We are
highly
sensitive

Blog

Príbehy

Nikol: „Príchodom dieťaťa sa zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu.“

Som Nikol a môj život sprevádza tokofóbia – patologický strach z pôrodu a materstva. Napriek tomu som sa matkou stala. Nebolo a ani to nie je jednoduché. Nie som fanúšik tehotenských brúch, fotiek ani lichôtok. Nevyžívam sa v kojení a často ani v materstve. Príkrmy a detská strava je moja ďalšia nočná mora! 

Napriek všetkému však svoje dieťa nadovšetko milujem a snažím sa jej byť tou najlepšou matkou, akou dokážem. Nakoniec rovnako ako každá z nás. <3 

Mala som myslím už po 30tke, keď som si uvedomila, že ten môj “plán” s deťmi nebol môj. Bol to spoločenský vplyv a očakávania, ktoré ma priviedli k (ne)rozhodnutiu mať deti. Precitla som. Uvedomila som si, že to nie je moja povinnosť. Je to možnosť, voľba, rozhodnutie, ktoré sa týka jedine mňa a partnera a hocikoho iného je do toho fuk! 

Uvoľnila som sa a odpustila si. 

To, že som necítila žiaden materinský chtíč nosiť na rukách škriekajúce nemľuvňa. Ani cudzie deti ma nevzrušovali. Už som si neprišla čudná, prosto to tak je. No vedela som aj, čo je za tým. Ten strach je vo mne stále, aj keď už to nemluvňa na rukách nosím. Už rok a pol. Čo sa má stať sa stane. A stalo sa. A keď dnes vidím môjho muža, ako sa s láskou a oddaním stará o našu dcéru viem, že to za to všetko stálo. Lebo to je to najčistejšie šťastie. 

No bolo to ťažké. Sakra ťažké. 

Presne rok predtým, ako prišla na svet D, prišiel a rýchlo aj odišiel jej dúhový súrodenec. Zrútil sa mi svet. Nie z jeho odchodu, ale jeho zrodu. Nezvládnem to, nedám to, ten pôrod prosto nedám. Nemôžem byť tehotná. Nechcem byť tehotná! Budem nahovno matka. Budem neznášať ten nový život s dieťaťom a budem chcieť vrátiť čas. Ja nemôžem byť matka. Ten pôrod nedám. A ak aj…. doprdele, veď svet speje do záhuby, sem mám priviesť dieťa? Nedám to… Myslím, že ten plod to vycítil a radšej to teda zabalil. A mne sa uľavilo. Neuveriteľne! Opäť som sa dokázala usmievať a žiť svoj život. 

Čo sa má stať sa stane… 

Presne po troch mesiacoch od spontánneho potratu som ostala opäť v tom. Vravím si: “Kokos, iní sa snažia, túžia, mesiace, roky…a nič. A ja, čo mi to ani ku šťastiu nechýba, skôr naopak, reálne sa toho bojím, sa mi TO stane hneď dvakrát v priebehu pol roka? Fuck…” 

Bol to už ale iný pocit ako predtým. 

Ten pozitívny test, som si ani nepotrebovala urobiť nato, aby som to vedela, že som tehotná. Prekvapila ma pokora, s ktorou som prijala zodpovedosť za to, že sa staneme rodičmi. Ale ten strach tam ostal. Neviem, či sa tokofóbie vlastne dá zbaviť. Šťastím v mojom nešťastí bola empatia môjho gynekológa, ktorý ma ubezpečoval, že porodím sekciou. Čo tiež nebolo terno, no žiaľbohu, nejako sa to dieťa na konci muselo dostať von.

Mesiace plynuli a ja som sa tešila, že mi brucho stále nevidieť. 

V celku ma to obťažovalo, že mi v bruchu rastie “niečo”. Keď už brucho vykuklo, maskovala som to oblečením najdlhšie ako to šlo. V treťom trimestri to už fakt nešlo a ja som sa musela čoraz častejšie vysporadúvať s tým, že sa čoraz viac ľudí dozvedá, že čakáme dieťa. Presne pre toto som to tajila. Lebo tie otázky a debaty s tým spojené ma obťažovali. Presne si pamätám tie myšlienky: “Ja strácam samú seba a mám sa podľa nich tešiť? Trhnite si a starajte sa o svoj život!” Tiež si pamätám aj to, ako mi prekážalo cítiť pohyby dieťaťa v bruchu, raz ma z toho dokonca naplo. Je to ťažké vysvetliť, no necítila som ku dieťaťu nič…nazývala som ho “to dieťa” alebo niekedy iba “to” hoc sme vedeli nie len pohlavie ale aj meno. Brucho som si nezvykla hladkať a už vôbec ma nelákalo sa s ním rozprávať… Prosto… 🤯

