Kategória: Rozhovory

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologycko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej sa venujeme najmä témam rozlíšenia a prejavov popôrodnej depresie nájdete na tomto linku.

V poslednej časti rozhovoru nájdete informácie:

• ako komunikovať so ženou po pôrode
• čomu sa v tejto komunikácii vyvarovať
• prečo je potrebné vedieť o tejto téme a čo pozitívne dokáže do života priniesť
• čo robiť, ak žena nechce vyhľadať pomoc
• o farmakoterapii a vzťahu k dieťaťu

Prejdime na reakcie okolia na duševnú rozkolísanosť po pôrode. Často je prežívanie bagatelizované hormónmi. Je to šťastná formulácia?

Je pravdou, že za veľa vecí môžu hormóny, prejavenie mnohých psychických ochorení má s nimi súvis. V období po pôrode a keď sa už bavíme aj o depresívnych prejavoch, je ale úplne jedno, prečo tie prejavy vznikli. Pre ženu v danej chvíli to nemá absolútne žiaden význam. V tom momente je to len nejaké pomenovanie, ktoré ale situáciu nerieši. Určite môže byť zaujímavé pátrať po príčinách, ale v danej chvíli by nás malo oveľa viac zaujímať, ako podporiť ženu, na ktorej nám záleží a čo potrebuje. Ako sa vlastne ona sama má. Túto vetu, takéto zhadzovanie/zľahčovanie prežívania by som odporúčala nepoužívať.

Prichádza vôbec ešte niekedy čas na to zistiť, prečo popôrodná depresia vstúpila do života?

Sú ženy, ktoré túto epizódu v živote berú ako nejaký celok a keď prejde, tak ho uzavrú. Sú však aj ženy, ktoré neskôr pátrajú po príčinách a berú to ako priestor na zistenie, čo v nich to spôsobilo, aby cítili väčšiu kontrolu nad svojím životom. Takto to môže byť veľmi užitočné. Často sa stretávam s tým, že pacientky sú po takejto skúsenosti naozaj vnímavejšie voči sebe a dôslednejšie si všímajú, čo ony potrebujú.

Čo si napríklad uvedomia?

Často príde práve k uvedomeniu si vlastnej sily a toho, že aj ony sa o seba musia starať, že to majú vo svojich rukách. Až potom bude možné, aby fungovali naozaj dobre aj ďalšie vzťahy, napr. s bábätkom. Tiež je veľmi dobré pre ich ďalší život, že dokážu veľmi rýchlo zachytiť, ak sa s nimi začína niečo diať.

V kontexte popôrodnej depresie to vieme ako vnímať?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené.

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste.

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Ako môže okolie vplývať na ženu s popôrodnou depresiou? 

Niekedy sa môže stať, že aj samotné okolie je pre liečbu popôrodnej depresie komplikáciou, kedy znemožňuje aktivovanie záchranných mechanizmov, ktoré človek prirodzene má, alebo absentuje akékoľvek podporné okolie. To sú potom žiaľ prípady, ktoré majú najtragickejšie konce.

,,Podpora sociálneho okolia je pri liečbe popôrodnej depresie absolútne nevyhnutná a nesmierne dôležitá.“

Prečo?

Pri rozvinutej popôrodnej depresii treba počítať s tým, že komunikačné schopnosti ženy sa postupne zhoršujú. V rámci prežívania ženy často popisujú veľké pocity zlyhania, pocitov, že sú na obtiaž, neschopné a teda o takomto prežívaní majú aj veľký problém prehovoriť. Toto vnímam ako veľmi podstatný znak, ktorý dokáže identifikovať okolie. Ak z normálneho vzťahu, kde partneri komunikujú, sa zrazu komunikácia ženy vytráca, začína pôsobiť stále unavene, je plačlivá a neraz prehodí aj poznámku, ako svojím správaním dieťaťu ubližuje, vtedy treba spozornieť a začať rozhovor, otvoriť túto tému.

,,Neraz sa stane, že vzdialenejše okolie, ktoré so ženou nie je tak často, si prvé zmeny všimne skôr.“

Hovoriť o popôrodnej depresii je teda veľmi podstatné nielen pre ženu ako budúcu matku, ale aj pre širokú verejnosť, pretože my všetci sme schopní si všimnúť, že sa s nejakou ženou po pôrode v našom okolí niečo deje. Môže sa stať, že práve vy budete záchrannou brzdou pre niekoho, kto o svojom prežívaní ešte nedokáže prehovoriť.

Ako podporiť okolie v tom, aby povedali žene, že vnímajú nejaké zmeny a majú o ňu strach?

Z mojej skúsenosti viem povedať, že keď otvorí takúto debatu partner či mama, tak sa ženám často veľmi uľaví. Často ženy v tomto momente zažívajú pocit, že v tom zrazu nie sú samy.

Ako začať takýto rozhovor?

Treba voliť veľmi citlivé slova. Žena už sama pochybuje o sebe, viní sa a tak posolstvo nemôže znieť – si divná a ideme k doktorovi. Cieľom by malo byť spoločne hľadať riešenia.

