We are
highly
sensitive

Autor Katarína Žilák

  1. Homepage
  2. Katarína Žilák
Rozhovory

Stará mama a jej dopad na psychiku čerstvej mamy

Sociálna opora pôsobí ako ochranný faktor pred rozvojom psychických problémov v popôrodnom období. Predchádzajúci článok približoval úlohu sociálnej opory všeobecne. Dnes sa pozrieme na dôležitú úlohu starých rodičov.

Evolučná teória

Evoluční antropológovia vypočítali, že starostlivosť o dieťa počas jeho prvých 18 rokov života vyžaduje viac ako 13 miliónov kalórií, ktoré musia zabezpečiť opatrovatelia (Kaplan, 1994).Keďže je to oveľa viac, ako dokáže zabezpečiť výlučne matka alebo otec, z evolučného hľadiska predpokladáme, že spoločná starostlivosť o deti v rodine mohla byť rozhodujúca pre ich prežitie. Starí rodičia pravdepodobne od pradávna prispievali svojím časom, energiou, skúsenosťami pri výchove vnúčat a boli tak oporou svojim deťom.

Evolučná teória dokonca vysvetľuje, že starostlivosť starej matky z maminej strany môže mať súvislosť s reprodukčným úspechom a počtom detí v predindustriálnych spoločnostiach. Staré mamy, ktoré sa dožili veku, v ktorom mohli pomáhať so starostlivosťou o vnúčatá, poskytli svojim dcéram možnosť mať viac detí, čím prispeli k odovzdávaniu génov dlhého života ďalším generáciám.

Teória evolučného vývinu objasňuje aj dôvod prečo popôrodnú podporu poskytuje predovšetkým matkina matka, a nie starí otcovia alebo stará mama z otcovej strany. Práve ona si môže byť totižto  najviac istá svojím genetickým vzťahom k vnúčaťu.

Prečo hľadáme pomoc a podporu u vlastnej mamy?

Čerstvé mamy môžu vyhľadávať starostlivosť a oporu svojej vlastnej mamy aj z úplne iných dôvodov, než je genetická príbuznosť. Možno preto, že majú k vlastnej mame najbližší vzťah a cítia sa v jej prítomnosti najbezpečnejšie a najpohodlnejšie.  Veď aj v živočíšnej ríši mnohokrát platí, že samice  sa často vracajú rodiť tam, kde sa narodili ony samy. Asi najznámejším príkladom sú lososy, morské korytnačky,  hovorí sa to o žirafách a vedci našli dôkazy aj o istých druhoch žralokov.

Priatelia, sociálne siete alebo podporné skupiny poskytujú najmä emocionálnu a informačnú oporu, kdežto starí rodičia prinášajú aj  inštrumentálnu oporu, ktorá predstavuje konkrétnu a praktickú formu pomoci a priameho zapojenia sa do starostlivosti o deti, čím znižujú stres a záťaž matky.

Nie vždy ponúkaná pomoc pomáha

Hoci podpora od starých rodičov môže výrazne prispieť k mentálnemu zdraviu matky, nadmerné zasahovanie a prílišná angažovanosť starých rodičov do výchovy vnúčat môže mať opačný, negatívny účinok.

Z meta analázy (Bakermans-Kranenburg a kol.,2023) 11 empirických štúdií s celkovým počtom 3381 účastníčok vyberáme niektoré zo záverov:

  • opora vo vlastnej mame bola u účastníčok spojená s lepším duševným zdravím matiek,
  • u niektorých matiek môže spolužitie so svokrou zvyšovať riziko depresívnych symptómov, pravdepodobne kvôli rušivému správaniu starých rodičov alebo konfliktnému vzťahu.