Prijatá zodpovednosť 

ma to priviedla ku štúdiu mnohých kníh týkajúcich sa detí, pôrodu a rodičovstva. Paradoxom bolo, že hoc ma “to dieťa” v mojom bruchu obťažovalo, dokázala som sa vďaka informáciám, ktoré som si postupne študovala vcítiť do pocitov novorodenca. Vďaka tomu som na konci druhého trimestra už vedela spísať môj pôrodný plán. Z pôvodnej vidiny na štýl “hlavne nech to čím skôr vyberú a je mi jedno ako” sa zmenil pomerne výrazne. Čím bol pôrod bližšie, tým viac ma desila skutočnosť, že by bola Diana po pôrode inde, ako pri mne. Chytala ma z toho až panika. S týmto sa priamo spájala potreba, aby bol pri mne/nás samozrejme aj manžel, kedže mi bolo jasné, že niekoľko hodín po sekcii budem prosto iba ležať. Cítila som, že viem, čo budem potrebovať ako ja, no hlavne moje dieťa. 

Hľadanie pôrodnice

Napriek všetkému som naivne žila v tom, že dieťa porodím v niektorej z bratislavských pôrodníc. Že aj cez to všetko v akom stave je slovenské pôrodníctvo, to nie je snáď až tak zlé, aby som to musela riešiť inak. Opak bol pravdou a ja som si pri pokuse o výber pôrodnice v Bratislave prešla v 35.TT hneď dvomi úzkostnými záchvatmi. Pretože som si nedokázala predstaviť, že by som nakoniec z mojich “nárokov” zľavila. Mne jednoducho prišlo to, čo som potrebovala, ako niečo absolútne prirodzené a nebola som schopná pripustiť si, že prirodzené by malo byť to, čo mi ponúkali dostupné pôrodnice. 

Naše kroky smerovali na západ,

do Výškova ku Brnu. Tam sa nás primár opýtal, prečo sme prišli z takej diaľky, že veď predsa nežiadam nič absurdné. Nuž…  Dieťa sa nakoniec vypýtalo na svet samo, týždeň pred plánovaným termínom sekcie. Pôrod prebehol v súlade s našimi potrebami. Pocity voči dcére, ktoré ma zaplavili ešte na pôrodnej sále ma zaskočili. Nasledujúce dni bola pokojná a ja som sa na ňu kým spala dívala so slzami v očiach a výčitkami v hlave, že som na ňu bola hnusná, kým bola v bruchu. A že teraz možno tak tichučko stále spinká, aby som sa nebála si ju vziať domov. 

Po príchode domov som každý deň tŕpla, či príde…

Strašne som sa jej bála. Popôrodnej depresie. S tokofóbiou som ku nej mala žiaľ bližšie. Aj preto som tak veľmi potrebovala, aby boli naše potreby počas pôrodu naplnené. Pretože som vedela, že to môže pomôcť znížiť riziko popôrodnej depresie. Moja príprava, ako na pôrod, tak na popôrodné obdobie sa vyplatila. Neprišla.  Vravievala som si, že jedinou nádejou pre mňa aj dieťa bude, keď sa mi to “na konci” v hlave prepne. Moja nádej sa naplnila a dnes už viem, že sa mi to na tom začiatku cesty mojim materstvom (rozumej na pôrodnej sále) v hlave naozaj preplo. 

Čo by som dnes po mojej skúsenosti urobila inak:
  • vyhľadala a obrátila sa na empatického gynekológa, ktorý je zároveň a pôrodníkom a poprosila som ho, aby to bol on, kto bude prítomný pri pôrode. Môj gynekológ už pôrodníka nerobí, preto som musela svoj stav vysvetľovať každému zvlášť, čo je stres navyše, pretože sú tam otázniky, ako to dotyčný pochopí. 
  • vyhľadala by som taktiež psychologickú pomoc. Hneď po otehotnení. Ja som sa spoliehala na to, že ma môj gynekológ odporučí svojmu kolegovi pôrodníkovi, s ktorým sa na sekcii dohodneme. Čo sa aj stalo, no pôrodnica ako taká potrebovala aj papier, ktorý som na začiatku tretieho trimestra nemala. To mi spôsobovalo opäť stres, pretože som sa bála, že ak by to prišlo skôr a nebudem mať dohodnuté okolnosti okolo pôrodu, budú ma nútiť rodiť vaginálne. Z toho ma tiež chytala panika. Okrem toho by terapia počas tehotenstva určite pomohla následne lepšie zvládať všetko okolo tehotenstva a pôrodu. 
  • prípadne by som si našla ak nie psychológa tak dulu, ktorá by ma sprevádzala tehotenstvom a v prípade potreby aj šestonedelím.
  • pokúsila by som sa o vyliečenie mojich tráum z detstva a tých prenesených po predkoch ideálne ešte pred otehotnením.
  • pracovne by som si viac dala záležať na tom, aby som naozaj na prácu nemusela myslieť minimálne do 1,5 roka veku dieťaťa.
  • dohodla by som si bonding rituál po návrate z pôrodnice 🙂
Čo by som nemenila, pretože to vnímam, že to bolo veľmi prínosné:
  • oznámenie rodine, že počas šestonedelia nepríjimame žiadne návštevy.
  • prípravu na obdobie po pôrode považujem za kľúčovú – odporúčam knihy Štvrtý trimester a Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom. Niektoré veci môžu byť pre niekoho príliš ezo (aj pre mňa boli) no po pôrode to do seba dosť zapadne. Do pôrodu som bola presvedčená, že sa v mojom živote nezmení toho tak veľa, že príde dieťa, ktoré sa pridá. Lenže ono sa toho zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu. Minimálne rovnako dôslednú, ako na pôrod. Nepodceňte to!

