Blog

Som Nikol a môj život sprevádza tokofóbia – patologický strach z pôrodu a materstva. Napriek tomu som sa matkou stala. Nebolo a ani to nie je jednoduché. Nie som fanúšik tehotenských brúch, fotiek ani lichôtok. Nevyžívam sa v kojení a často ani v materstve. Príkrmy a detská strava je moja ďalšia nočná mora! 

Napriek všetkému však svoje dieťa nadovšetko milujem a snažím sa jej byť tou najlepšou matkou, akou dokážem. Nakoniec rovnako ako každá z nás. <3 

Mala som myslím už po 30tke, keď som si uvedomila, že ten môj “plán” s deťmi nebol môj. Bol to spoločenský vplyv a očakávania, ktoré ma priviedli k (ne)rozhodnutiu mať deti. Precitla som. Uvedomila som si, že to nie je moja povinnosť. Je to možnosť, voľba, rozhodnutie, ktoré sa týka jedine mňa a partnera a hocikoho iného je do toho fuk! 

Uvoľnila som sa a odpustila si. 

To, že som necítila žiaden materinský chtíč nosiť na rukách škriekajúce nemľuvňa. Ani cudzie deti ma nevzrušovali. Už som si neprišla čudná, prosto to tak je. No vedela som aj, čo je za tým. Ten strach je vo mne stále, aj keď už to nemluvňa na rukách nosím. Už rok a pol. Čo sa má stať sa stane. A stalo sa. A keď dnes vidím môjho muža, ako sa s láskou a oddaním stará o našu dcéru viem, že to za to všetko stálo. Lebo to je to najčistejšie šťastie. 

No bolo to ťažké. Sakra ťažké. 

Presne rok predtým, ako prišla na svet D, prišiel a rýchlo aj odišiel jej dúhový súrodenec. Zrútil sa mi svet. Nie z jeho odchodu, ale jeho zrodu. Nezvládnem to, nedám to, ten pôrod prosto nedám. Nemôžem byť tehotná. Nechcem byť tehotná! Budem nahovno matka. Budem neznášať ten nový život s dieťaťom a budem chcieť vrátiť čas. Ja nemôžem byť matka. Ten pôrod nedám. A ak aj…. doprdele, veď svet speje do záhuby, sem mám priviesť dieťa? Nedám to… Myslím, že ten plod to vycítil a radšej to teda zabalil. A mne sa uľavilo. Neuveriteľne! Opäť som sa dokázala usmievať a žiť svoj život. 

Čo sa má stať sa stane… 

Presne po troch mesiacoch od spontánneho potratu som ostala opäť v tom. Vravím si: “Kokos, iní sa snažia, túžia, mesiace, roky…a nič. A ja, čo mi to ani ku šťastiu nechýba, skôr naopak, reálne sa toho bojím, sa mi TO stane hneď dvakrát v priebehu pol roka? Fuck…” 

Bol to už ale iný pocit ako predtým. 

Ten pozitívny test, som si ani nepotrebovala urobiť nato, aby som to vedela, že som tehotná. Prekvapila ma pokora, s ktorou som prijala zodpovedosť za to, že sa staneme rodičmi. Ale ten strach tam ostal. Neviem, či sa tokofóbie vlastne dá zbaviť. Šťastím v mojom nešťastí bola empatia môjho gynekológa, ktorý ma ubezpečoval, že porodím sekciou. Čo tiež nebolo terno, no žiaľbohu, nejako sa to dieťa na konci muselo dostať von.

Mesiace plynuli a ja som sa tešila, že mi brucho stále nevidieť. 

V celku ma to obťažovalo, že mi v bruchu rastie “niečo”. Keď už brucho vykuklo, maskovala som to oblečením najdlhšie ako to šlo. V treťom trimestri to už fakt nešlo a ja som sa musela čoraz častejšie vysporadúvať s tým, že sa čoraz viac ľudí dozvedá, že čakáme dieťa. Presne pre toto som to tajila. Lebo tie otázky a debaty s tým spojené ma obťažovali. Presne si pamätám tie myšlienky: “Ja strácam samú seba a mám sa podľa nich tešiť? Trhnite si a starajte sa o svoj život!” Tiež si pamätám aj to, ako mi prekážalo cítiť pohyby dieťaťa v bruchu, raz ma z toho dokonca naplo. Je to ťažké vysvetliť, no necítila som ku dieťaťu nič…nazývala som ho “to dieťa” alebo niekedy iba “to” hoc sme vedeli nie len pohlavie ale aj meno. Brucho som si nezvykla hladkať a už vôbec ma nelákalo sa s ním rozprávať… Prosto… 🤯

Prijatá zodpovednosť 

ma to priviedla ku štúdiu mnohých kníh týkajúcich sa detí, pôrodu a rodičovstva. Paradoxom bolo, že hoc ma “to dieťa” v mojom bruchu obťažovalo, dokázala som sa vďaka informáciám, ktoré som si postupne študovala vcítiť do pocitov novorodenca. Vďaka tomu som na konci druhého trimestra už vedela spísať môj pôrodný plán. Z pôvodnej vidiny na štýl “hlavne nech to čím skôr vyberú a je mi jedno ako” sa zmenil pomerne výrazne. Čím bol pôrod bližšie, tým viac ma desila skutočnosť, že by bola Diana po pôrode inde, ako pri mne. Chytala ma z toho až panika. S týmto sa priamo spájala potreba, aby bol pri mne/nás samozrejme aj manžel, kedže mi bolo jasné, že niekoľko hodín po sekcii budem prosto iba ležať. Cítila som, že viem, čo budem potrebovať ako ja, no hlavne moje dieťa. 

