We are
highly
sensitive

Blog

Príbehy

Ľubka: „Prišli momenty, kedy som pochopila, že nie som divná, nie som v tom sama…“

Milé VyDuMamky,

keďže sa ma táto téma do špiku kostí týka a boríme sa s ňou už rok, beriem možnosť rozprávať svoju skúsenosť cez Vás ako ďalší posun.
Mať silu prehovoriť o tom, ako sa žena po pôrode naozaj má
Ticho o svojom traumatickom pôrodnom zážitku nie som už zopár mesiacov. Vyšla som „s kožou na trh“ práve preto, že ustáť celú tú situáciu mi už pripadalo nemožné. Aj napriek prebiehajúcej terapii na spracovanie traumy som mala pocit, že mi popôrodná depresia zožeria už posledný prst na nohe a keď niečo neurobím, zle dopadnem.
Kde to začalo
Na môj stav mal priamy vplyv pôrod. Dovolím si tvrdiť, že som sa stretla s čistým pôrodným násilím, nerešpektovaním mojej osoby, absolútnou ignoráciou. Žiadne vysvetľovanie, komunikácia, nič. Zomlel ma systém, aj keď som bola akokoľvek skvele pripravená, a okrem iného som teda „papuľa“, ktorá si nenechá len tak niečo. V tehotenstve som absolvovala kurz Hypnopôrodu, rôzne doplnkové kurzy, aby som pochopila čo pôrod obnáša, fyziologicky atď. Nechcela som nič viac, len rešpektujúci prístup, komunikáciu, žiadne zbytočné zásahy. Dočítala som sa aj o psychických ťažkostiach, ktoré môžu nastať.
Že sa ma budú tieto duševné ťažkosti týkať, som netušila, a už vôbec nie, v akom merítku. 
Avšak, nakoľko sa na ďalších pôrodných boxoch odohrávali vyvolávané plánované pôrody, a na mladú pani sekundárnu lekárku to bolo asi priveľa, ocitla som sa doslova v klasickej pôrodníckej mašinérii. Ja som si uchovávala svoj pokoj, dýchanie, na prvorodičku to postupovalo veeeľmi rýchlo a všetci boli nadšení. Nakoľko som dlho bola bez manžela, možno som si ani neuvedomovala, kam sa rútime. Samozrejme, poloha na chrbte mi nijako nevyhovovala, nevedela som anilen efektívne dýchať, nie to tlačiť. Dieťa bolo stále OK, aj ozvy. Potrebovali to proste len urýchliť. Nonstop tlačenie na brucho, epidurálka vykvapkaná na zem, a k nám ani jedno slovo. Verím, že lekárka nepoznala ani moje meno. Pôrodná asistentka ignorovala manžela, keď ju na EPI upozornil. Váľala sa po mne, kým som na ňu v poslednej fáze nezvreskla „nie“, v momente, keď som precitla do reality a myslela si, že mi zlomila rebrá.

Traumatizujúca pôrodná skúsenosť, nech je akokoľvek stará, dokáže v nejakej forme zasahovať do aktuálneho života a prežívania. Ak vo vás táto pasáž otvára staré rany, povedzte o tom svojej blízkej osobe, alebo zvážte vyhľadanie odbornej pomoci aj prostredníctvom kontaktov v tejto sekcii


