We are
highly
sensitive

Kategória: Blog

Blog Rozhovory

Ako nás chráni úzkosť?

Rozhovor s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou Mgr. Zuzanou Navrátilovou, PhD., ktorá okrem súkromnej praxe pôsobí aj na Novorodeneckej klinike M. Rusnáka SZU a UNB a ako konziliár na I.Gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK a UNB, v nemocnici Sv. Cyrila a Metoda UNB Bratislava.  


Často sa v spoločnosti zamieňajú pojmy úzkosť a strach. Ako by ste najľahšie vysvetlili rozdiel v týchto pojmoch? 

Pri strachu vieme, čoho sa bojíme, napr. sa bojíme psa, uzavretých priestorov či stretnutia so šéfkou atď. Strach je naozaj konkrétny, hmatateľný. Úzkosť je veľmi zjednodušene povedané taký nešpecifický, difúzny, rozliaty strach. Také to, že bojím sa niečoho, no neviem čoho. Mám taký telesný pocit, ale neviem z čoho vznikol. Pod vplyvom úzkosti znehybniem.

Z čoho sa skladá úzkosť? 

Úzkosť má emočnú a fyzickú zložku. Emočná je, že sa bojím a neviem čoho, alebo mám rôzne predstavy o tom, že nedokážem dýchať, a tak napr. umriem. Fyzická úroveň sa často prejavuje pocitom, že mi niekto sedí na hrudníku, je citeľná taká ťažoba, prítomné sťažené dýchanie a pocit, že človeku vybehne srdce z hrude, dostane infarkt. Typické je aj mravčenie či celkové napätie v rámci tela.

Čo nám chce úzkosť povedať?

Úzkosť je vo všeobecnosti vlastne vždy signálom, že sa deje niečo, čo pre nás nie je dobré. Aj bežný strach nás chráni. Preto vieme, že sa nebudeme dotýkať horúcej platne, aby nás nepopálila. To je strach, to je niečo konkrétne.

Pri úzkosti nevieme, čoho sa bojíme, je pre ňu typická paralýza. Úzkosť nám bráni, aby sme niečo urobili, má preto ochranný charakter, no my v tom momente ešte nevieme, pred čím nás chráni. Na kognitívnej úrovni sa úzkosti ťažko rozumie, lebo keď príde, tak nás paralyzuje a my nemôžeme nič urobiť. Bráni nám aktívne vystupovať v situácii. Chráni nás, no v realite si to nevieme spojiť, že pred čím nás chráni.

Ako vyzerá úzkosť v čase?

Úzkosť prichádza neočakávane. Zrazu človek pocíti neidentifikovateľnú ťažobu. Celý ten fyzický proces príde bez varovania. Pri strachu vieme spojiť prežívanie s konkrétnou udalosťou, napr. idem za šéfkou a budeme mať náročný rozhovor. Čím je bližšie stretnutie, tým sa zvyšuje moje napätie. Je to teda niečo konkrétne. Alebo sa bojím psov, tak sa im cielene vyhýbam.

Úzkosť príde z čista jasna, sadne nám na hrudník a často hneď nemusíme vedieť, čo sa deje. Môžeme si ju pomýliť s inými ochoreniami. Nedá sa predvídať. Má svoje ukazovatele, resp. nejaký predvývoj, ale dopredu neviete povedať, že určite zajtra bude ďalšia úzkostná epizóda.

Čo podporuje prejavenie úzkosti?

Úzkosť prichádza väčšinou vtedy, keď sú ľudia preťažení, v dlhodobom strese a záťaži, nedopĺňajú si svoje zdroje, nemajú dosť odpočinku. Psychika sa niekde opotrebováva, čo sa môže prejaviť práve aj úzkosťami. Prichádza neplánovane, často bez nejakých varovných signálov. 

Ľudia, ktorí trpia úzkosťami, sa neraz s úzkostným napätím už budia a vedia, že to bude náročný deň. U iných zase úzkosť prichádza až večer. Predstava toho, že majú ísť spať a uvoľniť sa, v nich navodzuje veľkú mieru napätia. Časté je aj to, že sa niektorí ľudia budia v noci až s panickými atakmi, kde ich úzkosť vytrhne zo spánku. Každý to má individuálne v rámci dňa.

Ako vnímajú ľudia úzkostné epizódy v rámci života?

