We are
highly
sensitive

Deň: 9. októbra 2022

Rozhovory

Ako byť oporou pri popôrodnej depresii?

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologycko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej sa venujeme najmä témam rozlíšenia a prejavov popôrodnej depresie nájdete na tomto linku.

V poslednej časti rozhovoru nájdete informácie:

  • ako komunikovať so ženou po pôrode
  • čomu sa v tejto komunikácii vyvarovať
  • prečo je potrebné vedieť o tejto téme a čo pozitívne dokáže do života priniesť
  • čo robiť, ak žena nechce vyhľadať pomoc
  • o farmakoterapii a vzťahu k dieťaťu

 

Prejdime na reakcie okolia na duševnú rozkolísanosť po pôrode. Často je prežívanie bagatelizované hormónmi. Je to šťastná formulácia?

Je pravdou, že za veľa vecí môžu hormóny, prejavenie mnohých psychických ochorení má s nimi súvis. V období po pôrode a keď sa už bavíme aj o depresívnych prejavoch, je ale úplne jedno, prečo tie prejavy vznikli. Pre ženu v danej chvíli to nemá absolútne žiaden význam. V tom momente je to len nejaké pomenovanie, ktoré ale situáciu nerieši. Určite môže byť zaujímavé pátrať po príčinách, ale v danej chvíli by nás malo oveľa viac zaujímať, ako podporiť ženu, na ktorej nám záleží a čo potrebuje. Ako sa vlastne ona sama má. Túto vetu, takéto zhadzovanie/zľahčovanie prežívania by som odporúčala nepoužívať.

Prichádza vôbec ešte niekedy čas na to zistiť, prečo popôrodná depresia vstúpila do života?

Sú ženy, ktoré túto epizódu v živote berú ako nejaký celok a keď prejde, tak ho uzavrú. Sú však aj ženy, ktoré neskôr pátrajú po príčinách a berú to ako priestor na zistenie, čo v nich to spôsobilo, aby cítili väčšiu kontrolu nad svojím životom. Takto to môže byť veľmi užitočné. Často sa stretávam s tým, že pacientky sú po takejto skúsenosti naozaj vnímavejšie voči sebe a dôslednejšie si všímajú, čo ony potrebujú.

Čo si napríklad uvedomia?

Často príde práve k uvedomeniu si vlastnej sily a toho, že aj ony sa o seba musia starať, že to majú vo svojich rukách. Až potom bude možné, aby fungovali naozaj dobre aj ďalšie vzťahy, napr. s bábätkom. Tiež je veľmi dobré pre ich ďalší život, že dokážu veľmi rýchlo zachytiť, ak sa s nimi začína niečo diať.

V kontexte popôrodnej depresie to vieme ako vnímať?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené.

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste.

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Ako môže okolie vplývať na ženu s popôrodnou depresiou? 

Niekedy sa môže stať, že aj samotné okolie je pre liečbu popôrodnej depresie komplikáciou, kedy znemožňuje aktivovanie záchranných mechanizmov, ktoré človek prirodzene má, alebo absentuje akékoľvek podporné okolie. To sú potom žiaľ prípady, ktoré majú najtragickejšie konce.

,,Podpora sociálneho okolia je pri liečbe popôrodnej depresie absolútne nevyhnutná a nesmierne dôležitá.“

Prečo?

Pri rozvinutej popôrodnej depresii treba počítať s tým, že komunikačné schopnosti ženy sa postupne zhoršujú. V rámci prežívania ženy často popisujú veľké pocity zlyhania, pocitov, že sú na obtiaž, neschopné a teda o takomto prežívaní majú aj veľký problém prehovoriť. Toto vnímam ako veľmi podstatný znak, ktorý dokáže identifikovať okolie. Ak z normálneho vzťahu, kde partneri komunikujú, sa zrazu komunikácia ženy vytráca, začína pôsobiť stále unavene, je plačlivá a neraz prehodí aj poznámku, ako svojím správaním dieťaťu ubližuje, vtedy treba spozornieť a začať rozhovor, otvoriť túto tému.

,,Neraz sa stane, že vzdialenejše okolie, ktoré so ženou nie je tak často, si prvé zmeny všimne skôr.“

Hovoriť o popôrodnej depresii je teda veľmi podstatné nielen pre ženu ako budúcu matku, ale aj pre širokú verejnosť, pretože my všetci sme schopní si všimnúť, že sa s nejakou ženou po pôrode v našom okolí niečo deje. Môže sa stať, že práve vy budete záchrannou brzdou pre niekoho, kto o svojom prežívaní ešte nedokáže prehovoriť.