Autori analyzovali napríklad čínsku štúdiu, kde skúmali u 1152 matiek, či bývanie s rodičmi alebo svokrovcami súvisí s rizikom popôrodnej depresie. Štúdia ukázala nasledovné:

  • matky, ktoré bývali so svokrovcami, mali vyššie riziko popôrodnej depresie v porovnaní s matkami, ktoré žili iba s manželom,
  • matky žijúce s vlastnými rodičmi sa v symptómoch popôrodnej depresie významne nelíšili od tých, ktoré žili iba s manželom.
Záleží na kvalite

Efekt opory od starých rodičov vo veľkej miere teda súvisí s kvalitou zapojenia starých rodičov do starostlivosti o deti a spôsobu, akým  spolupracujú s matkou pri výchove detí. Emocionálnu a inštrumentálnu podporu oceníme všetky. O čosi viac je potrebná:

  • u matiek v adolescentnom veku, ktoré sú  vystavené  väčšiemu riziku depresie a majú vysokú potrebu opory,
  • u matiek, ktorým sa narodili predčasniatka, alebo dvojčatá.

 

Myslím si, že každá žena potrebuje a zaslúži si oporu v takej novej životnej etape akou je materstvo. Kto môže pomôcť zžiť sa s úlohou mamy lepšie ako vlastná mama? Na druhú stranu nie u všetkých matiek je takáto voľba možná alebo správna. Genetická väzba nezaručuje, že pomoc príde.

Jedna z najkrajších rád, ktorú som v súvislosti s materstvom počula a ktorá ma oslovila, znie: obklopte sa láskavými ľuďmi, pri ktorých sa cítite príjemne a v bezpečí. Či už  je to vaša mamina, sestra, brat, kamarátka, teta alebo láskavá svokra, niekto pri kom sa cítite ako doma…

Autorka: Dominika Viazanková

 

Použitá literatúra k článku :

Kaplan, H. (1994). Evolutionary and Wealth Flows Theories of Fertility: Empirical Tests and New Models. Population and Development Review, 20(4), 753–791. doi:10.2307/2137661

Riem, M. M. E., Bakermans-Kranenburg, M. J., Cima, M., & van IJzendoorn, M. H. (2023). Grandparental Support and Maternal Postpartum Mental Health: A Review and Meta-Analysis. Human Nature (Hawthorne, N.Y.), 34(1), 25–45. doi:10.1007/s12110-023-09440-8

 

Čítať ďalej
Príbehy

Jarka: „Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. “

Pred pôrodnom som pracovala ako accountka v marketingovom svete. Bola som workoholička, často perfekcionistka. Všetko som mala večne naplánované, fungovala som systémom idem-riešim. 

Zlyhania existovali a boli prirodzenou súčasťou, no tak prirodzenou súčasťou boli aj ponaučenia a poznanie, ako sa tomu dá do budúcna predísť.

Veľa som už vedela z X projektov, mala skúsenosť ako čo prebieha, vedela som sa pripraviť. Mala som navyše okolo seba tím kamošov, kolegov, ktorí ma vždy podržali, keď bolo treba a ja ich. Pomáhali sme si.  

Po pôrode som sa cítila ale úplne inak

Cítila som sa zničená, utrápená, vystresovaná, zdeptaná, zúfalá. Bola som v kontakte s bývalým kolegom, ktorý mi povedal o Vysmiatej Duši Mamky. Dovetkom dodal, že určite to predsa nebudem potrebovať, veď v práci som mala vždy všetko pod kontrolou. Povedala som si, že síce mnohí majú o mne nejakú mienku na základe pracovného života, no nezaškodí mi možno zájsť na podpornú skupinu. Neočakávala som veľa. Povedala som si, že budem mať minimálne možno priestor niečo zo svojho trápenia vyrozprávať.

Nevedela som či je naozaj niečo so mnou zle, alebo je to súčasť nejakého „prirodzeného prerodu“ zo ženy na matku. Nikto o tom v mojom okolí predtým nehovoril. Nikdy nie takto, aby opisoval svoje pocity. Vždy keď človek počuje nejakú mamičku hovoriť, tak skôr to „sťažovanie sa“ smeruje na dieťa, kŕmenie, prebaľovanie atď… veď áno, je s tým kopa roboty, prplačky, avšak nikde nebolo veľmi počuť o tom, ako sa tá žena cítila, ako vnímala seba, svoju novú rolu, tú zmenu celkovo a ako sa s tým vyrovnávala.

Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. 

