We are
highly
sensitive

Blog

Dobré rady nad zlato Rozhovory

Odolnosť a vzťahová väzba: Cesta, ktorú kráčame spolu s dieťaťom

Byť mamou je nádherné a aj nesmierne náročné. V jeden moment nás zaplaví vlna lásky, v druhý zasa únava, frustrácia či pochybnosti. A v tom všetkom sa snažíme vytvárať bezpečný, láskyplný priestor pre svoje dieťa – priestor, v ktorom môže rásť, spoznávať svet a cítiť, že je prijímané také, aké je. Práve tu zohráva kľúčovú úlohu vzťahová väzba.

Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom sa netvorí dokonalosťou, ale napojením

Je to schopnosť byť tu – fyzicky aj emočne. Byť prítomná, vnímať, čo sa v našom dieťati deje, ale aj v nás. No aby sme sa mohli skutočne napojiť na svoje dieťa, potrebujeme sa vedieť najskôr napojiť samy na seba. Potrebujeme si dovoliť cítiť. Rozpoznať, čo sa v nás odohráva, a naučiť sa so svojimi emóciami narábať – nie potláčať ich, nie ich ignorovať, ale zvládnuť ich tak, aby nás nezaplavili.

Sebaregulácia teda schopnosť vnímať a zvládať vlastné emócie – je jedným z najdôležitejších darov, ktoré môžeme svojmu dieťaťu odovzdať. Nie tým, že mu to vysvetlíme, ale tým, ako s ním sme. Keď nás dieťa vidí, ako sa snažíme upokojiť namiesto výbuchu, ako sa ospravedlníme, keď zlyháme, ako si dovolíme cítiť smútok, bez hanby – učí sa, že všetky emócie sú v poriadku. Učí sa, že aj tie ťažké chvíle sú súčasťou života. A že sa dajú zvládnuť.

Nie je však cieľom byť „dokonalá mama“. 

Niekedy nevieme, čo naše dieťa potrebuje. Niekedy nás jeho výbuch zaskočí, zabolí, alebo nás v nás spustí niečo staré a bolestivé. A niekedy zareagujeme úplne inak, ako by sme chceli. Aj to je v poriadku. 

Vzťahová väzba sa nevytvára jedným dokonalým momentom, ale tisíckami malých okamihov, kedy sa znovu napojíme. Kedy povieme: „Prepáč, bola som nervózna.“ alebo „Vidím, že sa trápiš. Skúsime to spolu zvládnuť.“

Tieto momenty napojenia, opravenia, návratu späť k sebe navzájom – to sú kamienky, z ktorých sa skladá bezpečná väzba.

Deti sa cez nás učia, ako narábať s emóciami. Ak majú možnosť zažívať, že ich emócie sú prijímané, že aj keď niečo nezvládnu, stále ich milujeme, ak vidia, že aj my máme emócie, ale učíme sa s nimi pracovať – dávame im do života výbavu, ktorú budú potrebovať oveľa viac než akékoľvek poučky. Vnútorné presvedčenie, že nemusia byť dokonalé, aby boli milované. Že aj keď sa veci pokazia, dajú sa opraviť. Že aj keď sa cítime zle, nie sme v tom sami.

Aj keď to niekedy nezvládneme, keď vybuchneme alebo sa odpojíme – neznamená to, že sme to pokazili. Znamená to, že sme ľudia. A že máme ďalšiu šancu niečo si všimnúť, niečo sa naučiť. Každý jeden deň máme možnosť znovu sa spojiť – so svojím dieťaťom aj so sebou.

Dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje mamu, ktorá sa snaží, ktorá sa učí, ktorá je k sebe láskavá, a tým ho učí, že aj ono môže byť k sebe láskavé. Naša odolnosť nie je o tom, že nikdy nespadneme – ale že sa dokážeme postaviť, že si dokážeme odpustiť, že máme odvahu znova sa priblížiť a vytvárať vzťah. 

Ako môžeme túto odolnosť v sebe podporovať?

Odolnosť nie je niečo, s čím sa narodíme alebo nenarodíme. Je to vnútorný priestor, ktorý môžeme vedome budovať a posilňovať. Je to o malých, každodenných rozhodnutiach, ktoré robíme pre svoje duševné zdravie. Z lásky k sebe aj k svojmu dieťaťu.