Ako podporiť okolie v tom, aby povedali žene, že vnímajú nejaké zmeny a majú o ňu strach?

Z mojej skúsenosti viem povedať, že keď otvorí takúto debatu partner či mama, tak sa ženám často veľmi uľaví. Často ženy v tomto momente zažívajú pocit, že v tom zrazu nie sú samy.

Ako začať takýto rozhovor?

Treba voliť veľmi citlivé slova. Žena už sama pochybuje o sebe, viní sa a tak posolstvo nemôže znieť – si divná a ideme k doktorovi. Cieľom by malo byť spoločne hľadať riešenia.

Aké to sú?

Pri najľahších formách popôrodnej depresie je možné oprieť sa úplne o pomoc rodiny/okolia. Vyžaduje si to však veľmi veľké pochopenie všetkých strán. Ide napr. o režimové opatrenia, kedy najbližší odľahčia ženu od starostlivosti o všetko ostatné okrem dieťaťa. Čo je veľmi dôležité pre okolie, je pochopenie, že má byť oporou a naozaj nič ďalšie od ženy neočakávať. Ja však aj v takomto prípade vidím zmysel v návšteve psychológa, kde sa ženy utvrdia v tom, že čo prežívajú, je normálne. Mnohé ženy sa práve v takýchto etapách života boja, že sa ,,zbláznili”. Je veľmi dôležité rozumieť tomu, čo sa deje v celom kontexte.

Ako napríklad?

Niekedy dávno bolo šestonedelie naozaj o tom, že žena sa starala primárne o bábätko a seba a všetko ostatné bolo delegované na okolie. Často prababičky dnešných mám to mali ešte presne takto. Je úplne žiaduce nájsť si čo najviac času práve na takéto trávenie prvých týždňov. Je v poriadku, ak v šestonedelí nevládzem, som unavená. Na čom skutočne záleží je žena a dieťa, a nie tip top domácnosť.

Takéto správanie nie je prejavom lenivosti alebo neschopnosti. Je to pre zdravie a začiatok materstva veľmi prospešný model správania. O tomto je ale dôležité viesť debaty aj pred pôrodom resp. tehotenstvom.

Čo ak žena nepočuje slová okolia v láskavom duchu, prípadne nechce vyhľadať odbornú pomoc?

Deje sa to. Často práve v tých hlbších formách depresie, kedy môžu byť prítomné už aj bludné myšlienky. V tomto prípade určite odporúčam pre blízkych kontaktovať lekára aspoň telefonicky a snažiť sa láskavo pôsobiť na ženu a sprevádzať ju v ďalších krokoch na ceste k pomoci. V hlbokých stavoch vieme naozaj hovoriť o skreslenom/bludnom myslení, takže pomoc a podpora okolia je nevyhnutná.

Aké sú vaše skúsenosti?

Často sa ku mne ako prvej (ako psychologičke) dostanú ženy, ktoré prídu aj s partnerom. Veľmi to podporujem, lebo popôrodná depresia nie je len vecou ženy, ale celej rodiny. Po prvotnom rozhovore, v rámci ktorého si zmapujeme aktuálnu situáciu, vieme povedať, či je potrebná spolupráca so psychiatrom, alebo prípadne aj hospitalizácia.

Často začíname napr. s nejakými odporúčaniami na úpravu režimu, počas ktorých žena zažíva aj podpornú psychoterapiu. Ak však tieto odporúčania  za nejaké dva týždne nepodporia ženu v úľave, alebo dokonca príde zhoršenie, tak môžeme skúsiť ďalšie formy podpory, napr. farmakoterapiu.

Ako ženy reagujú na farmakoterapiu?

Ženy majú často obavu, že pri antidepresívach musia prestať s dojčením. Nie je to však pravda. Pri ich užívaní taktiež nie je ani obmedzený kontakt s dieťaťom.

Ženy majú často aj obavu, že s liekmi to už nebudú ony, ale práve prebiehajúca depresia robí to, že toto nie sú úplne ony. Práve liečba pomáha naviesť ženu opäť na cestu, aby to bola ona. Pri farmakoterapii je často benefitom aj to, že žena dokáže opäť spať. Účinok liekov je plne pozorovateľný do  2-3 týždňov. Treba však počítať s tým, že liečba nejakú dobu trvá, čo je ale naozaj veľmi individuálne.

