We are
highly
sensitive

Autor admin

Príbehy

Michaela: „Nie si v tom sama. Si úžasná a dokonalá so všetkými pocitmi, ktoré práve teraz máš.“

Pred polrokom sa mi narodila dcéra.

A ja som za toto obdobie zažila všetky emócie lásky, ale aj nelásky, k sebe aj iným.

Študovala som.

Ooo ako veľmi som si študovala o pôrode a kojení a materstve, lebo som chcela byť pripravená. Možno aj preto som bola najskôr sklamaná. Že pôrod neprichádzal. Ani v termíne a ani dva týždňe po ňom. A to som si myslela, že mám svoje telo nacítené a presne viem, čo kedy príde. Veď tehotenstvo som cítila okamžite!

Pôrod nielenže neprišiel keď mal, on neprichádzal vôbec. Ani po prvej vyvolávacej tabletke a ani po injekcii. Bolela ma celá noc, bolelo aj ráno a aj ďalší deň a ja som si až večer vypýtala tabletky proti bolesti. Unavená som sa zmierovala s tým, že to môže znamenať aj cisarák, aj keď som ho nechcela.

Ani ďalšiu noc som nespala, čo ako som chcela, zalomila som asi až hodinku pred vizitou.

A zrazu to prišlo.

Vraj sa konečne “otváram”. A ja už som bola taká vyčerpaná, že na sále som dvakrát zaspala. Tak ma zobudili, tak som veľmi potlačila a odrodené bolo za tri sekundy. Dobre, možno to bola minúta, ale samotné tlačenie bola chvalabohu rýchlovka. A keď mi dcéru položili na telo, cítila som návaly lásky, únavy a plaču, že sa to nakoniec stalo. Bonding som celý kvôli únave nezvládala dávať, tak som sa striedala s mužom a mala pocit výčitiek od sestričiek. A možno som do nich vkladala len vlastné cítenie. Neviem.

Veľká únava

A potom ma asi na pár hodín vyplo a keď mi dcéru priniesli, ja som spala, čo som si následne tiež vyčítala, lebo potom som sa nevedela „rozkojiť“. A teraz viem, že to nedáva zmysel, ale vtedy som uverila slovám, čo mi povedali a cítila sa, akoby som niečo kolosálne pokašľala. Akoby tá dôležitá úloha, ktorá mi bola zverená, bola od začiatku zle. A tak som nespala ani ďalšie noci v pôrodnici. Keďže dcéra dostala žltačku, bolo tých nocí o niečo viac, ako bežne.

Príchod domov

Až prišlo vytúžené ráno a môj muž si nás zobral domov. Dovtedy som sa držala. Ale akonáhle sa zatvorili za nami dvere a ja som si s výdychom povedala: ,,Som doma,“ rozplakala som sa tak veľmi, ako snáď ešte nikdy. Ako keď z človeka opadne nejaká ťarcha, ktorú si však aj tak ponesie ďalej. Prvé dni dcéra plakala a ja som nevedela kojiť.

Prišla k nám teda poradkyňa, ktorá mi povedala, že som nezlyhala.

Po viac ako dvoch týždňoch ma niekto aspoň trošku presvedčil uveriť, že som robila všetko, čo bolo v mojich silách. Nieže by ma rodina nepodporovala, ale ja som im o mojich pocitoch nehovorila. Veď to sa nerobí, v rodine je šťastie, nový človek! Akoby som sa mohla cítiť zle? Mlieko sa rozbehlo. A ďalšie dni išli.

Nemám právo sa cítiť zle?!

A ja som začala veľmi úspešne potláčať pocity berzadnosti a nešťastia. Veď mám zdravú dcéru, úžasného muža, pomoc mamy aj svokry – nemám právo sa cítiť zle! Nemám právo!! A tak som sa dotlačila po cca 2 mesiacoch aj na výlet, z ktorého som mala od prvého momentu zlý pocit, ktorý som.. ako inak, potlačila, lebo veď navonok všetko klapalo.