Traumatický vstup do role mamy
Toto celé vplývalo na môj vstup do materstva. Vnímam to ako dôvody, prečo sa u mňa spustila popôrodná depresia a posttraumatická stresová porucha. Ja som nezažila žiadnu vlnu eufórie, žiadnu lásku, proste nič pozitívne. Odchádzala som ako zlomená troska, za 6 dní som sa dostala na predtehotenskú váhu. A doma ma to zložilo. Teraz v polke októbra to je presne rok, odkedy sme so Samkom prišli domov, a pamätám si to živo, akoby to bolo včera.
Nie každá žena má v role mamy rovnaký štart
Odmietala som vlastné dieťa. Plakala som, že s ním musím byť sama, bála som sa, čo s ním budem robiť. Že neviem naplniť jeho potreby, desila som sa momentu, keď zaplače, keď sa zobudí. Bola som úplne paralyzovaná. Nevedela som si oddýchnuť, nevedela som mesiace poriadne spať. Stále som bola v režime „útek alebo útok“. Zasekla som sa v momente, keď ma obrali o všetky moje kompetencie a ja som nemala ako ujsť a ani sa brániť.
Ťaživé myšlienky a oveľa viac ako strach
Nebol to ale len strach prvomatky, ktorá nevie čo a ako. Došlo mi to podstatne neskôr, a naozaj dlho som tomu neprikladala váhu. Mysleli sme si, že ide o baby blues. Keď som však po pár mesiacoch vedela povedať také veci, aké som povedala, vedeli sme, že je zle. Už v pôrodnici som sa po piatich dňoch pristihla pri tom, ako pozerám von oknom a rozmýšlam, čo by sa stalo, keby som ním vyskočila. Doma ma stále obchádzali myšlienky na pôrod a neustále som sa pýtala sama seba, čo som urobila zle. Prečo to tak dopadlo? Čo som mohla zmeniť, inak reagovať, pripisovala som si plnú vinu za zlý pôrod, obrovské zranenie, atď. Až časom mi mozog otváral okienka, čo sa dialo naozaj, čo mi aj dopĺňal a ozrejmoval manžel. Pochopila som to až o mesiace neskôr, na terapii, že som nič zmeniť nemohla a nie je to moja vina. Avšak v akútnej fáze na začiatku som len nonstop plakala. Aká som neschopná matka, nič nedokážem sama, neviem sa o syna sama postarať. Pokračovalo to smerom, načo sme mali dieťa? Mala som úplne hysterické stavy, že ho nechcem, neznášam, bola to moja životná chyba. Bála som sa kam moje myšlienky zájdu. Vedela som, že mám stále zdravý rozum, v živote by som synovi nič neurobila. Ale desila som sa sama seba, že mi normálne možno raz doslova „prepne“. Preto nastal popud, riešiť to.
Môcť sa oprieť o manžela
Môj manžel je v tomto proste môj hrdina, prebral za mňa naozaj všetko. Kvôli pôrodným zraneniam som si dobré 2-3 mesiace anilen nesadla, manžel prebaľoval, čičíkal, nosil mi syna, hajkal ho, a keby mohol, nadojčil by ho. A to, že to neviem a nevládzem robiť ja, prehlbovalo priepasť medzi mnou a synom. Pôrod katastrofálny, separácia matky a dieťaťa, nedôstojný prístup pri pôrode a aj na odd. šestonedelia, to všetko prispelo k tomu, že mi môj vlastný, vytúžený syn, pripadal ako cudzí. Ako maximálna záťaž. Abnormálne som sa upla na dojčenie, ako na jedinú kompetenciu, ktorú mi nevzali a rozbehla som to, dokázala som to zvrátiť. Avšak celé mesiace som bola ako kôpka nervov, neustály stres, depresia, tlak sama na seba, dieťa mi totálne liezlo na nervy. A z toho som sa cítila ešte horšie, čo som to za človeka, za matku.
V tom „najkrajšom“ období života som sa ja cítila ako totálna troska, ktorá nemiluje svoje dieťa, nezvládne to, nechce ho a želá si život predtým.
Všetko to prehlboval fakt, že nám nemal kto pomáhať. Moje zranenie a následky po ňom (ktoré sa nesú dodnes) ma vyradili z bežného fungovania. Neovládala som panvové dno, zvierače, dlhé mesiace. A ani teraz, po roku, to nie je v poriadku. Syn je nepoložiteľné, často úplne neuspateľné dieťa, čo ale pripisujem tomu, že doháňa, čo mu nebolo dopriate. Mesiace sa len nosil v nosiči, skackali sme na fitlopte, a pod.
Ako dôležité je nechať si pomôcť
Moje telo, ktoré sa nestihlo spamätať z pôrodu, nastúpilo do tohto materského kolotoča a už to išlo – vysunuté platničky, vyradené kríže, kvôli nonstop kočíkovaniu (rozumej mega natriasaniu) tenisové lakte. Už rok v bolestiach, zápal maternice, zápal mliekovodu, a môžeme pokračovať. Nemala som čas na to, aby som sa nejak dala dokopy. A ani nemám. Chvalabohu, že si môžeme dovoliť raz za čas pani na upratovanie, a keďže som stále vonku s kočiarom, tak aj donášku jedla. Bežné denné úkony stíham ako kedy, varím večer, keď malý zaspí.
Odvaha povedať o tom všetko v terapii
Niekedy som tak vypnutá alebo unavená z terapie (EMDR spracovanie traumy), že potrebujem len spať. Keď sa naskytne náhodou čas, venujem ho, v lepších dňoch, cvičeniu alebo oddychu. V tých horších ani nejem, nepijem. Uvedomujem si, že nie každá žena si toto dovoliť môže. Neviem, čo by som robila v takom prípade. A čo je najdôležitejšie, terapia takisto stojí nemalé peniaze. Pričom je to práve systém, ktorý nás tam často dotlačí, do života s následkami.
Na ceste k odpusteniu sebe samej
Pochopiť, že za niektoré veci nemôžem, a že by som ich naozaj neovplyvnila, mi trvalo takmer rok. Nehaniť sa za to, nevyčítať si to. Ešte stále si neviem odpustiť, ale učím sa. Zničilo to mňa, a takmer aj náš 9-ročný vzťah s mužom. Snažíme sa, pracujeme aj na tom, ale je to veľmi náročné. Aj jeho brutálne zmenilo to, čo videl. Je toho toľko….
Ľubka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Čítať ďalej
Rozhovory