Všetko som sa postupne učila, okukávala od sestričiek, a asistentiek v pôrodnici, spoliehala som sa na ako-taký inštinkt a to, čo sa mi vybavilo z predpôrodných kurzov. Prvá kríza začala s pokusmi o kojenie. Malá sa odmietala prisať sa, skúšali sme rôzne polohy a pozície, skúšali sme po prste s cievkou, aj s kalíškom. Neskôr doma som mala niekoľkokrát laktačné, dokonca sme v jej 2 týždňoch šli cvaknúť uzdičku. Vydržala som „až“ 3 mesiace v tomto režime. Počas tohto času som si strašne vyčítala, že som zlá mama, že som nebola predurčená byť mamou, zlyhala som lebo neviem vlastným mliekom nakŕmiť vlastné dieťa,…. do toho rady prichádzali odvšadiaľ, stále, bez toho aby som o ne žiadala. Nebola to len rodina, ale aj cudzí ľudia,….Viem že mi nechceli zle, ale proste ten neustály tlak na ženu, ktorá sa v tom celom hľadá, sama sa trápi, a utápa vo výčitkach, skúša stále možné riešenia, vôbec nepomáha. 

Žila som v pocitoch viny a zlyhania

Mala som pocit, že si neviem „obrániť vlastné dieťa“, pretože ženy z rodiny mi bez opýtania a súhlasu často brali dieťa z rúk a ja som pod ťarchou všetkého nevedela hneď adekvátne reagovať. Žila som v myšlienkach že som stratila samú seba, že neviem kto som, lebo ma dovtedy definovala viac-menej práca (ako workoholika). Nezvládala som si na začiatku zmanažovať čas – kedy budem variť, prať, upratovať či venovať sa sebe a svojmu telu a psyché popri malej. Čelila som neustálym (a to teda pokračuje stále) nevyžiadaným radám, výčitkam prečo robím niečo tak a tak, a tlaku že by mali byť veci inak a ja nespĺňam nejaké kritéria toho ako sa dieťa vychovávalo pred 30-40 či 50 rokmi… 

V tomto celom rozmachu môjho nažívania som prišla na prvú podporku (malá mala 2,5 mesiaca vtedy). Každá z nás mala priestor vyrozprávať sa z toho, čo ju v danom momente najviac trápi, čo prežíva a čím si prechádza. V danom momente, už len to, že môžete dostať zo seba všetko čo vás požiera zvnútra je asi to najviac čo môžete dostať, lebo to nedusíte všetko v sebe. 

Podpora od psychologičky v podpornej skupine 

Navyše pomoc pani psychologičky, to ako vám reaguje na to, čo ste vyrozprávali, a kladie doplňujúce otázky, vám pomôžu vlastne uvedomiť si veľa o sebe a o tom čo ste prekonali ale z iného uhla ako ste sa na seba dovtedy pozerali. Vďaka prítomnosti iných žien som si vlastne uvedomila, že nie som sama, ktorá niečo podobné prežíva a cíti sa takto. Vlastne som si povedala, že nie som úplne “pokazená”, že tieto pocity a „prerod“ zažíva veľa žien, avšak berie sa to ako verejné tajomstvo a je tabu o tom hovoriť.

Prečo? Lebo je to hanba? Hľadíme potom na ženu, ktorá niečo takéto o sebe povie cez prsty, hovoríme si, že naozaj to bude asi zlá matka,…. ako ľudia máme množstvo predsudkov. Často chybných. Škoda. Je super, že existuje skupina, kde sa mama môže cítiť slobodne, otvorene hovoriť o tom, čo prežíva, ako sa pri tom cíti, nepociťuje tu pocit hanby či nedostatočnosti, a pritom tu zažije pochopenie a podporu, ktorá jej častokrát od blízkych chýba. 

Práve tá psychická pohoda a vyrovnanosť dáva nám ženám tu silu zvládať tie bežné náročné či vypäté situácie, a nástrahy, ktoré v živote proste prichádzajú. A tu ju žena dostane. 