Aké to sú?

Pri najľahších formách popôrodnej depresie je možné oprieť sa úplne o pomoc rodiny/okolia. Vyžaduje si to však veľmi veľké pochopenie všetkých strán. Ide napr. o režimové opatrenia, kedy najbližší odľahčia ženu od starostlivosti o všetko ostatné okrem dieťaťa. Čo je veľmi dôležité pre okolie, je pochopenie, že má byť oporou a naozaj nič ďalšie od ženy neočakávať. Ja však aj v takomto prípade vidím zmysel v návšteve psychológa, kde sa ženy utvrdia v tom, že čo prežívajú, je normálne. Mnohé ženy sa práve v takýchto etapách života boja, že sa ,,zbláznili”. Je veľmi dôležité rozumieť tomu, čo sa deje v celom kontexte.

Ako napríklad?

Niekedy dávno bolo šestonedelie naozaj o tom, že žena sa starala primárne o bábätko a seba a všetko ostatné bolo delegované na okolie. Často prababičky dnešných mám to mali ešte presne takto. Je úplne žiaduce nájsť si čo najviac času práve na takéto trávenie prvých týždňov. Je v poriadku, ak v šestonedelí nevládzem, som unavená. Na čom skutočne záleží je žena a dieťa, a nie tip top domácnosť.

Takéto správanie nie je prejavom lenivosti alebo neschopnosti. Je to pre zdravie a začiatok materstva veľmi prospešný model správania. O tomto je ale dôležité viesť debaty aj pred pôrodom resp. tehotenstvom.

Čo ak žena nepočuje slová okolia v láskavom duchu, prípadne nechce vyhľadať odbornú pomoc?

Deje sa to. Často práve v tých hlbších formách depresie, kedy môžu byť prítomné už aj bludné myšlienky. V tomto prípade určite odporúčam pre blízkych kontaktovať lekára aspoň telefonicky a snažiť sa láskavo pôsobiť na ženu a sprevádzať ju v ďalších krokoch na ceste k pomoci. V hlbokých stavoch vieme naozaj hovoriť o skreslenom/bludnom myslení, takže pomoc a podpora okolia je nevyhnutná.

Aké sú vaše skúsenosti?

Často sa ku mne ako prvej (ako psychologičke) dostanú ženy, ktoré prídu aj s partnerom. Veľmi to podporujem, lebo popôrodná depresia nie je len vecou ženy, ale celej rodiny. Po prvotnom rozhovore, v rámci ktorého si zmapujeme aktuálnu situáciu, vieme povedať, či je potrebná spolupráca so psychiatrom, alebo prípadne aj hospitalizácia.

Často začíname napr. s nejakými odporúčaniami na úpravu režimu, počas ktorých žena zažíva aj podpornú psychoterapiu. Ak však tieto odporúčania  za nejaké dva týždne nepodporia ženu v úľave, alebo dokonca príde zhoršenie, tak môžeme skúsiť ďalšie formy podpory, napr. farmakoterapiu.

Ako ženy reagujú na farmakoterapiu?

Ženy majú často obavu, že pri antidepresívach musia prestať s dojčením. Nie je to však pravda. Pri ich užívaní taktiež nie je ani obmedzený kontakt s dieťaťom.

Ženy majú často aj obavu, že s liekmi to už nebudú ony, ale práve prebiehajúca depresia robí to, že toto nie sú úplne ony. Práve liečba pomáha naviesť ženu opäť na cestu, aby to bola ona. Pri farmakoterapii je často benefitom aj to, že žena dokáže opäť spať. Účinok liekov je plne pozorovateľný do  2-3 týždňov. Treba však počítať s tým, že liečba nejakú dobu trvá, čo je ale naozaj veľmi individuálne.

,,Keď sa deje niečo, s čím si okolie nevie rady a žena nechce vyhľadať odbornú pomoc, je dobré zavolať aspoň kvôli konzultácii obvodnému lekárovi, prípadne rovno psychiatrovi.“

Žiaľ väčšina profesionálov v rámci témy duševného zdravia je dosť vyťažených, ale môže sa stať, že práve kvôli urgencii situácie sa vám podarí dostať termín veľmi rýchlo, pretože pri popôrodnej depresii ide naozaj o čas. Ak to klasickou ambulanciou nejde, tak odporúčam vyhľadať psychiatrické oddelenie, kde majú aj konziliárnu ambulanciu, v ktorej sa ženám dokáže dostať pomoci. Nie je to teda o tom, že všetci, ktorí prídu do nemocnice, tam aj ostávajú. Kliniky tiež prevádzkujú svoje ambulancie. Keď je naozaj veľké podozrenie, že v živote ženy sa objavila depresia, musíte mať silu byť neodbytný a dovolať sa psychiatrovi.

Je popôrodná depresia jednorazová?