Ako byť oporou pri popôrodnej depresii?

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologycko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

Druhú časť rozhovoru, v ktorej sa venujeme najmä témam rozlíšenia a prejavov popôrodnej depresie nájdete na tomto linku.

V poslednej časti rozhovoru nájdete informácie:

  • ako komunikovať so ženou po pôrode
  • čomu sa v tejto komunikácii vyvarovať
  • prečo je potrebné vedieť o tejto téme a čo pozitívne dokáže do života priniesť
  • čo robiť, ak žena nechce vyhľadať pomoc
  • o farmakoterapii a vzťahu k dieťaťu

 

Prejdime na reakcie okolia na duševnú rozkolísanosť po pôrode. Často je prežívanie bagatelizované hormónmi. Je to šťastná formulácia?

Je pravdou, že za veľa vecí môžu hormóny, prejavenie mnohých psychických ochorení má s nimi súvis. V období po pôrode a keď sa už bavíme aj o depresívnych prejavoch, je ale úplne jedno, prečo tie prejavy vznikli. Pre ženu v danej chvíli to nemá absolútne žiaden význam. V tom momente je to len nejaké pomenovanie, ktoré ale situáciu nerieši. Určite môže byť zaujímavé pátrať po príčinách, ale v danej chvíli by nás malo oveľa viac zaujímať, ako podporiť ženu, na ktorej nám záleží a čo potrebuje. Ako sa vlastne ona sama má. Túto vetu, takéto zhadzovanie/zľahčovanie prežívania by som odporúčala nepoužívať.

Prichádza vôbec ešte niekedy čas na to zistiť, prečo popôrodná depresia vstúpila do života?

Sú ženy, ktoré túto epizódu v živote berú ako nejaký celok a keď prejde, tak ho uzavrú. Sú však aj ženy, ktoré neskôr pátrajú po príčinách a berú to ako priestor na zistenie, čo v nich to spôsobilo, aby cítili väčšiu kontrolu nad svojím životom. Takto to môže byť veľmi užitočné. Často sa stretávam s tým, že pacientky sú po takejto skúsenosti naozaj vnímavejšie voči sebe a dôslednejšie si všímajú, čo ony potrebujú.

Čo si napríklad uvedomia?

Často príde práve k uvedomeniu si vlastnej sily a toho, že aj ony sa o seba musia starať, že to majú vo svojich rukách. Až potom bude možné, aby fungovali naozaj dobre aj ďalšie vzťahy, napr. s bábätkom. Tiež je veľmi dobré pre ich ďalší život, že dokážu veľmi rýchlo zachytiť, ak sa s nimi začína niečo diať.

V kontexte popôrodnej depresie to vieme ako vnímať?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené.

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste.

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Ako môže okolie vplývať na ženu s popôrodnou depresiou? 