Najviac nebezpečné je to, že väčšina ľudí sa ich na začiatku snaží ignorovať. Povedia si, že prežijem tú povedzme hodinku a úzkosť opäť odíde. Čím viac sa však úzkosť ignoruje, tým viac sa chronifikuje, a preto sa neraz stretávame s klientmi, ktorí terapiu vyhľadajú až po x rokoch od prvých úzkostí. Je to potom naozaj otázka dlhšieho času, aby sa klientovi vrátila predchádzajúca kvalita života. Pretože úzkosť len tak neodíde. 

Je nejaký rozdiel medzi úzkosťou a popôrodnou úzkosťou?

Prejavy sú v podstate rovnaké. Niektoré maminy to možno viac centrujú na obavné myšlienky do budúcnosti. Neboja sa vyslovene, že sa stane niečo konkrétne, ale je to také všeobecné, či to zvládnu, či sa niečo nestane, či dieťa prežije/neprežije. Je to širší záber obáv. Určite to je do istej miery ovplyvnené aj hormonálne. 

Strach v rámci tehotenstva, strach z pôrodu či popôrodného obdobia je prirodzený. To má naozaj každá mamina. Úzkosť je však vážnejšia aj v tom, že okrem úzkostných myšlienok, sú prítomné aj fyzické prejavy. Takáto kombinácia prejavov už často bráni aktívne pristupovať k životu a vytvárať si stratégie, ako si pomôcť. Je tam jednoznačná paralýza. Také to, že zrazu len som a buď to teda predýcham alebo si volám niekoho na pomoc. Je problém sa sústrediť, šoférovať, byť medzi ľuďmi, vykonávať bežné pracovné činnosti. Úzkosť jednoducho paralyzuje. Úzkosť dokáže zároveň aj veľmi izolovať. 

Kedy by sme mali spozornieť, keďže nejaká miera úzkosti sa môže vyskytovať aj prirodzene v niektorých životných obdobiach? 

Keď je úzkosť čoraz častejšia a dlhodobo prítomná v živote. Ak sa v istom životnom období nakopia stresory, je úplne prirodzené, že človek zažíva vyššiu mieru úzkosti, je to jednoducho reakcia tela aj hlavy na stresory. Stresormi môžu byť napr. zdravotné komplikácie, zmeny rodinného stavu, pracovné problémy a pod. Ak je to takáto reaktívna úzkosť (podmienená relevantnými stresormi), po čase odznie a už sa nevráti, tak je to v poriadku a zvyčajne človek má schopnosť zvládnuť to sám.

Ak je to však taká situácia, že sa úzkosť objavuje povedzme najskôr raz mesačne a postupne čoraz častejšie a príde to až do štádia, že úzkosť pociťuje každý deň, to je už naozaj problém. V takomto prípade úzkosť už obmedzuje človeka aj v bežnom živote, v pracovnom výkone a pod. Kvalita života sa výrazne zhoršuje. Tu je veľmi dôležité, či človek už dokáže vnímať, že má obmedzený život. Už dlho nebolo u neho obdobie, že bolo všetko v poriadku. Neraz sa objavujú problémy s tým, aby vôbec vyšiel von. Nebezpečné je to tiež v tom, že síce úzkostná epizóda odíde, ale postupne sa dokáže nabaľovať až do generalizovanej úzkostnej poruchy, čo je už naozaj náročné a ťažko liečiteľné ochorenie, kde je potrebná spolupráca nielen s psychoterapeutom, ale aj psychiatrom a počítať s množstvom času. 

Ako sa môže prejavovať úzkosť v popôrodnom období?

Aj v tomto období sa úzkosť prejavuje veľmi podobne ako v iných fázach života. Ak žena po pôrode má pocit, že úzkosť prichádza a paralyzuje ju v starostlivosti o dieťa, je dôležité spozornieť.

Často sú to úzkostné myšlienky z toho, že žene padne dieťa, resp. sa nebude vedieť oň postarať. Môžu byť prítomné aj obavné myšlienky z toho, ako to žena ,,nezvláda”, ako ublíži vlastnou ,,neschopnosťou” dieťaťu, napr. trasom rúk. Do toho nastupujú fyzické pocity, že žena dieťa naozaj nevie vziať do rúk. Do popredia sa dostáva intenzívna potreba sústrediť sa na vlastné prežitie, predýchanie sa. 