Viac o Nikol a jej ceste tehotenstvom a materstvom si môžete prečítať aj na jej blogu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Blog Rozhovory

Mám opäť depresiu?

Popôrodná depresia a jej návrat ako téma v živote mnohých žien

„Mala som depresiu v minulosti, úspešne som sa z nej vyliečila. Všetko bolo super. Opäť som sa cítila plná energie, dokázala si užívať život a teraz….Čo sa to stalo? Už nejakú dobu sa cítim smutná, nedokážem sa tešiť z vecí, z ktorých som mala predtým radosť. Vracia sa mi azda depresia?? Je to preto, lebo som prestala užívať lieky?“ Toto sú myšlienky, ktoré môžu napadnúť mnohým. Pocity smútku, horšie dni sú bežnou súčasťou našich životov. Ak je takýchto horších dní viac, nie je to príjemné nikomu, tobôž nie ľuďom, ktorí už majú nejakú tú skúsenosť s depresiou. 

Je samozrejmé, že sa nám do hlavy priplížia myšlienky, že čo ak sa to deje znova, čo ak sa mi rozbieha ďalšia epizóda? Nuž…keby to bolo také jednoduché a jednoznačné, ako keď vám odoberú krv a podľa výsledkov vidia, že máte zvýšené zápalové hodnoty, nasadíme liečbu, upraví sa to do normálu…

Kedy spozornieť, či sa opäť nehlási o slovo depresia

Zbystriť však určite treba, ak takéto smutné pocity či myšlienky trvajú väčšiu časť dňa, po dobu aspoň dva týždne a teda už ovplyvňujú aj váš súkromný, sociálny či pracovný život. Medzi najčastejšie príznaky, ktorými sa depresívna epizóda prejavuje, patria:

    • Depresívna nálada– cítite sa smutná, úzkostná
    • Nedostatok či strata záujmu – to, čo vás predtým bavilo, vám už neprináša taký pôžitok či radosť.. či už sa to týka rôznych aktivít, sexuálneho života, koníčkov
    • Sociálna vyhýbavosť, utiahnutie sa do seba, vyhýbanie sa priateľom, rodine
    • Nadmerná únava – keď ešte aj ráno vstať a obliecť sa je zrazu neskutočne namáhavé
    • Pocity nepokoja, neschopnosť upokojiť sa
    • Poruchy spánku – či už sa jedná o nespavosť alebo naopak, nadmernú spavosť
    • Zmenená chuť do jedla – tá sa môže zmeniť v jednom aj druhom smere, nie je to vždy len nechutenstvo, niektorí ľudia majú práveže zvýšenú chuť do jedla. Následne sa prejavia aj zmeny na váhe v zmysle úbytku alebo prírastku na hmotnosti
    • Podráždenosť, nervozita, napätie
    • Pocity viny, nepotrebnosti, nadmerné premýšľanie nad minulými udalosťami, sebaobviňovanie
    • Problém sústrediť sa, ťažkosti s pamäťou, môžu sa prejavovať aj spomaleným tempom reči, prúdu myšlienok
    • Fyzická bolesť – rôzne bolesti hlavy, brucha, svalov,  bolesti na hrudníku, ktoré nemajú žiadnu fyzickú príčinu – pri lekárskych vyšetreniach sa nezistí žiaden somatický pôvod bolesti
    • Myšlienky na samovraždu – samozrejme v tomto prípade nečakať, porozprávať sa o tom aspoň s niekým blízkym a pravdaže aj svojim lekárom

 

Čo všetko môže spôsobiť, že sa depresia vráti?

Presne zadefinovať konkrétny spúšťač depresie môže byť dosť problém. Každý sme iný, čo je pre niekoho veľký stresor, druhému nespraví nič. Každopádne medzi spúšťače patria rôzne stresujúce životné udalosti. Ako vieme, poznáme dobrý stres, ktorý nás núti podávať napríklad lepší výkon a aj ten dobre známy zlý stres. Podstatné je ale slovo stres. Aj udalosť, ktorá je pozitívna, môže trochu zamávať s našou psychikou. Stresorom môžu byť aj rôzne rodinné oslavy, svadby, zmena zamestnania, sťahovanie… Z tých horších udalostí sú to rôzne rodinné konflikty, zmeny vo vzťahu, strata blízkeho.