Niekedy sa môže stať, že aj samotné okolie je pre liečbu popôrodnej depresie komplikáciou, kedy znemožňuje aktivovanie záchranných mechanizmov, ktoré človek prirodzene má, alebo absentuje akékoľvek podporné okolie. To sú potom žiaľ prípady, ktoré majú najtragickejšie konce.

,,Podpora sociálneho okolia je pri liečbe popôrodnej depresie absolútne nevyhnutná a nesmierne dôležitá.“

Prečo?

Pri rozvinutej popôrodnej depresii treba počítať s tým, že komunikačné schopnosti ženy sa postupne zhoršujú. V rámci prežívania ženy často popisujú veľké pocity zlyhania, pocitov, že sú na obtiaž, neschopné a teda o takomto prežívaní majú aj veľký problém prehovoriť. Toto vnímam ako veľmi podstatný znak, ktorý dokáže identifikovať okolie. Ak z normálneho vzťahu, kde partneri komunikujú, sa zrazu komunikácia ženy vytráca, začína pôsobiť stále unavene, je plačlivá a neraz prehodí aj poznámku, ako svojím správaním dieťaťu ubližuje, vtedy treba spozornieť a začať rozhovor, otvoriť túto tému.

,,Neraz sa stane, že vzdialenejše okolie, ktoré so ženou nie je tak často, si prvé zmeny všimne skôr.“

Hovoriť o popôrodnej depresii je teda veľmi podstatné nielen pre ženu ako budúcu matku, ale aj pre širokú verejnosť, pretože my všetci sme schopní si všimnúť, že sa s nejakou ženou po pôrode v našom okolí niečo deje. Môže sa stať, že práve vy budete záchrannou brzdou pre niekoho, kto o svojom prežívaní ešte nedokáže prehovoriť.

Ako podporiť okolie v tom, aby povedali žene, že vnímajú nejaké zmeny a majú o ňu strach?

Z mojej skúsenosti viem povedať, že keď otvorí takúto debatu partner či mama, tak sa ženám často veľmi uľaví. Často ženy v tomto momente zažívajú pocit, že v tom zrazu nie sú samy.

Ako začať takýto rozhovor?

Treba voliť veľmi citlivé slova. Žena už sama pochybuje o sebe, viní sa a tak posolstvo nemôže znieť – si divná a ideme k doktorovi. Cieľom by malo byť spoločne hľadať riešenia.

Aké to sú?

Pri najľahších formách popôrodnej depresie je možné oprieť sa úplne o pomoc rodiny/okolia. Vyžaduje si to však veľmi veľké pochopenie všetkých strán. Ide napr. o režimové opatrenia, kedy najbližší odľahčia ženu od starostlivosti o všetko ostatné okrem dieťaťa. Čo je veľmi dôležité pre okolie, je pochopenie, že má byť oporou a naozaj nič ďalšie od ženy neočakávať. Ja však aj v takomto prípade vidím zmysel v návšteve psychológa, kde sa ženy utvrdia v tom, že čo prežívajú, je normálne. Mnohé ženy sa práve v takýchto etapách života boja, že sa ,,zbláznili”. Je veľmi dôležité rozumieť tomu, čo sa deje v celom kontexte.

Ako napríklad?

Niekedy dávno bolo šestonedelie naozaj o tom, že žena sa starala primárne o bábätko a seba a všetko ostatné bolo delegované na okolie. Často prababičky dnešných mám to mali ešte presne takto. Je úplne žiaduce nájsť si čo najviac času práve na takéto trávenie prvých týždňov. Je v poriadku, ak v šestonedelí nevládzem, som unavená. Na čom skutočne záleží je žena a dieťa, a nie tip top domácnosť.

Takéto správanie nie je prejavom lenivosti alebo neschopnosti. Je to pre zdravie a začiatok materstva veľmi prospešný model správania. O tomto je ale dôležité viesť debaty aj pred pôrodom resp. tehotenstvom.

Čo ak žena nepočuje slová okolia v láskavom duchu, prípadne nechce vyhľadať odbornú pomoc?