A tam.. v cudzom prostredí.. medzi kopcami… som sa v noci zobudila a nevedela sa nadýchnuť. A steny na mňa začali tlačiť a ja som sa zosypala. Pokazila. A nevedela som to ani vysvetliť mužovi, ani sebe, len som mala pocit, že už naveky mi bude zle a dýchať budem len plytko a rolu matky jednoducho nezvládnem a nikdy viac nikam nepôjdem a som totálne zlyhanie.

Cestou domov som natrafila na Vysmiatu dušu mamky. A príbehy. A akoby automaticky sa objednala cez portál „K sebe“ ku psychológovi a nasúkala si sedenia.

Bolo to to najlepšie rozhodnutie.

Začať o svojich pocitoch hovoriť. Nedusiť ich, nepotláčať. A keď niečo ide von, znamená to, že to môže aj odísť. A ja som začala rozprávať, čo cítim nielen jemu, ale aj okoliu a zrazu som zistila, že podobné pocity mala aj moja mama a aj iná mama a že ženy to zažívajú a často v sebe pochovajú, alebo si to zbytočne nesú. A ja som to chcela vyriešiť a pustiť.

Boli dni, keď to išlo lepšie, potom aj horšie.

A napríklad dnes je krásny deň. Dnes svieti Slnko a ja dýcham zhlboka. A chcem ti, milá mama, pozrieť (aspoň takto virtuálne) do očí a povedať- nebude to večne. Nie si v tom sama. Si úžasná a dokonalá so všetkými pocitmi, ktoré práve teraz máš. Si skvelá mama.

Ja som skvelá mama.

Už to viem. Už to vidím pri pohľade do očí mojej dcéry, pri jej úsmevoch a aj v momentoch, keď sladko spí či sa dokonca aj hnevá.

Som skvelá mama.

A aj teraz sa mi stáva, že plačem, ale vieš čo? Oveľa častejšie je to od šťastia 🙂

M.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Rozhovory

Ako vyzerá popôrodná depresia u mužov?

Milý oteckovia

V úvode by som Vám rada zagratulovala k Vášmu sviatku – Dňu otcov. Pamätám si, keď som bola malá, ešte sa niečo takéto neoslavovalo. Bol iba Deň matiek. Som rada, že momentálne si už pripomíname aj tento Váš deň, lebo však rodičovstvo je na pleciach obidvoch. A tak, ako je náročné materstvo, tak môže byť náročné aj otcovstvo. Kam tým mierim? Že niektoré ťažkosti sa netýkajú iba žien. Bavíme sa o tematike duševného zdravia, prírastok na hmotnosti budúcej mamičky AJ otecka teraz nechajme bokom ☺

Muž. Otec. Skala. Ochranca. 

No hodí sa k týmto typickým označeniam prívlastok depresívny? Nie. Už počas tehotenstva a pôrodu sa prízvukuje ich hlavná úloha – byť oporou. Nehľadiac na ich vlastné pocity, strachy či rozpaky…  Nehovoriac o všetkých tých zmenách, ktoré nastanú, keď si dovezie domov ten malý balíček šťastia. Je toho tiež celá kopa, o ktorej sa možno ani nemá s kým porozprávať. On má byť predsa tá opora, nesmie byť slabý, jeho to prejde… Čo ak by sa na neho partnerka dívala inak, prípadne ho možno aj opustila? Priznať sa (si), že niečo nie je v poriadku? To často v našej spoločnosti nejde. Hovoriť o tomto so svojim lekárom? Vyhľadať odbornú pomoc? A čo povedia v práci, čo ak klesne na rebríčku? 

Stigma spojená s duševnými ochoreniami je u mužov ešte výraznejšia.

Aj o popôrodnej depresii sa bežne hovorí ako o typicky ženskej chorobe. Podobne aj opis prejavov tohto ochorenia skôr sedí na ženy než na mužov. Pri slove popôrodná depresia alebo baby blues si automaticky predstavíme uplakanú ženu neschopnú ráno vstať z postele od vyčerpania či bezmocnosti. Koľkí z nás si vedia takto predstaviť muža? Popôrodná depresia však existuje aj u mužov. Postupne sa o nej začína hovoriť čoraz viac. Začínajú sa hlbšie skúmať jej typické prejavy. Aké sú prejavy popôrodnej depresie u mužov?