Ku návratu depresie pravdaže prispieva aj nedostatočné vyzdravenie z predošlej epizódy.  Predčasné ukončenie liečby výrazne zvyšuje riziko, že sa depresia v budúcnosti vráti. Pod liečbou myslíme jednak farmakoterapiu, teda užívanie liekov a jednak psychoterapiu, teda prácu so psychológom. Obidve sú veľmi dôležitou súčasťou. Netreba zabúdať ani na ostatné ochorenia, na ktoré sa daná osoba lieči. Žiaľ, veľmi veľa somatických ochorení ( ako napríklad cukrovka, ochorenia srdcovocievneho systému, obezita a kopec ďalších) dokážu ovplyvniť psychické ochorenia, medzi ktoré patrí aj depresia. Preto sa netreba zanedbávať ani po fyzickej stránke, a treba mať tieto stavy pod kontrolou. 

Ako môžem zabrániť návratu depresie?

Pokiaľ sa liečite vôbec prvýkrát na depresiu, myslite aj do budúcna, že je to ochorenie, ktoré sa žiaľ môže vrátiť.  Nesnažte sa uponáhľať či predčasne ukončiť liečbu. Radšej si to dobre odkomunikujte so svojim lekárom, ak nad niečím takým premýšľate. Či už je to z dôvodu prípadných nežiaducich účinkov liekov – momentálne máme dostupnú širokú škálu liekov, každému sa dá „ušiť liečba na mieru“. Lekár vždy prihliada na to, ako lieky znášate, aké užívate ďalšie lieky a akými inými ochoreniami trpíte. Pri niektorých stavoch dokonca postačuje aj psychoterapia, aj tú však treba dotiahnuť do konca. 

Rozprávajte sa so svojimi blízkymi. Aké máte ťažkosti vy. Hovorte o tom, akými ťažkosťami sa ochorenie môže prejaviť. Možno si všimnú niektoré varovné príznaky ešte skôr než vy.  

Nie je na škodu pripraviť sa na možný scenár relapsu. Mať poruke kontakt na svojich lekárov, psychológov alebo aj na stránky ako Vysmiata Duša Mamky, kam sa môžete obrátiť pre informácie alebo sa len snami poradiť, vyrozprávať sa. 

Všimla som si isté varovné príznaky. Čo ďalej?

Podeľte sa o svoje myšlienky s niekým blízkym, kto vás chápe. Vyrozprávajte sa. Spomeňte si na veci, ktoré vás predtým tešili, vyskúšajte sa k nim vrátiť. Ak ste unavená, vyčerpaná, „vydupajte“ si pravidelne chvíľku pre seba, ktorú budete tráviť tak, ako vám je príjemné. Často sa hovorí o pohybe, nie je to nadarmo. Pri cvičení si telo vyprodukuje látky, ktoré sú akési prírodné antidepresíva. Nemusí to byť nejaké veľké potenie sa v posilňovni. Stačí aj prechádzka na čerstvom vzduchu. Nenechajte sa odradiť ani zlým počasím. Taký daždivý deň, keď vonku nie je nikto, má tiež svoje čaro. Skúste sa prejsť niekde v prírode, kde máte kľud a môžete si dať myšlienky na poriadok. Alebo aj vôbec nepremýšľať. Alebo naopak, niekomu vyhovuje, keď je medzi ľuďmi, tak sa prejdite niekde po pešej zóne. Pustite si doma nahlas hudbu, ktorú máte radi, hoci si na ňu aj poskákať, uvoľniť napätie, vyzúriť sa. Opäť si vyprodukujete dobré antidepresívne hormóny  v tele. Niekomu pomáhajú techniky mindfullness, meditácia…Skúste. Za skúšku nič nedáte predsa  

Pokiaľ sa ale stav nezlepšuje, trvá to už týždeň, dva, obráťte sa s dôverou na svojho lekára. Radšej to skôr podchytiť, ako by ste sa mali cítiť zbytočne dlho zle či dokonca aj horšie. Myslím, že jedna návšteva lekára stojí za to, aby ste aspoň zistili či je to stav liečiteľný psychoterapiou, či je potrebné nasadiť liečbu. 

Určite sa neuzatvárajte do seba. Netrápte sa sami zbytočne. Pokiaľ sa nemáte komu zdôveriť, sú tu stránky, ako je aj tá naša, kam sa môžete obrátiť. V tomto prípade vďakabohu za internet    

Ako najrizikovejšie obdobie prípadného relapsu pôvodného ochorenia sa udáva prvých 6 mesiacov po vyliečení sa z predošlej epizódy. Možno je fajn myslieť aj na to. 