Deje sa to. Často práve v tých hlbších formách depresie, kedy môžu byť prítomné už aj bludné myšlienky. V tomto prípade určite odporúčam pre blízkych kontaktovať lekára aspoň telefonicky a snažiť sa láskavo pôsobiť na ženu a sprevádzať ju v ďalších krokoch na ceste k pomoci. V hlbokých stavoch vieme naozaj hovoriť o skreslenom/bludnom myslení, takže pomoc a podpora okolia je nevyhnutná.

Aké sú vaše skúsenosti?

Často sa ku mne ako prvej (ako psychologičke) dostanú ženy, ktoré prídu aj s partnerom. Veľmi to podporujem, lebo popôrodná depresia nie je len vecou ženy, ale celej rodiny. Po prvotnom rozhovore, v rámci ktorého si zmapujeme aktuálnu situáciu, vieme povedať, či je potrebná spolupráca so psychiatrom, alebo prípadne aj hospitalizácia.

Často začíname napr. s nejakými odporúčaniami na úpravu režimu, počas ktorých žena zažíva aj podpornú psychoterapiu. Ak však tieto odporúčania  za nejaké dva týždne nepodporia ženu v úľave, alebo dokonca príde zhoršenie, tak môžeme skúsiť ďalšie formy podpory, napr. farmakoterapiu.

Ako ženy reagujú na farmakoterapiu?

Ženy majú často obavu, že pri antidepresívach musia prestať s dojčením. Nie je to však pravda. Pri ich užívaní taktiež nie je ani obmedzený kontakt s dieťaťom.

Ženy majú často aj obavu, že s liekmi to už nebudú ony, ale práve prebiehajúca depresia robí to, že toto nie sú úplne ony. Práve liečba pomáha naviesť ženu opäť na cestu, aby to bola ona. Pri farmakoterapii je často benefitom aj to, že žena dokáže opäť spať. Účinok liekov je plne pozorovateľný do  2-3 týždňov. Treba však počítať s tým, že liečba nejakú dobu trvá, čo je ale naozaj veľmi individuálne.

,,Keď sa deje niečo, s čím si okolie nevie rady a žena nechce vyhľadať odbornú pomoc, je dobré zavolať aspoň kvôli konzultácii obvodnému lekárovi, prípadne rovno psychiatrovi.“

Žiaľ väčšina profesionálov v rámci témy duševného zdravia je dosť vyťažených, ale môže sa stať, že práve kvôli urgencii situácie sa vám podarí dostať termín veľmi rýchlo, pretože pri popôrodnej depresii ide naozaj o čas. Ak to klasickou ambulanciou nejde, tak odporúčam vyhľadať psychiatrické oddelenie, kde majú aj konziliárnu ambulanciu, v ktorej sa ženám dokáže dostať pomoci. Nie je to teda o tom, že všetci, ktorí prídu do nemocnice, tam aj ostávajú. Kliniky tiež prevádzkujú svoje ambulancie. Keď je naozaj veľké podozrenie, že v živote ženy sa objavila depresia, musíte mať silu byť neodbytný a dovolať sa psychiatrovi.

Je popôrodná depresia jednorazová?

Môže to byť jednorazová záležitosť. Stretávam sa so ženami, ktoré sa s ničím podobným predtým a ani potom nestretli. Práve narodenie dieťaťa je dobré vnímať v kontexte toho, že je to mimoriadna záťaž a tak človek na to vie aj mimoriadne reagovať. Niekedy sa okrem pôrodu nakopia aj ďalšie stresory (pokojne aj pozitívne) ako napr. sťahovanie do nového bývania, zmena zamestnania partnera a teda jeho nemožnosť byť častejšie doma a pod. Ak začne byť preťaženie na strane ženy naozaj veľké, tak sa to proste začne nejako prejavovať.

Čo popôrodná depresia a vzťah s dieťaťom?

Je dôležité povedať, že žiadna žena si nevybrala popôrodnú depresiu sama od seba. Tu je dobré použiť to staré známe, že si nevyberáme karty, ktoré od života dostaneme, ale je na nás, ako s nimi budeme hrať.