Do tejto náročnej chvíle vstupuje fakt, že vedľa seba má žena novorodenca, ktorý plače, je potrebné reflektovať jeho potreby (nakŕmiť, prebaliť, uspať a pod.), no ona aktuálne má najväčšiu výzvu sama so sebou, aby ustála úzkosť. Ak úzkosť trvá hodinu-dve, tak takáto úzkosť naozaj výrazne začína zasahovať do schopnosti starať sa o dieťa. Ak sa to stane raz, je to v poriadku, ak sa ale takéto epizódy objavujú častejšie a naozaj paralyzujú ženu v jej konaní, je potrebné to riešiť. 

A čo začiatočnícky strach rodičov?

Začiatočnícky strach v rámci manipulácie s dieťaťom je v poriadku. Ak je ale táto obava už tak silná, že dokáže viesť až k tomu, že dieťaťa sa mama nedotkne, tak to môže byť problém. Samozrejme, sú prirodzené vnútorné monológy, ktoré doprevádzajú bežné denné aktivity v zmysle, či som niečo urobila v rámci starostlivosti o dieťa dobre, to je prirodzené. Ak tam ale bábätko len tak leží a mama musí venovať všetku kapacitu pre svoje stabilizovanie, je naozaj potrebné konať. 

Niekedy sa úzkostlivé správanie vie prejaviť aj akousi zdráhavosťou v rámci starostlivosti a snahou delegovať všetky aktivity na okolie, partnera, babky. Matkami sa nerodíme, schopnosť starať sa sa vyvíja, a preto je to prirodzené mať tendenciu odkukávať od okolia. Aj takéto správanie dokáže byť zvládacou stratégiou v niektorých prípadoch, kedy najbližšie okolie takto uľahčí mame prvé týždne či mesiace. Avšak máme zo skúseností aj veľa žien, ktoré sa v tom potom cyklia a obviňujú sa, že sa o dieťa nevedia postarať, uspať ho bez plaču atď.

Ako komunikovať s úzkostlivou ženou po pôrode?

Citlivo. Čím menej s fokusom na tému úzkosti, ale o to viac s fokusom na ženu ako takú. Pýtať sa, ako sa má, či existuje niečo, s čím je možné pomôcť. Aby mala žena pocit, že existuje ešte niekto, kto sa o ňu naozaj zaujíma, lebo neraz sú ženy – matky stavané do role, že musia byť tie silné, ktoré sa nezastavia a všetko vydržia. No nie je to tak. Väčšinou sa stačí zaujímať bez akýchkoľvek nevyžiadaných rád a bagatelizácie. 

Komunikácia má priniesť úľavu žene, nie jej okoliu. Mama by mala byť v hierarchii naozaj navrchu, resp. uspokojenie jej potrieb, aby bolo o ňu postarané. Často okolie na určitý čas pomôže, no neraz je prítomné aj akési očakávanie, že po týždni, dvoch by už žena mala byť naspäť vo svojej sile a vedieť sa o všetko postarať. Je to škoda, ak je prvotná pomoc limitovaná a spojená s ďalšími očakávaniami. Úlohou partnera v taktomto prežívaní je byť žene oporou a rešpektovať, že jej štart do materstva môže byť úplne iný, než sa bežne v spoločnosti očakáva. 

Ísť s dieťaťom do terapie?

Mne ako terapeutovi dieťa na sedení nevadí. Mnohé ženy však zistia, že bábätko je pre ne samotné rušivý element, a tak sa oveľa menej dokážu sústrediť na seba a svoje prežívanie. Je to naozaj veľmi dôležité, aby žena mala aspoň tých 40-60 minút priestor pre seba. Aby mohla byť sama so sebou. Ponoriť sa sama do seba a nájsť tam to, čo potrebuje. Neraz je to výzva, lebo v tomto ženy často musia prevziať iniciatívu, aby si vytvorili ten priestor. Často je to aj prvá takáto ich skúsenosť.

 

Čítať ďalej
Blog Príbehy

,,Vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov.“

Dnes (jar 2022) mám dve deti, chalanov. Jeden takmer na prahu školy, druhý na prahu škôlky. Sú to moje vysnívané deti. Dnes už ale viem, že materstvo je naozaj drina, láskavá drina. Roky predtým, než som sa stala matkou, som mala prečítané všetky možné časopisy na túto tému. Bola som pripravená snáď na všetko. Teoreticky. Prakticky ma však vstup do role matky totálne zomlel. No nemenila by som za nič na svete. Aj preto chcem o tom hovoriť, lebo verím, že je to dôležité a môže to pomôcť iným ženám na začiatku.