Prejavy popôrodnej depresie u muža sú aj:
  • podráždenosť
  • nerozhodnosť
  • emocionálne otupenie
  • vyhýbavé či únikové správanie
  • nadmerná sebakritickosť
  • muž zrazu začne tráviť viac času v práci, prípadne na telefóne
  • môže sa uchýliť k nadužívaniu návykových látok
  • niekedy bývajú v popredí skôr fyzické prejavy miesto emocionálnych ťažkostí, môžu to byť napr. rôzne bolesti, migrény
Čo všetko zvyšuje riziko vzniku popôrodnej depresie u mužov? 

K takzvaným biologickým faktorom patria jednoznačne hormonálne zmeny. Áno, zmeny v hormónoch sa netýkajú len žien počas tehotenstva a po pôrode, ale aj mužov. Sú zverejnené výsledky štúdií, ktoré dokazujú zmeny v hormónoch  u budúcich či čerstvých oteckov. Jedná sa o hormóny testosterón, estrogén, kortizol, vazopresín, prolaktín.  Na jednej strane tieto zmeny v hormónoch majú za účel napomôcť k vytvoreniu silnému vzťahu medzi otcom a dieťaťom. Na druhej strane však môžu prispieť ku vzniku popôrodnej depresie, prípadne zhoršiť už existujúce symptómy. Taktiež nedostatok spánku, narušenie cirkadiánych rytmov tiež zohrávajú svoju rolu. 

Z ďalších faktorov zvyšujúcich riziko popôrodnej depresie môžeme spomenúť:

  • nadmerný stres z nadchádzajúceho rodičovstva
  • nedostatok sociálnej podpory pri novej úlohe
  • pocit vylúčenia pri vytváraní vzťahu medzi matkou a dieťaťom
  • nedostatok financií, zlá ekonomická situácia
  • neplánované tehotenstvo
  • predchádzajúca epizóda depresie v minulosti
Čo ďalšie môže potrápiť mužskú dušu v popôrodnom období?

Z duševných ochorení sa v tomto období okrem depresie vyskytuje často aj obsedantno-kompulzívna porucha, generalizovaná úzkostná porucha či ďalšie ochorenia zo spektra úzkostných porúch. Muž môže pociťovať aj rôzne nepríjemné nutkavé myšlienky, dokonca aj o ublížení dieťati. Je to prejav ochorenia, a preto je potrebné ho riešiť. Neznamená to, že muž je horší človek.   

Výskyt popôrodnej depresie u mužov

Výskyt popôrodnej depresie je cca u 10% mužov. Najvyšší výskyt býva v období počas prvých 3-6 mesiacov. Častokrát sa ale vyvíja plíživo, počas prvého roka. 

Možnosti pomoci u popôrodnej depresie u mužov

Pravdaže farmakoterapia, teda užívanie liekov, ktoré naordinuje odborník. Pokiaľ muž nie je ochotný užívať lieky, prípadne pri niektorých stavoch je vhodnejšia aj len psychoterapia. Častokrát pomôže aj párová terapia, prípadne kognitívne-behaviorálna forma psychoterapie. Pomôcť by mali aj edukačné programy a osveta. Žiaľ, táto forma pomoci je zatiaľ u nás „v plienkach“.

No a na záver tá najdôležitejšia – pomoc a podpora partnerky.

V tomto smere sa obraciam na Vás, milé maminky. Viem, že je to náročné a čím všetkým si samy prechádzate. Ostaňte však všímavé a komunikujte so svojím partnerom. Ťažkosti jedného člena rodiny sa nakoniec vždy prejavia v celej rodine. Našťastie to platí aj v prípade zlepšenia. Teda nie je to len spokojná mama, spokojné dieťa. Pripomeňme si tých tatkov nie len dnes, v tretiu júnovú nedeľu, ale každý deň si ich troška všimnime, ako sa to vlastne majú. 