Je prirodzené, že budovanie vzťahu s dieťaťom v akútnej fáze popôrodnej depresie išlo ťažšie, komplikovanejšie. Neznamená to však, že vzťah s dieťaťom je nenávratne narušený a nič sa s tým nedá robiť. Už len to, že žena vyhľadala pomoc je veľká vec aj v rámci budovania vzťahu s dieťaťom. Aj v čase popôrodnej depresie žena často rozmýšľa nad tým, že by dieťaťu bolo lepšie s niekým iným. Sú to všetko myšlienky, ktoré smerujú k dieťaťu. Už len naozaj prijať myšlienku… Nie som horšou mamou, lebo som dostala popôrodnú depresiu, ale môže mi pomôcť byť lepšou mamou, to, že s ňou bojujem.

Jedna nevyžiadaná rada pre všetky ženy po pôrode

Popôrodná depresia sa môže prihodiť každému. Sú faktory, ktoré jej výskyt môžu podporiť, ale nemusí to tak byť vždy. Je to niečo ako Čierny Peter. Popôrodná depresia nesúvisí s tým, či je človek zlý človek, dobrá mama, či je šikovná, lenivá, pekná, škaredá, úspešná atď. V tomto prípade sú to nepodstatné charakteristiky.


Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

 

Čítať ďalej
Rozhovory

Ako spoznám popôrodnú depresiu?

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia 10.10.2022 vám prinášame pokračovanie rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN v Trenčíne. Nech sú vám informácie v texte povzbudením, že ani téma popôrodnej depresie nie je čiernobiela a život s ňou vie byť naozaj rôzny, ako rôzne vedia byť prístupy k jej liečeniu.

 

Prvú časť rozhovoru, v ktorej sa dotýkame témy Baby blues nájdete na tomto linku.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete:

  • ako sa prejavuje popôrodná depresia
  • ako sa môže rozvíjať popôrodná depresia
  • čo robiť, ak už máte skúsenosť s duševným ochorením

 

Môže sa počiatočné obdobie duševnej rozlady tzv. obdobie baby blues preklenúť do prejavov popôrodnej depresie?

Chcem zdôrazniť, že baby blues najčastejšie a u väčšiny žien odoznie a neprejde do depresie. Ale niekedy sa môže stať, že toto počiatočné obdobie neskončí a rozvíja sa ďalej. To je taký jeden možný scenár. Od pôrodu sa žena necíti vo svojej koži, prvými týždňami sa zo všetkých síl prehrýza, ale jej subjektívne prežívanie sa nelepší, skôr zhoršuje. Žena je veľmi rozladená, unavená a prichádza až do stavu, že má pocit, že absolútne nie je schopná starať sa o svoje dieťa. Tento bod, kedy prestáva fungovať v rámci bežnej starostlivosti o dieťa považujeme za významný signál na to, aby žena, prípadne jej najbližší, vyhľadali odborníka aspoň na skonzultovanie situácie. Neraz sa však v tomto bode začína aj s farmakoterapiou. 

Čo ďalšie je dobré si všímať?

Je dôležité si všímať, do akej miery si žena dokáže odpočinúť, či dokáže zo spánku (samozrejme v inej kvalite ako pred tehotenstvom) ťažiť. Dôležité je aj naladenie ženy. V zmysle, že hoci pociťuje únavu, tá jej nebráni v tom, aby mala v rámci dňa aj momenty, kedy sa teší z dieťaťa a novej role. Ak je takýchto momentov málo, ich výskyt sa znižuje, alebo vôbec nie sú, je to varovný znak výskytu popôrodnej depresie. 

A čo myšlienky?

Tie vedia byť tiež veľkým varovným signálom. S vážnosťou treba brať myšlienky/poznámky typu, že dieťaťu by bolo lepšie bez takejto mamy, alebo že by bolo najlepšie, keby sama žena nežila a dieťa malo inú mamu. Dieťaťko by mohlo mať lepších rodičov, ak by sa žene niečo stalo a podobne.

Čo má spoločné popôrodná depresia s klasickou depresiou?

Spoločným znakom je napr. veľmi silný pocit akéhosi spomalenia, akoby človek nič nezvládal, nevedel sa v ničom rozhýbať. Pôsobí ako bez vôle, bez života. Niekedy túto situáciu ženy popisujú, akoby stáli s nohami zaborenými v piesku a mali sa pohnúť. No oni sa stále zabárajú, každý krok ich stojí veľmi veľa energie. Ženy často samy seba už vnímajú tak, ako by to ani ony neboli. Akoby samy seba nespoznávali, takéto bežne nebývajú a nebývali pred tým.

