Blog

Byť mamou je nádherné a aj nesmierne náročné. V jeden moment nás zaplaví vlna lásky, v druhý zasa únava, frustrácia či pochybnosti. A v tom všetkom sa snažíme vytvárať bezpečný, láskyplný priestor pre svoje dieťa – priestor, v ktorom môže rásť, spoznávať svet a cítiť, že je prijímané také, aké je. Práve tu zohráva kľúčovú úlohu vzťahová väzba.

Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom sa netvorí dokonalosťou, ale napojením. 

Je to schopnosť byť tu – fyzicky aj emočne. Byť prítomná, vnímať, čo sa v našom dieťati deje, ale aj v nás. No aby sme sa mohli skutočne napojiť na svoje dieťa, potrebujeme sa vedieť najskôr napojiť samy na seba. Potrebujeme si dovoliť cítiť. Rozpoznať, čo sa v nás odohráva, a naučiť sa so svojimi emóciami narábať – nie potláčať ich, nie ich ignorovať, ale zvládnuť ich tak, aby nás nezaplavili.

Sebaregulácia – teda schopnosť vnímať a zvládať vlastné emócie – je jedným z najdôležitejších darov, ktoré môžeme svojmu dieťaťu odovzdať. Nie tým, že mu to vysvetlíme, ale tým, ako s ním sme. Keď nás dieťa vidí, ako sa snažíme upokojiť namiesto výbuchu, ako sa ospravedlníme, keď zlyháme, ako si dovolíme cítiť smútok, bez hanby – učí sa, že všetky emócie sú v poriadku. Učí sa, že aj tie ťažké chvíle sú súčasťou života. A že sa dajú zvládnuť.

Nie je však cieľom byť „dokonalá mama“. 

Niekedy nevieme, čo naše dieťa potrebuje. Niekedy nás jeho výbuch zaskočí, zabolí, alebo nás v nás spustí niečo staré a bolestivé. A niekedy zareagujeme úplne inak, ako by sme chceli. Aj to je v poriadku. 

Vzťahová väzba sa nevytvára jedným dokonalým momentom, ale tisíckami malých okamihov, kedy sa znovu napojíme. Kedy povieme: „Prepáč, bola som nervózna.“ alebo „Vidím, že sa trápiš. Skúsime to spolu zvládnuť.“

Tieto momenty napojenia, opravenia, návratu späť k sebe navzájom – to sú kamienky, z ktorých sa skladá bezpečná väzba.

Deti sa cez nás učia, ako narábať s emóciami. Ak majú možnosť zažívať, že ich emócie sú prijímané, že aj keď niečo nezvládnu, stále ich milujeme, ak vidia, že aj my máme emócie, ale učíme sa s nimi pracovať – dávame im do života výbavu, ktorú budú potrebovať oveľa viac než akékoľvek poučky. Vnútorné presvedčenie, že nemusia byť dokonalé, aby boli milované. Že aj keď sa veci pokazia, dajú sa opraviť. Že aj keď sa cítime zle, nie sme v tom sami.

Aj keď to niekedy nezvládneme, keď vybuchneme alebo sa odpojíme – neznamená to, že sme to pokazili. Znamená to, že sme ľudia. A že máme ďalšiu šancu niečo si všimnúť, niečo sa naučiť. Každý jeden deň máme možnosť znovu sa spojiť – so svojím dieťaťom aj so sebou.

Dieťa nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje mamu, ktorá sa snaží, ktorá sa učí, ktorá je k sebe láskavá, a tým ho učí, že aj ono môže byť k sebe láskavé. Naša odolnosť nie je o tom, že nikdy nespadneme – ale že sa dokážeme postaviť, že si dokážeme odpustiť, že máme odvahu znova sa priblížiť a vytvárať vzťah. 

Ako môžeme túto odolnosť v sebe podporovať?

Odolnosť nie je niečo, s čím sa narodíme alebo nenarodíme. Je to vnútorný priestor, ktorý môžeme vedome budovať a posilňovať. Je to o malých, každodenných rozhodnutiach, ktoré robíme pre svoje duševné zdravie. Z lásky k sebe aj k svojmu dieťaťu.

Podporovať svoju odolnosť môžeme napríklad takto:

• Spomaliť, keď to ide. Zastaviť sa na chvíľu v chaose dňa, všímať si, čo cítime, čo potrebujeme. Aj tri hlboké nádychy môžu byť začiatkom návratu k sebe.
• Zveriť sa niekomu, kto nás počúva bez súdu. S kamarátkou, s partnerom, s terapeutkou. Nemusíme byť na všetko samy.
• Dopriať si starostlivosť – aj keď len malú. Teplý čaj, desať minút osamote, hudbu, ktorá nám robí dobre. To nie je luxus, to je základ.
• Neočakávať od seba príliš veľa. Nie každý deň je na veľké víťazstvá. Niekedy stačí, že sme ráno vstali a večer sme objali svoje dieťa. Aj to je dosť.
• A hlavne: byť k sebe láskavá. Učiť sa hovoriť si „je v poriadku, že to dnes nešlo ako som chcela“. Pretože vnútorný hlas, ktorý nás podrží, je tou najpevnejšou oporou, akú si môžeme dať.