Môže to byť jednorazová záležitosť. Stretávam sa so ženami, ktoré sa s ničím podobným predtým a ani potom nestretli. Práve narodenie dieťaťa je dobré vnímať v kontexte toho, že je to mimoriadna záťaž a tak človek na to vie aj mimoriadne reagovať. Niekedy sa okrem pôrodu nakopia aj ďalšie stresory (pokojne aj pozitívne) ako napr. sťahovanie do nového bývania, zmena zamestnania partnera a teda jeho nemožnosť byť častejšie doma a pod. Ak začne byť preťaženie na strane ženy naozaj veľké, tak sa to proste začne nejako prejavovať.

Čo popôrodná depresia a vzťah s dieťaťom?

Je dôležité povedať, že žiadna žena si nevybrala popôrodnú depresiu sama od seba. Tu je dobré použiť to staré známe, že si nevyberáme karty, ktoré od života dostaneme, ale je na nás, ako s nimi budeme hrať.

Je prirodzené, že budovanie vzťahu s dieťaťom v akútnej fáze popôrodnej depresie išlo ťažšie, komplikovanejšie. Neznamená to však, že vzťah s dieťaťom je nenávratne narušený a nič sa s tým nedá robiť. Už len to, že žena vyhľadala pomoc je veľká vec aj v rámci budovania vzťahu s dieťaťom. Aj v čase popôrodnej depresie žena často rozmýšľa nad tým, že by dieťaťu bolo lepšie s niekým iným. Sú to všetko myšlienky, ktoré smerujú k dieťaťu. Už len naozaj prijať myšlienku… Nie som horšou mamou, lebo som dostala popôrodnú depresiu, ale môže mi pomôcť byť lepšou mamou, to, že s ňou bojujem.

Jedna nevyžiadaná rada pre všetky ženy po pôrode

Popôrodná depresia sa môže prihodiť každému. Sú faktory, ktoré jej výskyt môžu podporiť, ale nemusí to tak byť vždy. Je to niečo ako Čierny Peter. Popôrodná depresia nesúvisí s tým, či je človek zlý človek, dobrá mama, či je šikovná, lenivá, pekná, škaredá, úspešná atď. V tomto prípade sú to nepodstatné charakteristiky.

Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete:

• ako sa prejavuje popôrodná depresia
• ako sa môže rozvíjať popôrodná depresia
• čo robiť, ak už máte skúsenosť s duševným ochorením

Môže sa počiatočné obdobie duševnej rozlady tzv. obdobie baby blues preklenúť do prejavov popôrodnej depresie?

Chcem zdôrazniť, že baby blues najčastejšie a u väčšiny žien odoznie a neprejde do depresie. Ale niekedy sa môže stať, že toto počiatočné obdobie neskončí a rozvíja sa ďalej. To je taký jeden možný scenár. Od pôrodu sa žena necíti vo svojej koži, prvými týždňami sa zo všetkých síl prehrýza, ale jej subjektívne prežívanie sa nelepší, skôr zhoršuje. Žena je veľmi rozladená, unavená a prichádza až do stavu, že má pocit, že absolútne nie je schopná starať sa o svoje dieťa. Tento bod, kedy prestáva fungovať v rámci bežnej starostlivosti o dieťa považujeme za významný signál na to, aby žena, prípadne jej najbližší, vyhľadali odborníka aspoň na skonzultovanie situácie. Neraz sa však v tomto bode začína aj s farmakoterapiou. 

Čo ďalšie je dobré si všímať?

Je dôležité si všímať, do akej miery si žena dokáže odpočinúť, či dokáže zo spánku (samozrejme v inej kvalite ako pred tehotenstvom) ťažiť. Dôležité je aj naladenie ženy. V zmysle, že hoci pociťuje únavu, tá jej nebráni v tom, aby mala v rámci dňa aj momenty, kedy sa teší z dieťaťa a novej role. Ak je takýchto momentov málo, ich výskyt sa znižuje, alebo vôbec nie sú, je to varovný znak výskytu popôrodnej depresie. 

A čo myšlienky?

Tie vedia byť tiež veľkým varovným signálom. S vážnosťou treba brať myšlienky/poznámky typu, že dieťaťu by bolo lepšie bez takejto mamy, alebo že by bolo najlepšie, keby sama žena nežila a dieťa malo inú mamu. Dieťaťko by mohlo mať lepších rodičov, ak by sa žene niečo stalo a podobne.

Čo má spoločné popôrodná depresia s klasickou depresiou?

Spoločným znakom je napr. veľmi silný pocit akéhosi spomalenia, akoby človek nič nezvládal, nevedel sa v ničom rozhýbať. Pôsobí ako bez vôle, bez života. Niekedy túto situáciu ženy popisujú, akoby stáli s nohami zaborenými v piesku a mali sa pohnúť. No oni sa stále zabárajú, každý krok ich stojí veľmi veľa energie. Ženy často samy seba už vnímajú tak, ako by to ani ony neboli. Akoby samy seba nespoznávali, takéto bežne nebývajú a nebývali pred tým.