Ja som si počas účasti na skupinách (teraz má Amka takmer 12 mesiacov) prešla svojou veľkou popôrodnou depresiou, vzťahovou krízou, i krízou toho ako pomenovať a vykomunikovať si svoje pocity a potreby nahlas, či prejaviť svoj nesúhlas ak to tak cítim. Čas je pre mňa najlepší liek. Postupom času sa veľa vecí vyriešilo, ja som sa našla v role mamy, cítim sa už komfortne, čo potrebujem stíham, aj partnerský život vyzerá lepšie. Cítim sa, že som vyrovnanejšia, už zžitá s mamičkovaním. 

Ale bez toho, aby som mala psychickú podporu, a bola súčasťou komunity mamičiek, ktoré sa neboja otvorene rozprávať o tom čo prežívajú, že prežívajú podobné veci, by sa mi sem dostávalo zrejme ťažšie. V tom pre mňa najhoršom a najnáročnejšom období som vo Vysmiatej duši mamky našla podporu, ktorú som potrebovala. Nebojte sa, žienky, hovoriť o tom čo prežívate. Nebojte sa hovoriť aj o ťaživých emóciach, ktoré prežívate. A ak nemáte doma podporu, nebojte sa a nehanbite sa ju vyhľadať. 

Jarka

O najbližšej podpornej skupine sa dozviete na tomto linku.

obrázok: unsplash.com

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

Opora po pôrode. Ako môže vyzerať?

Priniesť si bábätko domov z pôrodnice je krok do neznáma. Čo krok… Skôr skok.  A v takomto prípade je dobré, keď máme záchrannú sieť, ktorá nás zachytí, keď stúpime vedľa.

Výsledky dlhodobých výskumov ukazujú, že ženy s vyššou vnímanou sociálnou podporou mali počas tehotenstva a po pôrode nižšie riziko výskytu symptómov depresie a úzkosti.

Naopak  nedostatočná sociálna opora bola označená za významný rizikový faktor, ktorý môže prispieť k rozvoju psychických problémov v popôrodnom období.

Spôsobov ako sa dá vyjadriť oporu novopečeným rodičom je viacero:

*Inštrumentálna opora

Predstavuje konkrétnu a praktickú formu pomoci. Môže ísť napríklad o pomoc s nákupom výbavičky pre bábätko, alebo inou finančnou či materiálnou pomocou. Vždy sa však pýtajme, akú formu a frekvenciu finančnej či materiálnej pomoci rodičia chcú a potrebujú.

*Informačná opora

Môže pomôcť žene lepšie sa zorientovať v otázkach materstva.  Odporúčania a informácie, ktoré pomáhajú získať lepší prehľad  či nový pohľad na konkrétnu situáciu môžu poskytovať odborníci alebo rodičia, ktorí v podobnej situácii boli. Je však kľúčové porozumieť konkrétnym potrebám a očakávaniam osoby, ktorá pomoc vyhľadáva, aby bola opora efektívna a adresná. Táto pomoc môže zahŕňať aj poskytovanie kontaktov na ďalšie zdroje pomoci. Sme radi vašou informačnou oporou 😊 

*Emocionálna opora

Predstavuje empatické poskytnutie blízkosti, prejavov lásky a súcitu, ktoré ženám pomáhajú zvládnuť náročné situácie, znovu nájsť vnútornú silu a mať pocit, že v tom nie sú samé. Jej cieľom je priniesť nádej, súcitné vypočutie a poskytnúť oporu v momentoch, keď sa mamy cítia zúfalo alebo upadajú do depresívnych nálad. 

*Hodnotiaca opora

Mamy ju vnímajú podľa prístupu, správania a komunikácie ostatných voči svojej osobe, najmä v podobe prejavov úcty, rešpektu, ocenenia či akceptácie. Hodnotiaca opora by mala pomáhať čerstvým mamám budovať pozitívnu sebaúctu, sebadôveru a sebahotnotenie. Čerstvú mamu podporí, ak k nej okolie pristupuje oceňujúco a s rešpektom, nie so strachom a obavami. Podporuje to adaptáciu na materskú rolu a v neposlednom rade to prispieva aj k dobrým vzťahom v rodine.  