Podporovať svoju odolnosť môžeme napríklad takto:

  • Spomaliť, keď to ide. Zastaviť sa na chvíľu v chaose dňa, všímať si, čo cítime, čo potrebujeme. Aj tri hlboké nádychy môžu byť začiatkom návratu k sebe.
  • Zveriť sa niekomu, kto nás počúva bez súdu. S kamarátkou, s partnerom, s terapeutkou. Nemusíme byť na všetko samy.
  • Dopriať si starostlivosť – aj keď len malú. Teplý čaj, desať minút osamote, hudbu, ktorá nám robí dobre. To nie je luxus, to je základ.
  • Neočakávať od seba príliš veľa. Nie každý deň je na veľké víťazstvá. Niekedy stačí, že sme ráno vstali a večer sme objali svoje dieťa. Aj to je dosť.
  • A hlavne: byť k sebe láskavá. Učiť sa hovoriť si „je v poriadku, že to dnes nešlo ako som chcela“. Pretože vnútorný hlas, ktorý nás podrží, je tou najpevnejšou oporou, akú si môžeme dať.

Takže ak dnes cítiš milá mama, že si niečo nezvládla, že si zakričala alebo si bola zúfalá – zastav sa, nadýchni sa a povedz si: som len človek, robím, čo viem, a zajtra to skúsim inak. Tvoje dieťa nepotrebuje superhrdinku. Potrebuje TEBA – so všetkými chybami, úsmevmi aj slzami. Lebo práve vďaka tebe sa učí, čo znamená byť človekom

Alexandra Trandžíková

zdroj obrázka: unsplah.com

Čítať ďalej
Rozhovory

Na každom pôrodnom príbehu záleží

Drahá žena,

jedným z najvýznamnejších míľnikov na ceste materstvom je práve jej úplný začiatok – pôrod. 

To prvé stretnutie s novým bezbranným človiečikom, ktoré sme celé tehotenstvo netrpezlivo očakávali. Každá z nás mala vlastnú predstavu o tom, aký pôrod by si pre seba i pre svoje dieťatko želala. Mnohé z nás túžia po prirodzenom zážitku či po tom, aby to bolo čo najrýchlejšie a bezbolestné. A tak je to úplne v poriadku. Pôrodných príbehov je toľko, ako nás matiek – každý je celkom unikátny, odlišný a hodný pozornosti.  

Mnohokrát však môže byť pre nás náš pôrodný príbeh zdrojom veľkej bolesti, trápenia, pocitov hnevu, zlyhania či viny. A tak sa môže z dlho očakávaného stretnutia s naším bábätkom stať okamih, ktorý nám značne sťaží cestu materstvom.

Drahá žena, ak je aj pre Teba pôrodný príbeh zdrojom bolesti, hnevu či pocitov zlyhania, nie si vo svojom prežívaní sama. 

Pôrod je totiž celkom unikátnym okamihom, od ktorého máme právom veľké očakávania. Deje sa len raz, dvakrát či párkrát za život a je významným momentom na ceste materstva. Každá z nás si zaslúži krásny, láskavý či rešpektujúci pôrod podľa svojich predstáv. Žiaľ, je potrebné priznať, že mnoho žien je so svojím pôrodným príbehom nespokojných, ba dokonca zranených aj na duši. Hoci ide o veľmi citlivú tému, niektoré výskumy naznačujú, že v priemere okolo 20% žien je nespokojných so svojím pôrodom. Ba čo viac, staršie výskumy ukazujú, že až 1 z 3 žien môže považovať svoj pôrod za traumatický a pre mnohé ženy môže byť aj zdrojom vážnych psychických ťažkostí, ako je napríklad postraumatická stresová porucha či popôrodná depresia.

Bez ohľadu na zistenia výskumov, za každým týmto číslom je konkrétna žena so svojím konkrétnym príbehom. 

Aj keď niektoré ženy, nanešťastie, majú zážitok s traumatickým pôrodom, je úplne v poriadku prežívať negatívne pocity, aj keď nepovažujeme svoj pôrodným príbeh za traumu. Tieto pocity môžu prameniť z nespočetného množstva faktorov, ako sú zdravotné komplikácie, zaobchádzanie a komunikácia pri pôrode, strata kontroly a neschopnosť ovplyvniť priebeh pôrodu aj napriek množstvu úsilia, ktoré sme vložili do prípravy pôrodu. 

