We are
highly
sensitive

Ako nás chráni úzkosť?

65 Views

Rozhovor s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou Mgr. Zuzanou Navrátilovou, PhD., ktorá okrem súkromnej praxe pôsobí aj na Novorodeneckej klinike M. Rusnáka SZU a UNB a ako konziliár na I.Gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK a UNB, v nemocnici Sv. Cyrila a Metoda UNB Bratislava.  


Často sa v spoločnosti zamieňajú pojmy úzkosť a strach. Ako by ste najľahšie vysvetlili rozdiel v týchto pojmoch? 

Pri strachu vieme, čoho sa bojíme, napr. sa bojíme psa, uzavretých priestorov či stretnutia so šéfkou atď. Strach je naozaj konkrétny, hmatateľný. Úzkosť je veľmi zjednodušene povedané taký nešpecifický, difúzny, rozliaty strach. Také to, že bojím sa niečoho, no neviem čoho. Mám taký telesný pocit, ale neviem z čoho vznikol. Pod vplyvom úzkosti znehybniem.

Z čoho sa skladá úzkosť? 

Úzkosť má emočnú a fyzickú zložku. Emočná je, že sa bojím a neviem čoho, alebo mám rôzne predstavy o tom, že nedokážem dýchať, a tak napr. umriem. Fyzická úroveň sa často prejavuje pocitom, že mi niekto sedí na hrudníku, je citeľná taká ťažoba, prítomné sťažené dýchanie a pocit, že človeku vybehne srdce z hrude, dostane infarkt. Typické je aj mravčenie či celkové napätie v rámci tela.

Čo nám chce úzkosť povedať?

Úzkosť je vo všeobecnosti vlastne vždy signálom, že sa deje niečo, čo pre nás nie je dobré. Aj bežný strach nás chráni. Preto vieme, že sa nebudeme dotýkať horúcej platne, aby nás nepopálila. To je strach, to je niečo konkrétne.

Pri úzkosti nevieme, čoho sa bojíme, je pre ňu typická paralýza. Úzkosť nám bráni, aby sme niečo urobili, má preto ochranný charakter, no my v tom momente ešte nevieme, pred čím nás chráni. Na kognitívnej úrovni sa úzkosti ťažko rozumie, lebo keď príde, tak nás paralyzuje a my nemôžeme nič urobiť. Bráni nám aktívne vystupovať v situácii. Chráni nás, no v realite si to nevieme spojiť, že pred čím nás chráni.

Ako vyzerá úzkosť v čase?

Úzkosť prichádza neočakávane. Zrazu človek pocíti neidentifikovateľnú ťažobu. Celý ten fyzický proces príde bez varovania. Pri strachu vieme spojiť prežívanie s konkrétnou udalosťou, napr. idem za šéfkou a budeme mať náročný rozhovor. Čím je bližšie stretnutie, tým sa zvyšuje moje napätie. Je to teda niečo konkrétne. Alebo sa bojím psov, tak sa im cielene vyhýbam.

Úzkosť príde z čista jasna, sadne nám na hrudník a často hneď nemusíme vedieť, čo sa deje. Môžeme si ju pomýliť s inými ochoreniami. Nedá sa predvídať. Má svoje ukazovatele, resp. nejaký predvývoj, ale dopredu neviete povedať, že určite zajtra bude ďalšia úzkostná epizóda.

Čo podporuje prejavenie úzkosti?

Úzkosť prichádza väčšinou vtedy, keď sú ľudia preťažení, v dlhodobom strese a záťaži, nedopĺňajú si svoje zdroje, nemajú dosť odpočinku. Psychika sa niekde opotrebováva, čo sa môže prejaviť práve aj úzkosťami. Prichádza neplánovane, často bez nejakých varovných signálov. 

Ľudia, ktorí trpia úzkosťami, sa neraz s úzkostným napätím už budia a vedia, že to bude náročný deň. U iných zase úzkosť prichádza až večer. Predstava toho, že majú ísť spať a uvoľniť sa, v nich navodzuje veľkú mieru napätia. Časté je aj to, že sa niektorí ľudia budia v noci až s panickými atakmi, kde ich úzkosť vytrhne zo spánku. Každý to má individuálne v rámci dňa.