Ako takéto stavy prežívajú ženy, keď obdobie po pôrode je často spájané s veľkou aktivitou?

Ženy v rámci depresie si neraz svoje prežívanie mylne vysvetľujú ako vlastnú neschopnosť, lenivosť, z čoho často pramenia sabaobviňujúce myšlienky. Reálne však neschopné, ani lenivé nie sú. V realite ich každý krok stojí naozaj veľa síl. 

Aký je druhý scenár rozvoja popôrodnej depresie?

Zväčša už v rámci pobytu ženy v pôrodnici dokážeme na 2. – 3. deň spozornieť a vnímať, že sa niečo deje. Často je u takejto ženy prítomná aj úzkosť. Popôrodná depresia sa málokedy prejavuje osamotene. Zvyčajne je poprepletaná aj s úzkosťou. Prejavuje sa to extrémnou únavou, ktorá je až v takej miere, že zasahuje do vnímania reality. Ženy sa cítia úplne neschopné sa o dieťa postarať. Často si ani nevedia vôbec odpočinúť. Prvou pomocou v takomto prípade býva vytvoriť priestor pre ženu vyspať sa, oddýchnuť si. Máme skúsenosť, že pri ženách  s minulou skúsenosťou s ochorením, alebo krehkejších ženách, to dokáže veľmi pomôcť, aby sa zastabilizovali.

A čo ženy, ktoré majú nejakú predispozíciu k duševným ochoreniam už v anamnéze?

Pre tieto ženy je dôležité byť oporou už pred tým. U nás sa snažíme s takýmito ženami dopredu hovoriť, zreálňovať ich očakávania. Tieto preventívne kroky sú dôležité, aby sa ženy zbytočne krátko po pôrode nevyčerpali a mali väčšiu šancu ostať stabilné. Predchádzajúca skúsenosť s duševným ochorením mierne zvyšuje pravdepodobnosť výskytu popôrodných duševných ťažkostí, ak neurobíme žiadne opatrenia dopredu. Pokiaľ však urobíme preventívne kroky, nemusí vôbec dôjsť k zhoršeniu stavu. Práve to, ak sa o ženu vopred nepostaráme resp. sama žena sa po tejto stránke nepripraví na novú situáciu, vie prispieť k prejaveniu pôvodných symptómov ochorenia. 

Sú ženy s takouto anamnézou otvorené prevencii?

Áno, sú, a nestretla som sa ešte s tým, že by ponuku na takúto prípravu odmietli. Je to možno aj tým, že predchádzajúca skúsenosť ich urobila oveľa citlivejšími voči sebe a svojmu prežívaniu. Samozrejme, nie je to povinnosť, je to ponuka.

Ako vieme v kontexte popôrodnej depresie vnímať väčšiu citlivosť voči sebe?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené. 

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste. 

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Samotná traumatizujúca skúsenosť z predošlého života často vedie k zvýšeným obavám, ako žena prežije toto popôrodné obdobie. Môžeme sa na to pozrieť aj tak, že ak ste si už niečím prešli, tak ste mali kapacitu niečo takého prekonať, máte schopnosť prekonávať ťažké veci. Ani takáto skúsenosť neznamená oslabenie do ďalšieho života.

Pokračovanie rozhovoru nájdete v ďalšom článku.

Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

Na Svetový deň úsmevu (4.10.2022) vám prinášame prvú časť rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou. Ako klinická psychologička sa od roku 2017 venuje na Slovensku ako jedna z mála ženám priamo v pôrodnici. Tešíme sa, že aj Gynekologicko-pôrodnícka klinika Fakultnej nemocnice v Trenčíne vidí dôležitosť podpory žien v téme ich duševného zdravia.

Ako ženy, najčastejšie prvorodičky, reagujú na to, keď sa stanú naozaj mamami a neraz práve často spoločnosťou opisované eufória neprichádza?

Prekvapenie žien najmä po prvom pôrode nad realitou býva časté. Práve v počiatočných dňoch po pôrode je výskyt napr. pocitov rozladenosti oveľa častejší ako pocitov, že mama je naozaj úprimne zamilovaná do dieťatka a všetko ide idylicky. Ono je to ale takto úplne normálne a v poriadku. Chce to čas.

Čím si ženy na tom úplnom začiatku prechádzajú?  

Veľmi krátko po pôrode aj vplyvom hormónov môže prísť pocit zamilovanosti, ale ten je často na druhý – tretí deň vystriedaný veľkou únavou. Mnohé ženy, najmä prvorodičky, tiež často nemajú úplne jasnú predstavu, čo vlastne robiť s bábätkom. Tiež prichádza ku konfrontácii predstáv, ako by začiatok materstva mal vyzerať a reality, ako sa v tom žena v skutočnosti cíti. 

Prispieva k tomu spoločnosť?

Neraz áno, tým, že je umelo podsúvaný obraz, že práve toto obdobie musí byť najkrajším obdobím života ženy a všetko musí byť úžasné. Ja by som však povedala, že je viac normálne, ak ženy (najmä pri prvom dieťati) pociťujú nejaký diskomfort, ako to, že je všetko naozaj dokonalé. 