Hľadanie pôrodnice

Napriek všetkému som naivne žila v tom, že dieťa porodím v niektorej z bratislavských pôrodníc. Že aj cez to všetko v akom stave je slovenské pôrodníctvo, to nie je snáď až tak zlé, aby som to musela riešiť inak. Opak bol pravdou a ja som si pri pokuse o výber pôrodnice v Bratislave prešla v 35.TT hneď dvomi úzkostnými záchvatmi. Pretože som si nedokázala predstaviť, že by som nakoniec z mojich “nárokov” zľavila. Mne jednoducho prišlo to, čo som potrebovala, ako niečo absolútne prirodzené a nebola som schopná pripustiť si, že prirodzené by malo byť to, čo mi ponúkali dostupné pôrodnice. 

Naše kroky smerovali na západ,

do Výškova ku Brnu. Tam sa nás primár opýtal, prečo sme prišli z takej diaľky, že veď predsa nežiadam nič absurdné. Nuž…  Dieťa sa nakoniec vypýtalo na svet samo, týždeň pred plánovaným termínom sekcie. Pôrod prebehol v súlade s našimi potrebami. Pocity voči dcére, ktoré ma zaplavili ešte na pôrodnej sále ma zaskočili. Nasledujúce dni bola pokojná a ja som sa na ňu kým spala dívala so slzami v očiach a výčitkami v hlave, že som na ňu bola hnusná, kým bola v bruchu. A že teraz možno tak tichučko stále spinká, aby som sa nebála si ju vziať domov. 

Po príchode domov som každý deň tŕpla, či príde…

Strašne som sa jej bála. Popôrodnej depresie. S tokofóbiou som ku nej mala žiaľ bližšie. Aj preto som tak veľmi potrebovala, aby boli naše potreby počas pôrodu naplnené. Pretože som vedela, že to môže pomôcť znížiť riziko popôrodnej depresie. Moja príprava, ako na pôrod, tak na popôrodné obdobie sa vyplatila. Neprišla.  Vravievala som si, že jedinou nádejou pre mňa aj dieťa bude, keď sa mi to “na konci” v hlave prepne. Moja nádej sa naplnila a dnes už viem, že sa mi to na tom začiatku cesty mojim materstvom (rozumej na pôrodnej sále) v hlave naozaj preplo. 

Čo by som dnes po mojej skúsenosti urobila inak:

• vyhľadala a obrátila sa na empatického gynekológa, ktorý je zároveň a pôrodníkom a poprosila som ho, aby to bol on, kto bude prítomný pri pôrode. Môj gynekológ už pôrodníka nerobí, preto som musela svoj stav vysvetľovať každému zvlášť, čo je stres navyše, pretože sú tam otázniky, ako to dotyčný pochopí. 
• vyhľadala by som taktiež psychologickú pomoc. Hneď po otehotnení. Ja som sa spoliehala na to, že ma môj gynekológ odporučí svojmu kolegovi pôrodníkovi, s ktorým sa na sekcii dohodneme. Čo sa aj stalo, no pôrodnica ako taká potrebovala aj papier, ktorý som na začiatku tretieho trimestra nemala. To mi spôsobovalo opäť stres, pretože som sa bála, že ak by to prišlo skôr a nebudem mať dohodnuté okolnosti okolo pôrodu, budú ma nútiť rodiť vaginálne. Z toho ma tiež chytala panika. Okrem toho by terapia počas tehotenstva určite pomohla následne lepšie zvládať všetko okolo tehotenstva a pôrodu. 
• prípadne by som si našla ak nie psychológa tak dulu, ktorá by ma sprevádzala tehotenstvom a v prípade potreby aj šestonedelím.
• pokúsila by som sa o vyliečenie mojich tráum z detstva a tých prenesených po predkoch ideálne ešte pred otehotnením.
• pracovne by som si viac dala záležať na tom, aby som naozaj na prácu nemusela myslieť minimálne do 1,5 roka veku dieťaťa.
• dohodla by som si bonding rituál po návrate z pôrodnice 🙂

Čo by som nemenila, pretože to vnímam, že to bolo veľmi prínosné:

• oznámenie rodine, že počas šestonedelia nepríjimame žiadne návštevy.
• prípravu na obdobie po pôrode považujem za kľúčovú – odporúčam knihy Štvrtý trimester a Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom. Niektoré veci môžu byť pre niekoho príliš ezo (aj pre mňa boli) no po pôrode to do seba dosť zapadne. Do pôrodu som bola presvedčená, že sa v mojom živote nezmení toho tak veľa, že príde dieťa, ktoré sa pridá. Lenže ono sa toho zmení ukrutne veľa, nenávratne. A to si žiada prípravu. Minimálne rovnako dôslednú, ako na pôrod. Nepodceňte to!