Ako vnímajú ľudia úzkostné epizódy v rámci života?

Najviac nebezpečné je to, že väčšina ľudí sa ich na začiatku snaží ignorovať. Povedia si, že prežijem tú povedzme hodinku a úzkosť opäť odíde. Čím viac sa však úzkosť ignoruje, tým viac sa chronifikuje, a preto sa neraz stretávame s klientmi, ktorí terapiu vyhľadajú až po x rokoch od prvých úzkostí. Je to potom naozaj otázka dlhšieho času, aby sa klientovi vrátila predchádzajúca kvalita života. Pretože úzkosť len tak neodíde. 

Je nejaký rozdiel medzi úzkosťou a popôrodnou úzkosťou?

Prejavy sú v podstate rovnaké. Niektoré maminy to možno viac centrujú na obavné myšlienky do budúcnosti. Neboja sa vyslovene, že sa stane niečo konkrétne, ale je to také všeobecné, či to zvládnu, či sa niečo nestane, či dieťa prežije/neprežije. Je to širší záber obáv. Určite to je do istej miery ovplyvnené aj hormonálne. 

Strach v rámci tehotenstva, strach z pôrodu či popôrodného obdobia je prirodzený. To má naozaj každá mamina. Úzkosť je však vážnejšia aj v tom, že okrem úzkostných myšlienok, sú prítomné aj fyzické prejavy. Takáto kombinácia prejavov už často bráni aktívne pristupovať k životu a vytvárať si stratégie, ako si pomôcť. Je tam jednoznačná paralýza. Také to, že zrazu len som a buď to teda predýcham alebo si volám niekoho na pomoc. Je problém sa sústrediť, šoférovať, byť medzi ľuďmi, vykonávať bežné pracovné činnosti. Úzkosť jednoducho paralyzuje. Úzkosť dokáže zároveň aj veľmi izolovať. 

Kedy by sme mali spozornieť, keďže nejaká miera úzkosti sa môže vyskytovať aj prirodzene v niektorých životných obdobiach? 

Keď je úzkosť čoraz častejšia a dlhodobo prítomná v živote. Ak sa v istom životnom období nakopia stresory, je úplne prirodzené, že človek zažíva vyššiu mieru úzkosti, je to jednoducho reakcia tela aj hlavy na stresory. Stresormi môžu byť napr. zdravotné komplikácie, zmeny rodinného stavu, pracovné problémy a pod. Ak je to takáto reaktívna úzkosť (podmienená relevantnými stresormi), po čase odznie a už sa nevráti, tak je to v poriadku a zvyčajne človek má schopnosť zvládnuť to sám.

Ak je to však taká situácia, že sa úzkosť objavuje povedzme najskôr raz mesačne a postupne čoraz častejšie a príde to až do štádia, že úzkosť pociťuje každý deň, to je už naozaj problém. V takomto prípade úzkosť už obmedzuje človeka aj v bežnom živote, v pracovnom výkone a pod. Kvalita života sa výrazne zhoršuje. Tu je veľmi dôležité, či človek už dokáže vnímať, že má obmedzený život. Už dlho nebolo u neho obdobie, že bolo všetko v poriadku. Neraz sa objavujú problémy s tým, aby vôbec vyšiel von. Nebezpečné je to tiež v tom, že síce úzkostná epizóda odíde, ale postupne sa dokáže nabaľovať až do generalizovanej úzkostnej poruchy, čo je už naozaj náročné a ťažko liečiteľné ochorenie, kde je potrebná spolupráca nielen s psychoterapeutom, ale aj psychiatrom a počítať s množstvom času. 

Ako sa môže prejavovať úzkosť v popôrodnom období?

Aj v tomto období sa úzkosť prejavuje veľmi podobne ako v iných fázach života. Ak žena po pôrode má pocit, že úzkosť prichádza a paralyzuje ju v starostlivosti o dieťa, je dôležité spozornieť.

Často sú to úzkostné myšlienky z toho, že žene padne dieťa, resp. sa nebude vedieť oň postarať. Môžu byť prítomné aj obavné myšlienky z toho, ako to žena ,,nezvláda”, ako ublíži vlastnou ,,neschopnosťou” dieťaťu, napr. trasom rúk. Do toho nastupujú fyzické pocity, že žena dieťa naozaj nevie vziať do rúk. Do popredia sa dostáva intenzívna potreba sústrediť sa na vlastné prežitie, predýchanie sa. 