Ako takéto stavy prežívajú ženy, keď obdobie po pôrode je často spájané s veľkou aktivitou?

Ženy v rámci depresie si neraz svoje prežívanie mylne vysvetľujú ako vlastnú neschopnosť, lenivosť, z čoho často pramenia sabaobviňujúce myšlienky. Reálne však neschopné, ani lenivé nie sú. V realite ich každý krok stojí naozaj veľa síl. 

Aký je druhý scenár rozvoja popôrodnej depresie?

Zväčša už v rámci pobytu ženy v pôrodnici dokážeme na 2. – 3. deň spozornieť a vnímať, že sa niečo deje. Často je u takejto ženy prítomná aj úzkosť. Popôrodná depresia sa málokedy prejavuje osamotene. Zvyčajne je poprepletaná aj s úzkosťou. Prejavuje sa to extrémnou únavou, ktorá je až v takej miere, že zasahuje do vnímania reality. Ženy sa cítia úplne neschopné sa o dieťa postarať. Často si ani nevedia vôbec odpočinúť. Prvou pomocou v takomto prípade býva vytvoriť priestor pre ženu vyspať sa, oddýchnuť si. Máme skúsenosť, že pri ženách  s minulou skúsenosťou s ochorením, alebo krehkejších ženách, to dokáže veľmi pomôcť, aby sa zastabilizovali.

A čo ženy, ktoré majú nejakú predispozíciu k duševným ochoreniam už v anamnéze?

Pre tieto ženy je dôležité byť oporou už pred tým. U nás sa snažíme s takýmito ženami dopredu hovoriť, zreálňovať ich očakávania. Tieto preventívne kroky sú dôležité, aby sa ženy zbytočne krátko po pôrode nevyčerpali a mali väčšiu šancu ostať stabilné. Predchádzajúca skúsenosť s duševným ochorením mierne zvyšuje pravdepodobnosť výskytu popôrodných duševných ťažkostí, ak neurobíme žiadne opatrenia dopredu. Pokiaľ však urobíme preventívne kroky, nemusí vôbec dôjsť k zhoršeniu stavu. Práve to, ak sa o ženu vopred nepostaráme resp. sama žena sa po tejto stránke nepripraví na novú situáciu, vie prispieť k prejaveniu pôvodných symptómov ochorenia. 

Sú ženy s takouto anamnézou otvorené prevencii?

Áno, sú, a nestretla som sa ešte s tým, že by ponuku na takúto prípravu odmietli. Je to možno aj tým, že predchádzajúca skúsenosť ich urobila oveľa citlivejšími voči sebe a svojmu prežívaniu. Samozrejme, nie je to povinnosť, je to ponuka.

Ako vieme v kontexte popôrodnej depresie vnímať väčšiu citlivosť voči sebe?

Popôrodná depresia neprichádza zo dňa na deň. Rozvíja sa postupne. Žena sa postupne začína cítiť zle, je unavená, postupne sa rozvíja nechuť ku všetkému. Vie to byť naozaj plíživé. Zvyčajne vo svojej sile prepukne depresia po tom, ako varovné signály prebehli a boli často nepovšimnuté/neuvedomené. 

Preto, ak má niekto skúsenosť s duševnými problémami už skôr, je tam šanca, že si problémy všimne skôr a reaguje na varovné signály. Napr. ak ide o extrémnu únavu alebo nechuť k všetkému, na toto často ženy reagujú, že vedia, že zrazu začínajú ísť po zlej ceste. 

Môžem povedať, že aj takouto skúsenosťou sa neraz stáva, že vlastne žena aktívne rozvíja svoje sebapoznanie a poznanie toho, čo zažíva. Toto sú tie ideálne konce príbehov, ktoré sa zvyčajne nedejú bez výraznej podpory okolia.

Samotná traumatizujúca skúsenosť z predošlého života často vedie k zvýšeným obavám, ako žena prežije toto popôrodné obdobie. Môžeme sa na to pozrieť aj tak, že ak ste si už niečím prešli, tak ste mali kapacitu niečo takého prekonať, máte schopnosť prekonávať ťažké veci. Ani takáto skúsenosť neznamená oslabenie do ďalšieho života.


