdo hodnotiť, pokiaľ nesplníme požiadavky, ktoré na seba kladieme alebo ktoré vnímame, že od nás očakáva okolie. Vysoká sebakritika, teda keď má človek výrazného vnútorného kritika, ktorý mu hovorí, čo všetko a ako robí zle. 

V rozvoji pocitov hanby a neadaptívnej viny hrá však prím rodinné prostredie, z ktorého človek vychádza. Tých dôvodov môže byť niekoľko, spomeniem niektoré. Rozvoj pocitov hanby má na pozadí časté zahanbovanie, kritiku, ponižovanie, či zosmiešnovanie zo strany rodičov či iných významných dospelých. Môže sa jednať o rôzne oblasti, výkon, vlastnosti, výzor, ale aj bežné emocionálne prejavy. ,,Pozri sa na seba ako vyzeráš, keď plačeš!”, ,,Dobré dievčatká sa takto nehnevajú, to nie je pekné.” Posielanie do kúta, časté porovnávanie medzi súrodencami, trestanie tichom, opakované nereagovanie na snahy o kontakt zo strany dieťaťa…  Dieťa sa nejakým spôsobom spontánne prejavuje a rodič, hoci väčšinou nechce, mu môže dávať najavo, že nie je dosť dobré, že vo svojej podstate nie je milované a prijímané také, aké je. Dieťa si tak môže zvnútorniť presvedčenie, že musí byť iné, aby bolo prijímané a milované, musí si lásku, prijatie, či pozornosť zaslúžiť.

Takto vieme prísť na príčiny neadaptívnej viny? 

Časté neadaptívne pocity viny spojené s vysokými štandardmi môžu súvisieť s tým, že takéto štandardy na nás kládli naši rodičia alebo iní významní dospelí. Prípadne mali naši rodičia veľmi ťažký život, v rodine bola prítomná vážna choroba, strata, závislosť, či závážné konflikty a my sme to, nevedome, chceli nejakým spôsobom našim rodičom uľahčiť. Teda byť tou dobrou dcérou, ktorá robí všetko správne, nepridávať starosti.

Chronické pocity viny, kedy sa obviňujeme aj za to, za čo skutočne nemôžeme, môžu mať na pozadí aj nejaký emočne silný zážitok, hlboké zranenie až traumu, ktoré sme si vysvetlili ako našu chybu. ,,Keby som sa správala inak, naši by sa stále nehádali… mama by nepila…otec by ma nebil…” atď. Rôzne takéto bolestivé zážitky, neraz opakované a neošetrené nejakým iným dospelým, môžu spôsobiť, že si dieťa vzťahuje to, čo sa okolo neho deje, na seba. V dospelosti tak môže automaticky reagovať tak, že ,,samozrejme, aj toto je moja chyba, stále robím niečo zle”.

O vine a hanbe v kontexte materstva resp. rodičovstva si môžete prečítať v ďalšej časti rozhovoru. Tento obsah je súčasťou špeciálneho obsahu v rámci 29. februára ako Dňa navyše. Ďalší špeciálny obsah nájdete na tomto odkaze.

Čítať ďalej
Rozhovory

Reprezentatívny prieskum v téme duševného zdravia žien po pôrode

Pri príležistosti Svetového dňa duševného zdravia 10. 10. 2023 zverejňujeme výsledky prieskumu, ktorý pre náš projekt zrelizovala pro bono agentúra NMS Marker Research Slovakia.

Hlavným cieľom bolo zistiť znalosť a názory populácie (n=1000) k možným duševným problémom matiek v popôrodnom období. Dáta k reprezentatívnemu prieskumu boli zbierané online formou v auguste 2023.

Čo nám reprezentatívny prieskum ukázal?

Proces adaptácie na zmenu, ktorú rola mamy (prvého či ďalších detí) do života prináša, chce svoj čas. V realite to potom pokojne trvá polroka či rok, kým sa žena zžije s najväčšími zmenami.

Najviac túto spojitosť vnímali respondenti vo veku 18-34 rokov, vysokoškolsky vzdelaní a bezdetní. Najmenej túto spojitosť vnímali ženy vo veku 55+. Aj tieto dáta poukazujú na generačné rozdiely, ktoré môžu zosilňovať vzájomné nepochopenie rodičov a starých rodičov pri príchode nového dieťaťa do rodiny.

 

Z výsledných dát vnímame veľkú poznateľnosť témy popôrodnej depresie a popôrodnej úzkosti, hoci je to len na teoretickej úrovni. Z dát ale vyplýva, že hoci sú prejavy prirodzeného baby blues prítomné po pôrode u 70-80 % žien, tak znalosť v populácií je len 12 %. Práve neznalosť toho, čo je prirodzené zažívať v období po pôrode môže viesť k gabatelizovaniu, zosmiešňovaniu či iným javom, ktoré nie sú podporné pre ženu krátko po pôrode. Viac informácií o baby blues nájdete v tomto texte a v tomo článku.

Napriek veľkej poznateľnosti objektívnych aj subjektívnych faktorov, ktoré prispievajú k zhoršeniu duševného zdravia, tretina populácie vyjadrovala súhlas aj so stereotypnými tvrdeniami. Najviac s nimi súhlasili ženy vo veku 55+. Tieto stereotypné tvrdenie nie sú pravdivé.

Obdobie po pôrode môže byť rôzne. Je preto dôležité pozerať sa naň ako na obdobie človeka, v ktorom môže zažívať celé spektrum emócií a pocitov. Popri radosti a láske môže žena zažívať veľkú únavu, cítiť neistotu, pochybnosti, fyzické ťažkosti a podobne. Ak spájame obdobie po pôrode len s jedným typom prežívania, môže realita zaskočiť.

Pri tejto otázke mohli respondenti označiť najskôr všeky odpovede, ktoré boli podľa nich relevantné a následne určiť jednu najefektívnejšiu radu. Dáta nám ukázali, že druhou najpopulárnejšou a zároveň aj druhou najefektívnejšou radou je myslieť pozitívne. Radi by sme upozornili na to, že v záťažových momentoch života je prirodzené prežívať celé spektrum pocitov a emócií a len samotné rozhodnutie pre myslenie pozitívne nemusí stačiť. Rovnako komunikácia tejto rady ,,mysli pozitívne“ zväčša podporne nepôsobí. Ak by vás zaujímalo ako komunikovať so ženou po pôrode tak, aby to bolo podporné a posilňujúce aj pre váš vzájomný vzťah, pár tipov nájdete v tomto texte.

 

Ak máte záujem hovoriť s nami o tomto prieskume a téme duševného zdravia žien po pôrode, kontaktujte nás na emaili katarina.zilak@vydumamky.sk

 

 

 

 

 

 

Čítať ďalej