Malé zamyslenie autorky, psychiatričky projektu, MUDr. Štefánie Vaľovskej

      Je najvyšší čas, aby sme sa prestali tváriť, že psychické ochorenia sú niečo tabu. Sú takou istou súčasťou života ako aj tie somatické. Keď sa napríklad ľudia v mojom okolí dozvedeli, čomu som sa začala venovať teraz počas materskej, že existuje aj takáto forma pomoci, kopec z nich sa rozrozprávalo, aké mali oni ,,depky” po pôrode alebo počas tých prvých rokov, niektorí aj neskôr…A mne napadlo – veď si sa mohla ozvať, sme predsa kamošky, na niečo by sme spolu prišli. Keď už nič iné, aspoň by som ťa vypočula. Nie ako psychiater, ale ako kamarátka, ak by si to tak chcela. Len my sme ešte všetci tak nejako automaticky nastavení, že si takéto veci nechávame pre seba. „Tutleme“ to v sebe. Neraz to mnohí z nás riešia, až keď už horí, prípadne je 5 minút pred vybuchnutím bomby. Tak zbytočne sa trápime. Takí by sme mohli byť šťastní. Treba sa len otvoriť, komunikovať a nebáť sa požiadať o pomoc. Od toho sme tu aj my.

Pekný deň vám prajem   

PS: Skúste si nájsť každý deň aspoň jednu vec, ktorá vás potešila a večer pred spaním na to myslite. Život je krásny aj v maličkostiach. 

Čítať ďalej
Príbehy

Dana: ,,Mama, nebuď sama!“

Ako to celé začalo….

Moje tehotenstvo bolo plánované, aj keď po pár mesiacoch neúspechov ma aj trošku prekvapilo. Všetko bolo ukážkové, fyzicky som sa cítila fakt dobre, prípravu na pôrod som odbila klasickým kurzom, veľmi som to neriešila, veď všetky porodili. Ako prvorodička som prenášala, hospitalizovali ma teda, ale pôrod sa rozbehol viac-menej sám v noci bez vyvolávania. Prvú polovicu pôrodu som teda strávila sama, na chodbách gynekológie, lebo na pôrodných sálach bolo plno. Písala som mužovi, že to hrozne bolí a bojím sa. Po asi 4 hodinách ma zobrali na pôrodné sály. Za ďalšie 4 hodiny bol syn na svete, neplakal, okamžite bol teda odnesený a za malú chvíľku som počula plač. Priniesli ho, rozbalili a bol nám dopriaty bonding. Potom ho znovu odniesli a mňa previezli na šestonedelie. Keď ostatným nosili bábätká, mne prišla doktorka oznámiť, že môj syn má problémy s dýchaním, srdcovým tepom, a musí ísť na JIRS. Zvyšok som veľmi nepočula, lebo už som počula len šum. Ako je to možné? Veď všetko bolo skvelé. 

Mal novorodeneckú infekciu, po dvoch dňoch v inkubátore bol stále ešte sledovaný na oddelení a teda sme neboli spolu. Chodila som len dojčiť a prebaľovať. V nemocnici sme strávili dva týždne. Počas tých dvoch týždňov som sa o syna starala prakticky mechanicky. Zakázala som si ľúbiť ho. Nechcela som si to dovoliť, keby náhodou sa niečo stalo. Aby to bolelo menej. A v podobnom duchu sa nieslo celé šestonedelie, starala som sa o bábätko, ale neužívala som si to.

Ako to pokračovalo….

Cítila som sa doma hrozne sama, izolovaná, zúfalo som sa snažila nájsť nejaký režim, asi aby som mala nádej na spoločenský život. Keď samozrejme novorodenec režim nemal, bola som nervózna a naštvaná, že môj život sa kompletne celý zmenil, a len som dojčila a prebaľovala, zatiaľ čo môj muž stále mohol ísť do práce, na pivo, do kina…

Celý čas som rozmýšľala, či je to nejaká forma popôrodnej depresie. Ale tú som si vždy predstavovala ako popôrodnú psychózu. Nikdy mi popôrodná depresia ani úzkosť neboli diagnostikované, ani si nemyslím, že som nimi trpela, len tie začiatky boli naozaj ťažké. Ja ako milovník spánku som sa desila noci. Lebo som vedela, že budem musieť vstať, prebaliť, nadojčiť, uspať a to niekoľkokrát. Že ráno budem prať, žehliť, variť, a dokolečka prebaľovať a dojčiť. Hanbila som sa, že to nezvládam. Bola som zmätená, lebo jedni hovorili, že dojčiť na požiadanie, ďalší aby som si ho moc nenaučila. Každý mi radil, či ho treba prebaliť, lebo štikúta, či mu dať čiapku alebo nedať a všetci boli z neho nadšení, len u mňa to stále neprichádzalo. Musím povedať, že môj muž a moja mama mi boli ohromnou oporou, nesúdili ma a vždy si ma vypočuli. Takisto kamošky, za ktoré som nadovšetko vďačná.

Svitá na lepšie časy….

Keď mal syn asi tri mesiace, konečne som sa začala cítiť lepšie. Zvládli sme prvý väčší výlet mimo domov, a ja som pochopila, že to bábo rastie extrémne rýchlo, a z môjho novorodenca už je úplne iné bábo. Síce mám doteraz výčitky, že som si ho neužila tak, ako by som mala, celá tá naša cesta ma posunula úplne inde.