Prvý vytúžený syn

Prvého syna som porodila pred 5 rokmi. Bol veľmi vytúžený. Tehotenstvo prebehlo normálne, tešili sme sa na neho. Syn bol v brušku naozaj veľký, takže pôrod bol fakt náročný, no zvládli sme to spolu. Keď sme prišli z pôrodnice, pomaly nastupovala materská realita. Na syna sme boli prvé dva týždne s manželom dvaja, potom musel ísť opäť do práce a ja som ostala celé dni sama. Samota bola veľmi skľučujúca. Nemala som žiadne väzby na ženy s deťmi, s ktorými by som sa vedela v tých úplných začiatkoch porozprávať. Ten pocit zodpovednosti a previazanosti so synom bol na začiatku veľmi skľučujúci. Ak mám byť úprimná, chodila som sa skrývať do kúpelne. Bol to pre mňa únik, pustila som si vodu, aby som nepočula jeho prípadný plač. Syn bol úplne nepoložiteľný, buď spal na mne alebo v kočíku, ktorý sa nemohol prestať hýbať. Viem, že toto je častý začiatok materstva, no zažiť to v tej realite bolo pre mňa naozaj náročné. Zrazu som nebola už naozaj v ničom paňou svojho času.

Pamätám si, že často, keď prišiel muž z roboty,  tak som bola ako klbko v strese, úplne zaseknutá celý deň v obývačke, z ktorej som sa nedokázala vymotať. Boli aj dni, kedy som sa večer, keď prišiel domov, úplne klepala hladná, smädná, proste vyčerpaná tým, že som sa nevedela od syna pohnúť. Dni sa na jednej strane vliekli a z druhého pohľadu bežali neuveriteľne rýchlo.

Dojčenie na začiatku

Na začiatku som mala obrovské problémy s dojčením. Syn sa nevedel prisať, čo viedlo až k veľmi bolestivým zápalom prsníkov, ktoré som musela liečiť nakoniec až antibiotikami. Skúsili sme samozrejme aj laktačné poradkyne. Po návšteve prvej poradkyne som sa úplne psychicky zložila. Cítila som sa ako totálne neschopná matka, ktorá nedokáže nakŕmiť svoje dieťa. O naše dojčenie som bojovala ako levica asi mesiac a pol a syn sa nakoniec prisal. Bola to naozaj veľká radosť. Tento začiatok dojčenia považujem za extrémne náročné obdobie, ktoré pred pôrodom naozaj nejde ,,nacvičiť”. Na začiatku dojčenia sme používali rôzne pomôcky ako cievku, pravidelne som si odsávala mlieko každých pár hodín. Keď sa už syn prisal, konečne som si mohla viac pospať, lebo ten večný kolotoč odsávania aj počas noci bol veľmi vyčerpávajúci. Som rada, že sa nám to podarilo rozbehnúť. Syna som kojila 11 mesiacov, kým sa neozvali iné zdravotné komplikácie. Veľmi, veľmi sa mi vtedy uľavilo. Cítila som, že už som bola za svojou fyzickou hranicou. 

Paralyzujúce myšlienky

Dlhodobo veľmi slabý spánok a moja nielen duševná ale aj fyzická podvýživa podľa mňa prispeli k tomu, že som začala mať z môjho pohľadu už až depresívne prejavy alebo takú tú úzkosť. Už predtým som mala skúsenosť s tým, čo to je úzkosť, takže som vedela, že sa niečo deje. Rozhodla som sa nevyhľadať psychológa, no vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov. Raz som vošla do kuchyne a prepadla ma absolútna panika z noža, že čo keby som ním niečo spravila synovi. Len toto, že mi takáto myšlienka do hlavy prišla, ma nesmierne vystrašilo a paralyzovalo až do takej miery, že som v den deň napríklad do kuchyne už ani nevošla. Bolo to pre mňa strašné zrazu zažiť takúto myšlienku. Nebolo to len raz. Doteraz, keď vidím červený keramický nôž, som schopná sa vystrašiť. Strašne som sa potom bála, že sa takéto stavy zopakujú aj pri druhom dieťati.

Zaslúžim si ťa vôbec?