MUDr. Štefánia Vaľovská

Čítať ďalej
Príbehy

Nikol: „Príchodom dieťaťa sa zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu.“

Som Nikol a môj život sprevádza tokofóbia – patologický strach z pôrodu a materstva. Napriek tomu som sa matkou stala. Nebolo a ani to nie je jednoduché. Nie som fanúšik tehotenských brúch, fotiek ani lichôtok. Nevyžívam sa v kojení a často ani v materstve. Príkrmy a detská strava je moja ďalšia nočná mora! 

Napriek všetkému však svoje dieťa nadovšetko milujem a snažím sa jej byť tou najlepšou matkou, akou dokážem. Nakoniec rovnako ako každá z nás. <3 

Mala som myslím už po 30tke, keď som si uvedomila, že ten môj “plán” s deťmi nebol môj. Bol to spoločenský vplyv a očakávania, ktoré ma priviedli k (ne)rozhodnutiu mať deti. Precitla som. Uvedomila som si, že to nie je moja povinnosť. Je to možnosť, voľba, rozhodnutie, ktoré sa týka jedine mňa a partnera a hocikoho iného je do toho fuk! 

Uvoľnila som sa a odpustila si. 

To, že som necítila žiaden materinský chtíč nosiť na rukách škriekajúce nemľuvňa. Ani cudzie deti ma nevzrušovali. Už som si neprišla čudná, prosto to tak je. No vedela som aj, čo je za tým. Ten strach je vo mne stále, aj keď už to nemluvňa na rukách nosím. Už rok a pol. Čo sa má stať sa stane. A stalo sa. A keď dnes vidím môjho muža, ako sa s láskou a oddaním stará o našu dcéru viem, že to za to všetko stálo. Lebo to je to najčistejšie šťastie. 

No bolo to ťažké. Sakra ťažké. 

Presne rok predtým, ako prišla na svet D, prišiel a rýchlo aj odišiel jej dúhový súrodenec. Zrútil sa mi svet. Nie z jeho odchodu, ale jeho zrodu. Nezvládnem to, nedám to, ten pôrod prosto nedám. Nemôžem byť tehotná. Nechcem byť tehotná! Budem nahovno matka. Budem neznášať ten nový život s dieťaťom a budem chcieť vrátiť čas. Ja nemôžem byť matka. Ten pôrod nedám. A ak aj…. doprdele, veď svet speje do záhuby, sem mám priviesť dieťa? Nedám to… Myslím, že ten plod to vycítil a radšej to teda zabalil. A mne sa uľavilo. Neuveriteľne! Opäť som sa dokázala usmievať a žiť svoj život. 

Čo sa má stať sa stane… 

Presne po troch mesiacoch od spontánneho potratu som ostala opäť v tom. Vravím si: “Kokos, iní sa snažia, túžia, mesiace, roky…a nič. A ja, čo mi to ani ku šťastiu nechýba, skôr naopak, reálne sa toho bojím, sa mi TO stane hneď dvakrát v priebehu pol roka? Fuck…” 

Bol to už ale iný pocit ako predtým. 

Ten pozitívny test, som si ani nepotrebovala urobiť nato, aby som to vedela, že som tehotná. Prekvapila ma pokora, s ktorou som prijala zodpovedosť za to, že sa staneme rodičmi. Ale ten strach tam ostal. Neviem, či sa tokofóbie vlastne dá zbaviť. Šťastím v mojom nešťastí bola empatia môjho gynekológa, ktorý ma ubezpečoval, že porodím sekciou. Čo tiež nebolo terno, no žiaľbohu, nejako sa to dieťa na konci muselo dostať von.

Mesiace plynuli a ja som sa tešila, že mi brucho stále nevidieť. 

V celku ma to obťažovalo, že mi v bruchu rastie “niečo”. Keď už brucho vykuklo, maskovala som to oblečením najdlhšie ako to šlo. V treťom trimestri to už fakt nešlo a ja som sa musela čoraz častejšie vysporadúvať s tým, že sa čoraz viac ľudí dozvedá, že čakáme dieťa. Presne pre toto som to tajila. Lebo tie otázky a debaty s tým spojené ma obťažovali. Presne si pamätám tie myšlienky: “Ja strácam samú seba a mám sa podľa nich tešiť? Trhnite si a starajte sa o svoj život!” Tiež si pamätám aj to, ako mi prekážalo cítiť pohyby dieťaťa v bruchu, raz ma z toho dokonca naplo. Je to ťažké vysvetliť, no necítila som ku dieťaťu nič…nazývala som ho “to dieťa” alebo niekedy iba “to” hoc sme vedeli nie len pohlavie ale aj meno. Brucho som si nezvykla hladkať a už vôbec ma nelákalo sa s ním rozprávať… Prosto… 🤯