,,Keď sa deje niečo, s čím si okolie nevie rady a žena nechce vyhľadať odbornú pomoc, je dobré zavolať aspoň kvôli konzultácii obvodnému lekárovi, prípadne rovno psychiatrovi.“

Žiaľ väčšina profesionálov v rámci témy duševného zdravia je dosť vyťažených, ale môže sa stať, že práve kvôli urgencii situácie sa vám podarí dostať termín veľmi rýchlo, pretože pri popôrodnej depresii ide naozaj o čas. Ak to klasickou ambulanciou nejde, tak odporúčam vyhľadať psychiatrické oddelenie, kde majú aj konziliárnu ambulanciu, v ktorej sa ženám dokáže dostať pomoci. Nie je to teda o tom, že všetci, ktorí prídu do nemocnice, tam aj ostávajú. Kliniky tiež prevádzkujú svoje ambulancie. Keď je naozaj veľké podozrenie, že v živote ženy sa objavila depresia, musíte mať silu byť neodbytný a dovolať sa psychiatrovi.

Je popôrodná depresia jednorazová?

Môže to byť jednorazová záležitosť. Stretávam sa so ženami, ktoré sa s ničím podobným predtým a ani potom nestretli. Práve narodenie dieťaťa je dobré vnímať v kontexte toho, že je to mimoriadna záťaž a tak človek na to vie aj mimoriadne reagovať. Niekedy sa okrem pôrodu nakopia aj ďalšie stresory (pokojne aj pozitívne) ako napr. sťahovanie do nového bývania, zmena zamestnania partnera a teda jeho nemožnosť byť častejšie doma a pod. Ak začne byť preťaženie na strane ženy naozaj veľké, tak sa to proste začne nejako prejavovať.

Čo popôrodná depresia a vzťah s dieťaťom?

Je dôležité povedať, že žiadna žena si nevybrala popôrodnú depresiu sama od seba. Tu je dobré použiť to staré známe, že si nevyberáme karty, ktoré od života dostaneme, ale je na nás, ako s nimi budeme hrať.

Je prirodzené, že budovanie vzťahu s dieťaťom v akútnej fáze popôrodnej depresie išlo ťažšie, komplikovanejšie. Neznamená to však, že vzťah s dieťaťom je nenávratne narušený a nič sa s tým nedá robiť. Už len to, že žena vyhľadala pomoc je veľká vec aj v rámci budovania vzťahu s dieťaťom. Aj v čase popôrodnej depresie žena často rozmýšľa nad tým, že by dieťaťu bolo lepšie s niekým iným. Sú to všetko myšlienky, ktoré smerujú k dieťaťu. Už len naozaj prijať myšlienku… Nie som horšou mamou, lebo som dostala popôrodnú depresiu, ale môže mi pomôcť byť lepšou mamou, to, že s ňou bojujem.

Jedna nevyžiadaná rada pre všetky ženy po pôrode

Popôrodná depresia sa môže prihodiť každému. Sú faktory, ktoré jej výskyt môžu podporiť, ale nemusí to tak byť vždy. Je to niečo ako Čierny Peter. Popôrodná depresia nesúvisí s tým, či je človek zlý človek, dobrá mama, či je šikovná, lenivá, pekná, škaredá, úspešná atď. V tomto prípade sú to nepodstatné charakteristiky.


Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

 

Čítať ďalej
Rozhovory

Ako spoznám popôrodnú depresiu?

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

 

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete:

  • ako sa prejavuje popôrodná depresia
  • ako sa môže rozvíjať popôrodná depresia
  • čo robiť, ak už máte skúsenosť s duševným ochorením

 

Môže sa počiatočné obdobie duševnej rozlady tzv. obdobie baby blues preklenúť do prejavov popôrodnej depresie?

Chcem zdôrazniť, že baby blues najčastejšie a u väčšiny žien odoznie a neprejde do depresie. Ale niekedy sa môže stať, že toto počiatočné obdobie neskončí a rozvíja sa ďalej. To je taký jeden možný scenár. Od pôrodu sa žena necíti vo svojej koži, prvými týždňami sa zo všetkých síl prehrýza, ale jej subjektívne prežívanie sa nelepší, skôr zhoršuje. Žena je veľmi rozladená, unavená a prichádza až do stavu, že má pocit, že absolútne nie je schopná starať sa o svoje dieťa. Tento bod, kedy prestáva fungovať v rámci bežnej starostlivosti o dieťa považujeme za významný signál na to, aby žena, prípadne jej najbližší, vyhľadali odborníka aspoň na skonzultovanie situácie. Neraz sa však v tomto bode začína aj s farmakoterapiou. 

Čo ďalšie je dobré si všímať?