Kde je však tá miera diskomfortu, či duševnej rozkolísanosti, ktorá je prirodzená a nezačína byť patologická?

Je to veľmi individuálne a nemôžeme striktne povedať, že ten a ten deň je posledný deň, kedy sa žena môže cítiť zle. Častejšie sa stretávame s duševnou rozladou u prvorodičiek. Pri ďalších pôrodoch už ženy viac menej vedia, čo môžu čakať. Prirodzene, ak duševná rozkolísanosť pretrváva niekoľko týždňov a zhoršuje sa, je dobré spozornieť. Môže ísť o niektorú z porúch depresívneho spektra. 

Veľmi typický je prelom 2. a 3. dňa a obdobie medzi 10.-14. dňom po pôrode, kedy dolieha na ženy únava sprevádzaná plačlivosťou, časté sú pochybnosti o sebe, celkovo sa začína prejavovať veľká životná zmena. Takéto obdobie krátko po pôrode trvá zvyčajne do 24 hodín a na konci druhého týždňa cca 2-3 dni. Toto počiatočné obdobie je samozrejme spojené aj s veľkými hormonálnymi výkyvmi.

Takáto emočná rozkolísanosť po pôrode v rámci prvých týždňov je obsiahnutá v pojme Baby blues. Stretáva sa s ňou okolo 70-80% žien po prvom pôrode.

Tento krátky text nech je vám uistením, že vstup do role mamy prináša okrem úsmevu neraz aj slzy a je to tak v poriadku. 

Ako veľmi dôležité vnímame hovoriť o tom, kedy je dobré spozornieť, ak sa dni po pôrode menia na naozaj veľmi ťaživé. Pokračovanie rozhovoru zameraného na tému popôrodnej depresie prinesieme už 10.10. vo Svetový deň duševného zdravia.

O téme všímavosti sme sa rozprávali s Mgr. Andrejom Jeleníkom. Psychológom, lektorom, facilitátorom, ktorý viac ako 12 rokov pracuje v oblasti psychológie, osobného rozvoja a zvládania stresu. Pracoval v zdravotníctve, školstve aj v biznis sfére. Je certifikovaný lektor mindfulness programov MBSR, MBCT a MBCL. Okrem vzdelávania v tejto téme absolvoval množstvo doplňujúcich kurzov a výcvik v procesorientovanej psychológii. Viac informácií o Andrejovi nájdete na jeho webe.

Čo je to všímavosť(Mindfulness)?

Je to prirodzená schopnosť, ktorú máme od narodenia v nejakej miere. Tú mieru vieme kultivovať a rozširovať si ju, trénovať ju, obohacovať. Je to kvalita uvedomovania si našeho prežívania, ktorá vzniká zámerným/vedomým fokusom pozornosti na prítomný okamih s postojom zvedavosti a otvorenosti. Čo sa deje, čo vnímam v sebe či v okolí.

Čo je vo všímavosti kľúčové?

Spôsob pozornosti je nehodnotiaci v zmysle otvorenosti, zvedavosti, prijímajúci všetko, čo príde. Je to kľúčová vec. Kvalita pozornosti je zvedavá, láskavá, prijímajúca. To potom robí ten veľký rozdiel ako vnímame svet.

Ako sa k nám dostala všímavosť?

Vlna všímavosti ako témy/pojmu nie je úplná novinka, len sa opäť dostala do povedomia. Pochádza hlavne z východného sveta, kde je subjektívne prežívanie jednotlivca brané naozaj veľmi vážne. Teraz sa táto téma dostala do hľadáčika vedy a aj vďaka tomu začína mať svoje miesto aj v našom, západnom svete. Vedecké poznanie a bádanie v tejto téme tak dokáže ešte viac obohatiť tému samotnú. Ešte pred pojmom všímavosť sme v našej kultúre používali na takú kvalitu pozornosti napríklad pojem prezencia.

Kde sa najviac uplatňuje všímavosť?

Začalo to v medicíne, kde John Kabath Zinn vytvoril 8 týždňový program zameraný na redukciu stresu MBSR. Cieľom bolo uľaviť ľuďom s chronickými bolesťami a ťažkými medicínskymi stavmi. Neskôr to prešlo aj k téme duševného zdravia práve s fokusom na ochorenia depresie a úzkosti.

Zistilo sa, že keď majú ľudia dobrú mieru všímavosti a súcitu, majú vyšší predpoklad byť duševne zdravší ako ľudia, ktorým táto kvalita chýba. Práve kultivácia všímavosti sa javí ako tá z jednoduchších ciest ako sa starať o svoje duševné zdravie. 

Čo všímavosť a rodičovstvo?