Myšlienky a nepríjemné pocity, ktoré môžu ťažiť našu dušu popisuje aj Ivka vo svojom príbehu:

“Okamžite po presune z pôrodnice na oddelenie šestonedelia ma zaplavili výčitky svedomia  – voči sebe, bábätku, manželovi, zdravotníckemu personálu. Cítila som sa veľmi podobne ako študent, ktorý dôležitou skúškou prejde „s odretými ušami“. Všetci mu blahoželajú, ale sám nemá pocit, že si gratulácie zaslúži. Najradšej by vrátil čas a podstúpil reparát. Začala som plánovať, že nad druhým pôrodom budem mať kontrolu, ktorú som tentokrát nemala. Môj vnútorný kritik ma karhal za okolnosti, ktoré by som pravdepodobne aj tak nemohla ovplyvniť. Nedokázala som sa za seba postaviť a byť k sebe láskavá.”

Mnohé ženy, podobne ako Ivku, zaplavujú výčitky a pocity viny len pri pomyslení na svoj pôrod. Cítia sa previnilo pre každého okolo, avšak nemajú silu na súcit a odpustenie sebe samej. Iné ženy môžu prežívať množstvo hnevu, zúfalstva a nespravodlivosti. A niektorým iným vládne v duši veľký žiaľ, smútok či prázdno. Pre mnohé mamy môže ťaživý pôrodný príbeh komplikovať vzťahy s bábätkom, s blízkymi či so sebou samou a komplikovať prežívanie materstva.

Každý pocit, ktorý prežívame v súvislosti so svojím pôrodným príbehom je na mieste a zaslúži si, aby neostal nepovšimnutý. 

Rovnako ako Ivke, aj nám môže pomôcť rozprávať o svojich príbehoch s odborníkmi, pochopiť čo sa pri pôrode nášho bábätka stalo, odpustiť sebe či ostatným a vykročiť na cestu uzdravenia, ktorá nemusí byť ľahká, no pomôže zľahčiť naše prežívanie. 

Veľkou pomocou na tejto ceste môže byť terapia (napr. EMDR smer), podporné skupiny, spísanie si a pochopenie svojho pôrodného príbehu, ale aj emailová podpora, ktorá je tu pre každú ženu.

Drahá žena, nezostávaj so svojimi pocitmi osamote.

Na každom (pôrodnom) príbehu záleží.

Autorka: Hana Maďarová 

Zdroje:

Lazzerini, M., Mariani, I., Semenzato, C., & Valente, E. P. (2020). Association between maternal satisfaction and other indicators of quality of care at childbirth: a cross-sectional study based on the WHO standards. BMJ open, 10(9), e037063. https://doi.org/10.1136/bmjopen-2020-037063

Luegmair, K., Zenzmaier, C., Oblasser, C., & König-Bachmann, M. (2018). Women’s satisfaction with care at the birthplace in Austria: Evaluation of the Babies Born Better survey national dataset. Midwifery, 59, 130–140. https://doi.org/10.1016/j.midw.2018.01.003

Mohammad, K. I., Alafi, K. K., Mohammad, A. I., Gamble, J., & Creedy, D. (2014). Jordanian women’s dissatisfaction with childbirth care. International nursing review, 61(2), 278–284. https://doi.org/10.1111/inr.12102

Soet, J. E., Brack, G. A., & DiIorio, C. (2003). Prevalence and predictors of women’s experience of psychological trauma during childbirth. Birth, 30(1), 36–46. https://doi.org/10.1046/j.1523-536x.2003.00215.x 

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato

Ako sa starajú VyDuMamky o svoju dušu?

Ako sa starajú o svoje duševné zdravie VyDuMamky? Možno vás inšpiruje jednoduchosť, pravidelnosť či systematickosť. A možno si nájdete svoj spôsob, ako sa postarať o svoju duševnú pohodu. Neexistuje jedna funkčná cesta. 🙂 

Ak si chcete prečítať, prečo aj pomáhajúce profesie nesmú zabudnúť na seba, nakuknite do tohto článku. 

 

Hana, tvorba psychologického obsahu

Žiaľ, častokrát sa mi stáva, že aj starostlivosť o seba začnem po nejakom čase vnímať výkonovo – ako ďalšiu vec, ktorú musím robiť. Stalo sa mi to opakovane pri rôznych aktivitách, či už to bol beh, čítanie kníh alebo dlhé prechádzky. Preto pre mňa teraz starostlivosť o seba spočíva najmä v zotrvávaní v tichu, kedy si dovolím len tak byť a nič nerobiť. 