Pokračovanie rozhovoru nájdete v ďalšom článku.


Ak máte pocit, že sa vás táto téma dotýka a chceli by ste vyhľadať pomoc psychoterapeuta alebo psychiatra, všetky možnosti nájdete v tejto sekcii.

Čítať ďalej
Rozhovory

Ako sa najčastejšie cíti žena po pôrode?

Na Svetový deň úsmevu (4.10.2022) vám prinášame prvú časť rozhovoru s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou. Ako klinická psychologička sa od roku 2017 venuje na Slovensku ako jedna z mála ženám priamo v pôrodnici. Tešíme sa, že aj Gynekologicko-pôrodnícka klinika Fakultnej nemocnice v Trenčíne vidí dôležitosť podpory žien v téme ich duševného zdravia.

 

Ako ženy, najčastejšie prvorodičky, reagujú na to, keď sa stanú naozaj mamami a neraz práve často spoločnosťou opisované eufória neprichádza?

Prekvapenie žien najmä po prvom pôrode nad realitou býva časté. Práve v počiatočných dňoch po pôrode je výskyt napr. pocitov rozladenosti oveľa častejší ako pocitov, že mama je naozaj úprimne zamilovaná do dieťatka a všetko ide idylicky. Ono je to ale takto úplne normálne a v poriadku. Chce to čas.

Čím si ženy na tom úplnom začiatku prechádzajú?  

Veľmi krátko po pôrode aj vplyvom hormónov môže prísť pocit zamilovanosti, ale ten je často na druhý – tretí deň vystriedaný veľkou únavou. Mnohé ženy, najmä prvorodičky, tiež často nemajú úplne jasnú predstavu, čo vlastne robiť s bábätkom. Tiež prichádza ku konfrontácii predstáv, ako by začiatok materstva mal vyzerať a reality, ako sa v tom žena v skutočnosti cíti. 

Prispieva k tomu spoločnosť?

Neraz áno, tým, že je umelo podsúvaný obraz, že práve toto obdobie musí byť najkrajším obdobím života ženy a všetko musí byť úžasné. Ja by som však povedala, že je viac normálne, ak ženy (najmä pri prvom dieťati) pociťujú nejaký diskomfort, ako to, že je všetko naozaj dokonalé. 

Kde je však tá miera diskomfortu, či duševnej rozkolísanosti, ktorá je prirodzená a nezačína byť patologická?

Je to veľmi individuálne a nemôžeme striktne povedať, že ten a ten deň je posledný deň, kedy sa žena môže cítiť zle. Častejšie sa stretávame s duševnou rozladou u prvorodičiek. Pri ďalších pôrodoch už ženy viac menej vedia, čo môžu čakať. Prirodzene, ak duševná rozkolísanosť pretrváva niekoľko týždňov a zhoršuje sa, je dobré spozornieť. Môže ísť o niektorú z porúch depresívneho spektra. 

Veľmi typický je prelom 2. a 3. dňa a obdobie medzi 10.-14. dňom po pôrode, kedy dolieha na ženy únava sprevádzaná plačlivosťou, časté sú pochybnosti o sebe, celkovo sa začína prejavovať veľká životná zmena. Takéto obdobie krátko po pôrode trvá zvyčajne do 24 hodín a na konci druhého týždňa cca 2-3 dni. Toto počiatočné obdobie je samozrejme spojené aj s veľkými hormonálnymi výkyvmi.

Takáto emočná rozkolísanosť po pôrode v rámci prvých týždňov je obsiahnutá v pojme Baby blues. Stretáva sa s ňou okolo 70-80% žien po prvom pôrode.

 

Tento krátky text nech je vám uistením, že vstup do role mamy prináša okrem úsmevu neraz aj slzy a je to tak v poriadku. 

Ako veľmi dôležité vnímame hovoriť o tom, kedy je dobré spozornieť, ak sa dni po pôrode menia na naozaj veľmi ťaživé. Pokračovanie rozhovoru zameraného na tému popôrodnej depresie prinesieme už 10.10. vo Svetový deň duševného zdravia.

 

Čítať ďalej