Stretávam sa s tým, že práve prostredníctvom všímavosti si rodičia (najčastejšie v mojej praxi mamy) uvedomia prepojenie s dieťaťom. Prehlbovanie zručností všímavosti vedie nielen k zvýšeniu duševnej pohody ženy, ale neraz to má vplyv práve aj na vzťah matky a dieťaťa. Napr. časté je, že keď žena začne vnímať väčší pokoj vo svojom vlastnom prežívaní, mení sa aj prežívanie jej dieťaťa, napríklad prichádza k zníženiu plačlivosti. 

Čo nám vie priniesť do života naša všímavosť?

Prax všímavosti vlastne vedie k tomu, aby človek lepšie pochopil, ako pristupuje k vlastnému prežívaniu. Často potom zistíme ako veľmi kontrolujúco pristupujeme k našemu prežívaniu bez toho aby sme vnímali, či je to pre nás dobré. Snažíme sa veľmi ovládať a kontrolovať a dávať do nejakých škatuliek, namiesto toho, aby sme prejavili troška porozumienia, záujmu, zvedavostii, otvorenosti voči našemu prežívaniu a začali tie naše emócie, myšlienky brať jednak z nadhľadu a tiež ako niečo, čo nás môže viesť a poskytnúť dôležité informácie o našich potrebách. Všímavosť je vlastne taký návrat k sebe, k zdravému kontaktu so sebou. Vytvára priestor byť prirodzenejší.

Ako môže čerstvá mama začať so všímavosťou?

Veľa klientiek, ktoré sú aj mamy pociťujú veľké spoločenské tlaky na to, ako by mala žena fungovať, premýšľať a tiež vnímajú stres, ktorý takto vzniká. Neraz si však už neuvedomia ten dopad, ktorý to má v praktickej rovine. Neprichádzajú pocity, ktoré by podľa očakávaní prísť mali, prichádza vystrašenie z tohto cítenia niečoho, čo by vraj nemali, a to je často ten moment, kedy si ženy ešte na seba viac naložia.

Čo s tým?

V takomto momente je kľúčové uvedomiť si, že je dôležité sa na moment zastaviť a obrátiť pozornosť do svojho vnútra, vnímať aj zážitok tela, zmysly a začať napr. s otázkou Ako sa mám? Čo sa teraz vo mne deje? Taká všímavá pauza. Tento moment zastavenia sa a zvedavosti voči vlastnému prežívaniu so zapojením zmyslov a cítenia namiesto len premýšľania o sebe je veľmi dôležitý na to, aby žena mohla lepšie fungovať vo vzťahu so sebou aj k iným. Ak si pripustíme nutnosť takého zastavenia sa, je to dobrý prvý krok.

Je takéto zastavenie sa bežná súčasť našich životov?

Niekedy len tak byť sám so sebou je pre mnohých náročné. Neraz venovať našu pozornosť telu či dychu je niečo nezvyčajné. Z bežného života sme zvyknutí fokusovať sa na myseľ a takáto zmena uhlu pohľadu vie niekedy vystrašiť či zaplaviť nečakanými emóciami. Niektorí ľudia môžu cítiť diskomfort. Je to však súčasť procesu učenia sa niečomu novému.  Ak takéto zastavenie sa začne človek praktizovať pravidelne, nervovú sústavu to naučí zručnostiam, ktoré zvyšujú kvalitu prežívania. Je to naozaj obrovská vec zastaviť sa a vnímať so zvedavosťou, ako sa človek má a cíti. 

Mamy sú vraj nezastaviteľné. Kde začať s dieťaťom v náručí?

Dni s dieťaťom vedia byť veľmi rôzne. Keď sa chcete skúsiť zameriavať na to, ako sa aktuálne máte, je lepšie postupovať od jednoduchších častí dňa k tým náročnejším. Napr. počas príjemnejších častí dňa, počas prechádzky a pod. sa pomyselne zastaviť a uvedomiť si čo sa práve deje a ako sa v tom mám, priestor v sebe, ako sa naozaj cítim. Je to prvá časť, dávať sama sebe pozornosť tým, že spomalým v pekných momentoch a vnímam viac zvedavo a so zapojením zmyslov.  Tiež pomáha vybrať si činnosti ktoré už robíte akoby automaticky, napríklad umývanie riadu, prebaľovanie a pozvať tam viac všímavosti. Je to tréning. 

Ako vie byť takéto spomalenie, vlastná všímavosť prínosné v náročných momentoch? 

Počas náročnejších momentoch je potom jednoduchšie (po dlhšej praxi všímavosti) zastaviť na chvíľku a všimnúť si, čo sa vo mne deje, keď sa teraz niečo deje napr. dieťa plače. Ľudia majú prirodzenú tendenciu takúto situáciu hneď riešiť bez uvedomenia si, čo s človekom táto situácia robí. Pre mamu môže byť prínosné si uvedomiť, čo aj ona sama potrebuje, aby sa na situáciu dokázala pozrieť z nadhľadu. Napr. teraz som v napätí, bojím sa atď. to je taký prvý krok. Uvedomiť si svoje prežívanie a vedieť ho popísať. 