Do tejto náročnej chvíle vstupuje fakt, že vedľa seba má žena novorodenca, ktorý plače, je potrebné reflektovať jeho potreby (nakŕmiť, prebaliť, uspať a pod.), no ona aktuálne má najväčšiu výzvu sama so sebou, aby ustála úzkosť. Ak úzkosť trvá hodinu-dve, tak takáto úzkosť naozaj výrazne začína zasahovať do schopnosti starať sa o dieťa. Ak sa to stane raz, je to v poriadku, ak sa ale takéto epizódy objavujú častejšie a naozaj paralyzujú ženu v jej konaní, je potrebné to riešiť. 

A čo začiatočnícky strach rodičov?

Začiatočnícky strach v rámci manipulácie s dieťaťom je v poriadku. Ak je ale táto obava už tak silná, že dokáže viesť až k tomu, že dieťaťa sa mama nedotkne, tak to môže byť problém. Samozrejme, sú prirodzené vnútorné monológy, ktoré doprevádzajú bežné denné aktivity v zmysle, či som niečo urobila v rámci starostlivosti o dieťa dobre, to je prirodzené. Ak tam ale bábätko len tak leží a mama musí venovať všetku kapacitu pre svoje stabilizovanie, je naozaj potrebné konať. 

Niekedy sa úzkostlivé správanie vie prejaviť aj akousi zdráhavosťou v rámci starostlivosti a snahou delegovať všetky aktivity na okolie, partnera, babky. Matkami sa nerodíme, schopnosť starať sa sa vyvíja, a preto je to prirodzené mať tendenciu odkukávať od okolia. Aj takéto správanie dokáže byť zvládacou stratégiou v niektorých prípadoch, kedy najbližšie okolie takto uľahčí mame prvé týždne či mesiace. Avšak máme zo skúseností aj veľa žien, ktoré sa v tom potom cyklia a obviňujú sa, že sa o dieťa nevedia postarať, uspať ho bez plaču atď.

Ako komunikovať s úzkostlivou ženou po pôrode?

Citlivo. Čím menej s fokusom na tému úzkosti, ale o to viac s fokusom na ženu ako takú. Pýtať sa, ako sa má, či existuje niečo, s čím je možné pomôcť. Aby mala žena pocit, že existuje ešte niekto, kto sa o ňu naozaj zaujíma, lebo neraz sú ženy – matky stavané do role, že musia byť tie silné, ktoré sa nezastavia a všetko vydržia. No nie je to tak. Väčšinou sa stačí zaujímať bez akýchkoľvek nevyžiadaných rád a bagatelizácie. 

Komunikácia má priniesť úľavu žene, nie jej okoliu. Mama by mala byť v hierarchii naozaj navrchu, resp. uspokojenie jej potrieb, aby bolo o ňu postarané. Často okolie na určitý čas pomôže, no neraz je prítomné aj akési očakávanie, že po týždni, dvoch by už žena mala byť naspäť vo svojej sile a vedieť sa o všetko postarať. Je to škoda, ak je prvotná pomoc limitovaná a spojená s ďalšími očakávaniami. Úlohou partnera v taktomto prežívaní je byť žene oporou a rešpektovať, že jej štart do materstva môže byť úplne iný, než sa bežne v spoločnosti očakáva. 

Ísť s dieťaťom do terapie?

Mne ako terapeutovi dieťa na sedení nevadí. Mnohé ženy však zistia, že bábätko je pre ne samotné rušivý element, a tak sa oveľa menej dokážu sústrediť na seba a svoje prežívanie. Je to naozaj veľmi dôležité, aby žena mala aspoň tých 40-60 minút priestor pre seba. Aby mohla byť sama so sebou. Ponoriť sa sama do seba a nájsť tam to, čo potrebuje. Neraz je to výzva, lebo v tomto ženy často musia prevziať iniciatívu, aby si vytvorili ten priestor. Často je to aj prvá takáto ich skúsenosť.