We are
highly
sensitive

,,Vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov.“

86 Views

Dnes (jar 2022) mám dve deti, chalanov. Jeden takmer na prahu školy, druhý na prahu škôlky. Sú to moje vysnívané deti. Dnes už ale viem, že materstvo je naozaj drina, láskavá drina. Roky predtým, než som sa stala matkou, som mala prečítané všetky možné časopisy na túto tému. Bola som pripravená snáď na všetko. Teoreticky. Prakticky ma však vstup do role matky totálne zomlel. No nemenila by som za nič na svete. Aj preto chcem o tom hovoriť, lebo verím, že je to dôležité a môže to pomôcť iným ženám na začiatku.

Prvý vytúžený syn

Prvého syna som porodila pred 5 rokmi. Bol veľmi vytúžený. Tehotenstvo prebehlo normálne, tešili sme sa na neho. Syn bol v brušku naozaj veľký, takže pôrod bol fakt náročný, no zvládli sme to spolu. Keď sme prišli z pôrodnice, pomaly nastupovala materská realita. Na syna sme boli prvé dva týždne s manželom dvaja, potom musel ísť opäť do práce a ja som ostala celé dni sama. Samota bola veľmi skľučujúca. Nemala som žiadne väzby na ženy s deťmi, s ktorými by som sa vedela v tých úplných začiatkoch porozprávať. Ten pocit zodpovednosti a previazanosti so synom bol na začiatku veľmi skľučujúci. Ak mám byť úprimná, chodila som sa skrývať do kúpelne. Bol to pre mňa únik, pustila som si vodu, aby som nepočula jeho prípadný plač. Syn bol úplne nepoložiteľný, buď spal na mne alebo v kočíku, ktorý sa nemohol prestať hýbať. Viem, že toto je častý začiatok materstva, no zažiť to v tej realite bolo pre mňa naozaj náročné. Zrazu som nebola už naozaj v ničom paňou svojho času.

Pamätám si, že často, keď prišiel muž z roboty,  tak som bola ako klbko v strese, úplne zaseknutá celý deň v obývačke, z ktorej som sa nedokázala vymotať. Boli aj dni, kedy som sa večer, keď prišiel domov, úplne klepala hladná, smädná, proste vyčerpaná tým, že som sa nevedela od syna pohnúť. Dni sa na jednej strane vliekli a z druhého pohľadu bežali neuveriteľne rýchlo.

Dojčenie na začiatku

Na začiatku som mala obrovské problémy s dojčením. Syn sa nevedel prisať, čo viedlo až k veľmi bolestivým zápalom prsníkov, ktoré som musela liečiť nakoniec až antibiotikami. Skúsili sme samozrejme aj laktačné poradkyne. Po návšteve prvej poradkyne som sa úplne psychicky zložila. Cítila som sa ako totálne neschopná matka, ktorá nedokáže nakŕmiť svoje dieťa. O naše dojčenie som bojovala ako levica asi mesiac a pol a syn sa nakoniec prisal. Bola to naozaj veľká radosť. Tento začiatok dojčenia považujem za extrémne náročné obdobie, ktoré pred pôrodom naozaj nejde ,,nacvičiť”. Na začiatku dojčenia sme používali rôzne pomôcky ako cievku, pravidelne som si odsávala mlieko každých pár hodín. Keď sa už syn prisal, konečne som si mohla viac pospať, lebo ten večný kolotoč odsávania aj počas noci bol veľmi vyčerpávajúci. Som rada, že sa nám to podarilo rozbehnúť. Syna som kojila 11 mesiacov, kým sa neozvali iné zdravotné komplikácie. Veľmi, veľmi sa mi vtedy uľavilo. Cítila som, že už som bola za svojou fyzickou hranicou. 

Paralyzujúce myšlienky

Dlhodobo veľmi slabý spánok a moja nielen duševná ale aj fyzická podvýživa podľa mňa prispeli k tomu, že som začala mať z môjho pohľadu už až depresívne prejavy alebo takú tú úzkosť. Už predtým som mala skúsenosť s tým, čo to je úzkosť, takže som vedela, že sa niečo deje. Rozhodla som sa nevyhľadať psychológa, no vedela som, že v tom nemôžem ostať sama, aby sa to nerozvinulo ešte do ťažších stavov. Raz som vošla do kuchyne a prepadla ma absolútna panika z noža, že čo keby som ním niečo spravila synovi. Len toto, že mi takáto myšlienka do hlavy prišla, ma nesmierne vystrašilo a paralyzovalo až do takej miery, že som v den deň napríklad do kuchyne už ani nevošla. Bolo to pre mňa strašné zrazu zažiť takúto myšlienku. Nebolo to len raz. Doteraz, keď vidím červený keramický nôž, som schopná sa vystrašiť. Strašne som sa potom bála, že sa takéto stavy zopakujú aj pri druhom dieťati.