Je dôležité si všímať, do akej miery si žena dokáže odpočinúť, či dokáže zo spánku (samozrejme v inej kvalite ako pred tehotenstvom) ťažiť. Dôležité je aj naladenie ženy. V zmysle, že hoci pociťuje únavu, tá jej nebráni v tom, aby mala v rámci dňa aj momenty, kedy sa teší z dieťaťa a novej role. Ak je takýchto momentov málo, ich výskyt sa znižuje, alebo vôbec nie sú, je to varovný znak výskytu popôrodnej depresie. 

A čo myšlienky?

Tie vedia byť tiež veľkým varovným signálom. S vážnosťou treba brať myšlienky/poznámky typu, že dieťaťu by bolo lepšie bez takejto mamy, alebo že by bolo najlepšie, keby sama žena nežila a dieťa malo inú mamu. Dieťaťko by mohlo mať lepších rodičov, ak by sa žene niečo stalo a podobne.

Čo má spoločné popôrodná depresia s klasickou depresiou?

Spoločným znakom je napr. veľmi silný pocit akéhosi spomalenia, akoby človek nič nezvládal, nevedel sa v ničom rozhýbať. Pôsobí ako bez vôle, bez života. Niekedy túto situáciu ženy popisujú, akoby stáli s nohami zaborenými v piesku a mali sa pohnúť. No oni sa stále zabárajú, každý krok ich stojí veľmi veľa energie. Ženy často samy seba už vnímajú tak, ako by to ani ony neboli. Akoby samy seba nespoznávali, takéto bežne nebývajú a nebývali pred tým.

Ako takéto stavy prežívajú ženy, keď obdobie po pôrode je často spájané s veľkou aktivitou?

Ženy v rámci depresie si neraz svoje prežívanie mylne vysvetľujú ako vlastnú neschopnosť, lenivosť, z čoho často pramenia sabaobviňujúce myšlienky. Reálne však neschopné, ani lenivé nie sú. V realite ich každý krok stojí naozaj veľa síl. 

Aký je druhý scenár rozvoja popôrodnej depresie?

Zväčša už v rámci pobytu ženy v pôrodnici dokážeme na 2. – 3. deň spozornieť a vnímať, že sa niečo deje. Často je u takejto ženy prítomná aj úzkosť. Popôrodná depresia sa málokedy prejavuje osamotene. Zvyčajne je poprepletaná aj s úzkosťou. Prejavuje sa to extrémnou únavou, ktorá je až v takej miere, že zasahuje do vnímania reality. Ženy sa cítia úplne neschopné sa o dieťa postarať. Často si ani nevedia vôbec odpočinúť. Prvou pomocou v takomto prípade býva vytvoriť priestor pre ženu vyspať sa, oddýchnuť si. Máme skúsenosť, že pri ženách  s minulou skúsenosťou s ochorením, alebo krehkejších ženách, to dokáže veľmi pomôcť, aby sa zastabilizovali.

A čo ženy, ktoré majú nejakú predispozíciu k duševným ochoreniam už v anamnéze?

Pre tieto ženy je dôležité byť oporou už pred tým. U nás sa snažíme s takýmito ženami dopredu hovoriť, zreálňovať ich očakávania. Tieto preventívne kroky sú dôležité, aby sa ženy zbytočne krátko po pôrode nevyčerpali a mali väčšiu šancu ostať stabilné. Predchádzajúca skúsenosť s duševným ochorením mierne zvyšuje pravdepodobnosť výskytu popôrodných duševných ťažkostí, ak neurobíme žiadne opatrenia dopredu. Pokiaľ však urobíme preventívne kroky, nemusí vôbec dôjsť k zhoršeniu stavu. Práve to, ak sa o ženu vopred nepostaráme resp. sama žena sa po tejto stránke nepripraví na novú situáciu, vie prispieť k prejaveniu pôvodných symptómov ochorenia. 

Sú ženy s takouto anamnézou otvorené prevencii?

Áno, sú, a nestretla som sa ešte s tým, že by ponuku na takúto prípravu odmietli. Je to možno aj tým, že predchádzajúca skúsenosť ich urobila oveľa citlivejšími voči sebe a svojmu prežívaniu. Samozrejme, nie je to povinnosť, je to ponuka.

Ako vieme v kontexte popôrodnej depresie vnímať väčšiu citlivosť voči sebe?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené. 

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste. 

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Samotná traumatizujúca skúsenosť z predošlého života často vedie k zvýšeným obavám, ako žena prežije toto popôrodné obdobie. Môžeme sa na to pozrieť aj tak, že ak ste si už niečím prešli, tak ste mali kapacitu niečo takého prekonať, máte schopnosť prekonávať ťažké veci. Ani takáto skúsenosť neznamená oslabenie do ďalšieho života.


Pokračovanie rozhovoru nájdete v ďalšom článku.


Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

Čítať ďalej