Teraz je to viac ako 3 roky od pôrodu, niektoré spomienky stále bolia, ale rozhodne si mamovanie užívam (väčšinou), stala som sa úplne inou mamou ako som si myslela, že budem. Úplne inou ženou. Takou, ktorá sa snaží najprv pochopiť a nesúdiť. Taká ktorá vie, že zdravé bábo je obrovský dar, ale že čerstvá mama je stvorenie citlivé, a veľa vecí počas alebo po pôrode jej môže ublížiť. A bude si to pamätať dlho. 

Mama, nie si sama…

Ak by bola jedna vec, ktorú by som chcela odkázať mamám, tak to je, nebojte sa požiadať o pomoc. Nemusíte všetko zvládať sama. Ani radosť, ani smútok, ani domácnosť. Nájdite si komunitu, a ak to nestačí, nájdite si odbornú pomoc. Nie je to hanba, je to najvyšší akt lásky k sebe samému.

 

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Čítať ďalej
Rozhovory

Vyhľadať psychiatra alebo psychológa?

Psychiater alebo psychológ? Riešite túto dilemu? Niekedy stigma spojená s niečím neznámym nám bráni vyhľadať nakoniec akúkoľvek pomoc. Téma duševného zdravia je neraz opradená skreslenými informáciami a predstavami, ktoré neraz nereflektujú realitu. Týmto rozhovorom vítame v našom tíme posilu z radov psychiatrov MUDr. Štefániu Vaľovskú, ktorá pracuje v Psychiatrickej nemocnici v Michalovciach (aktuálne na RD). Števka tu bude pre vás v prípade, že vás zaujíma čokoľvek z oblasti psychiatrie a duševného zdravia žien po pôrode.

Kto je to vlastne psychiater a čo musí mať absolvované, aby sa tak mohol volať?

Psychiatria je lekársky odbor. To znamená, že najprv musíte mať ukončené 6-ročné štúdium medicíny, následne pracovať na psychiatrickom oddelení, kde získavate prax, ktorá je potrebná aj ku špecializačnému štúdiu. To trvá najnovšie 4-5 rokov minimálne, následne môžete vykonať špecializačnú skúšku v odbore psychiatria, a tak sa z vás stáva plnohodnotný psychiater. 

V čom vnímaš svoj najväčší rozdiel od kolegov psychológov?

Psychológ sa venuje pacientom formou rozhovoru. Učí ich, ako pracovať s myšlienkami, rôzne techniky na zvládanie určitých situácií. Venuje sa diagnostike pacienta pomocou rôznych škál a testov. Nemôže predpisovať lieky, lebo nemá medicínske vzdelanie. Po ukončení štúdia psychológie si môže vybrať prácu klinického psychológa alebo iný odbor, kde sa môže realizovať, napríklad ako školský psychológ, v personalistike a podobne…Podobne aj klinický psychológ musí vykonať špecializačnú skúšku v danom odbore. 

Psychiater má možnosť liečiť pomocou liekov. V rámci diagnostiky používame diagnostické kritériá podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb. Ku diagnostike sú pre nás veľmi nápomocné vyšetrenia od kolegov psychológov, taktiež počas terapie je dôležitá spolupráca, kedy my liečime farmakami a psychológovia dopĺňajú liečbu formou psychoterapie.  

Kde môže pracovať psychiater?

Na psychiatrickom lôžkovom oddelení alebo v psychiatrickej ambulancii. 

Ako sa líši práca psychiatra v ambulancii a na oddelení?

Na oddelení sú hospitalizovaní pacienti, keď je výhodnejšia liečba pod 24-hodinovým dohľadom, napríklad pri nastavovaní farmakoterapie. Počas hospitalizácie je jednoduchšia dostupnosť skupinovej či individuálnej psychoterapie, rehabilitácie, pracovnej terapie a podobne. Práca v ambulancii je podobná iným odborným ambulanciám, kedy pacient príde na prvotné vyšetrenie a následne chodí na pravidelné kontroly.

Ako vyzerá prvé stretnutie u psychiatra a ako sa k nemu vlastne dostať?

Na prvé vyšetrenie ku psychiatrovi pacienta môže poslať jeho obvodný lekár, prípadne iný odborný lekár, ktorý má podozrenie na psychiatrické ťažkosti u pacienta. Pravdaže dostávajú sa ku nám aj pacienti v akútnom stave, kedy sú vyšetrení aj bez odporúčania. 