Schopnosť uvedomiť si, čo sa s nami deje, opísať to, bez ďalšieho hodnotenia, vie veľmi dobre regulovať naše emócie a tak dokážeme ľahšie ustávať náročné momenty. Neraz si to ľudia neuvedomujú, ako dokáže byť silné takéto vnímanie. 

Je aj priznanie si, som unavená, nahnevaná atď. všímavosťou?

Keď sami dokážeme popísať to, čo sa s nami aktuálne deje, učíme to aj naše deti. Oni jednoducho vnímajú všetko. Dieťa potrebuje rámec, informáciu, že rodič prežíva nejakú emóciu, a že je to jeho (rodičovská) emócia. Takéto popísanie prežívania rodiča pomáha nielen samotnému rodičovi ale aj dieťaťu práve v kontexte, že sa učí, že rodičia sú tiež len ľudia. Že sa netreba hanbiť za emócie. Je to veľmi dôležitá zručnosť. 

Je dôležité, ako formulujem, čo sa so mnou deje?

V rámci všímavosti to prináša nadhľad, resp odstup. Často máme tendenciu zlievať pozornosť s našimi myšlienkami. V tej rýchlosti si človek ale veľakrát neuvedomuje, že to je len myšlienka. Napr. rozdiel je, ak sa človek nechá pohltiť myšlienkou, že nejakú situáciu nezvládne a tým, že si uvedomuje, že aha, mám takú myšlienku, že by som to mohol nezvládnuť. Alebo situácia Vybuchnem vs. mám pocit, že vybuchnem.

Máme emócie, ale tie emócie nemajú nás. 

Môžeme si k tomu dopomôcť tiež slovnou formuláciou.. Ľudí učím, že je aj na fyziologickej úrovni rozdiel, ak človek povie, som nahnevaný verzus cítim hnev, vnímam pocit hnevu. Skúste si to. Už len také zamyslenie sa nad tým, že aha tu je hnev, ale ja ako človek som viac než len ten hnev, vie byť prekvapivé a prínosné. Takto sa potom vytvára priestor zamyslieť sa nad tým, ako pristúpim k tomu hnevu (čomukoľvek, čo prežívam) konštruktívnejšie. 

Takže všímavosť neučí ovládať naše prežívanie.

Všímavosť učí spriateliť sa s naším prežívaním a pristupovať k nemu múdrejšie. Neučíme sa ovládať naše prežívanie, lebo to sa zvyčajne vždy kdesi vráti. Zameriavame sa na skúmanie našej tendencie vzťahovať sa k nejakému prežívaniu určitým spôsobom. Väčšinou sa v spoločnosti snažíme emócie potlačiť, alebo sa do nich úplne ponoriť a nechať sa nimi uniesť. Keď sa k tomu ľudia postavia vedomejšie aj cez metódy všímavosti, zrazu zisťujú, že majú kopec volieb ako sa vzťahovať napr. k hnevu, ako ho využiť konštruktívne a pod. 

Často sme voči sebe kritické nielen v role mamy.

V tomto prípade sa nad takýmito kritickými myšlienkami môže žena pozastaviť, vnímať ich so zvedavosťou, že má taký alebo onaký nárok na seba. Ale dôležité je si uvedomiť, že tieto kritické myšlienky nie sú celá žena. Sú to myšlienky.

Ako sa teda postaviť k takýmto myšlienkam?

Takéto myšlienky vedia často vyvolať stres. Také to vnímanie vlastnej nepohody sa deje neraz veľmi skratkovito. Primárnou stratégiou je často rýchlo odísť z tejto situácie alebo s tým rýchlo niečo spraviť. Všímavosť je paradoxne o tom, že neutekať pred tým,čo zažívame, ale pozrieť sa na to. Vďačná je paralela s lekárskym vyšetrením… tiež chceme, aby nás špecialista vyšetril a neodbil nás hneď vo dverách receptom na lieky. Receptom je v tomto prípade to také, že musíš sa ukľudniť, no oveľa dôležitejším je samotné ,,vyšetrenie” a teda zvedavosť, čo sa v tele deje ako to vyzerá, keď prichádzajú napr. tie kritické myšlienky. Čím viac takýchto informácií o našom prežívaní máme, tým ľahšie vieme identifikovať, čo skutočne potrebujeme v danom momente. 

A čo teda človek potrebuje?

Čím má človek väčší kontakt so sebou aj práve vďaka všímavosti mu ľahšie napadajú odpovede na to, čo reálne v záťažovej situácii potrebuje. Často v takých súdoch samých nad sebou, že my sme stále tí vystresovaní at’d. sa vieme zacykliť a k ničomu to potom nevedie. 

Pátra všímavosť po príčine?

Nie. Všímavosť sa fokusuje na tu a teraz a preto dobre dopĺňa klasické terapie. Podporuje naše zručnosti byť zvedavý, bdelý, nechať sa viesť. Rozvíjať takú tú našu vnútornú múdrosť, ktorá nie je len o takom klasickom rozmýšľaní. Často nám však môže pomôcť aj pochopiť isté pozadie toho, prečo sa nejako správame či rozmýšľame.