Na začiatku som sa dokázala veľmi hodnotiť. Mala som pocit, že keď mi to materstvo nejde, tak  si to dieťa nezaslúžim. Som však typ človeka, čo nevie byť so svojimi pocitmi sám. Preto mi v tom celom najviac pomáhalo, že som sa o všetkom, čo prežívam, rozprávala s mužom. To bola moja akási terapia. Nechcela som byť s tými desivými myšlienkami sama. Vedela som, že sa niečo takéto so ženskou psychikou môže stať, no zažiť to na vlastnej koži bolo niečo úplne iné. Psychoterapiu som však nevyhľadala. V tomto som asi veľmi tvrdohlavá a chcela som to vyskúšať zvládnuť sama. Výrazne mi však k väčšej pohode pomohla mindfulness metóda. Bola to taká skupinová aktivita, na ktorú som začala chodiť s jednou kamarátkou, ktorej sa tiež krátko po mne narodil syn. Bolo pre mňa extrémne nápomocné vedieť, že myšlienky, ktoré sa mi v hlave objavujú, sú ,,len” myšlienky a nie sú to hneď činy. Že to, čo sa vo mne deje, viem aj len pozorovať bez ďalšieho posudzovania. Kiež by som túto metódu objavila už skôr.

Úľava po polroku

Prvé mesiace boli pre mňa fakt peklom. Uľavovať sa mi začalo po cca polroku, kedy sme nabehli na nejaký rytmus, aj vonku už bolo krajšie počasie a začala som mať hlavne reálne väzby s okolím, inými mamami. Tá samota na začiatku pri vkročení do tejto novej role bola veľmi, veľmi ťaživá. Verím, že aj tento aspekt mi uľahčil druhé materstvo. Tam som už naozaj veľmi benefitovala z toho, čo ma ten ťažký začiatok s prvým synom naučil.

Podpora partnera

Od začiatku sme to mali s mužom nastavené tak, že chcem, aby bol reálnou súčasťou života syna, teda už synov, od úplného začiatku. Povzbudzovala som ho v každej jeho aktivite, nerobila som to za neho a nechala mu priestor na jeho hľadanie si vlastnej otcovskej cesty. To, že som to takto od začiatku robila, považujem s odstupom času za veľmi, veľmi dôležité. Popôrodná rozhádzaná psychika sa upravila a teraz ešte viac cítim fakt, že sme na chalanov dvaja, vieme sa na seba spoľahnúť a prirodzene sa aj navzájom zastúpiť, keď jeden nevládze. 

Ťažší rozbeh dojčenia mal s odstupom času aj pozitívny efekt, pretože aj vďaka podávaniu materského mlieka cez cievku som v jednom momente bola schopná ísť sama von a nechať kŕmenie na manžela. Nepamätám si, kedy presne to bolo, ale musela som byť vtedy veľmi šťastná. Taká banalita, vyjsť na chvíľu z bytu sama von…

Najdôležitejšie veci na začiatku

Za mňa tie najdôležitejšie veci, ktoré vedia pomôcť na začiatku, nie sú vlastne ani veci. Mať podporu partnera, ktorý vypočuje a nesúdi, je to najviac. Ale mať aj niekoho iného, ďalšiu mamu po ruke, ktorej nemusíte nič vysvetľovať a chápe, čo znamená taká životná zmena. Z praktických vecí by určite veľmi pomohlo mať aj navarené kvalitné jedlo. To je naozaj niečo, čo na začiatku často my ženy podceňujeme, ale neraz sa nám to vráti. A čas pre seba, aspoň malinký, kým niekto kočíkuje vonku dieťa. Naozaj nie je možné, aby sme si my ženy nikdy neoddýchli. To je cesta do pekla. Ale nikdy nekončiaceho. 

Druhé dieťa

S druhým synom to bola fakt úplná pohoda. Naozaj všetko to, s čím som sa na začiatku borila, sa v druhom prípade nezopakovalo. Pri tých prvých deťoch je asi najväčšia výzva ustáť ten tlak a nájsť si v tom celom svoju cestu v materstve. Mám pocit, že tú svoju som si už našla a je mi v tom oveľa, oveľa ľahšie. Aj napriek tomu, že som pri prvom synovi nevyhľadala terapiu, mám v hlave myšlienku, že jedného dňa sa na terapiu odhodlám. Vnímam, že niektoré veci z minulosti sú stále u mňa otvorené a občas jatria rany. Verím, že to tak nemusí byť navždy.

Laura

Čítať ďalej