Viac o Nikol a jej ceste tehotenstvom a materstvom si môžete prečítať aj na jej blogu.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Ako to celé začalo….

Moje tehotenstvo bolo plánované, aj keď po pár mesiacoch neúspechov ma aj trošku prekvapilo. Všetko bolo ukážkové, fyzicky som sa cítila fakt dobre, prípravu na pôrod som odbila klasickým kurzom, veľmi som to neriešila, veď všetky porodili. Ako prvorodička som prenášala, hospitalizovali ma teda, ale pôrod sa rozbehol viac-menej sám v noci bez vyvolávania. Prvú polovicu pôrodu som teda strávila sama, na chodbách gynekológie, lebo na pôrodných sálach bolo plno. Písala som mužovi, že to hrozne bolí a bojím sa. Po asi 4 hodinách ma zobrali na pôrodné sály. Za ďalšie 4 hodiny bol syn na svete, neplakal, okamžite bol teda odnesený a za malú chvíľku som počula plač. Priniesli ho, rozbalili a bol nám dopriaty bonding. Potom ho znovu odniesli a mňa previezli na šestonedelie. Keď ostatným nosili bábätká, mne prišla doktorka oznámiť, že môj syn má problémy s dýchaním, srdcovým tepom, a musí ísť na JIRS. Zvyšok som veľmi nepočula, lebo už som počula len šum. Ako je to možné? Veď všetko bolo skvelé. 

Mal novorodeneckú infekciu, po dvoch dňoch v inkubátore bol stále ešte sledovaný na oddelení a teda sme neboli spolu. Chodila som len dojčiť a prebaľovať. V nemocnici sme strávili dva týždne. Počas tých dvoch týždňov som sa o syna starala prakticky mechanicky. Zakázala som si ľúbiť ho. Nechcela som si to dovoliť, keby náhodou sa niečo stalo. Aby to bolelo menej. A v podobnom duchu sa nieslo celé šestonedelie, starala som sa o bábätko, ale neužívala som si to.

Ako to pokračovalo….

Cítila som sa doma hrozne sama, izolovaná, zúfalo som sa snažila nájsť nejaký režim, asi aby som mala nádej na spoločenský život. Keď samozrejme novorodenec režim nemal, bola som nervózna a naštvaná, že môj život sa kompletne celý zmenil, a len som dojčila a prebaľovala, zatiaľ čo môj muž stále mohol ísť do práce, na pivo, do kina…

Celý čas som rozmýšľala, či je to nejaká forma popôrodnej depresie. Ale tú som si vždy predstavovala ako popôrodnú psychózu. Nikdy mi popôrodná depresia ani úzkosť neboli diagnostikované, ani si nemyslím, že som nimi trpela, len tie začiatky boli naozaj ťažké. Ja ako milovník spánku som sa desila noci. Lebo som vedela, že budem musieť vstať, prebaliť, nadojčiť, uspať a to niekoľkokrát. Že ráno budem prať, žehliť, variť, a dokolečka prebaľovať a dojčiť. Hanbila som sa, že to nezvládam. Bola som zmätená, lebo jedni hovorili, že dojčiť na požiadanie, ďalší aby som si ho moc nenaučila. Každý mi radil, či ho treba prebaliť, lebo štikúta, či mu dať čiapku alebo nedať a všetci boli z neho nadšení, len u mňa to stále neprichádzalo. Musím povedať, že môj muž a moja mama mi boli ohromnou oporou, nesúdili ma a vždy si ma vypočuli. Takisto kamošky, za ktoré som nadovšetko vďačná.

Svitá na lepšie časy….

Keď mal syn asi tri mesiace, konečne som sa začala cítiť lepšie. Zvládli sme prvý väčší výlet mimo domov, a ja som pochopila, že to bábo rastie extrémne rýchlo, a z môjho novorodenca už je úplne iné bábo. Síce mám doteraz výčitky, že som si ho neužila tak, ako by som mala, celá tá naša cesta ma posunula úplne inde.

Teraz je to viac ako 3 roky od pôrodu, niektoré spomienky stále bolia, ale rozhodne si mamovanie užívam (väčšinou), stala som sa úplne inou mamou ako som si myslela, že budem. Úplne inou ženou. Takou, ktorá sa snaží najprv pochopiť a nesúdiť. Taká ktorá vie, že zdravé bábo je obrovský dar, ale že čerstvá mama je stvorenie citlivé, a veľa vecí počas alebo po pôrode jej môže ublížiť. A bude si to pamätať dlho. 

Mama, nie si sama…

Ak by bola jedna vec, ktorú by som chcela odkázať mamám, tak to je, nebojte sa požiadať o pomoc. Nemusíte všetko zvládať sama. Ani radosť, ani smútok, ani domácnosť. Nájdite si komunitu, a ak to nestačí, nájdite si odbornú pomoc. Nie je to hanba, je to najvyšší akt lásky k sebe samému.

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.