Prijatá zodpovednosť 

ma to priviedla ku štúdiu mnohých kníh týkajúcich sa detí, pôrodu a rodičovstva. Paradoxom bolo, že hoc ma “to dieťa” v mojom bruchu obťažovalo, dokázala som sa vďaka informáciám, ktoré som si postupne študovala vcítiť do pocitov novorodenca. Vďaka tomu som na konci druhého trimestra už vedela spísať môj pôrodný plán. Z pôvodnej vidiny na štýl “hlavne nech to čím skôr vyberú a je mi jedno ako” sa zmenil pomerne výrazne. Čím bol pôrod bližšie, tým viac ma desila skutočnosť, že by bola Diana po pôrode inde, ako pri mne. Chytala ma z toho až panika. S týmto sa priamo spájala potreba, aby bol pri mne/nás samozrejme aj manžel, kedže mi bolo jasné, že niekoľko hodín po sekcii budem prosto iba ležať. Cítila som, že viem, čo budem potrebovať ako ja, no hlavne moje dieťa. 

Hľadanie pôrodnice

Napriek všetkému som naivne žila v tom, že dieťa porodím v niektorej z bratislavských pôrodníc. Že aj cez to všetko v akom stave je slovenské pôrodníctvo, to nie je snáď až tak zlé, aby som to musela riešiť inak. Opak bol pravdou a ja som si pri pokuse o výber pôrodnice v Bratislave prešla v 35.TT hneď dvomi úzkostnými záchvatmi. Pretože som si nedokázala predstaviť, že by som nakoniec z mojich “nárokov” zľavila. Mne jednoducho prišlo to, čo som potrebovala, ako niečo absolútne prirodzené a nebola som schopná pripustiť si, že prirodzené by malo byť to, čo mi ponúkali dostupné pôrodnice. 

Naše kroky smerovali na západ,

do Výškova ku Brnu. Tam sa nás primár opýtal, prečo sme prišli z takej diaľky, že veď predsa nežiadam nič absurdné. Nuž…  Dieťa sa nakoniec vypýtalo na svet samo, týždeň pred plánovaným termínom sekcie. Pôrod prebehol v súlade s našimi potrebami. Pocity voči dcére, ktoré ma zaplavili ešte na pôrodnej sále ma zaskočili. Nasledujúce dni bola pokojná a ja som sa na ňu kým spala dívala so slzami v očiach a výčitkami v hlave, že som na ňu bola hnusná, kým bola v bruchu. A že teraz možno tak tichučko stále spinká, aby som sa nebála si ju vziať domov. 

Po príchode domov som každý deň tŕpla, či príde…

Strašne som sa jej bála. Popôrodnej depresie. S tokofóbiou som ku nej mala žiaľ bližšie. Aj preto som tak veľmi potrebovala, aby boli naše potreby počas pôrodu naplnené. Pretože som vedela, že to môže pomôcť znížiť riziko popôrodnej depresie. Moja príprava, ako na pôrod, tak na popôrodné obdobie sa vyplatila. Neprišla.  Vravievala som si, že jedinou nádejou pre mňa aj dieťa bude, keď sa mi to “na konci” v hlave prepne. Moja nádej sa naplnila a dnes už viem, že sa mi to na tom začiatku cesty mojim materstvom (rozumej na pôrodnej sále) v hlave naozaj preplo. 