 

Táňa, tvorba obsahu na Modrého koníka

Snažím sa držať môjho denného protokolu, ktorý zahŕňa napr.:5 min. cvičenia, 5 min. čítania, jedno i druhé mi dáva priestor, i keď maličký, len pre seba, zároveň je to objem, ktorý naozaj viem zvládnuť aj v tých náročnejších dňoch. Nepiť kávu po 15:00, čo mi zabezpečí lepší spánok. Ľadová sprcha 1 min., čo podporuje nielen kvalitu môjho spánku, ale aj zdravie celkovo. Mobil v tichom režime po 19tej a byť offline po 21, tu mám veľký priestor na zlepšenie 😀 Večer si píšem, čo ma čaká na ďalší deň. Pravidelne cvičím a mám po ruke vždy nejaký rýchly zdravý snack (oriešky, plátkový syr), pretože som okrem spánku veľmi citlivá aj na pocit hladu.

 

Dominika, tvorba psychologického obsahu

Môj recept na duševnú pohodu má mnoho ingrediencií. Hlavné pre mňa je mať láskavých ľudí okolo seba, s ktorými sa cítim dobre a majú rovnako nastavené hodnoty a podobný zmysel pre humor. Milujem, hudbu, možnosť byť v prírode, filmy, knihy a seriály, pri ktorých sa zasmejem, poplačem, ale ostáva mi viera , že to dobre skončí. Veľakrát sa mi (aj keď som šla podľa predchádzajúceho receptu) všeličo pripálilo, nedovarilo,rozbilo alebo vylialo, ale dôležité je pre mňa mať aj uvedomenie, že vždy sa dá začať odznova a že niektoré suroviny proste už expirovali a treba zaobstarať nové. Čo sa snažím prepašovať k tým mojim zásobám je dostatok spánku.:)

 

Lenka, psychologická emailová podpora

Stále som vo fáze hľadania balansu, ale čo je pre mňa absolútne nevyhnutné, tak to je možnosť byť celkom sama aspoň pár chvíľ v týždni. To je pre mňa najefektívnejšia cesta starostlivosti o seba, ktorú potom trávim tak, ako sa mi žiada – niekedy celkom pasívne, niekedy sa venujem hudbe, niekedy tvorivo píšem, je to rôzne, doslova podľa mojej aktuálnej nálady a vnútornej potreby. 

 

Katka, zakladateľka Vysmiatej Duše Mamky

Najkľúčovejšie pre mňa je vedome si hľadať priestor pre seba, kedy dokážem vypnúť. Aktuálne mi veľmi dobíja baterky čas vo fitku alebo dlhé prechádzky mestom. Za vlastnú psychohygienu považujem aj terapiu či encounterovú skupinu. Vlastné sebapoznanie mi prehlbuje ľahkosť môjho bytia. 

 

Maťa, manažovanie sociálnych sietí

Moja psychohygiena je spojená s pohybom. Na to, aby som si dokázala dobiť baterky, mi pomáha nordic walking. Kráčam denne a väčšinou sama – bez slúchadiel, v prírode, bez zbytočných vnemov. Pomáha mi spomaliť, dovoliť si započúvať sa do vlastných myšlienok a nastoliť v mojom živote opäť krehkú rovnováhu.  

 

Majka, psychologická emailová podpora

Nie je to vždy ľahké postarať sa o sebe a myslieť na svoju duševnú pohodu v zhone každodenných povinností. Ale snažím sa ukradnúť si pre seba chvíľku  večer, keď už je všade ticho a ja si v pyžame zapálim sviečku a čítam knihu alebo len tak chvíľku počúvam hudbu. Najradšej mám čas  keď som offline s mojou rodinou, kamarátmi a ideálne ešte aj niekde von na čerstvom vzduchu.

Čítať ďalej
Dobré rady nad zlato Rozhovory

Mama z pomáhajúcej profesie. Ako sa postarať o seba v práci či doma?

Pomáhajúca práca je krásna a napĺňajúca, no zároveň môže byť veľmi vyčerpávajúca. Každý deň sa stretávame s príbehmi, ktoré v nás zanechávajú stopu. Niekedy si to ani neuvedomíme, inokedy to cítime veľmi intenzívne. Dlhodobé vystavenie emočne náročným situáciám môže viesť k únave, frustrácii a v extrémnych prípadoch k vyhoreniu. Otázka je – kto sa stará o nás, tých ktorí pomáhajú?