Nezamieňajme si nevyžiadané rady s informačnou pomocou

Ako sa dá láska prejaviť a prijímať v rôznych podobách a formách, myslím si, že takisto je to aj s prejavom sociálnej opory. Je preto dôležité rozlišovať čo žena v citlivom období po pôrode potrebuje. Nezamieňať si nevyžiadané rady  s informačnou pomocou. Nebude to ani adresné a ani efektné a už vôbec nie vhodné. 

Mať naozajstnú podporu jednoducho pomáha

**Výskum v ktorom bolo sledovaných 306 nastávajúcich mamičiek z Nemecka od raného tehotenstva až do 16 mesiacov po pôrode zistil že, ženy s vyššou mierou vnímanej sociálnej opory počas tehotenstva zažívali menej symptómov depresie, úzkosti a stresu v období okolo pôrodu a popôrodnom období. Ženy s vyššou informačnou, inštrumentálnou a emocionálnou podporou zvládali prípravu na novú úlohu matky a prispôsobenie sa jej ľahšie. Navyše sa cítili viac prijaté a v bezpečí, čo prispieva k  znižovniu rizika vzniku depresie a úzkosti.

autorka: Dominika Viazanková

obrázok: unsplash.com

Použitá literatúra

**Asselmann, E., Kunas, S. L., Wittchen, H.-U., Martini, J., & Cimino, S. (2020). Maternal personality, social support, and changes in depressive, anxiety, and stress symptoms during pregnancy and after delivery: A prospective-longitudinal study. PloS One, 15(8), e0237609.

*KŘIVOHLAVÝ, J.(2001). Psychológie zdraví. Praha

Čítať ďalej
Rozhovory

Všímavosť v materskej každodennosti

Cítite ten chlad, ktorý sa ujme vašej pokožky, keď ráno otvoríte okno? Kedy naposledy ste venovali pozornosť zrýchlenému tepu, či už keď kráčate po schodoch, alebo pri vzrušení? Vnímate, ako vám horúci čaj putuje po tele, keď sa napijete? Cítite šteklenie či mravčenie, keď vidíte niečo, čo sa vám veľmi páči? Čo vtedy cítite?

Odpojenie sa od seba

Je jednoduché, niekedy aj nevyhnutné sa odpojiť od seba a svojho tela. Učíme sa to už ako deti. Získavame tú hrošiu kožu, ktorá je taká dôležitá, aby sme prežili. Je to ale určite tak? Naozaj ju potrebujeme?

Všímavosť, alebo mindfulness, je zjednodušene povedané vedomé venovanie pozornosti prítomnému okamihu. Využíva sa pri rôznych fyzických cvičeniach, ako joga či pilates, ale má dôležitú funkciu aj v psychoterapii. Výskumy opakovane ukazujú, že sme pri praktizovaní všímavosti šťastnejší, bdelejší, zlepšuje sa naša odolnosť a fyzické zdravie. Pomáha pri zvládaní náročných období v živote, napríklad pri strate blízkeho. Posilňovaním ľudskej schopnosti emocionálnej regulácie sa naučí mozog selektovať a spracovávať emócie odlišne, obmedzí striedanie nálad, a teda posilní stálosť.  

Naša všímavosť sa nedotýka len nás samých. Reagujú na ňu aj naše deti.

Práve preto, že tehotenstvo a materstvo sú spojené s vyšším prežívaním stresu, úzkosti, strachu a depresie, všímavosť dokáže byť aj v tomto období veľmi nápomocná. Výskumy ukazujú, že praktizovanie všímavosti významne znížilo tehotným ženám strach z pôrodu, mieru prežívanej úzkosti a depresie ženám po pôrode a zvýšilo ich celkovú spokojnosť so životom. To všetko, samozrejme, pozitívne vplýva aj na dieťa. Ukázalo sa tiež, že všímavosť podporuje vývin bezpečnej vzťahovej väzby, a to vďaka schopnosti naladiť sa na dieťa, vnímať jeho aj seba v úplnej celistvosti, aj keď sa necítite dobre vy, aj keď dieťa plače, aj keď mu teraz neviete porozumieť. Bez posudzovania situácie, naopak, všímavosť pomáha zotrvať v prijatí a pokore. Keď to ustojíte vy, dieťa sa pridá.