Čo by som dnes po mojej skúsenosti urobila inak:
  • vyhľadala a obrátila sa na empatického gynekológa, ktorý je zároveň a pôrodníkom a poprosila som ho, aby to bol on, kto bude prítomný pri pôrode. Môj gynekológ už pôrodníka nerobí, preto som musela svoj stav vysvetľovať každému zvlášť, čo je stres navyše, pretože sú tam otázniky, ako to dotyčný pochopí. 
  • vyhľadala by som taktiež psychologickú pomoc. Hneď po otehotnení. Ja som sa spoliehala na to, že ma môj gynekológ odporučí svojmu kolegovi pôrodníkovi, s ktorým sa na sekcii dohodneme. Čo sa aj stalo, no pôrodnica ako taká potrebovala aj papier, ktorý som na začiatku tretieho trimestra nemala. To mi spôsobovalo opäť stres, pretože som sa bála, že ak by to prišlo skôr a nebudem mať dohodnuté okolnosti okolo pôrodu, budú ma nútiť rodiť vaginálne. Z toho ma tiež chytala panika. Okrem toho by terapia počas tehotenstva určite pomohla následne lepšie zvládať všetko okolo tehotenstva a pôrodu. 
  • prípadne by som si našla ak nie psychológa tak dulu, ktorá by ma sprevádzala tehotenstvom a v prípade potreby aj šestonedelím.
  • pokúsila by som sa o vyliečenie mojich tráum z detstva a tých prenesených po predkoch ideálne ešte pred otehotnením.
  • pracovne by som si viac dala záležať na tom, aby som naozaj na prácu nemusela myslieť minimálne do 1,5 roka veku dieťaťa.
  • dohodla by som si bonding rituál po návrate z pôrodnice 🙂
Čo by som nemenila, pretože to vnímam, že to bolo veľmi prínosné:
  • oznámenie rodine, že počas šestonedelia nepríjimame žiadne návštevy.
  • prípravu na obdobie po pôrode považujem za kľúčovú – odporúčam knihy Štvrtý trimester a Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom. Niektoré veci môžu byť pre niekoho príliš ezo (aj pre mňa boli) no po pôrode to do seba dosť zapadne. Do pôrodu som bola presvedčená, že sa v mojom živote nezmení toho tak veľa, že príde dieťa, ktoré sa pridá. Lenže ono sa toho zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu. Minimálne rovnako dôslednú, ako na pôrod. Nepodceňte to!

Viac o Nikol a jej ceste tehotenstvom a materstvom si môžete prečítať aj na jej blogu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Blog Rozhovory

Mám opäť depresiu?

Popôrodná depresia a jej návrat ako téma v živote mnohých žien

„Mala som depresiu v minulosti, úspešne som sa z nej vyliečila. Všetko bolo super. Opäť som sa cítila plná energie, dokázala si užívať život a teraz….Čo sa to stalo? Už nejakú dobu sa cítim smutná, nedokážem sa tešiť z vecí, z ktorých som mala predtým radosť. Vracia sa mi azda depresia?? Je to preto, lebo som prestala užívať lieky?“ Toto sú myšlienky, ktoré môžu napadnúť mnohým. Pocity smútku, horšie dni sú bežnou súčasťou našich životov. Ak je takýchto horších dní viac, nie je to príjemné nikomu, tobôž nie ľuďom, ktorí už majú nejakú tú skúsenosť s depresiou. 

Je samozrejmé, že sa nám do hlavy priplížia myšlienky, že čo ak sa to deje znova, čo ak sa mi rozbieha ďalšia epizóda? Nuž…keby to bolo také jednoduché a jednoznačné, ako keď vám odoberú krv a podľa výsledkov vidia, že máte zvýšené zápalové hodnoty, nasadíme liečbu, upraví sa to do normálu…

Kedy spozornieť, či sa opäť nehlási o slovo depresia

Zbystriť však určite treba, ak takéto smutné pocity či myšlienky trvajú väčšiu časť dňa, po dobu aspoň dva týždne a teda už ovplyvňujú aj váš súkromný, sociálny či pracovný život. Medzi najčastejšie príznaky, ktorými sa depresívna epizóda prejavuje, patria:

    • Depresívna nálada– cítite sa smutná, úzkostná
    • Nedostatok či strata záujmu – to, čo vás predtým bavilo, vám už neprináša taký pôžitok či radosť.. či už sa to týka rôznych aktivít, sexuálneho života, koníčkov
    • Sociálna vyhýbavosť, utiahnutie sa do seba, vyhýbanie sa priateľom, rodine
    • Nadmerná únava – keď ešte aj ráno vstať a obliecť sa je zrazu neskutočne namáhavé
    • Pocity nepokoja, neschopnosť upokojiť sa
    • Poruchy spánku – či už sa jedná o nespavosť alebo naopak, nadmernú spavosť
    • Zmenená chuť do jedla – tá sa môže zmeniť v jednom aj druhom smere, nie je to vždy len nechutenstvo, niektorí ľudia majú práveže zvýšenú chuť do jedla. Následne sa prejavia aj zmeny na váhe v zmysle úbytku alebo prírastku na hmotnosti
    • Podráždenosť, nervozita, napätie
    • Pocity viny, nepotrebnosti, nadmerné premýšľanie nad minulými udalosťami, sebaobviňovanie
    • Problém sústrediť sa, ťažkosti s pamäťou, môžu sa prejavovať aj spomaleným tempom reči, prúdu myšlienok
    • Fyzická bolesť – rôzne bolesti hlavy, brucha, svalov,  bolesti na hrudníku, ktoré nemajú žiadnu fyzickú príčinu – pri lekárskych vyšetreniach sa nezistí žiaden somatický pôvod bolesti
    • Myšlienky na samovraždu – samozrejme v tomto prípade nečakať, porozprávať sa o tom aspoň s niekým blízkym a pravdaže aj svojim lekárom

 

Čo všetko môže spôsobiť, že sa depresia vráti?

Presne zadefinovať konkrétny spúšťač depresie môže byť dosť problém. Každý sme iný, čo je pre niekoho veľký stresor, druhému nespraví nič. Každopádne medzi spúšťače patria rôzne stresujúce životné udalosti. Ako vieme, poznáme dobrý stres, ktorý nás núti podávať napríklad lepší výkon a aj ten dobre známy zlý stres. Podstatné je ale slovo stres. Aj udalosť, ktorá je pozitívna, môže trochu zamávať s našou psychikou. Stresorom môžu byť aj rôzne rodinné oslavy, svadby, zmena zamestnania, sťahovanie… Z tých horších udalostí sú to rôzne rodinné konflikty, zmeny vo vzťahu, strata blízkeho.

Ku návratu depresie pravdaže prispieva aj nedostatočné vyzdravenie z predošlej epizódy.  Predčasné ukončenie liečby výrazne zvyšuje riziko, že sa depresia v budúcnosti vráti. Pod liečbou myslíme jednak farmakoterapiu, teda užívanie liekov a jednak psychoterapiu, teda prácu so psychológom. Obidve sú veľmi dôležitou súčasťou. Netreba zabúdať ani na ostatné ochorenia, na ktoré sa daná osoba lieči. Žiaľ, veľmi veľa somatických ochorení ( ako napríklad cukrovka, ochorenia srdcovocievneho systému, obezita a kopec ďalších) dokážu ovplyvniť psychické ochorenia, medzi ktoré patrí aj depresia. Preto sa netreba zanedbávať ani po fyzickej stránke, a treba mať tieto stavy pod kontrolou. 

Ako môžem zabrániť návratu depresie?

Pokiaľ sa liečite vôbec prvýkrát na depresiu, myslite aj do budúcna, že je to ochorenie, ktoré sa žiaľ môže vrátiť.  Nesnažte sa uponáhľať či predčasne ukončiť liečbu. Radšej si to dobre odkomunikujte so svojim lekárom, ak nad niečím takým premýšľate. Či už je to z dôvodu prípadných nežiaducich účinkov liekov – momentálne máme dostupnú širokú škálu liekov, každému sa dá „ušiť liečba na mieru“. Lekár vždy prihliada na to, ako lieky znášate, aké užívate ďalšie lieky a akými inými ochoreniami trpíte. Pri niektorých stavoch dokonca postačuje aj psychoterapia, aj tú však treba dotiahnuť do konca. 

Rozprávajte sa so svojimi blízkymi. Aké máte ťažkosti vy. Hovorte o tom, akými ťažkosťami sa ochorenie môže prejaviť. Možno si všimnú niektoré varovné príznaky ešte skôr než vy.  