Pri prvom vyšetrení sa najprv pýtame na anamnézu pacienta. To znamená, že nás zaujímajú jeho telesné ochorenia, aké lieky užíva, aké má alergie, vzdelanie, zamestnanie, rodinné prostredie, aké má vzťahy s najbližšou rodinou. Postupne riešime terajšie ochorenie, to znamená, aké má momentálne ťažkosti, kedy začali, čo ich mohlo spustiť, ako sa prejavujú…Potrebujeme vedieť aj prípadné psychiatrické ochorenia aj v rodine. Psychiater si to všetko spíše, opíše svoj nález, čo zistil u pacienta, aby videl zmeny pri ďalšej kontrole. Dohodne s pacientom ďalší postup, navrhne liečbu, jej formu, prípadne odporučí psychologické vyšetrenie. Ak si to vyžaduje situácia, môže žiadať o vyšetrenia iného odborníka, napríklad neurológa a podobne…V závere dohodne s pacientom termín najbližšej kontroly. 

Ako prebieha hospitalizácia na psychiatrickom oddelení? Sú nejaké špecifiká, ak je oddelenie v nemocnici alebo je to špeciálna psychiatrická nemocnica?

Hospitalizáciu na oddelení môže odporučiť ošetrujúci psychiater daného pacienta, prípadne aj jeho obvodný lekár. Ak sa jedná o plánovanú hospitalizáciu, pacient si dohodne vhodný termín nástupu na oddelenie, kde má byť hospitalizovaný. 

Pravdaže máme aj akútne príjmy, kedy sa ku nám dostávajú pacienti v akútne zhoršenom stave, ktorý nie je možné riešiť ambulantne. Počas príjmu pacienta sa robí prvotné vyšetrenie, teda ako som spomínala –  zisťujú sa anamnestické údaje pacienta, čiže akási jeho história, momentálne ťažkosti, ich nástup, priebeh, prejavy, lieky, ktoré momentálne užíva, prípadne prestal užívať.  Prijímajúci lekár vyšetrí pacienta, odporučí liečbu,ktorú začne pacient užívať s prihliadnutím na tú, ktorú užíval doposiaľ. 

Postupne, ako si pacient zvykne na oddelení, je zapájaný do rôznych aktivít, ktoré dané oddelenie ponúka a sú prínosné pre jeho liečbu. Podľa odporúčania sa môže zúčastňovať individuálnej a skupinovej psychoterapie. Rôzne oddelenia ponúkajú aj edukačné programy ako pre pacientov, tak aj pre ich príbuzných, kde majú možnosť dozvedieť sa viac o svojom ochorení, možnostiach jeho liečby a ako s ním fungovať v domácom prostredí. 

Čo sa týka rozdielu medzi psychiatrickým oddelením v rámci všeobecnej nemocnice a psychiatrickou nemocnicou, tak je to hlavne v tom, že na oddelení v rámci všeobecnej nemocnice môžu byť zmiešaní muži a ženy, prípadne pacienti s rôznymi diagnózami. V rámci psychiatrických nemocníc  sú oddelenia rozdelené, to znamená, že môžu byť rozdelené podľa pohlavia, prípadne podľa diagnózy, veku….Základné možnosti liečby ponúkajú všetky oddelenia.

Ako sa pozeráš na obdobie po pôrode, v čom je rizikovým obdobím v období ženy?

Myslím, že toto je obdobie, na ktoré sa nedá úplne pripraviť. Každé bábätko je iné, rôzne náročné. Čerstvá mamička sa vráti domov z pôrodnice, už možno tam si nestihla oddýchnuť po pôrode a načerpať sily a zrazu sa ocitá doma bez pomoci sestier.  Prichádza pocit zodpovednosti, možno neistoty, k tomu únava, nedostatok spánku, niekedy neodstatok výživy. K tomu sa pridajú hormonálne zmeny, ktoré teda ovplyvniť nevieme. Ak mamička nemá dostatok podpory, pomoci, pocit bezpečia, naozaj je veľké riziko, že sa môžu prejaviť rôzne psychické ťažkosti. A niekedy aj môže byť všetko ideálne doma, i tak sa môžu prejaviť rôzne ťažkosti. Každý sme predsa iný, toto sa myslím vôbec nedá predpovedať. Vôbec si to však netreba dávať za vinu. Je potrebné si uvedomiť, že je to naozaj veľmi rizikové obdobie, na ktoré sa pripraviť úplne nedá.

Ako reagujú ženy na to, keď začnú liečbu u psychiatra?

Je dobré, ak je žena ochotná sa liečiť, nejde ku psychiatrovi s predsudkami. Niektoré ženy nechcú z rôznych dôvodov užívať lieky. Pokiaľ je žena v takom stave, že je možné ho riešiť inak, myslím, že žiaden lekár jej nebude nasilu núkať lieky. Lekár vie ale navrhnúť aj iné formy liečby. Veľa žien má obavy už len z vyšetrenia na ambulancii, z možných otázok. Veľké obavy sú aj z užívania liekov, ako budú na ne účinkovať či z nich nebudú unavené a podobne. Všetko je to o komunikácii. Kľudne sa môžu pýtať na čokoľvek svojho lekára. Liečba stále prebieha na základe spoločnej dohody. 