Nejde preto len o externé zdroje, ktoré nám pomáhajú cítiť sa dobre, častokrát je to práve naša vnútorná podpora, cez ktorú dokážeme regulovať nepríjemné pocity a byť naspäť v rovnováhe. Do rovnováhy sa ako odpoveď na tú našu dostane aj okolie, dieťa nevynímajúc. 

Všímavosť v  bežných momentoch

Všímavosť takisto nemusí byť len o separátnych niekoľkých minútach, ale o prinášaní si pozornosti do bežných činností. Pri sprchovaní sa skúste vnímať vodu, ako sa plazí po vašom tele. Vnímajte vôňu koláča či čerstvo navarenej polievky. Keď sa jašíte, vnímajte smiech vášho dieťaťa, každý tón, zmenu intenzity. Všimnite si úsmev okoloidúceho, keď sa vám stretnú pohľady.

Ale aj keď vám bude ťažko, skúmajte, kde v tele tento pocit prebýva. Akú má farbu? Má nejaký špecifický tvar? Keby mohol, aký zvuk vydáva? Nesnažte sa pocit od seba odohnať, skúste ho preskúmať z každej strany, dovoľte si na chvíľu cítiť sa takto. Umožnite si byť autentickou ľudskou bytosťou. Potom svojmu vnútornému hlasu s láskavosťou povedzte čokoľvek, čo potrebujete počuť, ako napríklad „rozumiem ti a som tu pre teba“, „počujem a vnímam ťa“, „je to v poriadku“.

Spočiatku môžete mať pocit, že je to neprirodzené, väčšinou sa neučíme prejavovať voči sebe súcit. Avšak takýmto sprítomňovaním sa dokážeme naučiť prestať so sebou bojovať. A to je možno aj odpoveď na otázku, či je hrošia koža naozaj potrebná. Totiž….

„Keď sa k nám nedostane bolesť, je mizivá šanca, že budeme schopní naplno cítiť blízkosť, lásku, spojenie, radosť. Jedno nedokáže existovať bez druhého.“

Doprajme si v roku 2025 viac odvahy stíšiť sa, spomaliť, byť nežný. Dovoľme si pootvoriť dvere ku nám, do nášho vnútra, a keď príde čas, pozvime tam ostatných.

Autorka textu: Simona Gardianová

Ak vás zaujíme téma všímavosti, prečítajte si aj ďalší článok na túto tému.

Zdroje k článku:

Barnes, S., Brown, K. W., Krusemark, E., Campbell, W. K., & Rogge, R. D. (2007). The role of mindfulness in romantic relationship satisfaction and responses to relationship stress. Journal of Marital and Family Therapy, 33(4), 482–500. 

Goodall, K., Trejnowska, A., & Darling, S. (2012). The relationship between dispositional mindfulness, attachment security and emotion regulation. Personality and Individual Differences, 52(5), 622-626.

Grossman, P., Niemann, L., Schmidt, S., & Walach, H. (2004). Mindfulness-based stress reduction and health benefits. Journal of Psychosomatic Research, 57(1), 35-43.

Pan, W. L., Chang, C. W., Chen, S. M., & Gau, M. L. (2019). Assessing the effectiveness of mindfulness-based programs on mental health during pregnancy and early motherhood-a randomized control trial. BMC pregnancy and childbirth, 19, 1-8.

Snyder, R., Shapiro, S., & Treleaven, D. (2012). Attachment theory and mindfulness. Journal of Child and Family Studies, 21, 709-717.

Thieleman, K., & Cacciatore, J. (2020). Effectiveness of a mindfulness-based retreat on distress and well-being in bereaved parents. Research on Social Work Practice, 30(7), 770–782.

Williams, J. M. (2010). Mindfulness and psychological process. Emotion, 10(1), 1–7. 

Čítať ďalej
Copyright 2024 o.z. VyDuMamky.
Obsah na tomto webe nenahrádza konzultáciu so psychológom či psychiatrom a má primárne informatívny charakter.