Nie je na škodu pripraviť sa na možný scenár relapsu. Mať poruke kontakt na svojich lekárov, psychológov alebo aj na stránky ako Vysmiata Duša Mamky, kam sa môžete obrátiť pre informácie alebo sa len snami poradiť, vyrozprávať sa. 

Všimla som si isté varovné príznaky. Čo ďalej?

Podeľte sa o svoje myšlienky s niekým blízkym, kto vás chápe. Vyrozprávajte sa. Spomeňte si na veci, ktoré vás predtým tešili, vyskúšajte sa k nim vrátiť. Ak ste unavená, vyčerpaná, „vydupajte“ si pravidelne chvíľku pre seba, ktorú budete tráviť tak, ako vám je príjemné. Často sa hovorí o pohybe, nie je to nadarmo. Pri cvičení si telo vyprodukuje látky, ktoré sú akési prírodné antidepresíva. Nemusí to byť nejaké veľké potenie sa v posilňovni. Stačí aj prechádzka na čerstvom vzduchu. Nenechajte sa odradiť ani zlým počasím. Taký daždivý deň, keď vonku nie je nikto, má tiež svoje čaro. Skúste sa prejsť niekde v prírode, kde máte kľud a môžete si dať myšlienky na poriadok. Alebo aj vôbec nepremýšľať. Alebo naopak, niekomu vyhovuje, keď je medzi ľuďmi, tak sa prejdite niekde po pešej zóne. Pustite si doma nahlas hudbu, ktorú máte radi, hoci si na ňu aj poskákať, uvoľniť napätie, vyzúriť sa. Opäť si vyprodukujete dobré antidepresívne hormóny  v tele. Niekomu pomáhajú techniky mindfullness, meditácia…Skúste. Za skúšku nič nedáte predsa  

Pokiaľ sa ale stav nezlepšuje, trvá to už týždeň, dva, obráťte sa s dôverou na svojho lekára. Radšej to skôr podchytiť, ako by ste sa mali cítiť zbytočne dlho zle či dokonca aj horšie. Myslím, že jedna návšteva lekára stojí za to, aby ste aspoň zistili či je to stav liečiteľný psychoterapiou, či je potrebné nasadiť liečbu. 

Určite sa neuzatvárajte do seba. Netrápte sa sami zbytočne. Pokiaľ sa nemáte komu zdôveriť, sú tu stránky, ako je aj tá naša, kam sa môžete obrátiť. V tomto prípade vďakabohu za internet    

Ako najrizikovejšie obdobie prípadného relapsu pôvodného ochorenia sa udáva prvých 6 mesiacov po vyliečení sa z predošlej epizódy. Možno je fajn myslieť aj na to. 

Malé zamyslenie autorky, psychiatričky projektu, MUDr. Štefánie Vaľovskej

      Je najvyšší čas, aby sme sa prestali tváriť, že psychické ochorenia sú niečo tabu. Sú takou istou súčasťou života ako aj tie somatické. Keď sa napríklad ľudia v mojom okolí dozvedeli, čomu som sa začala venovať teraz počas materskej, že existuje aj takáto forma pomoci, kopec z nich sa rozrozprávalo, aké mali oni ,,depky” po pôrode alebo počas tých prvých rokov, niektorí aj neskôr…A mne napadlo – veď si sa mohla ozvať, sme predsa kamošky, na niečo by sme spolu prišli. Keď už nič iné, aspoň by som ťa vypočula. Nie ako psychiater, ale ako kamarátka, ak by si to tak chcela. Len my sme ešte všetci tak nejako automaticky nastavení, že si takéto veci nechávame pre seba. „Tutleme“ to v sebe. Neraz to mnohí z nás riešia, až keď už horí, prípadne je 5 minút pred vybuchnutím bomby. Tak zbytočne sa trápime. Takí by sme mohli byť šťastní. Treba sa len otvoriť, komunikovať a nebáť sa požiadať o pomoc. Od toho sme tu aj my.

Pekný deň vám prajem   

PS: Skúste si nájsť každý deň aspoň jednu vec, ktorá vás potešila a večer pred spaním na to myslite. Život je krásny aj v maličkostiach. 

Čítať ďalej