Kedy je už naozaj čas prísť za psychiatrom?

Pokiaľ ženu trápia také ťažkosti, že jej bránia v bežnom fungovaní, vtedy je vhodný čas. Prípadne ak ich okolie upozorní, resp.vidí na žene výrazné zmeny, je vhodné ju naviesť, aby to začala riešiť. V dnešnej dobe sú už také možnosti liečby, že naozaj nie je dôvod trápiť sa doma a zbytočne oddiaľovať vyšetrenie či konzultáciu a liečbu.  

Je možné, že sa psychické ťažkosti prejavia včasne po pôrode?

Počas svojej praxe na pôrodníckom oddelení som sa stretla s prípadmi, kedy bola potrebná psychiatrická konzultácia. Pacientka mala výrazné ťažkosti, spomínam si napríklad na nadmerný strach, veľmi zlé myšlienky krátko po pôrode… V rámci bezpečnosti matky a dieťaťa je potrebná pomoc psychiatra. Každá žena zvláda pôrod inak. Miera únavy môže byť u každej z nich iná a hormonálne zmeny taktiež. Každý pôrod je jedinečný, tak ako každá žena a jej dieťa. 

Prečo si sa rozhodla zapojiť do projektu?

Pretože som si sama uvedomila, že na obdobie po pôrode a celé materstvo sa proste nedá pripraviť.  Ja sama som sa asi viac pripravovala na samotný pôrod. Veď však psychické ťažkosti naštudované mám, riešiť to viem, videla som to už x-krát…A predsa. Tá búrka rôznych emócií, pocitov, toto asi nik nepochopí lepšie než ženy, ktoré to zažili. A to nemusia  byť situácie hneď až nejakého chorobného rázu. 

Ako psychiatrička s praxou aj na pôrodníckom oddelení a teraz už aj matka si myslím, že by som mohla pomôcť ďalším mamičkám zvládnuť toto obdobie, poskytnúť podporu, podať informácie…Bola som veľmi rada, keď som objavila tento projekt. Mamičky potrebujú vedieť, že so svojimi ťažkosťami nie sú samy, majú sa kam obrátiť, kde získať podporu či čerpať informácie.  

Čím sa zapojíš do projektu?

Rada by som zdieľala svoje skúsenosti, získané vedomosti čo sa týka rôznych psychických stavov, ktoré sa môžu prejaviť v období po pôrode alebo aj neskôr počas rôznych situácií. Taktiež môžem poskytovať iné informácie či konzultácie, o ktoré by mamičky mali záujem. 

Otázky položené ženami na našom Instagrame: 

Je možné začať psychiatrickou ambulanciou aj v stave, že žena cíti, že sa len potrebuje porozprávať o svojej rodinnej situácii, o pocitoch, ktoré prežíva, alebo má vyhľadať skôr psychológa?

Pokiaľ je to naozaj tak, že sa žena potrebuje len vyrozprávať, prípadne vyhľadať návod, ako riešiť určité situácie či ťažkosti a pokiaľ pocity, ktoré prežíva, nie sú pre ňu vyslovene nepríjemné či nejako obmedzujúce, tak by som volila skôr psychológa. Pokiaľ ten usúdi, že je potrebné aj psychiatrické vyšetrenie a liečba, vtedy už je potrebné zájsť aj za psychiatrom.

Téma duševného zdravia po pôrode je často spojená s témami depresie a úzkosti. Ako s tým pracovať? Je možné sa ich zbaviť natrvalo?

Ako s tým pracovať vás veľmi dobre naučí psychológ a psychiater. Máte možnosť psychoterapie, prípadne možnosť užívať lieky. Neznamená to, že tieto lieky budete užívať do konca života, pokiaľ sa váš stav zlepší a je istý čas stabilný, je možné zvážiť postupné zníženie až úplné vysadenie liekov. Pravdaže sú ľudia, ktorí zažili len jednu epizódu depresie a dostali sa z toho aj natrvalo. Tým myslím aj ženy po pôrode. 

Čo v situáciách, kedy sa po pôrode zosilňuje prežívanie úzkosti a strachu, že niekomu z blízkych sa niečo stane?

Je dobré si to odkomunikovať so svojimi najbližšími, ktorí vám pomôžu nadobudnúť pocit bezpečia a kľudu. Ak sú tieto situácie také, že máte pocit, že už ich nezvládate, nedokážete ovplyvniť tieto myšlienky, zvažovala by som návštevu psychiatra. Môže vám odporučiť lieky, ktoré dokážu zredukovať tieto stavy,  prípadne ich úplne odstrániť, aby sa vám tieto myšlienky nevracali. Taktiež môže odporučiť prípadnú psychoterapiu, tam však treba rátať s tým,že jej efekt sa prejaví o čosi neskôr.  

Akékoľvek ďalšie otázky, ktoré máte, pokojne smerujte na email akosanaozajmam@vydumamky.sk. Sme tu pre vás.

Čítať ďalej