Takže ak dnes cítiš milá mama, že si niečo nezvládla, že si zakričala alebo si bola zúfalá – zastav sa, nadýchni sa a povedz si: som len človek, robím, čo viem, a zajtra to skúsim inak. Tvoje dieťa nepotrebuje superhrdinku. Potrebuje TEBA – so všetkými chybami, úsmevmi aj slzami. Lebo práve vďaka tebe sa učí, čo znamená byť človekom. 

Alexandra Trandžíková

zdroj obrázka: unsplah.com

Pomáhajúca práca je krásna a napĺňajúca, no zároveň môže byť veľmi vyčerpávajúca. Každý deň sa stretávame s príbehmi, ktoré v nás zanechávajú stopu. Niekedy si to ani neuvedomíme, inokedy to cítime veľmi intenzívne. Dlhodobé vystavenie emočne náročným situáciám môže viesť k únave, frustrácii a v extrémnych prípadoch k vyhoreniu. Otázka je – kto sa stará o nás, tých ktorí pomáhajú?

Vzdelanie nestačí – duševnú pohodu si musíme vedome budovať

Môžeme mať teoretické vedomosti o tom, ako zvládať stres, ako fungujú emócie a čo je dôležité pre psychickú pohodu, ale to automaticky neznamená, že sme imúnni voči vyhoreniu a netýka sa aj nás. Častým omylom v pomáhajúcich profesiách je presvedčenie, že ak vieme pomôcť iným, automaticky dokážeme zvládať aj vlastné emočné výzvy. Skutočnosť je však iná – starostlivosť o duševné zdravie si vyžaduje vedomé a pravidelné úsilie.  Ak nevenujeme pozornosť sami sebe, skôr či neskôr sa dostaví únava, podráždenosť, frustrácia alebo pocit prázdnoty. Starostlivosť o duševné zdravie nie je luxus, je to nevyhnutný základ, na ktorom stojí naša schopnosť byť tu pre druhých.

Najprv sa postaráme o seba, až potom môžeme pomáhať druhým

Ak ako odborníci nebudeme v pohode, nebudeme vedieť pomôcť klientom. Možno to znie ako klišé, ale je to pravda – ak sme my sami vyčerpaní, nedokážeme byť oporou druhým. Preto by sme sa mali naučiť vnímať starostlivosť o seba ako nevyhnutnú súčasť svojej práce a života.

Ako sa môžeme efektívne starať o svoju duševnú pohodu?

Čo môžeme urobiť, aby sme si udržali rovnováhu? Tu je niekoľko osvedčených tipov:

1. Rozprávajme sa o tom, čo prežívame – Nezatvárajme oči pred svojimi emóciami. Podeľme sa o ne s rodinou, priateľmi, či kolegami.  Pravidelné uvedomovanie si vlastných emócií a ich spracovanie je kľúčové. Pokiaľ nechceme o nich rozprávať, alternatívou je viesť si denník pocitov alebo venovať čas introspektíve, čo môže taktiež pomôcť lepšie rozumieť vlastnému prežívaniu. 
2. Dovoľme si požiadať o pomoc – Aj my máme právo na terapiu, supervíziu či podporu. Nemusíme všetko zvládnuť sami. Práca pod supervíziou alebo konzultácie s kolegami sú dôležitou súčasťou profesionálnej hygieny. Pomáhajú spracovať náročné situácie a získať objektívny pohľad na vlastnú prácu.
3. Venujme si čas na oddych – Aj keď sa zdá, že nie je kedy, pravidelný relax je kľúčový a nevyhnutný na obnovu síl. Skúsme meditáciu, vedomé dýchanie alebo len chvíľu ticha, ktoré môžu pomôcť telu aj mysli. 
4. Hýbme sa – Pohyb pomáha nielen uvoľniť napätie, ale aj podporuje produkciu endorfínov, ktoré zlepšujú náladu. Stačí aj krátka prechádzka na čerstvom vzduchu alebo jednoduché cvičenie.
5. Učme sa hovoriť NIE – Nie sme superhrdinovia. Je v poriadku stanoviť si hranice a odmietnuť veci, ktoré nás preťažujú.
6. Doprajme si radosť – Čítanie, varenie, maľovanie alebo len rozhovory s priateľmi – robme to, čo nás teší. Nájsť si čas na veci, ktoré prinášajú radosť a naplnenie, je dôležité pre duševnú rovnováhu.
7. Obklopme sa podporujúcimi ľuďmi – Byť v spoločnosti tých, ktorí nám rozumejú a podporujú nás, je neoceniteľné. Bezpečný priestor na zdieľanie pocitov môže výrazne prispieť k duševnej pohode.

Ak pomáhame druhým, nezabúdajme, že aj my potrebujeme starostlivosť. Naše duševné zdravie je rovnako dôležité ako zdravie ľudí, ktorým sa venujeme. Nie je to prejav slabosti, ale múdre rozhodnutie. Keď sa postaráme o seba, budeme môcť byť lepšími odborníkmi, priateľmi a oporou pre druhých. Tak si doprajme čas na seba a nebojme sa investovať do svojej pohody. Zaslúžime si to!

autorka: Alexandra Trandžíková

obrázok: unsplash.com

A čo robia pomáhajúce VyDuMamky pre svoje duševné zdravie a pohodu? Dozviete sa v tomto texte.