Byť mamou je nádherné a aj nesmierne náročné. V jeden moment nás zaplaví vlna lásky, v druhý zasa únava, frustrácia či pochybnosti. A v tom všetkom sa snažíme vytvárať bezpečný, láskyplný priestor pre svoje dieťa – priestor, v ktorom môže rásť, spoznávať svet a cítiť, že je prijímané také, aké je. Práve tu zohráva kľúčovú úlohu vzťahová väzba.
Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom sa netvorí dokonalosťou, ale napojením.
Je to schopnosť byť tu – fyzicky aj emočne. Byť prítomná, vnímať, čo sa v našom dieťati deje, ale aj v nás. No aby sme sa mohli skutočne napojiť na svoje dieťa, potrebujeme sa vedieť najskôr napojiť samy na seba. Potrebujeme si dovoliť cítiť. Rozpoznať, čo sa v nás odohráva, a naučiť sa so svojimi emóciami narábať – nie potláčať ich, nie ich ignorovať, ale zvládnuť ich tak, aby nás nezaplavili.
Sebaregulácia – teda schopnosť vnímať a zvládať vlastné emócie – je jedným z najdôležitejších darov, ktoré môžeme svojmu dieťaťu odovzdať. Nie tým, že mu to vysvetlíme, ale tým, ako s ním sme. Keď nás dieťa vidí, ako sa snažíme upokojiť namiesto výbuchu, ako sa ospravedlníme, keď zlyháme, ako si dovolíme cítiť smútok, bez hanby – učí sa, že všetky emócie sú v poriadku. Učí sa, že aj tie ťažké chvíle sú súčasťou života. A že sa dajú zvládnuť.
Nie je však cieľom byť „dokonalá mama“.
Niekedy nevieme, čo naše dieťa potrebuje. Niekedy nás jeho výbuch zaskočí, zabolí, alebo nás v nás spustí niečo staré a bolestivé. A niekedy zareagujeme úplne inak, ako by sme chceli. Aj to je v poriadku.
Vzťahová väzba sa nevytvára jedným dokonalým momentom, ale tisíckami malých okamihov, kedy sa znovu napojíme. Kedy povieme: „Prepáč, bola som nervózna.“ alebo „Vidím, že sa trápiš. Skúsime to spolu zvládnuť.“
Tieto momenty napojenia, opravenia, návratu späť k sebe navzájom – to sú kamienky, z ktorých sa skladá bezpečná väzba.
Deti sa cez nás učia, ako narábať s emóciami. Ak majú možnosť zažívať, že ich emócie sú prijímané, že aj keď niečo nezvládnu, stále ich milujeme, ak vidia, že aj my máme emócie, ale učíme sa s nimi pracovať – dávame im do života výbavu, ktorú budú potrebovať oveľa viac než akékoľvek poučky. Vnútorné presvedčenie, že nemusia byť dokonalé, aby boli milované. Že aj keď sa veci pokazia, dajú sa opraviť. Že aj keď sa cítime zle, nie sme v tom sami.
Aj keď to niekedy nezvládneme, keď vybuchneme alebo sa odpojíme – neznamená to, že sme to pokazili. Znamená to, že sme ľudia. A že máme ďalšiu šancu niečo si všimnúť, niečo sa naučiť. Každý jeden deň máme možnosť znovu sa spojiť – so svojím dieťaťom aj so sebou.
Dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje mamu, ktorá sa snaží, ktorá sa učí, ktorá je k sebe láskavá, a tým ho učí, že aj ono môže byť k sebe láskavé. Naša odolnosť nie je o tom, že nikdy nespadneme – ale že sa dokážeme postaviť, že si dokážeme odpustiť, že máme odvahu znova sa priblížiť a vytvárať vzťah.
Ako môžeme túto odolnosť v sebe podporovať?
Odolnosť nie je niečo, s čím sa narodíme alebo nenarodíme. Je to vnútorný priestor, ktorý môžeme vedome budovať a posilňovať. Je to o malých, každodenných rozhodnutiach, ktoré robíme pre svoje duševné zdravie. Z lásky k sebe aj k svojmu dieťaťu.
Podporovať svoju odolnosť môžeme napríklad takto:
- Spomaliť, keď to ide. Zastaviť sa na chvíľu v chaose dňa, všímať si, čo cítime, čo potrebujeme. Aj tri hlboké nádychy môžu byť začiatkom návratu k sebe.
- Zveriť sa niekomu, kto nás počúva bez súdu. S kamarátkou, s partnerom, s terapeutkou. Nemusíme byť na všetko samy.
- Dopriať si starostlivosť – aj keď len malú. Teplý čaj, desať minút osamote, hudbu, ktorá nám robí dobre. To nie je luxus, to je základ.
- Neočakávať od seba príliš veľa. Nie každý deň je na veľké víťazstvá. Niekedy stačí, že sme ráno vstali a večer sme objali svoje dieťa. Aj to je dosť.
- A hlavne: byť k sebe láskavá. Učiť sa hovoriť si „je v poriadku, že to dnes nešlo ako som chcela“. Pretože vnútorný hlas, ktorý nás podrží, je tou najpevnejšou oporou, akú si môžeme dať.
Takže ak dnes cítiš milá mama, že si niečo nezvládla, že si zakričala alebo si bola zúfalá – zastav sa, nadýchni sa a povedz si: som len človek, robím, čo viem, a zajtra to skúsim inak. Tvoje dieťa nepotrebuje superhrdinku. Potrebuje TEBA – so všetkými chybami, úsmevmi aj slzami. Lebo práve vďaka tebe sa učí, čo znamená byť človekom.
Alexandra Trandžíková
zdroj obrázka: unsplah.com