Téma materstva je neraz popretkávaná pocitmi viny. Ako mať so sebou súcit?

Bez súcitu to nebude nikdy fungovať. Je to jeden z kľúčových aspektov Všímavosti. Nejde o to len si všimnúť čo najviac vecí, ktoré sprevádzajú moje vnútorné prežívanie ale aj ako. Vieme byť predpojatí v tom ako zbierame informácie. Keď sme naozaj veľmi kritickí, je to potom veľmi jednostranný zber informácií. Napr. ak je človek je zameraný primárne na chyby, tak je pochopiteľné, že je menej ochotný pozrieť sa sám do seba. Naozaj mnohí ľudia zapájajú do bežného života kritika, pozerajú na seba cez jeho tvrdé oči, ktoré len vytvárajú a umocňujú pocit viny. No súcit sa dá rozvíjať. 

Ako si v tomto uľaviť?

Prvá vec, ktorú sa ľudia potrebujú učiť je rozlišovať akými očami sa na seba pozerajú a čo to s nimi robí. Ako k sebe vlastne pristupujú. Ty si teraz taký a taký, povedané trvdým tónom… 

Ľudia si často takéto slová ani neuvedomujú, len cítia ich dopad, cítia sa zle a nerozumejú odkiaľ to plynie. Všímavosť dokáže zamerať práve aktuálnu pozornosť na tieto myšlienky a vytvorí sa priestor na to, že samotní ľudia si začnú uvedomovať, ako tvrdo k sebe pristupujú.

Druhým krokom k súcitnosti je, že si uvedomíme, že všetci to máme v nejakej podobe podobné čo sa týka prežívania emócií. Je to také ľudské. Často je nám prirodzenejšie sa v problémoch izolovať v domnení, že druhí také problémy nemajú a zvládajú to. Opak je však pravdou. 

Tretím krokom ako rozvíjať láskavý aspekt súcitu. Súcit je inštinkt, no je oveľa ľahšie aktivovateľný k iným ľuďom ako k nám samým. Tzn. pri plači dieťaťa sa nám automaticky aktivujú dráhy v mozgu, naladíme sa na dieťa a chceme mu pomôcť, aby netrpelo. Vieme sa mu otvoriť a porozumieť jeho trápeniu a niečo s tým robiť. Takúto súcitnosť však často nedokážeme mať sami so sebou. Tréning všímavosti je užitočný v tom, aby sme mohli vedome pracovať na tom, aby sme dokázali mať súcit aj sami so sebou. 

Tieto tri kroky k súcitu nájdete aj graficky spracované v sekcii Dobré rady nad zlato.

Viem sa o niečo oprieť v rámci rozvíjania súcitu so sebou?

Veľmi cenné je spomenúť si, aké to bolo, keď niekto prišiel za mnou, keď mi bolo ťažko, ako som sa cítila, keď ma niekto podporil, aké to bolo počuť slová útechy a povzbudenia. Zvyčajne s tým majú ľudia spojený príjemný zážitok.

Dôležité je tiež vedomie toho, že ak potrebujem súcit, viem si ho vypýtať. Už toto uvedomenie si, že teraz som ja ten, kto potrebuje niečiu pozornosť, prijatie, všímavosť, je prejavom súcitu so sebou samým. To sú tie momenty, kedy potrebujeme mať pri sebe niekoho, kto tam len je, nesnaží sa opraviť moje prežívanie. 

Keď si človek dokáže spomenúť na takýto prijímajúci zážitok, môže si postupne uvedomovať, že takéto niečo sa oplatí dať si aj sám. 

Pomocou zážitkov s druhými sa vieme naučiť byť láskavý aj k sebe.

Čo s tým, ak človek nezažil taký prijímajúci vzťah?

Terapia je jedna z ciest.

Učenie sa všímavosti je teda aké?

Niekedy sa môže zdať že prax všímavosti je o tom, že človek má robiť všetko sám (všímať si prežívanie, meditovať atď.) O to ale v konečnom dôsledku nejde. Je to o tom, aby sme začali vnímať, akú silu majú súcitné, vnímavé vzťahy. To je to skutočne liečivé. Kvalita vzťahu. Ako sa vzťahujem k iným, akú kvalitu zvedavosti, empatie viem dať iným a tiež ako toto všetko vieme dať smerom k sebe.

V určitom bode sa učenie všímavosti nedá pochytiť len z kníh a nahrávok. Je potrebné ísť do vzťahov. S učiteľom, skupinou ľudí.

Dávame iným viac ako samým sebe?

Často je práve táto nerovnováha prítomná v životoch a to teda nerobí nikdy dobrotu. Vždy sa to niekde prejaví. Nestačí byť všímavý jednostranne- buď len k sebe alebo len k iným. Všímavosť k sebe je však dobrým začiatkom na skvalitnenie vzťahov a všímavosti k ostatným navonok.