Zaslúžim si ťa vôbec?

Na začiatku som sa dokázala veľmi hodnotiť. Mala som pocit, že keď mi to materstvo nejde, tak  si to dieťa nezaslúžim. Som však typ človeka, čo nevie byť so svojimi pocitmi sám. Preto mi v tom celom najviac pomáhalo, že som sa o všetkom, čo prežívam, rozprávala s mužom. To bola moja akási terapia. Nechcela som byť s tými desivými myšlienkami sama. Vedela som, že sa niečo takéto so ženskou psychikou môže stať, no zažiť to na vlastnej koži bolo niečo úplne iné. Psychoterapiu som však nevyhľadala. V tomto som asi veľmi tvrdohlavá a chcela som to vyskúšať zvládnuť sama. Výrazne mi však k väčšej pohode pomohla mindfulness metóda. Bola to taká skupinová aktivita, na ktorú som začala chodiť s jednou kamarátkou, ktorej sa tiež krátko po mne narodil syn. Bolo pre mňa extrémne nápomocné vedieť, že myšlienky, ktoré sa mi v hlave objavujú, sú ,,len” myšlienky a nie sú to hneď činy. Že to, čo sa vo mne deje, viem aj len pozorovať bez ďalšieho posudzovania. Kiež by som túto metódu objavila už skôr.

Úľava po polroku

Prvé mesiace boli pre mňa fakt peklom. Uľavovať sa mi začalo po cca polroku, kedy sme nabehli na nejaký rytmus, aj vonku už bolo krajšie počasie a začala som mať hlavne reálne väzby s okolím, inými mamami. Tá samota na začiatku pri vkročení do tejto novej role bola veľmi, veľmi ťaživá. Verím, že aj tento aspekt mi uľahčil druhé materstvo. Tam som už naozaj veľmi benefitovala z toho, čo ma ten ťažký začiatok s prvým synom naučil.

Podpora partnera

Od začiatku sme to mali s mužom nastavené tak, že chcem, aby bol reálnou súčasťou života syna, teda už synov, od úplného začiatku. Povzbudzovala som ho v každej jeho aktivite, nerobila som to za neho a nechala mu priestor na jeho hľadanie si vlastnej otcovskej cesty. To, že som to takto od začiatku robila, považujem s odstupom času za veľmi, veľmi dôležité. Popôrodná rozhádzaná psychika sa upravila a teraz ešte viac cítim fakt, že sme na chalanov dvaja, vieme sa na seba spoľahnúť a prirodzene sa aj navzájom zastúpiť, keď jeden nevládze. 

Ťažší rozbeh dojčenia mal s odstupom času aj pozitívny efekt, pretože aj vďaka podávaniu materského mlieka cez cievku som v jednom momente bola schopná ísť sama von a nechať kŕmenie na manžela. Nepamätám si, kedy presne to bolo, ale musela som byť vtedy veľmi šťastná. Taká banalita, vyjsť na chvíľu z bytu sama von…

Najdôležitejšie veci na začiatku

Za mňa tie najdôležitejšie veci, ktoré vedia pomôcť na začiatku, nie sú vlastne ani veci. Mať podporu partnera, ktorý vypočuje a nesúdi, je to najviac. Ale mať aj niekoho iného, ďalšiu mamu po ruke, ktorej nemusíte nič vysvetľovať a chápe, čo znamená taká životná zmena. Z praktických vecí by určite veľmi pomohlo mať aj navarené kvalitné jedlo. To je naozaj niečo, čo na začiatku často my ženy podceňujeme, ale neraz sa nám to vráti. A čas pre seba, aspoň malinký, kým niekto kočíkuje vonku dieťa. Naozaj nie je možné, aby sme si my ženy nikdy neoddýchli. To je cesta do pekla. Ale nikdy nekončiaceho. 

Druhé dieťa

S druhým synom to bola fakt úplná pohoda. Naozaj všetko to, s čím som sa na začiatku borila, sa v druhom prípade nezopakovalo. Pri tých prvých deťoch je asi najväčšia výzva ustáť ten tlak a nájsť si v tom celom svoju cestu v materstve. Mám pocit, že tú svoju som si už našla a je mi v tom oveľa, oveľa ľahšie. Aj napriek tomu, že som pri prvom synovi nevyhľadala terapiu, mám v hlave myšlienku, že jedného dňa sa na terapiu odhodlám. Vnímam, že niektoré veci z minulosti sú stále u mňa otvorené a občas jatria rany. Verím, že to tak nemusí byť navždy.

Laura