Vzdelanie nestačí – duševnú pohodu si musíme vedome budovať

Môžeme mať teoretické vedomosti o tom, ako zvládať stres, ako fungujú emócie a čo je dôležité pre psychickú pohodu, ale to automaticky neznamená, že sme imúnni voči vyhoreniu a netýka sa aj nás. Častým omylom v pomáhajúcich profesiách je presvedčenie, že ak vieme pomôcť iným, automaticky dokážeme zvládať aj vlastné emočné výzvy. Skutočnosť je však iná – starostlivosť o duševné zdravie si vyžaduje vedomé a pravidelné úsilie.  Ak nevenujeme pozornosť sami sebe, skôr či neskôr sa dostaví únava, podráždenosť, frustrácia alebo pocit prázdnoty. Starostlivosť o duševné zdravie nie je luxus, je to nevyhnutný základ, na ktorom stojí naša schopnosť byť tu pre druhých.

Najprv sa postaráme o seba, až potom môžeme pomáhať druhým

Ak ako odborníci nebudeme v pohode, nebudeme vedieť pomôcť klientom. Možno to znie ako klišé, ale je to pravda – ak sme my sami vyčerpaní, nedokážeme byť oporou druhým. Preto by sme sa mali naučiť vnímať starostlivosť o seba ako nevyhnutnú súčasť svojej práce a života.

Ako sa môžeme efektívne starať o svoju duševnú pohodu?

Čo môžeme urobiť, aby sme si udržali rovnováhu? Tu je niekoľko osvedčených tipov:

  1. Rozprávajme sa o tom, čo prežívame – Nezatvárajme oči pred svojimi emóciami. Podeľme sa o ne s rodinou, priateľmi, či kolegami.  Pravidelné uvedomovanie si vlastných emócií a ich spracovanie je kľúčové. Pokiaľ nechceme o nich rozprávať, alternatívou je viesť si denník pocitov alebo venovať čas introspektíve, čo môže taktiež pomôcť lepšie rozumieť vlastnému prežívaniu. 
  2. Dovoľme si požiadať o pomoc – Aj my máme právo na terapiu, supervíziu či podporu. Nemusíme všetko zvládnuť sami. Práca pod supervíziou alebo konzultácie s kolegami sú dôležitou súčasťou profesionálnej hygieny. Pomáhajú spracovať náročné situácie a získať objektívny pohľad na vlastnú prácu.
  3. Venujme si čas na oddych – Aj keď sa zdá, že nie je kedy, pravidelný relax je kľúčový a nevyhnutný na obnovu síl. Skúsme meditáciu, vedomé dýchanie alebo len chvíľu ticha, ktoré môžu pomôcť telu aj mysli. 
  4. Hýbme sa – Pohyb pomáha nielen uvoľniť napätie, ale aj podporuje produkciu endorfínov, ktoré zlepšujú náladu. Stačí aj krátka prechádzka na čerstvom vzduchu alebo jednoduché cvičenie.
  5. Učme sa hovoriť NIE – Nie sme superhrdinovia. Je v poriadku stanoviť si hranice a odmietnuť veci, ktoré nás preťažujú.
  6. Doprajme si radosť – Čítanie, varenie, maľovanie alebo len rozhovory s priateľmi – robme to, čo nás teší. Nájsť si čas na veci, ktoré prinášajú radosť a naplnenie, je dôležité pre duševnú rovnováhu.
  7. Obklopme sa podporujúcimi ľuďmi – Byť v spoločnosti tých, ktorí nám rozumejú a podporujú nás, je neoceniteľné. Bezpečný priestor na zdieľanie pocitov môže výrazne prispieť k duševnej pohode.

Ak pomáhame druhým, nezabúdajme, že aj my potrebujeme starostlivosť. Naše duševné zdravie je rovnako dôležité ako zdravie ľudí, ktorým sa venujeme. Nie je to prejav slabosti, ale múdre rozhodnutie. Keď sa postaráme o seba, budeme môcť byť lepšími odborníkmi, priateľmi a oporou pre druhých. Tak si doprajme čas na seba a nebojme sa investovať do svojej pohody. Zaslúžime si to!

autorka: Alexandra Trandžíková

obrázok: unsplash.com

A čo robia pomáhajúce VyDuMamky pre svoje duševné zdravie a pohodu? Dozviete sa v tomto texte.

Čítať ďalej